Čepiec (pokrývka hlavy)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ivana Marková, čipkárka z Brezova pod Bradlom

Čepiec (iné názvy pozri nižšie) je pokrývka hlavy nosená ženami.[1][2] Označenie čepiec je známe z jazykov všetkých západoslovanských národov.[2] U Slovanov čepce nosili vydaté ženy.[2][1] Slobodné dievčatá chodili prostovlasé.[3][1] Odlišovane vydatých žien od slobodných „zvláštnou úpravou hlavy siaha hlboko do indoeurópskej minulosti“.[4]

Názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné, slovenské nárečové názvy: čapec[5][6], čapiec[5]; podtyp čepca: ketýš[7]/ketiž[8]/ketiež[8]/ketieš[8]; podtyp čepca na strednom Slovensku: kápka[9]/kapka[9]/kapa[10]. U slovenských Maďarov na juhozápadnom Slovensku sa volal főkötő.[3] Mojmír Benža uvádza, že na celom Slovensku sa používal výraz čepiec, iba „malá oblasť v strede Slovenska kde ho nahradil termín kápka, a južná časť západného Slovenska s maďarským obyvateľstvom, kde sa čepiec nazýval főkötő.[3]

Čepiec v slovenskom prostredí[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa konštrukcie sa sa delili na 5 základných formiem z toho dve sa prevládajúco vyskytujú na Slovensku: dienkový a čelenkový. Dienkový mal základné švíky umiestnené v zátylkovej a čelenkový v temennej časti hlavy. Dienkový sa vyskytoval viac v horských, čelenkový v nížinných oblastiach Slovenska.[3]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

V 14. storočí bol v nemeckom, poľskom a českom území rozšírený typ kruseler. Od druhej polovice 14. storočia v Čechách aj typ česká kukla. V 15. storočí na Slovensku pretrvával kruseler, v Čechách rohaté čepce. V tomto období sa spomínajú aj sieťky na vlas označované chepech. V 16. a 17. storočí pokračovala variabilita pokrývok. Z 18. storočia pochádzajú predpisy o odeve, ktoré okrem iného opisujú aké čepce môžu ľudia nosiť v závislosti na sociálnej vrstve. V 19. storočí sú pokrývky opäť rozmanité, v niektorých prípadoch nie je jasné či ide o čepce alebo klobúky. Od 19. storočia čepce nosili prevažne staršie ženy doma. Von uprednostňovali čepcovité klobúky.[11] Čepce dosiahli najväčšiu rozmanitosť v druhej polovici 19. storočia a prvej polovici 20. Od tej doby sa spolu s ľudovým odevom vidieckeho typu a jeho prechodom na mestské formy začal zanikať. Nosenie čepca bolo nahradené nosením šatky a vyskytovalo sa len pri slávnostných príležitostiach.

S nosením čepca sa postupne prestávalo už od začiatku 20. storočia, u dedinského obyvateľstva pretrvalo do polovice 20. storočia a zanikalo postupne až po 2. svetovej vojne.[12]

V 20. až 30. rokoch sa ešte objavila mladá varianta čepca, ručníkový čepiec. Od 60. rokov sa upúšťa od nosenia ľudového odevu, od polovice 20. storočia už mladé ženy nechodili so zakrytou hlavou.[13]

Súčasti čepca[upraviť | upraviť zdroj]

Na prednej časti čepce je úzky vyšívaný alebo hačkovaný pásik zvaný prednička (na Spiši), náčelnica alebo náčelník.[14]

Na Spiši mal na dienku „farebný venček, ktorý tvorili do kruhu paličkované rôznofarebné kolieska, grajciariki, uprostred ktorých bol paličkovaný farebný štylizovaný kríž“.[6]

Čepce na Slovensku sa podľa Evy Dudkovej zaväzovali vzadu, výnimku tvorili čepce „zo Štrby, Východnej, Turca a ovplyvnené mestskou módou, tie sa uväzovali vpredu pod bradou.“[15]

Výroba čepcov[upraviť | upraviť zdroj]

Denko prekrývalo temeno a tylo hlavy, čelo lemovala čelenka.[7] Čepce si ženy vyrábali väčšinou samy.[16][3] Niektoré ženy v dedine sa špecializovali na výrobu sviatočných čepcov.[7] Od prelomu 19. a 20. storočia začali byť pôvodné čepce nahrazované kupovaným textilom, strojovou čipkou alebo háčkovaním.[16] Čepce mohli byť šité, sieťované, paličkované, pletené v ráme alebo háčkované. V 60. rokoch 20. storočia bola strediskom výroby paličkovaných čepcov Levoča.[3]

Nosenie čepca[upraviť | upraviť zdroj]

Čepce rozlišovali ženy podľa národnosti, regiónu, sociálnej skupiny.[13] Hoci ostatné súčasti kroja mohli byť veľmi podobné, čepce (aj pri susedných dediných) boli odlišné.[17] Vyjadroval tiež príslušnosť k profesnej a konfesionálnej skupine. Striedmosť a jednoduchosť protestantov sa prejavila aj v odeve, katolícke oblasti používali väčšie zdobenie.[13] Farebnosť závisela aj od príležitosti nosenia.[16] Vydaté ženy čepce nosili až do smrti.[3]

Čepčenie nevesty[upraviť | upraviť zdroj]

Čepčenie nevesty bol zvyk u všetkých Slovanov. Je to jeden zo zvykov, čo ostal, aj keď iné pominuli.[18] Položenie čepca na hlavu nevesty sa vykonalo pred koncom svadobného obradu.[19] Symbolizovalo zmenu sociálneho statusu zo slobodného dievčaťa na vydatú ženu.[3] Žena sa zároveň stávala dospelou. Pôvodne sa čepčenie konalo po svadobnej noci, v 20. storočí sa spojilo s obradom skladania venca mladuchy a koná sa o polnoci či nadránom. Čepčenie sa odohrávalo v dome manžela, mladucha sa mu mala tradične brániť. Vykonávali ho ženy, bez prítomnosti ďalších svadobčanov.[20]

Slobodné matky museli tiež chodiť s pokrývkou hlavy, ale čepčenie do čepca alebo šatky prebehlo doma a mimo svatobný obrad.[7]

Výstava[upraviť | upraviť zdroj]

V sídelnej budove Slovenského národného múzea je od marca 2019 výstava čepcov. Múzeum má v Martine v zbierke viac než 12 000 čepcov a ich súčastí.[15]

Čepce v českých krajinách[upraviť | upraviť zdroj]

Čepce pre všedný deň si ženy zhotovovali samé, sviatočné čepce vyrábali špecialisti čepčařky, Krepinmacher. Čepce sa delili na dve skupiny: mäkké sa uchovali v „okrajových, konzervatívnejších častiach českých krajín“. Tvrdé čepce sa zhotovovali z dvoch brokátových častí. Od druhej polovice 18. storočia sa zo stredných Čiech rozšíril škorobené čepečky, ktoré zotrvali až do polovice 19. storočia. Tie nosili aj slobodné ženy.[1] Čepčenie nevesty sa konalo aj v českých krajinách. Čepiec bol ako znak vydatej ženy protikladom venca ako znaku slobodného dievčaťa, resp. panny. Vydávajúce sa ženy, ktoré neboli panny neboli pri svadbe čepčené, hlavy mali zavinuté, ale inak od vydatých žien. Pokrývku hlavy vydatá žena neodkladala ani v noci.[4] V 19. storočí keď nevydaté ženy nosili čepce mávali na ľavej strane čepca malý zelený veniec na odlíšenie od vydatých žien. Od druhej polovice 19. storočia vydaté ženy nosievali šatky.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d čepec. In: BROUČECK, Stanislav; JEŘÁBEK, Richard; TYLLNER, Lubomír, eds. Lidová kultura : národopisná encyklopedie Čech, Moravy a Slezska. Vyd. 1. Zväzok 2 A – N. Praha : Mladá fronta pre Etnologický ústav Akademie věd České republiky a Ústav evropské etnologie filozofické fakulty Masarykovy univerzity v Brně, 2007. 664 s. ISBN 978-80-204-1712-1. S. 100-102.
  2. a b c GAZDÍKOVÁ, Alžbeta. Ženské čepce v ľudovom odeve : klasifikácia na základe zbierok múzeí na Slovensku. 1. vyd. Martin : Osveta, 1991. 123 s. ISBN 80-217-0291-5. Kapitola Z histórie pokrývok ženskej hlavy v Európe, s. 7.
  3. a b c d e f g h BENŽA, Mojmír. Tradičný odev Slovenska. Bratislava : Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015. 293 s. ISBN 978-80-89639-26-7. S. 110-112.
  4. a b čepení. In: BROUČECK, Stanislav; JEŘÁBEK, Richard; TYLLNER, Lubomír, eds. Lidová kultura : národopisná encyklopedie Čech, Moravy a Slezska. Vyd. 1. Zväzok 2 A – N. Praha : Mladá fronta pre Etnologický ústav Akademie věd České republiky a Ústav evropské etnologie filozofické fakulty Masarykovy univerzity v Brně, 2007. 664 s. ISBN 978-80-204-1712-1. S. 102.
  5. a b čepiec. In: Slovník slovenských nárečí. 1. vyd. Zväzok I A – K. Bratislava : Veda, 1994. 933 s. ISBN 80-224-0183-8. S. 246.
  6. a b PROCHOTSKÝ, Stanislav. Ľudový odev na Spiši. Košice/Spišská Nová Ves : Východoslovenské vydavateľstvo v Košiciach pre Okresný národý výbor v Spišskej Novej Vsi, 1990. 168 s. ISBN 80-85174-39-1. S. 145.
  7. a b c d čepiec. In: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1. Vyd. 1. Bratislava : Veda, 1995. 484 s. ISBN 80-224-0234-6. S. 71-72.
  8. a b c ketiež. In: Slovník slovenských nárečí. 1. vyd. Zväzok I A – K. Bratislava : Veda, 1994. 933 s. ISBN 80-224-0183-8. S. 766.
  9. a b kápka. In: Slovník slovenských nárečí. 1. vyd. Zväzok I A – K. Bratislava : Veda, 1994. 933 s. ISBN 80-224-0183-8. S. 747.
  10. GAZDÍKOVÁ, Alžbeta. Ženské čepce v ľudovom odeve : klasifikácia na základe zbierok múzeí na Slovensku. 1. vyd. Martin : Osveta, 1991. 123 s. ISBN 80-217-0291-5. Kapitola Význam a vzhľad čepca v ľudovom odeve na Slovensku, s. 15.
  11. GAZDÍKOVÁ, Alžbeta. Ženské čepce v ľudovom odeve : klasifikácia na základe zbierok múzeí na Slovensku. 1. vyd. Martin : Osveta, 1991. 123 s. ISBN 80-217-0291-5. Kapitola Z histórie pokrývok ženskej hlavy v Európe, s. 8-9.
  12. Etnografický atlas Slovenska : mapové znázornenie vývinu vybraných javov ľudovej kultúry. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1990. 124 s. ISBN 80-224-0075-0. S. 46-47.
  13. a b c GAZDÍKOVÁ, Alžbeta. Ženské čepce v ľudovom odeve : klasifikácia na základe zbierok múzeí na Slovensku. 1. vyd. Martin : Osveta, 1991. 123 s. ISBN 80-217-0291-5. Kapitola Význam a vzhľad čepca v ľudovom odeve na Slovensku, s. 16-17.
  14. PROCHOTSKÝ, Stanislav. Ľudový odev na Spiši. Košice/Spišská Nová Ves : Východoslovenské vydavateľstvo v Košiciach pre Okresný národý výbor v Spišskej Novej Vsi, 1990. 168 s. ISBN 80-85174-39-1. S. 148.
  15. a b TASR. V Slovenskom národnom múzeu je najväčšia výstava čepcov z regiónov. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2019-03-21. Dostupné online [cit. 2019-03-31].
  16. a b c Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru. čepiec [online]. ludovakultura.sk, 2017-10-09, [cit. 2018-06-10]. Dostupné online.
  17. FILOVÁ, Božena, a kol. Slovensko. 1. vyd. Zväzok 3. Ľud, 2. časť. Bratislava : Obzor, 1975. S. 885.
  18. GAZDÍKOVÁ, Alžbeta. Ženské čepce v ľudovom odeve : klasifikácia na základe zbierok múzeí na Slovensku. 1. vyd. Martin : Osveta, 1991. 123 s. ISBN 80-217-0291-5. Kapitola Z histórie pokrývok ženskej hlavy v Európe, s. 8.
  19. GAZDÍKOVÁ, Alžbeta. Ženské čepce v ľudovom odeve : klasifikácia na základe zbierok múzeí na Slovensku. 1. vyd. Martin : Osveta, 1991. 123 s. ISBN 80-217-0291-5. Kapitola Význam a vzhľad čepca v ľudovom odeve na Slovensku, s. 16.
  20. čepčenie. In: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1. Vyd. 1. Bratislava : Veda, 1995. 484 s. ISBN 80-224-0234-6. S. 71.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]