Časomerný veršový systém

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Časomiera)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Časomerný veršový systém je veršový systém založený na striedaní krátkych a dlhých slabík, obyčajne bez rýmov. Dominoval v období klasicizmu v tvorbe J.Hollého a J. Kollára. Hoci má grécky pôvod, v slovenskej poézii sa udomácnil prostredníctvom latinčiny. Slovenčina má isté predpoklady na časomieru, lebo v porovnaní s inými jazykmi rozlišuje dlhé a krátke slabiky.

Tento typ veršu patrí do historickej verzológie, uplatňoval sa hlavne v starogréckej a latinskej poézii. Pomerne obmedzená realizácia časomiery je podmienená zvláštnosťami jazyka. V starogréčtine dĺžka samohlásky funguje ako fonologický činiteľ, slovný prízvuk je melodický. So snahou organizovať verš časomerne sa stretávame aj v novodobých európskych jazykoch. Bolo to v tých vývinových obdobiach, ktoré programovo nadväzovali na antiku (renesancia, klasicizmus). V slovenskej a českej poézii bola snaha v období osvietenstva a klasicizmu organizovať verš časomerne na poprednom mieste. Pokúsili sa o to najmä:

Podľa zásad časomernej prozódie si vyslovenie každej slabiky vyžaduje určitý čas; na vyslovenie dlhej slabiky treba raz toľko času ako na vyslovenie krátkej slabiky. Jednotka, ktorou sa meria trvanie slabiky, sa volá móra. Vyslovenie krátkej slabiky trvá jednu móru a vyslovenie dlhej slabiky dve móry. Ťažká doba v časomiere si vyžaduje dlhú slabiku a ľahká doba krátku. Existujú dva druhy slabičných dĺžok (spôsobujúcich ťažké doby verša):

  • prirodzené dĺžky, keď je slabika prirodzene dlhá
  • polohové (pozičné) dĺžky, ktoré vznikajú vtedy, keď za krátkou samohláskou nasleduje skupina najmenej dvoch spoluhlások

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

  • HARPÁŇ, Michal: Teória literatúry. Obzor, Nový Sad: 1986, 247 s.