Preskočiť na obsah

Čapajev (partizánsky zväzok)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Partizánsky zväzok Čapajev
pamätník v Slánskych vrchoch nad obcou Hermanovce nad Topľou
pamätník v Slánskych vrchoch nad obcou Hermanovce nad Topľou

pamätník v Slánskych vrchoch nad obcou Hermanovce nad Topľou
Vznik9. apríl 1944 ako 1. automatná partizánska skupina Čapajev
Zánikkoniec novembra 1944
VeliteliaIvan Kononovič Baľuta, Viktor Nikolajevič Kokin
Účasť
VojnyDruhá svetová vojna
BitkySlovenské národné povstanie

Partizánsky zväzok Čapajev bolo partizánske zoskupenie operujúce v Slovenskom národnom povstaní počas roka 1944 na východnom Slovensku zo svojich základní v Slánskych vrchoch. V súvislosti so začiatkom Karpatsko-duklianskej operácie sa 9. septembra 1944 začal zväzok presúvať do nového operačného priestoru bližšie k frontu, do Ondavskej vrchoviny. Dňa 23. novembra 1944 sa zväzok prebojoval cez front a spojil sa s jednotkami Červenej armády. Počas tohto boja za nevyjasnených okolností zahynul náčelník štábu zväzku a jeho hlavný organizátor npor. let. Ľudovít Kukorelli.

Vznik partizánskej skupiny Čapajev je spojený s dôstojníkom slovenského letectva Ľudovítom Kukorellim a jeho príchodom na východné Slovensko, konkrétne do Bardejova. Kukorelli na východné Slovensko odcestoval z Bratislavy nočným rýchlikom 26. apríla 1943 a jeho príchod miestni odbojári privítali. Mali totiž v úmysle postaviť organizovanú partizánsku jednotku podľa vojenských pravidiel na čele s vojenským dôstojníkom.

Kukorelli najskôr pobudol v Bardejove u jedného odbojára, člena okresného ilegálneho vedenia Komunistickej strany Slovenska v Bardejove, ktorý ho nakontaktoval na ďalších odbojárov.

Zárodky budúceho partizánskeho oddielu Čapajev vznikli v "drevorubačskom" tábore nad obcou Maťaška (dnes Matiaška) v Giraltovskom okrese. Na vytvorení pôvodne ochranného tábora v drevorubačskej zrubovej kolibe.mal zásluhu Karol Miklánek, príslušník občianskeho odboja a v roku 1944 už skúsený manažér. Na Maťaške sa ukrývalo viacero rasovo prenasledovaných osôb, ku ktorým pribudlo aj niekoľko sovietskych občanov - utečncov zo zajateckých táborov. V čase príchodu Kukorelliho sa v kolibe ukrývalo viac ako desať mužov, oficiálne zamestnaných ako drevorubači a robotníci,

Po troch týždňoch sa uskutočnilo stretnutie Kukorelliho s prednostom žandárskej stanice v Hanušovciach nad Topľou.dôst. zást. žand. Vojtechom Borovským. Borovský Kukorelliho oboznámil s návrhom odbojových aktivistov na zorganizovanie partizánskej jednotky. Kukorelli ako vojak-profesionál prijal úlohu organizátora jednotky a projekt pri ďalších stretnutiach so širším okruhom odbojárov nadobúdal konkrétnu podobu.

Kukorelli chápajúc. že proces budovania jednotky a jej zásobovania, je veľmi nákladná vec, podnikol spoločne s Borovským cestu do Trenčína. V Trenčíne navštívili niekoľko miest, kde podľa ich názoru bolo možné získať materiálnu a finančnú pomoc.Následne sa Borovský vrátil na východné Slovensko a Kukorelli pokračoval vo svojej misii aj ďalší týždeň, tentoraz už na stredom Slovensku, V jeseni zopakoval Kukorelli svoju cestu na stredné a západné Slovensko opäť, no v Hlohovci mal smolu. Narazil na jedného žandára, ktorému kedysi ušiel, ten ho spoznam a Kukorelli bol zadržaný. Počas eskorty na UŠB do Bratislavy sa mu však podarilo ujsť.

Kukorelli sa počas svojeho pobytu na stredom Slovensku stretol s mohými odbojármi. Na stretnutiach sa mimo iného uvažovalo o využití sovietskych utečencov z pracovného tábora v Ústí nad Oravou.Kukorelli telegrafoval Borovskému, či ešte potrebuje "drevorubačov". Borovský odpovedal kladne. Skupina takmer dvoch desiatok sovietskych utečencov, medzi ktorými bol aj budúci veliteľ partizánskeho oddielu Čapajev Ivan Kononovič Baľuta a ďalší budúci členovia štábu, bola na východné Slovensko do tábora na Maťaške presunutá v polovici februára 1944 za pomoci troch žandátov z Ružomberka, napojených na odboj. Vo februári 1944 sa na východné Slovensko vrátil aj Kukorelli.

Zrub partizánov Čapájeva nad obcou Petrovce
Zrub partizánov Čapajeva nad obcou Petrovce v Slánskych vrchoch

Početný stav "drevorubačov" na Maťaške sa rýchlo zvyšoval a tábor už kapacitne nestačil. Navyše väčší počet osôb v tábore mohol pritiahnuť pozornosť a preto bolo prijaté riešenie o presune skupiny. Vyhladnutý bol priestor pod vrchom Oblík v Slánskych vrchoch nad obcov Petrovce a dve veľké drevenice. Začiatkom marca sa skupina presnula na novú základňu.

Pôvodná skupina mala svoje velenie a príchod novej skupiny sovietskych zajatcov zmeni pomery v skupine. Zmena velenia skupiny sa odohrala za neprehľadných okolností. Príslušník oddilelu Čapajev Vasil Leščenko, ktorý bol 30. apríla počas viac ako mesačnej akcie slovenských bezpečnostných orgánov zatknutý v obci Valkovce, počas výsluchu na UŠB vypovedal, ako došlo k odstráneniu pôvodného velenia Hanušovskej skupiny. Bol ním Konštantín Bystrov. Bystrov bol veľmi prísny a od svojich podriadených vyžadoval vykonávanie diverzných akcií, ktoré ohrozovali aj ich životy. Dokonca popravil osemnásťročného partizána, ktorý zaspal na stráži. Preto sa dohodli, že sa ho zbavia. K likvidácii Bystrova a jeho zástupcu došlo 8. apríla po ich návrate z akcie.

Dňa 9. apríla 1944 bolo vytvorené nové velenie v zostave:

Skupina si dala názov 1. automatná partizánska skupina Čapajev.

Pre formovanie odboja na Slovensku bol dôležitý koniec roka 1943 a podpísanie tzv. Vianočnej dohody a vytvorenie ilegálne Slovenskej národnej rady,, ako strešného odbojového orgánu. Dôležitú úlohu pri formovaní domáceho odboja a pri prípravách budúceho ozbrojeného povstania zohral Karol Šmidke.

V októbri 1943 Šmidke navštívil Prešov, kde rokoval s členmi oblastného vedenia Komunistickej strany Slovenska a v októbri 1943 sa v Bratislave stretol aj s Vojtechom Borovským, v tom čase už vedúcim odbojového vedenia na východom Slovensku. V januári 1944 navštívil Šmidke Borovského v jeho byte v Hanušovciach.a oboznámil ho s úlohami, ktoré vyplynuli z Vianočnej dohody a vytvorenia nového politického orgánu. V marci sa Šmidke v Hanušovciach objavil opäť. Členov oblastného ilegálneho vedenia oboznámil s aktuálnymi úlohami, rozbehnutím príprav ozbrojeného povstania, pričom prítomným pripomenul dôležitosť udržiavania kontaktov s armádou.

Pamätník na Ľudovíta Kukorelliho v Košiciach
Pamätník na Ľudovíta Kukorelliho v Košiciach

Na základe Šmidkeho usmernení sa konala v Hanušovciach porada zástupcov oblastného odboja a troch patizánskych skupín, ktoré sa formovali na východnom Slovensku - hanušovskej skupiny (Čapajev), skupiny Pugačov a vranovskej partizánskej skupiny. Za čapajevovcov sa stretnutia zúčastnili Ľudovít Kukorelli, Ivan K. Baľuta a Štefan Kubík. Za vranovskú skupinu okrem jej veliteľa aj jej hlavný organizátor Cyril Daxner. Za oblastné odbojové vedenie bolí prítomní Vojtech Borovský, Peter Babej a Vojtech Plachta. Témou stretnutia bolo operatívne podriadenie partizánskych skupín pod jednotné velenie. Hlavným stmeľujúcim elementom sa mala stať hanušovská skupina - Čapajev.

Represie bezpečnostných orgánov slovenského štátu voči ilegálnemu odboju na východnom Slovensku, počas ktorých bol zatknutí celý rad ľudí medzi nimi aj Vojtech Borovský a Cyril Daxner, sa čapajevovcov dotkli len minimálne. Skupina, ktorá v tom čase mala 32 členov obdržala informácie o chystaným záťahu na odbojárov, sa koncom apríla dočasne presunula zo Slánskych vrchov do pohoria Čergov, a utáborila sa takmer na vrchole Minčol. Miestne obyvateľstvo bolo ústretové a v rámci svojich možností sa snažilo pomáhať, Pomáhali aj odbojoví ako komunistickí, tak aj občianski aktivisti. No nestačilo to a kvôli proviantu bolo potrebné chodiť do vzdialenejších obcí.

V tom čase už čapajevovci mali pechotné zbrane, no vo výcviku ich mohli využiť len iluzórne. Výcvik bol zameraný aj na používanie výbušnín. Späť na svoju základňu v Slánskych vrchoch sa čápajevovci presunuli v polovici júna.

Náčelník štábu Ľudovít Kukorelli zaviedol vydávanie rozkazov písomnou formou, Štruktúra bola ustálená a Bojový skupinový rozkaz mal spravidla šesť rubrík:

v záhlaví: Bojový skupinový rozkaz - číslo a dátum

  1. Popis úlohy, miesto a čas, poznámka, že presné úlohy vydá veliteľ na mieste
  2. Meno veliteľa akcie a jeho zástupcu
  3. Menný zoznam ostatných účastníkov akcie
  4. Materiál - zbrane a výbušniny
  5. Dátum a čas návratu
  6. Prípadné ďalšie poznámky

Rozkaz podpisoval náčelník štábu a veliteľ akcie. V priebehu júla a augusta (do 30. augusta) bolo vydaných celkovo 76 rozkazov. Písomnou formou sa robilo aj vyhodnotenie akcie, ktoré malo takisto ustálenú formu.

Kukorelli zaviedol aj kmeňovú knihu brigády a jej I. zväzok viedol sám. Kmeňový list bol rozdelený na dve časti: hlavičku oddelenü vodorovnou čiarov a druhú časťi. Hlavička obsahovala položky meno, priezvisko, miesto a dátum narodenia, stav, počet detí.zaradenie pred príchodom do skupiny (zajatec, vojenský zbeh, dobrovoľník), adresa najbližšej príbuznej osoby, dátum príchodu do skupiny. V druhá časť obsahovala pochvaly a tresty. II. zväzku sa už pochvaly a tresty neuvádzali.

So zvyšujúcim sa počtom príslušníkov skupiny bolo možné prejsť k vytvoreniu vyšších formácií. Z čiat boli vytvorené roty Ku 1. augustu boli vytvorené tri.

V poslednej agustovej dekáde boli do brigády Čapajev začlenení aj príslušníci partizánskej skupiny Pugačov operujúcej v pohorí Vihorlat. Skupina prišla nešťastnou zhodou okolností o veliteľa A. G. Jemeľjanova a nemala ďalšieho kompetentného človeka s dostatočnými skúsenosťami, ktorý by ho nahradil. Bolo preto priaté rozhodnutie kontaktovať velenie čapajevovcov a do Slánskych vrchov sa presunulo 80 členov Pugačova. Malá skupinka ostala vo Vihorlate a počas povstania bola začlenená do iného oddielu.

Národnostné zloženie partizánskej brigády Čapajev ku 31, augustu 1944
Slováci 222
Česi 10
Rusi 86
Ukrajinci 39
Rusíni 26
Židia 23
Tatári 10
Bielorusi 4
Rómovia 2
Poliaci, Maďari, Osetínci, Francúzi, Azerbajdžanci po jednom príslušníkovi
neuvedené 2
Celkovo 432 (430)

Začiatkom júla prišli na východné Slovensko pplk. Branislav Manica a odbojár Ján Repra. Manica bol človekom pplk. Goliana, veliteľa tajného vojenského ústredia pripravujúceho povstanie. Cieľom cesty bolo obnovenie toku informácií o stave príprav povstania, prerušeného po jarných represiách. Odbojár Ján Repta sa osobne oznal s Ľudovítom Kukorellim a sprostredkoval jeho stretnutie s Manicom. Na stretnutí Manica oboznámil Kukorelliho so stavom príprav povstania a žiadal Kukorelliho, aby partizáni neútočili na slovenské vojsko, a hlavne aby utlmili svoju činnosť až do momentu vypuknutia povstania. Utlmovať činnosť partizánov však bolo náročné, nakoľko ich k aktivitám nabádali prostredníctvom rádiového vysielania ako Moskva, tak aj Londýn. Kukorelli Manicovi prisľúbil, že v tomto smere pokúsi uplatniť svoj vplyv na veliteľa brigády Baľutu.

Kontakty s vojakmi Východoslovenskej armády

[upraviť | upraviť zdroj]

Formujúce sa partizánskej oddiely na východnom Slovensku začali zaujímať aj odbojových dôstojníkov v armáde. 6. apría sa v byte Karola Mklánka c Prešove stretli zástupcovia odboja, medzi ktorými nechýbal ani Kukorelli s pplk. Mirkom Veselom a mjr. Jurajom Bilejom. Snahou vojakov bolo, aby sa partizáni podriadili vojenskému odboju, no v tomto smere na ešte nenastal čas na zhodu.

Nová situácia, ale nastala, keď sa na východné Slovensko v prvej polovici mája ma východné Slovensko presunuli jednotky poľnej, tzv. Východoslovenskej armády (VSA), Už počas svojho pobytu v pohorí Ćergov zaznamenali čapajevovci prvé príchody dezertérov z poľných vojenských jednotiek. Vojaci prichádzali so zbraňami, niektorí priniesli aj rezervné. Prvé kontakty s vojakmi ukázali, že partizáni v nich môžu mať cenných spojencov.

S protifašistickým odbojom sympatizoval celý rad dôstojníkov VSA. Jej hlavný veliteľ gen. II. tr. Augustín Malár, ktorý bol na východom Slovensku obľúbený, dostal dokonca inštrukcie od ministra obrany Čatloša, že má s partizánmi vychadzať obratne, prostredníctvom nich nadväzovať kontakty s Červenou armádou. Chytených partizánov mal Malár popravovať len na papiery. V skutočnosti ich mal zachraňovať. Kontakty s Čapajevovcami nadviazali aj príslušníci poľnej jednotky Pluku útočnej vozby stotníci útočnej vozby Ján Jarembák a Martin Ďuriš-Rubanský.

Najaktívnejším v spolupráci s obojom bol veliteľ 1. pešej divízie (1. PD) plk. pech. Mikuláš Markus, ku ktorému sa pridal prakticky celý jeho štáb. Markus kontaktoval čapájevovcov s cieľom dohodnúť stretnutie. Čapajevovci si dali podmienku. Vojaci mali ukryť na dohodnuté miesto pod vrch Oblík tri guľomety. Podmienka partizánov bola vyplnená a stretnutie sa napokon uskutočnilo 3. augusta pod vrchom Oblík.

Za vojakov sa stretnutia zúčastnil veliteľa 1. PD plk. pech. Mikuláš Markus, náčelník štábu 1. PD mjr. gšt. Elemír Polk, prednosta operačného oddelenia stot. pech. Ján Stejskal a prednosta spravodajského oddelenia npor. pech. Gejza Kelemen. Za partizánov boli prítomní veliteľ partizánskej skupinu Ivan K. Baľuta, náčelník štábu skupiny npor. let. Ľudovít Kukorelli a ďalší dvaja členovia štábu. Výsledkom stretnutia bola písomná dohoda, ktorá ukončila nepriateľstvo medzi vojakmi a partizánmi. Vojaci partizánom prisľúbili, že všetky protipartizánske akcie budú čapajevovcom včas oznámené. Po uznaní 1. pešej divízie VSA za súčasť spojeneckých síl mala 1. APSČ (Automatná partizánska skupina Čapajev) podliehať veleniu 1. PD a veliteľ divízie môže s ňou disponovať. Už pred stretnutím partizáni skupiny Čapajev striktne dodržiavali všetky ústne dohody o neútočení na vojakov. Po podpísaní dohody sa ďalšie partizánske útoky na zbrojné sklady a vojenské hliadky diali len po predchádzajúcej dohode s vojakmi. Východoslovenská armáda a stala pre čapajevovcov oporou, Podobnú dohodu s vojakmi podpísal aj partizánsky oddiel Pugačov. Podobnú dohodu ako s vojakmi chceli mať partizáni aj so žandármi.

Kontakty s ďalšími organizátorskými a partizánskymi skupinami

[upraviť | upraviť zdroj]

Od začiatku augusta sú na Slovensko vysielané organizátorské skupiny. Okrem prvej vlny výsadkov na stredné Slovensko začali prenikať cez Dukliansky alebo Lupkovský priesmyk na východné Slovensko ďalšie skupiny a zväzky, Niektoré organizátorské skupiny boli podobu aj desantov. Všetky skupiny sa postupne začali presúvat na stredné Slovensko no s niektoré z nich prišli s čapajevovamii do dlhodobejšieho alebo vážnejšieho kontaktu, prípadne zohrali na východnom Slovensku po vypuknutí povstania dôležitú úlohu.

V noci z 3. na 4. augusta sa ako druhý v poradí presnul cez Duklansky priesmyk na východné Slovensko partizánsky oddiel Alexander Nevskyj (veliteľ pplk. Viktor Alexandrovič Karasjov-Stepanov). Prechod bol dopredu dohodnutý s vojakmi Jazdeckého priezvedného oddielu 2 a jednotkami 1. ženijného práporu 1. PD VSA. Pplk.Karasjov-Stepanov sa najskôr stretol s velením 1. PD a v priebehu niekoľkých dní sa uskutočnilo aj jeho stretnutie s velením skupiny Čapajev. Stretnutie sa konalo v obci Bogliarka a velenie čapajevovcov na stretnutie priviezli vojaci. Karasjov bol prekvapený početnosťou, bojovou morálkou a organizáciou skupiny Čapajev a prejavil záujem navštíviť čapájevovcov na ich základní v Slánskych vrchoch. Po prípravách, ktoré zahrňali aj upratovanie na základni a prípravu na slávnostný akt prísahy, sa stretnutie uskutočnilo 18. augusta. Karasjov navrhov čapájevovcom, aby sa ich brigáda pripojila ku zvázku Alexander Nevskij, pričom by mala autonómny status a spoločne sa presunuli na stredné Slovensko. V tomto duchu už mal pripravený rozkaz. Čapájevovci však ponuku odmietli s odôvodnením, že majú záväzky voči obyvateľom východného Slovenska, odboju vo VSA a nemienili opustiť operačný priestor a už vôbec sa presunúť ďalej na západ. Pplk Karasjov-Stepanov rešpektoval ich ozhodnutie a ako dar im venoval rádiostanicu.

V noci zo 14. - 15, augusta bola v priestore Merník a Čičava neďaleko obce Maťaška vysadená 18 členná organizátorská skupna, ktorej velil Alexej Afanasjevič Martynov. Skupina sa 20. augusta dostala do kontaktu s čapajevovcami, s ktorými až do svojho odchodu na stredné Slovensko v druhej dekáde septembra úzko spolupracovala. Prostredníctvom vysielačky skupiny Martynov dostali čapajevovci možnosť sa spojiť s partizánskym štábom 1. Ukrajinského frontu.

Dňa 20. augusta bola priamo na záklaňu Čapajeva v Petrovciach vysadená 18 členná organizátorská skupina pod velením Anatolija Antonoviča Snežinského. Počet členov skupiny bol doplnený ďalšími príslušníkmi Čapajeva na 30 a celá skupina bola odvelená do Považského Inovca, kde sa rozrástla na brigádu a operovala pod názvom Boženko.

28. augusta prešiel cez Lupkovský priesmyk ďalší oddiel pod velením Romana Stepanoviča Streľcova, Oddiel pôsobil pod názvom Za Vlasť a úzko koordinoval svoju činnosť s čapajevovcami..Podobne to bolo s ďalšími dvoma oddielmi (jeden z nich sa volal Požarskij), ktoré na východné Slovensko prenikli už v polovici augusta,

Bojové akcie Čapajevovcov do konca augusta 1944

[upraviť | upraviť zdroj]
diverzná akcia Čapajevovcov poškodenie vidaduktu v Hanušovciach.
pamätná tabuľa - diverzná akcia Čapajevovcov, poškodenie viaduktu v Hanušovciach.nad T.opľou

Akcie zamerané na získanie zbraní

[upraviť | upraviť zdroj]
  • máj 1944 - prepadnutie stanice finančnej pohraničnej stráže v Kalinove, Vydrani, vojenskej stráže v Radome, prepadnutie vojenského auta medzi Adidovcami a Zubným, okres Humenné, a prepadli a odzbrojili žandársku hliadku v obci Kríže, okres Bardejov.[1]
  • 5. - 6. jún - prepadmutie vojenskej hlásky za dedinou Megeš, okres Giraltovce. Korisť 4 pušky, 310 nábojov a jeden kompas.
  • 14. - 15. júl - prepadnutie zandárskej stanice v Pečovskej Novej Vsi. Došlo ku prestrelke, pri ktorej bol jeden žandár zastrelený a dvaja zranení. Na strane čapajevovcov padol jeden partizán a jeden bol zranený. Korisť: 4 pušky, 4 pištole, 120 nábojov, 3 písacie stroje a kancelársky materiál.
  • 25. júl - prepadnutie vojenskej hlásky P-17 v Hanušovciach. Došlo ku prestrelke pri ktorej bol zastrelený veliteľ hlásky.
  • 25. - 26. júl - prepad zbrojného skladu štábnej roty 1. pešej divízie v Giraltovciach. Korisť 8 ľahkých guľometov, dva podstavce na protilietadlovú streľbu z ľahkých guľometov, pištole, topánky, prikrývky a iný materiál. K partizánom odišli dvaja vojaci zo stráže.
  • 8. august - prepad stráží Poľných pekární č. 21 vo Veľkom Šariši. Korisť 10 pušiek, 2 ľahké guľomety, 7 zásobníkov do ľahkých guľometov, 2 debny nábojov, 8 plášťov, opasky s nábojníkmi a bodákmi. Prepad vykonal oddiel Pugačov.
  • 19. august - privedenie zbehov od Spojovacieho práporu 1 a sovietskych zajatcov. Počet zbraní nie je uvedený.
  • 21. august - prepad Zbrojného skladu 1. divízie v obci Kuková Partizáni odzbrojili stráž, a na dvoch nákladných autách Man 4500 Diesel V 42807 a V 42818 odviezli korisť: 61 tisíc nábojov do pušiek, 3 000 granátov, 4 000 nábojov do pištolí, 1 ľahký guľomet, 36 protitankových nábojov 37 mm a iný materiál.
  • 24. august - prepad stráží Spojovacieho práporu 1 v Brezove. Na nákladnom aute si odviezli korisť: 5 ľahkých guľometov, 49 pušiek vz. 24, 11 pištolí, 3913 nábojov, 10 zásobníkov do ľahkých guľometov, 6 rádiostaníc, 4 PR-16 rádioprijímačov, 16 telefónnych prístrojov.
  • 27. august - odzbrojenie stráže na železničnom moste Lagan v Hanušovciach nad Topľou. Stráž odzbrojená, s partizánmi odišli 4 príslušníci stráže s plnou výzbrojov. Korisť: 1 ľahký guľomet, 28 zásobníkov, 2 pušky, 57 granátov a iný materiál.
  • 28. august - z kameňolomu Mandlovec v obci Vyšný Šebeš (Vyšná Šebastová) odniesli partizáni 150 kg antraciu a zápalné šnúry. Pušný prach vo váhe 250 kg hodili do jamy kameňolomu.
  • 28. august - odzbrojenie pracovného VSA a jeho veliteľstva v Zamutove. Stráže i celá jednotka v počte okolo 150 mužov odzbrojená. Korisť: 2 ľahké guľomety, 35 zásobníkov do guľometov, 2 plničky, 45 pušiek, 3 pištole, 113 granátov, 29 stanových, 11 chlebníkov, 10 ks sumiek. Na odvezenie koristi si od oddielu zobrali jeden konský povoz, ktorý večer vrátili.
  • 29. august - odchod strážnej jednotky železničného mosta medzi Hermanovcami a Hanušovcami k partizánom. Doniesli 4 ľahké guľomety, 24 000 nábojov, 75 granátov, 2 pištole, 7 koní a 1 písací stroj
  • 30. august - pri opätovnom zničení mosta v Komarianoch stráž v počte 26 mužov odišla k partizánom aj s výzbrojou.

Diverzné akcie

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 8. apríl na trati pri Lupkovskom tuneli Uskutočnili sa prvé deštrukcie – prerušenie nemeckého diaľkového kábla pri obci Rakovčík v ten istý deň a niektoré ďalšie.
  • 21. júl - o 22.50 hod. na úseku trate Kostoľany nad Hornádom - Kysak, výbuch nálože pod vlakom č. 4021. Došlo k vytrhnutiu koľajnice a poškodeniu trateTrať bola odstavená 8 hodín.
  • 23. júl - prerušený diaľkový spojovací kábel nemeckej brannej moci medzi Rakovčíkom a Štiavníkom
  • 1. august - o 22.25 hod. na trati Kostoľany nad Hornádom - Kysak bola výbuchom poškodená koľaj. Trať bola odstavená na 6 hodín a 35 minút.
  • 4. august - o 2.10 hod.na úseku Vranov nad Topľou - Soľ na 17,17 km v katastri obce Komariany (dnes Komárany) vybuchla mína pod rušňom vlaku č. 263. Výbuch vytrhol 86 cm koľajníc, poškodil dva podvaly, čiastočne rušeň a vozeň.
  • 5. august - o 4.48 hod. na úseku Kysak - Kostoľany nad Hornádom na kilometri 9,8 poškodili dva výbuchy železničnú trať, telefónne vedenie a prerusili dopravu.
  • 6. august - prepadnutie nemeckej autokolóny pri obci Štiavnik (Šarišský Štiavnik). Zničených bolo 10 nákladných äut s muníciou a jedno osobné auto. Zabitých bolo 6 Nemcov, ďalších 6 bolo ranených a 10 bolo nezvestných. Na strane partizánov boli dvaja mŕtvi a jeden ranený.
  • 9. august - o 24.00 hod. na trati Kostoľany nad Hornádom - Kysak na km 9,4 odzbrojili partizáni strážny oddiel.Po prepustení vojakov bol výbuchom zničený most a doprava bola prerušená 12 dní.
  • 11. august - o 22.40 hod. bola na trati Kostoľany nad Hornádom - Kysak výbuchom poškodená koľajnica o dĺžke 22 m a 4 podvaly.
  • 12. august - výbuch a deštrukcia na trati Košice - Obyšovce (dnes Obišovce)
  • 13. august - o 00.10 bola v úseku Čirč - Muszyna výbuch poškodil a na dve hodiny vyradil z prevádzaky tzv. leluchovský most.
  • Zo 17. - 18. august - Na trati Kysak - Malá Lodina na kilometri 20,7 pri hláske č. 1 obsadili partizáni výhybňu Zničili telegrafné a telefónne zariadenia a poškodili most cez Hornád smerom na Malú Lodinu. Most klesol až na hladinu Hornádu. Doprava bola prerušená na dva týždne.
  • 19. august - o 2.30 hod, bol na trati Vranov nad Topľou - Soľ na kilometri 19,5 poškodený komariansky most. Nákladná doprava bola prerušená na 7 dní.
  • 25. august - bola prepadnutá železničná stanica v Margecanoch. Zničené boli výhybky, poškodené lokomotívy a zapálených bolo niekoľko cisterien. Oslobodených bolo 16 ruských zajatcov. Zabitých a ranených bolo niekoľko nemeckých vojakov.
  • 26. august - prepad dvoch vojenských nákladných áut na úseku Remeniny - Maťaška, Korisť 2 samopaly.
  • 29. august - 02.00 hod. bol opätovne poškodený komariansky most na trati Vranov nad Topľou - Soľ.
  • 29. august - zlikvidovaný železničný most na trase Prešov - Kysak medzi Kendicami a Haniskou.
  • 30. august - o 09.00 hod, na trati Lipany - Pusté Pole v km 56,4 vybuchla mína pod motorovým vlakom č. 2820. Predná časť motorového vlaku bola rozbitá. Výbuch prerušil premávku do 31. augusta 1944.

21. júna bol v obci Remeniny, okres Giraltovce zastrelený člen Hlinkovej gardy a predseda miestnej organizácie HSĽS, učiteľ v miestnej ľudovej školy Mikuláš Šima. V oficiálnych dokumentoch skupiny Čapajev o tom niet zmienky, no určite šlo o ich čin, avšak pravdepodobne šlo o "iniciatívu zdola". V partizánskej skupine boli ľudia, ktorým bolo zo strany Hlinkovej gardy ublížené a tento akt mohol byť aktom osobnej pomsty.

Úsmevne pôsobí ďalšia akcia, Obyvatelia obce Bogliarka v okrese Bardejov sa sťažovali, že ich šikanuje miestny člen Hlinkovej gardy lesník Ján Carik. Kukorelli vyslal do dediny väčšiu skupiny partizánov. Jej veliteľ usporiadal v centre obce zhromaždenie pre miestnych obyvateľov, pri ktorom bolo Cárikovi na sedaciu časť tela symbolicky naložených niekoľko palíc a zhromaždenie bolo rozpustené.

Vážna akcia sa odohrala 29. augusta. Ľudovít Kukorelli a Štefan Kubík za pomoci železničných robotníkov zaistili vo vlaku stojacom na stanici v Hanušovciach nad Topľou 28 nemeckých dôstojníkov. Za pomoci troch slovenských vojakov ich eskortovali do tábora v Slánskych vrchoch. Nemci boli neskôr zastrelení. Štefan Kubík si na udalosť spomínal takto:

"28 augusta som s Ľudovítom Kukorellim išiel na jednanie na štáb divízie slovenskej armády, ktorý sídlil v Bystrom a Hanušovciach. Tam sme sa dozvedeli, že vypuklo povstanie. Keď sme sa vracali s touto správou, zastavili sme sa na železničnej zastávke v Hanušovciach, kde sme sa pýtali, či tade nemá v východu, alebo na východ prejsť vojenský transport. (...) Povedali nám, že práve má tade prejsť rýchlik z východu. Nakázali sme, aby rýchlik na stanici zastavili. (...) keď vlak zastavil, vstúpili sme do neho. V prvých vagónoch boli len civilisti, ktorých sme požiadali, aby vystúpili, ale v tom poslednom boli nemeckí vojaci a dôstojníci. Ja som nastúpil z jednej strany vagóna, Kukorelli z druhej a s veľkým krikom sme ich prekvapili, odzbrojili a zbrane vyhádzali z okna (...). Dopravili sme nemeckých zajatcov do našeho partizánskeho štábu, ktorý sa vtedy nachádzal v Slánskych horách za Hanušovcami. Bolo ich 28 dôstojníkov a vojakov SS. V lese v štábe som ich osobne vypočul a získali sme dôležité informácie o situácii a pohybe na fronte a poslali to do štábu v Kyjeve."[2]

Partizánske letisko

[upraviť | upraviť zdroj]
Pamätník na partizánske letisko v obci Petrovce v Slánskych vrchoch
Pamätník na partizánske letisko v obci Petrovce v Slánskych vrchoch

Veliteľ organizátorského desantu Alexej Afanasjevič Martynov, ktorého na východné Slovensko vyslal partizánsky štáb pri Vojenskej rade 1. Ukrajinského frontu (1. UF), po odoslaní hlásení o čapajevovcoch obdržal 20. augusta inštrukciu, aby vyhliadol plochu vhodnú na pristátie lietadla. Odborným poradcom Martynova pre túto úlohu sa stal Ľudovít Kukorelli.

Spoločne vybrali a dali upraviť plochu v katastri obce Petrovce. O niekoľko dní na tomto improvizovanom letisku pristálo lietadlo so styčným dôstojníkom 1. UF, ktorý mal za úlohu oboznámiť sa so situáciou. Po dvoch dňoch sa mal vrátil späť aj so styčným človekom velenia brigády Čapajev. Voľba padla na jej veliteľa I. K. Baľutu. Baľuta neodletel s prázdnymi rukami. Velenie 1. PD poskytlo plán karpatských opevnení, ktorý k čapajevovcom osobne doručil náčelník štábu 1. PD mjr. gšt. Elemír Polk v doprovode náčelníka spravodajského oddelenia 1. PD por. pech. Gejzu Kelemena. Štáb Čapajeva napísal pozdravný list veleniu 1. československého armádneho zboru (1. ČSAZ) a sovietski príslušníci brigády napísali listy svojim rodinám. Lietadlo so styčným dôstojníkom a Ivanom K. Baľutom odletelo za front 29. augusta vo večerných hodinách. Na štábe čapajevovcov, kde hlavné velenie nad brigádou prevzal náčelník štábu Kukorelli, nevedeli, že Nemci začali obsadzovať Slovensko a Vojenské ústredie vyslalo do posádok krycie heslo - "Začnite s vysťahovaním!".

Zmena statusu jednotky

[upraviť | upraviť zdroj]

Návšteva veliteľa brigády Čapajev Baľutu v Štábe partizánskeho hnutia (ŠPH) pri 1. Ukrajinskom fronte a rokovania s jeho predstaviteľmi v dňoch 30. a 31 augusta, priniesli aj zmenu statusu Čapajeva. Partizánska jednotka bola zaregistrovaná a začlenená pod ŠPH, ktorý určoval strategicko-taktické a operačné úlohy a rámcovo usmerňoval personálnu a organizačnú činnosť. Ivan K. Baľuta dostal splnomocnenie pokračovať vo funkcii veliteľa brigády Čapajev a bol vyznamenaný Radom červenej zástavy. Od 1. septembra skupina Čapajev nadobudla status zväzku.

Operačné pôsobenie čapajevovcov medzi 30. augustom a 9. septembrom 1944

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 29. augusta sa na štábe čapájeva uskutočnila porada, výsledkom ktorej bola dohoda o opatreniach smerujúcich k prevzatiu moci v kraji, Dohoda zahŕňala tento plán:

  1. Útok na Hanušovce, eliminácia miestnej nemeckej posádky a znefunkčnnie hanušovského železničného viaduktu.
  2. Eliminácia nemeckej posádky v Kysaku, ktorá mala za úlohu chrániť dôležitý železničný uzok Kysak-Obyšovce, prerušenie železničného spojenia a zamínovanie prístupových ciest..
  3. Po splnení týchto úloh malo nasledovať obsadenie Prešova.

Na základe výsledkov porady vydal Kukorelli 30. augusta niekoľko rozkazov, ktoré sa týkali prevzatia kontroly nad civilnou správou v okrese Giraltovce. 30. augusta zaútočili čapajevovci na Hanušovce a rozprášili nemeckú posádku.a časť obsahu intendančného skladu 1. PD VSA v miestnom kaštieli premiestnili pod vrch Oblík. Boja v Hanušovciach sa mala zúčastniť aj tanková čata 3 roty 2 (npor. útv. Ján Achimský), ktorá sa v tom čase nachádzala Giraltovciach pri štábe 1. PD VSA. Hneď na druhý deň čapajevovci poškodili hanušovcký železničný viadukt

V tom čase mali na štábe Čapajeva pohotovosť, Čakalo sa na závery porady, ktorá sa konala na Armádnom veliteľstve v Prešove. Rozhlasový príhovor veliteľa VSA gen. Malára ich dezorientoval. Na druhý deň namiesto jasných rozkazov od armády k začatiu odporu začali prichádzať iné správy, Nemci začali odzbojovať východoslovenskú armádu a základňa čapájevovcov v Slánskych vrchoch sa stala jedným z troch väčších zberných miest, kam sa uchyľovali slovenskí vojaci a jednotky, ktoré unikli odzbrojeniu. K čapájevovcom sa uchýlil aj mjr. Elemír Polk a niekoľkými dôstojnikmi z veliteľstva 1. PD v Giraltovciach a v podvečerných hodinách sa do obce Ztatá Baňa na západnej strane Slánskych vrchov presunul zbytok tankov a celý štáb poľnej jednotky pluku útočnej vozby, technická jednotka zo Zámutova a vojenské dielne. Po krátkej porade so štábom zväzku Čapajev padlo rozhodnutie o uskutočnení bojových akcií za podpory tankov. Hneď 1. septembra krátko po polnoci vyrazilo 8 tankov a dva stíhače tankov Marder III za podpory partizánov na Prešov, menšia skupina zložená z 5 tankov čaty III/1 a dvoch nákladných automobilov s partizánmi vyrazili od Zlatej Bane smerom na Obyšovce (dnes Obišovce) s úmyslom o obsadenie železničného uzla v Kysaku. V skorých ranných hodinách došlo v Obyšovciach a Kysaku k bitke, z ktorej sa späť na základňu nevratil ani jeden tank a iba jeden tankista. Straty utrpeli aj partizáni.

Od 1. septembra prešli čapajevovci na novú štruktúru jednotky - zväzok. Ku pôvodným dvom oddielom pribudli ďalšie dva zložené z vojakov VSA, ktorí sa nenechali odzbrojiť. Tieto oddiely v čase od 1. septembra podnikali útočné nájazdy na nemecké kolóny presúvajúce sa na trase Vranov nad Topľou - Hanušovce - Prešov a na obranu Hermanovskej doliny. Oddiely Pugačov a Bohun pokračovali v diverzných akciách na cestách a železničných tratiach.

Veliteľ oddielu "Ščors" mjr. gšt. Elemír Polk vydal prvý skupinový rozkaz 1. septembra. V ňom mimo iného určil priestory, do ktorých sa mali sústreďovať vojaci VSA, ktorí sa nenechali zajať. Do týchto priestorov mali byť vysielané spojky od čapajevovcov s ďalšími inštrukciami. Otázku rozstratených vojakov slovenských poľných divízií riešil Polk aj v rozkaze z 5. septembra. 2. septembra zase nariadil príslušníkom svojho oddielu narúšať pohyb nepriateľa na ceste v smere k obci Lipníky.

V dňoch od 2. septembra pokračoval v bojových akciách aj oddiel "Bohdan Chmeľnyckij". 2. a 3. septembra podnikol za podpory tankov niekoľko nájazdov na nemecké kolóny prepravujúce sa po ceste Vranov nad Topľou - Prešov a po týchto stretoch mu ostali už len 3 bojaschopné tanky a jeden sríhač tankov Marder III.

V dňoch 4. a 5. septembra podnikli Nemci za podpory útočných diel dva útoky smerom od Bystého na Hermanovskú dolinu. Obidva útoky boli odrazené za pomoci stíhača tankov Marder III dôst. zástupcu Júliusa Rajtáka.

Hrob Júliusa Rajtáka na šarišskom cintoríne v Hermanovciach nad Topľou
Hrob dôst. zástupcu Júliusa Rajtáka na šarišskom cintoríne v Hermanovciach nad Topľou

V ranných hodinách 7. septembra sa začal rozhodujúci nemecký nápor, ktorého cieľom bola eliminácia nebezpečného zoskupenia v Slánskych vrchoch Za podpory útočných diel a pancierového vlaku Panzerzug 62 útočili Nemci zo smeru od Hanušoviec na Petrovce, od Bystrého na Hermanovce a od Kokošovice na Ztalú Baňu. Veliteľ obrany Hermanovskej doliny stot. útv. František Adam vydal rozkaz, aby zvyšné tanky a zostávajúca pechota zaútočili smerom na Bystré. Prúdký výpad spôsobil nemeckej pechote veľké straty a doprial čas na odpútanie sa a ústup. Nemci boli vytlačení až do Bystrého a okolo 11. hodiny sa začal ústup, ktorý kryl Rajtákov Marder Samotný Rajták počas boja zahynul. Stotník Adam a npor. Švarc sa pokúšali zachrániť stroj, no kvôli paľbe protivníka sa im to nepodarilo a Marder III tak padol do rúk Nemcov. Neskôr prišiel rozkaz hlavného štábu Čapajev zničiť zostávajúcu techniku, znefunkčníť telefónne prístroje, opustiť bojisko a ustúpiť smerom k masívu vrchu Šimonka a zaujať kruhovú obrany. Nemci však už hlbšie do Slánskych vrchov nepostupovali. Obce Hermanovce, Petrovce a Zlatá Baňa boli vypálené. Okrem toho Nemci zastrelili dvoch obyvateľov Zlatej Bane a ďalších šiestich odvliekli na nútené práce. V Hermanovciach Nemci zastrelili ďalších štyroch obyvateľov.

Straty oddielu "Bohdan Chmeľnyckij" boli za necelý týždeň nasledovné: okolo desiatky mŕvych, 5 zajatých a 20 ranených.[3]

Presun do nového operačného priestoru

[upraviť | upraviť zdroj]

Po ústupe k vrchu Šimonka a na jej masív bola situácia zväzku veľmi zlá. Základňa zväzku nebolo prispôsobená na také veľké množstvo mužstva, zásoby potravín boli poskromné, letisko v Petrovciach bolo v nemeckých rukách a nálada vojakov bola veľmi zlá. 8. septembra v skorých ranných hodinách po mohutnej delostreleckej príprave začala Karpatsko-duklianska operácia a v tejto súvislosti obdržal zväzok rozkaz Štábu partizánskeho hnutia pri 1. UF podpísaný maršálom Konevom.

Jednotky ČA z priestorov Krosno a Sanok útočia na Slovensko V záujme podpory jednotiek ČA nariaďujem: 1. Hlavnými silami partizánskych oddielov útočiť na sever a preniknúť 10. IX. na slovenské hranice v priestoroch Czeremcha, Vyšný Komárnik, Dukliansky priesmyk, hora Czeremcha, N. Polianka. 2. Udržať vo svojich rukách hradské smerujúce do Prešova zo Sanoku, Krosna a Jasla.[3]

Po úvahách ako ďalej a uvädomení si nutnosti vyplniť rozkaz a zarátaním situácie, v akej sa zväzok nachádzal, padlo rozhodnutie o vojenských oddieloch. Najväčšia časť vojakov po dohode a s povolením velenia zväzku sa od jednotky odlúčila a odišla domov, časť vojakov sa presunula na Stredné Slovensko, kde sa zapojila do Slovenské národné povstania. Časť vojakov ostala so zväzkom a pokračovala v partizánskom boji. Malá časť dôstojníkov a vojakov z oboch vojenských oddielov ostala na základni v Slánskych vrchoch a očakávala príchod frontu. Bol medzi nimi mjr. gšt. Elemír Polk, mjr. útv Jozef Dobrotka, stot. útv. Ján Jarembák, MUDr. Imrich Hudec a ďalší. Žili v stanoch na Šimonke a v poľovníckom zrube nad obcou Petrovce. V druhej polovici septembra sa na základni objavila partiánska ošetrovateľka Anna Onderová (neskôr sa stala manželkou Ľudovíta Kukorelliho) a ďalší partizán. Dvojica prišla po dokumenty a odovzdala odkaz od plk. gšt. Viliama Talského, aby sa skupina urýchlene presunula do nového štábu Čapajeva nad obcou Závada. Skupina sa postupne zmenšovala a začiatkom októbra zostalo v Slánskych vrchoch už len niekoľko ľudí Bol medzi nimi mjr. útv Jozef Dobrotka, stot. útv. Ján Jarembák. Finančne im vypomohol posádkový veliteľ z Prešova a miestni odbojári im zabezpečili civilné oblečenie a falošné dokumenty a muži sa presunuli na Stredné Slovensko a do Bratislavy.

Hlavná časť zväzku Čapajev, ktorého personálny počet sa zredukoval na približne 700 osôb, začal presun do Ondavskej vrchoviny. Náročný presun, ktorý bol zvládnutý bez väčších problémov, im uľahčil fakt, že po začatí Karpatsko-duklianskej operácie poľavil nemecký tlak na Slánske vrchny, nakoľko Nemci odsunuli jednotky na obranu pred postupujúcou Červenou amádou a 1. Česko-slovenským armádnym zborom (1. ČSAZ). Čapajevovci sa presúvali po trase Bystré (prechod cez rieku Topľa) - Metrík - Detrík - Bžany - Lomné - Tokajík - Piskorovce - Prituľaný - Ruská Poruba - Závada - Soľník, kde sa utáborili. V priestore Soľník došlo ku stretnutiu s partizánmi zväzku Stalin (pplk. Michail I. Šukájev). Obidve partizánske zoskupenia pobudli v priestore Soľník niekoľko dní. Zväzok Stalin sa začal presúvať na Stredné Slovensko a čapajevovci už nepokračovali k Duklianskemu priesmyku, ale vrátili sa k obci Závada a operoval v trojuholníku Stropkov - Medzilaborce - Humenné.V novom operačnom priestore bol partizánsky zväzok reorganizovaný a skladal sa zo štyroch oddielov: Bohun, Pugačov Ščors a Detvan.

Talského oddiel

[upraviť | upraviť zdroj]

Pri obci Závada bolo zriadené partizánske letisko a 16. septembra na ňom pristálo lietadlo, na ktorého palube bol zástupca veliteľa VSA plk. gšt. Viliam Talský. Talského na Východné Slovensko vyslal veliteľ 1. Ukrajinského frontu maršál Ivan Stepanovič Konev s úlohou, aby pod svojej velenie skoncentroval čo možno najviac vojakov bývalej Vychodoslovenskej armády. Vojaci bývalej VSA, ktorí ešte boli súčasťou ako vo zväzku Stalin tak aj Čapajev, však nejavili záujem byť členmi vojenskej formácie pod velením Talského. Pamätali si Talského správanie zo 30. a 30. augusta, keď namiesto jasných rozkazov odletel za front.

Nakoniec pplk. Šukájev vyčlenil zo svojho zväzku vojenský oddiel o sile priblžne 100 príslušníkov pod velením mjr. jazd. Bileja a dal ho k dispozícii Talskému. Niekoľko dôstojníkov pre Talského vyčlenili aj čapajevovci. Oddiel si dal názov Detvan. velil mu naďalej mjr. Bilej a zastrešujúce veliteľstvo dostalo názov Veliteľstvo východnej vojenskej skupiny. Prvý rozkaz hovoriaci o úlohách veliteľstva bol vydaný 22. septembra. Skupina bola napokon operatívne riadená štábom 1. česko-slovenského armádneho zboru a vykonávala prieskum a poskytovala spravodajské informácie štábu 1. česko-slovenského armádneho zboru.

Štruktúra partizánskeho zväzku "Čapajev"

[upraviť | upraviť zdroj]

od 1. septembra 1944

[upraviť | upraviť zdroj]

Veliteľstvo zväzku

Spojovacia čata - veliteľ: Ján Tesárik (9 osôb), Čata jazdeckej rozviedky: Vasilij Alexandrovič Novikov, Administratíva: pisári - 3 osoby, prekladateľ - 1 osoba, propaganda a agitácia - 2 osoby, Hospodárska čata - 18 osôb, Sanitári - 2 muži a 1 žena


Oddiel "Bohun" - 344 príslušníkov


Oddiel "Pugačov" - 163 príslušníkov

Oddiely "Bohun" a "Pugačov" boli zložené z prevažne kmenových príslušníkov zvázku. Oddiel "Bohun" mal veliteľské stanovište pri štábe zväzku a tak zásobovacia služba pri zborovom veliteľstve mala na starosti aj zásobovanie oddielu "Bohun".


Oddiel: "Ščors" - 224 príslušníkov


Oddiel "Bohdan Chmeľnyckij" - 333 príslušníkov

Oddiel "Bohdan Chmeľnyckij" vytvoril vojaci poľnej jednotky Pluku útočnej vozby. Oddiel "Ščors" vytvorili vojaci z iných jednotiek oboch peších divízií.


od polovice septembra 1944

Veliteľstvo zväzku

Oddiel "Bohun"


Oddiel: "Ščors"


Oddiel: "Pugačov"

Oddiel: "Detvan"

Pribudol aj oddiel Buďonyj (veliteľ Ivan Ivanovič Kuľbakin) zložený zo 40 osôb zväčša sovietskych občanov, ktorí z rôznych dôvodov neodišli na Stredné Slovensko.

Aktivity v Ondavskej vrchovine

[upraviť | upraviť zdroj]

V novom operačnom priestore neďaleko frontovej línie sa zväzok Čapajev ocitol v tesnej blízkosti ďalších troch menších partizánskych oddielov: "Požarskij" (veliteľ dôstojník ČA Leonid Jefinovič Bereštejn), "Za vlasť " (rusky "Za rodinu" - veliteľ Roman Stepanovič Streľcov, krycie meno Kurov), "oddiel Majorova" (veliteľ kpt. ČA Ivan Semionovič Majorov).

Partizánske územie zahŕňajúce viac ako 24 obcí, bolo vnútorne členené na operačné úseky jednotlivých skupín. Hlavnou zásobovacou základňou sa stala obec Košarovce. Zo zástupcou všetkých oddielov bol vytvorený štáb zásobovateľov, ktorý sa staral o zaobstarávanie proviantu a jeho prerozdelenie. Pravidelne sa konali porady so zástupcami jednotlivých obci, na ktorých bola dohodnutá výška dodávok, čas a spôsob ich preberania. Ženy v dedinách šili pre partizánov teplé spodné prádlo a plietli svetre. Partizánske skupiny aj na Východnom Slovensku boli finančne poporované z rozpočtu veliteľstva 1. československej armády na Slovensku . peniaze sprostredkúval najmä Vojtech Borovský. Peter Babej sa vrátil do Giraltovského okresu.

V niektorých dedinách zriadili partizáni stále posádky. Posádky boli v obciach Závada, Košarovce, Ruská Poruba, Vyšná Sitnica, Nižná Sitnica atď. Čapajevovci mali vybudovanú menšiu základňu v obci Hrubov, kde za občas zdržiaval aj štáb zväzku a zriadené tam bolo aj poľné letisko.

Velitelia na všetkých stupňoch boli upozorňovaní na ohľaduplné správanie voči miestnemu obyvateľstvu. Za neprístojnosti a brutalitu voči civilistom hrozili prísne tresty a tak medzi partizánmi a civilným obyvateľstvom nedochádzalo k väčším nedorozumeniam. Zápis kronikára z obce Prituľanu.

"My sme boli všetci partizáni. Vyše dvoch mesiacov sme splunažívali, jedli s nami a spávali u nás. Boli u nás odriady Šukajev, Čapajev, Bilej. Pomáhala im celá obec, všetkým, čím bolo treba a čím sme mohli - jedlom, šatstvom, povozmi atď." [4]

pamätník na zväzky Čapajev a Šukájev v Ruskej Porube
Mohyla - pamätník na zväzky Čapajev a Šukájev v Ruskej Porube

Partizánsky zväzok Čapajev predstavoval v oktobri 1944 elitnú a veľmi skúsenú jednotku s odborne pripravenými špecialistami. Jednotka bola zložená z bývalých slovenských a sovietslych vojakov a len v malej miere civilných osôb. O skvalitnenie výzbroje sa staral Štáb partizanského hnutia pri 1. Ukrajinskom fronte.

Po reorganizácii a udomácnení sa v novom operačnom priestore začal zväzok partizánsku vojnu. Nemci,ktorí viedli v Karpatoch obranné boje a na Strednom Slovensku útočili proti povstaleckému územiu, nemali dotatok jednotiek, aby zaútočili proti partizánskym oblastiam v Ondavskej vrchovine a pohorí Vihorlat. Partizáni kotrolovali prísunové komunikácie k Duklianskemu a Lupkovskému priesmyku vrátane železničnej trate Michalovce - Humenné - Medzilaborce. Partizánske skupiny vrátane zväzku Čapajev operovali v hĺbke obrany nepriateľa len 20 - 30 km od predného okraja obrany. a zamerali sa na cestnú infraštruktúru. Po poškodení železničných mostov a železničných tratí sa zamerali na cesty, po ktorých Nemci prevážali materiál. Tak došlo k prepadu nemeckej autokolóny pri obci Miňovce. Partizáni zničli 8 nákladných áut a jedno doprovodné pásové vozidlo a zmocnili sa zbraní a streliva, Pri obci Vyšná Oľka partizáni zlikvidovali vozatajskú kolónu, zloženú z viac ako 20 vozov Osádky boli rozprášené a partizáni sa zmocnili zbraní, streliva a koní. Čapajevoci zničili železničný most a transport pri Humennom, železobetónový most cez rieku Ondavku medzi dedinami Závadka a Topoľovka, železničný most a transport pri Brekove. Počas operačného pôsobenia v priestore Stropkov - Medzilaborce - Humenné podnikli čapajevovci len na železnici 22 úspešných diverzných akcií. Okrem diverznej činnosti vykonávali partizáni rozsiahlu spravodajskú činnosť v prospech 1. a 4. UF a 1. ČSAZ. Na svojich partizánskych letiských prijali štyri partizánske desantné skupiny a vybavili ich na odchod do iných oblastí. V nočných hodinách 26. októbra prepadli čapajevovci štáb nemeckej 97. divízie horských strelcov, ktorý sa práve nachádzal v obci Sukov a zabili 70 nemeckých vojakov, Stalo sa tak v predvečer 26. výročia vzniku Česko-Slovenska a štáb ju považoval za vhodný dar k výročiu.

V novom prostredí sa čapajevovci venovali aj osvetovej práci. Odbojoví aktivisti spoločne s partizánmi organizovali besedy. Motivačne na tieto akcie pôsobilo aj oslobodenie prvej obce na slovenskom území - Kalinov, ako aj prechod 38. armády a 1. ČSAZ cez Dukliansky priesmyk. Výročie vzniku Česko-slovenska si zase v pripomenuli slávnostným zhromaždením v obci Košárovce, na ktorom sa zúčastnili aj obyvatelia ďalších obcí.

Čistka vo velení a nový veliteľ Kokin

[upraviť | upraviť zdroj]

Spoločne s veliteľom zväzku Čapajev Baľutom bol lietadlom 31. augusta na Východné Slovensko dopravený aj splnomocnenec kpt. Červenej armády Viktor Nikolajevič Kokin.obdržal od ŠPH 1. UF úlohu, zisťovať početnosť partizánskych skupín na území Česko-Slovenska, ktoré neboli zaregistrované ústrednými, alebo frontovými štábmi partizánskeho hnutia ZSSR, ich politický profil, spôsob organizácie a dislokáciu..Na štábe Čapajeva vykonával Kokin funkciu staršieho pomocníka operačného oddelenia štábu a po svojom príchode sa iniciatívne ujal komunikácie so ŠPH pri 1. UF prostredníctvom dvoch vysielačiek. V rádiogramoch okrem mena veliteľa zväzku uvádzal aj svoje meno.

Dňa 3. októbra prišiel rádiogram, z ktorého sa na štábe Čapajeva dozvedeli, že na sledujúci deň príde pre veliteľa Baľutu lietadlo. Panovalo presvedčenie, že Baľuta opätovne dostane vyznamenanie, nakoľko činnosť zväzku bola úspešná. Velenie nad jednotkou prevzal Kukorelli a lietadlo s Baľutom odletel za front, kde bol 7. októbra presunutý na Ukrajinský Štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve, kde bol 15. novembra vzatý do vyšetrovacej väzby pre zradu a spoluprácu s gestapom. Na post veliteľa zväzku bol s platnosťou od 15. novembra mjr. Kokin,

Začiatkom novembra bol na základňu Čapajeva dopravený zo ŠPH pri 1. UF npor. ČA Volodimir Nikolajevič Tristan. Skutočné poslanie Tristana u čapajevovcov bolo známe len Kokinovi. Tristan sa zdržiaval na štábe a nezapájal sa do bojovej činnosti.

Hneď 9. novembra prišiel zo ŠPH pri 1. UF rozkaz, na základe ktorého malo byť zadržaných niekoľko členov štábu a veliteľov oddielov. Zadržaní boli títo občania Sovietskeho zväzu.

Nad obcou Závada. Miesto kde boli nájdené telá odsúdených a popravených partizánov.
Vrch Lipovica nad obcou Závada. Miesto kde boli nájdené telá odsúdených a popravených partizánov.

Uvedení boli spútaní a dopravení na štáb skupiny Berenštejna, kde boli obvinení zo špionáže v prospech Nemecka. Obvinení boli vypočúvaní npor. Tristanom údajne za použitia fyzického násilia, odsúdení na smrť zastrelením a dňa 18. novembra popravení v katastri obce Rohožník

Spolupráca náčelníka štábu Kukorelliho s novým veliteľom Kokinom bola zložitá, ovplyvnená názorovými nezhodami a postojom ku obvineným a popraveným členom jednotky, u ktorých Kukorelli v predchádzajúcom období nepobadal žiadne aktivity, ktoré vyvolali pochybnosti o ich vernosti a protifašistickom postoji.

Nemecký útok

[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecké spravodajské zložky sledovali činnosť partizánov na Východnom Slovensku. Pozorne boli sledované boje za podpory tankov LT vz. 38 pri Hermanovciach a diverzné akcie na železničných tratiach a cestných komunikáciách. Nemci odhadovali počty partizánov a ich silu v Ondavskej vrchovine a sledované boli aj dodávky zbraní sovietskymi lietadlami,

No v tom čase mali Nemci viazané síly v potlačovaní povstania na Strednom Slovensku a obrane pred postupujúcou Červenou amádou a 1. ČSAZ. To vylučovalo realizáciu vážnejších protipartizánskych akcií. Zmena prišla až na konci októbra. Povstanie bolo zatlačené do hôr a následne na to bola ukončená Karpatsko-duklianska operácia. To uvolnilo jednotky, ktoré mohlo nemecké velenie nasadiť na vyčistenie vlastného tylového priestoru a likvidáciu partizánskych oblastí na východnom Slovensku.

Útok na partizánsku oblasť v Ondavskej vrchovine sa začal 18. novembra a smeroval od Vranova nad Topľou. Delostrelecká paľba bola zameraná na obce Košarovce, Nižná Sitnica, Vyšná Sitnica a neskôr aj na Závadu. Hneď 19. novembra bola obkľúčená obec Tokajík a všetci obyvatelia mužského pohlavia boli zastrelení. Nasledujúci deň bola obec vypálená. Vypálená bola aj obec Závada.

Partizánske jednotky Berenštajna, Majorova a Streľcova sa stiahli na územie Čapajeva, podriadili sa veleniu zväzku a okolo obce Závada zaujali kruhovú obranu, Na nasledujúcej porade bolo rozhodnuté o prechode frontu na stranu Červenej armády.

Prechod frontu

[upraviť | upraviť zdroj]
Posledné miesto partizánskych skupín nad obcou Závada pred ich prechodom cez front.
Posledné miesto partizánskych skupín nad obcou Závada pred ich prechodom cez front.

ŠPH prikázal partizánskym skupinám, aby sa pri prvej možnej príležitosti spojili s jednotkami Červenej armády. Pomalý postup jednotiek 38. armády, 1. gardovej armády a 1. česko-slovenského armádneho zboru počas Karpatsko-duklianskej operácie a vysoká koncentrácie nemeckých jednotiek však situáciu s prechodom cez front komplikovala. Situácia partizánskeho zväzku Čapajev a ďalších partizánskych skupín v Ondavskej vrchovine sa zhoršovali, nakoľko miestne potravinové zdroje sa vyčerpávali a ubúdalo aj peňazí. Navyše čapajevovci neverili, že v Ondavskej vrchovine budú pôsobiť až tak dlho.

Nemecký útok na partizánsku oblasť, ktorý sa začal 18. novembra, však prinútil partizánov konať. Prípravou operácie prechodu cez front a jej realizáciou bol poverený náčelník štábu Kukorelli. Mjr. Bilej a plk. Talský však s prechodom nesúhlasili. Mali od velenia 1. ČSAZ iné rozkazy a prebojovanie sa cez front považovali za riskantné riešenie. Prijali preto rozhodnutie o presune do pohoria Vihorlat.

Dňa 20. novembra pripravil Ľudovít Kukorelli návrh trasy a predbežne určil aj miesto prelomenia frontu - medzi obcami Habura a Borov. Odhadom a rámcovo stanovil časové limity. Určil v prúde poradie jednotlivých skupín, Ako prvý mal ísť oddiel Bohun a prúd uzatvárala skupina partizánov I. S. Majorova. Detaily a ďalšie otázky spojené s presunom boli prerokované na porade podvečer toho istého dňa. Pochod k frontu sa mal začať 21. novembra v skorých ranných hodinách a presúvať sa malo približne 1 500 osôb - bojovníkov a civilistov.

Náročný presun od Závady cez chotár obce Pucák (dnes Korunková) až po obec Havaj sa začal ešte za šera. Pri prechode cez hlavnú cestu od Havaja smerom na Medzilaborce už bol deň. Nemecké hliadky si všimli záver celého sprievodu a spustili naň guľometnú paľbu. Nemci sa bálí ísť hlbšie do lesov a tak začali mínometmi ostreľovať predpokladaný smer postupu kolóny partizánov.

Pamätník pripomínajúci smrť Ľudovíta Kukorelliho a partizánov pri obci Habura
Pamätník na "Partizánskom chodníku" pri obci Habura pripomínajúci smrť Ľudovíta Kukorelliho a ďalších partizánov.

Večer 23. novembra sa kolóna priblížili k horskému masívu Kamjana. V ten istý deň sa mjr. Kokin spojil so štábom 4. UF a informoval ho o mieste, kde dôjde k prechodu cez front. Prechod cez masív Kamjana si vyžiadal veľké obete. Kolóna sa stala terčom nemeckého ostreľovania, počas ktorého zahynuli veliteľ Streľcov, komisára štábu skupiny a niekoľko ďalších partizánov. Šlo o najnáročnejší úsek presunu a ranení obracali svoje zbrane proti sebe, nakoľko vedeli, že sa nemôžo dočkať pomoci a ošetrenia.

Vykonaný prieskum odhalil viaceré podrobnosti o prvej nemeckej obrannej línii, zákopoch, guľometných hniezdach a mínových poliach. Záverečný prechod cez nemecké postavenia sa mal začať 24. novembra o 6. hodine (8. hodine moskovského času). Civilisti boli schovaní v úžľabine na západnej strane a mali sa pridať ku zväzku až po uskutočnení prielomu. Zostup z hrebeňa sa mal uskutočniť čo najtichšie a následný útok za porianeho kriku a hluku mal zabezpečiť, aby bol protivník zaskočený.

Útok sa začal podľa plánu. Nemci boli zaskočení najmä hlukom, ktorý výtváral dojem o veľkom počte útočníkov. Boj trval necelú hodinu a nemeckú obranu sa podarilo preraziť na úseku 2 kilometre. Paľbu spustili aj sovietski vojaci, ktorí si mysleli, že ide o nemecký útok, no ich paľba čoskoro utíchla.

Za úspešný prechod frontu vyznamenal veliteľ 4. UF genplk. Ivan Jefimovič Petrov 30 partizánov - veliteľov a radových bojovníkov zväzku Čapajev a ďalších troch skupín. Partizánske skupiny boli rozpustené a bojaschopní bojovníci boli priradení k 4. UF alebo 1. ČSAZ. Časť partizánov bola odoslaná na Štáb partizánskeho hnutia pri 1. UF odkiaľ boli vysielaní opäť do nemeckého tyla.

Štatistika zväzku Čapajev po prechode frontu:

  • Počet bojovníkov - 651
  • Pridelených k 4. UF - 361
  • Pridelených k 1. ČSAZ (Česko-slovenský armádny zbor) - 130
  • Do nemocnice - 103
  • Do ŠPH pri 1. UF - 28
  • Na stranícke, hospodárske a iné úlohy - 29[4]

Pri prechode cez front zahynul za nevyjasnených okolností náčelník štábu zväzku Čapajev a hlavný organizátor celej jednotky npor. let. Ľudovít Kukorelli. Smrť Kukorelliho ostáva aj po rokoch neobjasnená a veliteľ zväzku mjr. Kokin neskôr pripustil, že Kukorelli nezomrel v dôsledku bojovej činnosti.

Rehabilitácie

[upraviť | upraviť zdroj]

XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu konaný vo februárl 1956 odhalil a odmietol kult osobnosti, nezákonné stalinistické praktiky a perzekúcie. Naštartoval sa tak proces odmäku vo východnom bloku a rehabilitácií nezákonne a krivo obvinených osôb, To dalo nádej aj bývalým príslušníkom partizánskeho zväzku Čapajev, ktorí boli krivo obvinení, aby sa zbavili tohto vykonštruovaného nánosu.

Vykonštruované obvinenia členov zväzku, ktorí sa už nemohli brániť bolo potrebné vyvrátiť. Rozbehla sa komunikácia, vzájomné náštevy a do rehabilitácie boli zapojení aj regionální historici na východnom Slovensku, ktorí si dokonca vytvorili pracovnú skupinu s touto úlohou. Do riešenia celej záležitosti boli na Slovensku zapojené politické a justičné orgány,

Prvý veliteľ zväzku Ivan Kononovič Baľuta bol zo zaisťovacej väzby prepustený už v júni 1945, no úplne bol rehabilitovaný až v roku 1964. V roku 1965 boli v ZSSR rehabilitovaní aj Luniev, Cepkov, Miťajev, Kuračev a Bachmutskij, čo potvrdil aj list náčelníka Vojenskej kancelárie prezidenta Československej socialistickej republiku adresovaný Gabrielovi Kukorellimu (brat Ľudovíta Kukorelliho) zo dňa 28. novembra 1967, v ktorom sa mimo iného úvádza:

"... V tejto situácii sa v polovici roka 1944 dostal zväzok Čapajev do kontaktu so sovietským spravodajským oddielom Karasjovom, ktorý vystupoval v nemeckom tyle pod legendou vlasovskej jednotky. Oddiel Karasjov nemal špeciálne partizánske, ale prieskumné úlohy a bol riadený zrejme sovietskou vojenskou rozviedkou a nie príslušným štábom partizánskeho hnutia. Tu podľa všetkých známok došlo k prvému tragickému nedorozumeniu, ktoré malo na ďalšie udalosti veľký, ak nie rozhodujúci vplyv. Karasjov nebol informovaný o situácii na Slovensku a preto sa mu zväzok Čapajev vzhľadom ku svojej zdanlivej nečinnosti javil podozrivým. Tak doško ku skresleniu správy, ktorú Karasjov podával svojmu riadiacemu orgánu, v ktorej označil Čapajeva, ako lživý partizánsky oddiel vybudovaný Nemcami. Na druhej strane nie je možné vylúčiť, že aj Čapajevovci mali podozrenie voči Karasjovovým "vlasovcom", pretože boli bez spojenia so sovietskými štábmi a nemohli si Karasjova preveriť. Správa, ktorú Karasjov o zväzku Čapajev podal, bola zrejme hlavnou príčinou zatknutia Baljutu-Jagupova v októbri 1944."[5]

V liste, ktorý je podpísaný náčelníkom Vojenskej kancelárie prezdidenta republiky sa uvádza, že Luniev, Cepkov, Miťajev, Kuračev a Bachmutski mali byť zrejme zastrelení až po prechode frontu, no zmenená situácia a nemecký útok na partizánsku oblasť vecí urýchlili. Ďalej sa v ňom uvádza, že sovietska prokuratúra informovala Vojenskú kanceláriu prezdidenta republiky o tom, že Baľuta, Luniev, Cepkov, Miťajev, Kuračev a Bachmutski boli z vlastizrady obvinení nezákonne a všetci šiesti boli v roku 1965 plne rehabilitovaní. Na druhej strane bol Kokin označený za vinníka bezdôvodného obvinenía Lunieva, Cepkova, Miťajeva, Kuračeva a Bachmutského, Bol vylúčení z Komunistickej strany Sovietskeho zväzu no trestne stíhaný nebol. Bývalí príslušníci a organizátori partizánskeho zväzku Čapajev boli pohoršení prezentáciou vzniku a činnosti zväzku v syntetizujúcom diele Partizánske hnutí v Československu za druhé světové války, ktoré vyšlo v roku 1961. Preto bola určená 10-členná skupina, ktorá sa mala obrátiť na autorov diela s požiadavkou na opravu dezinformácií a ospravedlnenie. Autori požiadavky veteránov akceptovali a v novinách Hlas revolúcie vyšiel 19. apríla 1968 ospravedlňujúci článok, v ktorom sa mimo iného uvádza:

"S velikým uspokojením berieme na vedomie oznam Generálnej prokuratúry ZSSR o rehabilitácii bývalých vedúcich príslušníkov partizánskeho zväzku Čapajev. Súčasne vyjadrujeme poľutovanie nad tým, že sa v našej knihe - bez viny a zlého úmyslu zo strany autorov - objavili tvrdenia, ktoré ťažko poškodili česť a meno nevinných ľudí, Budeme považovať za svoju povinnosť, aby sme z tohto zistenia vychádzali v našej ďalšej práci na histórii odbojového hnutia na Slovensku za druhej svetovej vojny. "[5]

Do obdobia rehabilitácií spadá aj dokumentárny film o zväzku Čapajev, ktorý vznikol pri príležitosti 20. výročia SNP v roku 1964 počas stretnutia bývalých príslušníkov zväzku v Hanušovciach. Vo filme účinkovala aj bývalá manželka Ľudovíta Kukorelliho Anna Kukorelliová-Kostková. Tá neskôr v liste zo 16. mája 1965 adresovanom pplk.Dubinskému píše.

"... Práve som bola pozvaná na film, ktorý sa natočil pri našom stretnutí v Hanušovciach. Je veľmi pekný a otriasajúci zároveň. Pôjde samozrejme do trezoru, lebo také spomienky nie sú na úžitok nikomu. Všetci by sme chceli vidieť len na povrchu, na rúžovo natreté. Nuž i tak dobre, keď naša tragédia bude odložená na určitý čas. Ona sa sama prihlási o svoje slovo. " [5]

Súčasnosť

[upraviť | upraviť zdroj]
Pamätník v Hermanovciach nad Topľou
Pamätník v Hermanovciach nad Topľou odhalený 7. októbra 2021

O zachovanie historickej pamäte o pôsobení partizánskej brigády Čapajev v Slánskych vrchoch a celkovo na východnom Slovensku sa starajú najmä obecné zastupiteľstvá. Slovenský zväz protifašistických bojovníkov a miestne organizácie Matice slovenskej. Turisti prichádzajúci do Slánskych vrchov môžu nad obcami Petrovce a Hermanovce nad Topľou naraziť na vytvorené informačné tabule informujúce o odboji na východom Slovensku a v Slánskych vrchoch a mnoho pamätníkov.

V roku 2019 vznikla v obci Zlatá Baňa veľká informačná tabuľa pripomínajúca udalosti z 2. svetovej vojny.

Obzvlášť aktívne je obecné zastupiteľstvo v Hermanovciach nad Topľou. V septembri 2021 bol priamo pri obecnom úrade odhalený nový pamätník na partizánsku brigádu Čapajev a vypálenie obce,[6]. Každoročne pri príležitosti vypuknutia Slovenského národného povstania sa nad obcou koná verejná ukážka bojového stretu medzi partizánmi a nemeckými vojakmi ako aj pripomenutie udalostí predchádzajúcich vypáleniu obce. V roku 2022 bol zrekonštruovaný pamätník na zväzok Čapajev pribudla aj nová veľká informačná tabuľa o pôsobení partizánskych skupín na Východnom Slovensku a malý pamätník pripomínajúci smrť tankistov z Poľnej jednotky Pluku útočnej vozby, ktorí nad Hermanovcami bojovali ako súčasť oddielu "Bohdan Chmeľnickyj". Chata nad obcou Hermanovce nad Topľou je udávaná ako chata "generála Kukorelliho",

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. BALBERČÁK, Štefan. Bojová a diverzná činnosť partizánskej skupiny Čapajev... [online]. rusyn.sk, 26.09.2012, [cit. 2023-12-05]. Dostupné online.
  2. ..., pripravila redakcia. V kúži povstalce - Odzbrojení německých dustojníkú,. Válka Revue speciál - 1944 Kontroverzní SNP (Brno: Extra publishing s.r.o.), 2016-05-09, roč. č. 27, s. 91. ISSN 1804-0772.
  3. a b VIMMER, Pavel. Partizáni Sečánskeho. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2016. ISBN 9788089514380. S. 276.
  4. a b PAŽUROVA, Helena. Slovenský partizánsky zväzok Čapajev. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2014. (Monografie (Múzeum SNP).) ISBN 9788089514267. Kapitola VI.kapitola Presun zväzku Čapajev do Ondavskej vrchoviny, bojové aktivity a prechod cez front, s. 116-146.
  5. a b c PAŽUROVA, Helena. Slovenský partizánsky zväzok Čapajev. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2014. (Monografie (Múzeum SNP).) ISBN 9788089514267. Kapitola VII. kapitola Rehabilitácie, s. 147-152.
  6. MAKO, Imrich. Vypálenie Hermanoviec nad Topľou bude pripomínať nový pamätník [online]. Vranovské noviny, 09.09.2021, [cit. 2022-12-26]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • PAŽUROVÁ, Helena. Slovenský partizánsky zväzok Čapajev. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2014. (Monografie (Múzeum SNP).) ISBN 9788089514267. S. 192.
  • .BÉREŠ,, Imrich; DZIAK, Pavol; ŠOLTÉS, Vladimír. Iskry a plamene odboja vo Vranovskom okrese. Vranove nad Topľou : Ideologiské oddelenie OV KSS v spolupráci s Odborom kultúry ONV, 1976. S. 104.
  • PAŽUR, Štefan. Protifašistický odboj na východnom Slovensku. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1974. S. 118-135.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Informačná tabuľa v obci Zlatá baňa - status na facebookovej stránke obce Zlatá Baňa