Česká literatúra v rokoch 1815 – 1918

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Česká literatúra v rokoch 1815 – 1918 odzrkadľuje obdobie, v ktorom prešla česká spoločnosť rozsiahlymi spoločenskými zmenami, ktoré sa premietli aj do literatúry. Počas tohto obdobia sa z okrajového jazyka stal samostatný jazyk a zo zanikajúcej reči sa stala plne rešpektovaná reč, o plnohodnotnosti ktorej nikto nepochyboval.

Zo začiatku bola česká scéna úplne bez politického programu, neskôr sa vytvoril program, v ktorom budúcnosť bola spojovaná s Rakúskom a až koncom tohto obdobia začal vznikať program, ktorý žiadal vznik samostatného štátu.

Roku 1829 vznikla snaha o vytvorenie českej encyklopédie. Tento pokus sa síce nepodarilo dotiahnuť do konca, ale vďaka nemu vznikla v roku 1831 Matica česká – nakladateľstvo, ktoré v nasledujúcich rokoch prebralo vedúcu úlohu vo vydávaní po česky písanej literatúry.

V roku 1868 bol položený základný kameň Národného divadla v Prahe, ktoré bolo otvorené roku 1881, v tom istom roku vyhorelo, znova otvorené bolo roku 1883. Vznik Národného divadla ovplyvnil celú generáciu českej literatúry.

Roku 1884 bolo založené Národné divadlo v Brne.

1. generácia národných buditeľov[upraviť | upraviť zdroj]

Českí obrodenci sa v tomto období snažili pozdvihnúť český jazyk na úroveň bežne používaného jazyka. Vytvárali gramatické pravidlá a snažili sa dokázať, že čeština sa dá používať ako každý iný jazyk. Táto snaha viedla k veľkému zvýšeniu počtu prekladov, ktoré mali jazykovú rovnoprávnosť dokázať. Preklady a tvorba gramatiky potom zaberali spisovateľom väčšinu času, takže došlo k akémusi potlačeniu vlastnej tvorby. Ich prvoradým cieľom bolo zachrániť češtinu.

Názory spisovateľov boli ovplyvnené faktom, že vzdelávať sa bolo možné len v nemčine a faktom, že české krajiny zďaleka nedosahovali kultúrnu vyspelosť okolitých krajín. Vyvolávalo to v nich pocit nutnosti nájsť si spojencov, ktorými sa stali Slovania na čele s Ruskom. Ich rusofilstvo bolo celkom nekritické, odmietali si pripustiť fakt, že ruská spoločnosť bola zastaraná a režim, ktorý tam vládol bol despotický.

Českí buditelia zachádzali tak ďaleko, že navrhovali všeslovanský štát s centrom v Rusku dokonca aj s dôsledkami, že by bola prijatá ruština ako všeslovanský jazyk. Panslovanské ideály boli v českej spoločnosti veľmi populárne a ich autori v ne skutočne verili.

Stav sa pomaly začal meniť v roku 1830, kedy v Poľsku došlo k novembrovému povstaniu. 1. generácia národných buditeľov bezvýhradne podporovala Rusov, ale nastupujúca takzvaná 2. generácia národných buditeľov podporila Poliakov. Tým sa začala roztržka medzi generáciami.

V tej dobe sa všetko české považovalo za krásne a dobré – ani zlé diela neboli kritizované len preto, že boli české.

Výrazným javom bol takzvaný historizmus, čo znamenalo, že slávna história je zárukou slávnej budúcnosti. To viedlo k veľkej obľúbenosti historických diel. Najväčší význam sa prisudzoval Karolovi IV. a husitstvu. V týchto etapách videli nielen historickú epochu, ale predovšetkým obdobie, v ktorej Česi vládli Nemcom, alebo s nimi úspešne bojovali. To sa premietlo aj do ich lingvistických názorov, preto v češtine zostávalo veľa archaizmov. Archaizmy mali češtine pomôcť nadviazať na slávnu minulosť, v skutočnosti však brzdili jej rozvoj. Ďalšou obľúbenou témou bolo ospevovanie krásy Čiech, českých dievčat, českej prírody.

Historizmus (alebo potreba mať vlastným jazykom písanú literatúru) viedol k vytvoreniu Rukopisu zelenohorského a Rukopisu kráľovodvorského. Tieto falzifikáty z rokov 1817 a 1818 dali českému obrodeniu nový impulz, bohužiaľ viedli aj k ďalšiemu falšovaniu starej literatúry, objavilo sa značné množstvo nových glos (predovšetkým v stredovekých rukopisoch).

Ich cieľom bolo dokázať, že pred českou stredovekou poéziou existovala slovanská básnická tvorba. Táto snaha bola ovplyvnená národným komplexom z okolitých národov, ktoré boli literárne činné pred nimi. Celkom isto nerozhoduje, kto s literatúrou začal, vtedajší buditelia to ale za dôležité považovali. Tieto falšované rukopisy tak uspokojili národnú túžbu po veľkej národnej poézii.

  • Rukopis kráľovodvorský – priniesol celý rad epických, lyrických a lyrickoepických skladieb, ktoré sa hlásili k 13. storočiu.
  • Rukopis zelenohorský – jeho hlavnú časť tvorí báseň o Libušinom súde, pochádzajúca podľa datovania z 11. storočia.

O pravosti rukopisov sa viedli spory od ich objavenia, ale až v 80. rokoch 19. storočia sa prišlo k záveru, že ide o falzifikáty, kedy ich nepravosť preukazoval Tomáš Garrigue Masaryk. Verejnosť fakty o nepravosti rukopisov nechcela dlhší čas prijať a Masaryk bol považovaný za nepriateľa Čechov. Ako autori týchto falzifikátov sú označovaní Václav Hanka a Josef Linda.

Táto generácia spisovateľov bola úplne apolitická, čo spôsobovala obava z policajnej represie, pretože v tom čase nebol žiadny problém vo vedení jazykových a kultúrnych snáh, ale politické snahy viedli k odporu štátnych orgánov.

Dramatici :

2. generácia národných buditeľov[upraviť | upraviť zdroj]

Táto generácia sa začala postupne presadzovať po novembrovom povstaní v Poľsku (1830), kedy dala jasne najavo, že nebude súhlasiť so všetkým, čo im predchádzajúci program ponúka. Postupne sa začal presadzovať reálnejší vzťah k Rusku, došlo k prehodnoteniu programu predchádzajúcej generácie.

Spisovatelia tohto obdobia si uvedomili, že češtinu už netreba zachraňovať, ale pomaly rozvíjať ako normálny jazyk. Skončilo aj nekritické prijímanie všetkého českého a začal sa klásť dôraz nielen na jazyk, ale aj na kvalitu vlastného diela.

Spisovatelia presunuli svoj program z poľa kultúrneho na pole politické.

Český realizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Vzniká v 19. storočí ako reakcia na prudký rozvoj prírodných a technických vied. Vychádza zo životnej teórie filozofického smeru pozitivizmu, ktorý dokazuje, že skutočnosť je to, čo môžeme poznať svojimi zmyslami.

Realistické umelecké diela obhajujú túto filozofiu a píšu len o tom, čo sa dá poznať zmyslami.

Všetky spoločenské a svetové udalosti sa zdôrazňujú v literatúre. V dielach sú hodnotené spoločenské javy. Autori vytvárajú typy – postavy, ktoré majú spoločné vlastnosti s väčším počtom ľudí.

V Česku spisovatelia reagovali predovšetkým na Bachov absolutizmus a Slovanský zjazd v roku 1848. Zo svetových udalostí mala v českej literatúre najväčší ohlas parížska komúna.

Kritický realizmus tieto skutočnosti ešte hodnotí.

Neexistuje presné ohraničenie medzi romantizmom a realizmom.

Spisovatelia s regionálnym významom:

Dramatici:

Svetový realizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Anglicko:

Francúzsko:

Rusko:

Český romantizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Romantizmus je umelecký smer 1. polovice 19. storočia. Český romantizmus je v zásade zhodný so svetovým romantizmom, rieši podobné problémy, literatúra reaguje na svetovú literatúru s relatívne malým oneskorením. Jediný rozdiel medzi českým a svetovým romantizmom je, že do českého romantizmu sa prelínali ešte snahy národného obrodenia.

Veľkú úlohu v ňom hrá romantický hrdina, výnimočný človek, ktorý nie je schopný prispôsobiť sa svojmu prostrediu. Obracia sa do svojho vnútra a hľadá východisko v sebe. Sústreďuje sa na milostný vzťah a lásku, je schopný milovať len nešťastne. Hrdina miluje ideál krásy a lásky. Vzťah sa musí končiť tragicky.

Prostredie, v ktorom sa odohráva dej, je tiež výnimočné: tmavé noci, cintorín, tajomné zrúcaniny a hrady, rokliny, opustené miesta, atď.

Svetový romantizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Anglicko:

Francúzsko:

Rusko:

Poľsko:

Český naturalizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Naturalizmus je umelecký smer z prelomu 19 a 20. storočia. V literatúre sa kládol dôraz na objektivitu, autor nemal brať ohľad na morálku a mal zobrazovať svet taký, aký je. Viedol k zobrazovaniu najnižších ľudských pudov a ľudí na okraji spoločnosti.

dramatici:

Svetový naturalizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzsko

Májovci[upraviť | upraviť zdroj]

Táto skupina obdivovala český romantizmus, predovšetkým K. H. Máchu. Máchov Máj vydali ako 2. almanach (1858), úvodom bola Máchova podobizeň. K tejto pôvodne básnickej skupine sa prihlásili nielen básnici, ale aj spisovatelia. Dávali prednosť súčasnosti pred minulosťou.

Základ ich programu tvorili tieto body :

  1. Chceli zobrazovať pravdivú skutočnosť.
  2. Študovať skutočnosť
  3. Chceli skutočnosť zachytiť v celej jej šírke.
  4. Študovať európsku literatúru a vyrovnať sa českou literatúrou na jej úroveň.

Sympatizanti:

Ruchovci[upraviť | upraviť zdroj]

Táto literárna skupina, sa sústredila okolo almanachu Ruch, podľa ktorého boli nazvaní. Prvé číslo vyšlo na počesť Národného divadla . Rozmach skupiny sa datuje do 60. – 70. rokov 19. storočia, teda do obdobia prudkého rozvoja priemyslu, hospodárstva a kultúry (vznik národného divadla) .

Zo začiatku mali asi 20 prispievateľov. Redaktorom bol Josef Václav Sládek, autormi Ladislav Quis a Svatopluk Čech.

Ich tvorba je veľmi odlišná od tvorby Májovcov. Ruchovci nemali finančné problémy, čo sa samozrejme prejavilo v ich tvorbe. Vracali sa k otázkam vlastenectva, znova sa objavila myšlienka slovanskej vzájomnosti. Snažili sa zachovať národný charakter literatúry. Spisovatelia hľadali námety v českých dejinách – vo väčšine prípadov nešlo o literatúru faktu, ale naopak sa dá povedať, že si na základe niektorých udalostí vymýšľali dejiny a upravovali ich do podoby, v akej by ich radi videli.

Básnici sa obracali k vidieku a české sedliactvo sa pre nich stalo prototypom českého národa. Napodobňovali ľudovú tvorbu, znovu sa objavili balady a vlastenecké verše.

Lumírovci[upraviť | upraviť zdroj]

Do literatúry vstúpili v rovnakom čase ako ruchovci, ale boli ich protikladom. Združovali sa okolo časopisu Lumír, ktorý vznikol v roku 1851. Ich najväčšou snahou bolo povzniesť literatúru na európsku úroveň. Snažili sa otvoriť svetu – prekladali cudziu literatúru, predovšetkým románsku (Francúzsko, Taliansko).

Nezajímala ich minulosť, a ak sa zaoberali históriou ľudstva, tak len v kontexte s históriou národa. Filozofickým základom ich tvorby bola myšlienka, že ľudstvo sa neustále vyvíja k humanite.

Literárne veľa experimentovali, objavujú sa u nich neobvyklé verše – sonety, gazely. Ich diela patria k najčítanejším (z tých čias) a dá sa povedať, že aj kvalitatívne patria k najlepším z tohto obdobia. Ich dielo môže byť blízke aj modernému človeku, čo sa o predchádzajúcich skupinách nedá povedať.

Robotnícki básnici[upraviť | upraviť zdroj]

Vznikli v rovnakom čase ako Lumírovci. Neboli to profesionálni básnici, alebo spisovatelia, ale robotníci, ktorí boli väčšinou buričmi. Ich poézia nemá žiadnu literárnu hodnotu a ani nie je nijako čitateľná.

Písali výhradne o robotníckych témach (štrajky, problémy v továrňach, a pod.), komunistická literatúra ich vyzdvihovala, pretože vyhovovali jej ponímaniu triedneho sveta. V ich dielach sa píše o útlaku. Ich cieľom bolo vytvorenie lepšieho sveta.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Česká_literatúra_v_rokoch_1815_–_1918&oldid=7223410“