Čiernohorské kráľovstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Čiernohorské kráľovstvo
Краљевина Црнa Горa
 Čiernohorské kniežatstvo 1910 – 1918 Srbské kráľovstvo 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: Ubavoj nam Crnoj Gori
Geografia
Mapa štátu
Hlavné mesto
Rozloha
14,442 km²
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
423 000
Štátny útvar
Vznik
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Čiernohorské kniežatstvo Čiernohorské kniežatstvo
Nástupnícke štáty:
Srbské kráľovstvo Srbské kráľovstvo

Čiernohorské kráľovstvo (srb. Краљевина Црнa Горa) bola konštitučná monarchia v juhovýchodnej Európe na Balkáne, existujúca od 28. augusta 1910 do 28. novembra 1918.

Krajina vznikla z Čiernohorského kniežatstva v roku 1910. Príčinou jej zániku bola anexia Srbskom a následné začlenenie krajiny k novému Kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov na základe podpísania Korfskej deklarácie.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa Čiernohorského kniežatstva v roku 1878

Politicko - historické pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Na začiatku novej éry 20. storočia hralo neveľké Čiernohorské kniežatstvo dôležitú úlohu na poli balkánskej a celoeurópskej politiky. Knieža Nikola I. Petrović-Njegoš si mnohými spôsobmi zaistil sympatie popredných európskych štátov, predovšetkým Ruského impéria. Tento vlastenecky zmýšľajúcich panovník sa po definitívnom medzinárodnom uznaní čiernohorskej nezávislosti v roku 1878 na kongrese v Berlíne odhodlal a za podpory Cárskeho Ruska a Talianskeho kráľovstva spísal proklamácie kráľovstva a za prítomnosti popredných cirkevných hodnostárov a mnohých významných osobností vtedajšej európskej politiky vyhlásil v hlavnom meste Cetinje nové štátne zriadenie a následne sa v súlade s petíciou z parlamentu nechal korunovať za historicky prvého čiernohorského kráľa.

Čiernohorskému kráľovstvu predchádzalo takmer 60 rokov trvajúce kniežatstvo, ktorého vývoj bol mnohokrát veľmi búrlivý. Predným bodom bola krutá vláda kniežaťa Danila II. a jeho zavraždenie Todorom Kadićom v Kotore dňa 13. augusta 1860. Ďalšou dôležitou udalosťou boli vojny proti Osmanskej ríši, ktoré vyvrcholili výhrou Čiernohorcov v slávnej bitke pri Grahove. Dôsledkom víťazstva bolo značné rozšírenie hraníc krajiny a obrovské odpútanie od osmanskej nadvlády.

Korunovácia[upraviť | upraviť zdroj]

28. august 1910 v Cetinje - vyhlásenie kráľovstva
Nikolova proklamácia kráľovstva a kráľa

Samotné vyhlásenie kráľovstvo prebehlo 28. augusta 1910. Korunovácia Nikolu I. a jeho manželky Mileny Teodózie Vukotić za kráľa a kráľovnú bola veľkou slávnostnou udalosťou. Okrem členov čiernohorskej kráľovskej rodiny boli významnými hosťami napr. taliansky kráľ Viktor Emanuel III., ruská cárovná Alexandra Fiodorovna s ruskou veľvyslankyňou v Čiernej Hore Klavijou Popovovov, ruský veľkoknieža Petr Nikolajevič a Nikolaj Nikolajevič, srbský korunný princ Alexandr I. Karađorđević, vojvodkyňa Jutta Meklenbursko-Štrelická, britský korunný princ Eduard VIII. s veľvyslancom, bulharský cár Ferdinand I., španielsky kráľ Alfonz XIII. a kráľovná Viktória z Battenbergu, francúzsky prezident Armand Fallières s prvou dámou Jeanne Bresson, japonský cisár Meidži Veľký, perzský vodca Ahmad Šáh, vojvoda František Josef Battenberg, francúzska koncertná umelkyňa Violet Wegnerová a mnoho ďalších.

Obrad začal v sídle parlamentu a vlády Vladin dom, kde prebehla oficiálna korunovácia kráľa a kráľovnej v korunovačných rúchach s novo zhotovenými korunovačnými klenotmi. Potom nasledoval pochod k Cetinjskému kláštoru, kde sa nechal kráľ Nikola I. v duchu národnej tradície korunovať aj historickou korunou srbského cára Štefana IV. v tradičnom kroji. Následné oslavy trvali dlho do noci.

Balkánske vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľ Nikola I. bol veľmi schopným vojvodcom a vojenským stratégom. Túto vlastnosť po ňom zdedil jeho najmladší syn princ Peter Štefan, ktorý sa už vo svojich 18 rokoch stal členom Čiernohorskej kráľovskej národnej armády a čoskoro bol povýšený na jedného z najdôležitejších armádnych veliteľov.

V Balkánskych vojnách celkovo patrilo Čiernohorské kráľovstvo ku krajinám úspešným.

Prvá balkánska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Čiernohorská vojnová vlajka nazývaná Alaj vlajúca nad múrmi dobytého Skadaru

V septembri 1912 vyrazilo vojsko Kráľovskej armády pod vedením princa Petra a ministra obrany generála Vukotića smerom na východ. Keď 26. septembra 1912 Čiernohorci prekročili hranice Osmanskej ríše, princ Peter čoby veliteľ vojska symbolickým prvým výstrelom proti tureckému vojsku odštartoval prvú balkánsku vojnu. Bitku proti Turkom (na počesť princa Petra tiež niekedy prezývanú bitkou princov) Čiernohorci vyhrali. Následne sa Čierna Hora stala členom bloku zvaného Balkánsky zväz spoločne s Gréckom, Srbskom a Bulharskom.

Nasledovalo obdobie početných víťazstiev čiernohorskej armády. Čiernohorci zaslali do Istanbulu ultimátum, v ktorom žiadali poskytnúť kresťanským oblastiam autonómiu. Ultimátum Osmani odmietli, s čím ale Balkánsky zväz vopred počítal. Čiernohorskí vojaci sa v Prvej balkánskej vojne preslávili predovšetkým veľmi silnou morálkou oproti nielen Turkom, ale aj ostatným balkánskym národom. Po výhre v bitke princov Čiernohorci spoločne so Srbmi postupovali smerom ku Kosovu, kde dobyli značne veľké územia. Na jar 1913 začali Čiernohorci dobývať ďalšie početné územia dnešného severného Albánska. To zakončilo obliehaním mesta Skadar, ktoré Čiernohorci za cenu značných strát nakoniec dobyli a ktoré sa stalo centrom dobytej časti Albánska (pri obliehaní položilo svoj život vyše 10 000 čiernohorských vojakov). Dobytie mesta sa stalo v Čiernej Hore veľkou slávnostnou udalosťou. Skadar bol získaný predovšetkým vďaka princovi Petrovi, ďalej ale tiež vďaka korunnému princovi Danilo Alexandrovi a v neposlednom rade tiež kráľovi Nikolovi I. Tento územný rozmach však prestal byť vhod európskym veľmociam. Veľvyslanci týchto krajín nakoniec v Londýne rozhodli o vyhlásení albánskej autonómie. Čiernohorci si však zaistili podporu Ruského impéria a v okupovaní Skadaru a severného Albánska pokračovali. Skadarskú krízu nakoniec pomohla vyriešiť finančné zmluva s kráľom Nikolom I. Čiernohorci sa mesta vzdali v júni 1913.

Druhá balkánska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Po značných víťazstvách v predchádzajúcej vojne nemal kráľ Nikola I. žiadne dôvody sa do novo rozpútanej druhej balkánskej vojny zapájať. Čierna Hora sa snažila profitovať na dobytých kolóniách v Kosove a riešila hospodárske záležitosti s kolóniami albánskymi, ktorých bola nútená sa vzdať. Situácia sa však zmenila na začiatku júla 1913, kedy prišiel naliehavý list z Belehradu o pomoc v bojoch proti Bulharom. Princ Peter sa stal veliteľom vojakov pri ťažení Čiernohorcov na pomoc srbským spojencom. Práve vďaka jeho veleniu Srbi za obrovskej pomoci Čiernej Hory zdolali Bulharov v bitke na rieke Bregalnica. To bol ale jediný veľký počin krajiny v druhej balkánskej vojne. 31. júla bolo uzavreté prímerie a 10. augusta sa čiernohorský minister zahraničných vecí zúčastnil podpísania mierovej zmluvy v Bukurešťi.

Prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Čiernohorskí vojaci pod vedením princa Petra na vrchole vrchu Lovćen

V prvej svetovej vojne zakúsilo Čiernohorské kráľovstvo obrovské útrapy. Po vypuknutí vojny 28. júla 1914 zaujala krajina ihneď vojnové postavenie, 29. júla sa mobilizovala Kráľovská armáda (cez jej veľké straty počas obliehania Skadaru). Na strane Dohody vyhlásila krajina vojnu ústredným mocnostiam. Odpoveďou tomu bola prvá invázia Rakúsko-Uhorska smerom na Srbsko a Čiernu Horu. Rakúsko-Uhorské jednotky boli však vytlačené a Čiernohorci potom na začiatku augusta 1914 pod vedením princa Petra Štefana bombardovali vtedy Rakúsko-Uhorské mesto Kotor a priľahlé časti Kotorskej boky zo silne opevneného vrchu Lovćen. Za pomoci vojnovej flotily Čiernohorského kráľovského námorníctva a tiež anglo-francúzskych flotíl sa Čiernohorcom viedlo úspešne odbúravať útoky Rakúšanov a získali tak veľa zajatcov a početnú delostreleckú techniku. 10. augusta 1914 vykonala čiernohorská armáda silný útok proti rakúskym jednotkám, nevyužila však predtým získanú výhodu. Úspešne odolala druhej invázii Rakúsko-Uhorska a v marci 1915 začala postupovať smerom k prístavu Sutomore a neskôr ovládla väčšinu vtedy Rakúskom kontrolovaných území a skoro dosiahla až Sarajeva v Bosne a Hercegovine. Tam sa ale Čiernohorci kvôli početnejším Rakúšanom museli pomaly sťahovať späť. Už v máji 1915 sa situácia začala obracať v neprospech Čiernej Hory. V meste dobytom Čiernohorcami Budva sa konalo stretnutie princa Petra a iných čiernohorským generálov s plukovníkom Leopoldom Hupkom, bývalým rakúsko-uhorským veľvyslancom v Cetinje. Kvôli náhlej prevahe Rakúšanov nezostalo Čiernej Hore nič iné, než požiadať Rakúsko-Uhorsko o zastavenie bombardovania čiernohorských miest. Na svetlo potom vyšli mnohé nemilé udalosti - napríklad zásobovanie Rakúšanov srbskými separatistami, ktoré im pomohlo k ľahšiemu prístupu na vrch Lovćen, a ďalej tiež písomný rozkaz Rakúsko-Uhorska, ktorý nariaďoval ústup Čiernohorcov a umožňoval Rakúšanom obsadenie vrcholu Lovćen. V januári 1916 došlo k silnej invázii do Čiernej Hory a jej armáda musela definitívne kapitulovať a stiahnuť sa z Lovćenu. Po dobytí tohto strategického bodu už silnejším Rakúšanom nebránilo príliš veľa prekážok v obsadení krajiny. Čiernohorská kráľovská rodina sa z Cetinje stiahla najprv do zimného kráľovského paláca v Podgorici, kde prebiehali posledné možné pokusy o ochranu krajiny pred okupáciou centrálnymi mocnosťami. Nakoniec musel kráľ s kráľovnou a rodinou odísť do najprv talianskeho a neskôr francúzskeho exilu do mesta Cap d'Antibes, kde mala dynastia Petroviča-Njegoša značný majetok. Francúzsky prezident Raymond Poincaré uznal čiernohorskú vládu sídliacu v Bordeaux ako exilovú. Nakoniec bola Čierna Hora od Rakúsko-Uhorska oslobodená srbskými spojencami a 7. novembra 1918 bola oslobodená aj Kotorská boka. Srbi ale využili neprítomnosti kráľa a kráľovnej a rok predtým, 20. júla 1917 podpísali deklaráciu na Korfu, ktorá vyhlasovala vytvorenie nového Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov pod vládou srbskej dynastie Karađorđevićovcov. O deň neskôr, 21. júla 1917 bola Čierna Hora anektovaná Srbskom a čiastočne zbavená nezávislosti. 1. decembra 1918 sa teda Čierna Hora stala súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. Na rozhodnutie Podgorickej skupštiny po vojne zareagovala významná časť Čiernohorcov dňa 7. januára 1919 vypuknutím neúspešného vianočného povstania za suverenitu monarchie. V dôsledku týchto udalostí sa teda Čierna Hora stala jedinou spojeneckú krajinou, ktorá po prvej svetovej vojne stratila nezávislosť.

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Politický systém krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľ Nikola I. Petrović-Njegoš
Kráľovná Milena Vukotić

Nikola I. sa usiloval ešte ako knieža o absolutistickú vládu, ale v roku 1905 bol donútený k čiastočnej liberalizácii režimu a na nátlak obyvateľstva, túžiaceho po väčšej slobode, vydal 19. decembra 1905 prvú čiernohorskú ústavu. Čiernohorské kráľovstvo, vyhlásené v roku 1910, už teda oficiálne bolo konštitučnou monarchiou, ale aj napriek demokratickým voľbám bola skoro všetka moc sústredená do rúk kráľa.

Čiernohorské kráľovstvo malo tradičné politické rozdelenie štátnej moci na legislatívu (panovník spoločne s parlamentom), exekutívu (vláda) a súdnu moc.

Panovník bol zároveň vrchným veliteľom ozbrojených síl a jedinou osobou umocnenou vyhlásiť vojnu či prímerie / spojenectvo. Nikola I. držal tiež titul Maršal ruskej cárskej armády. Iba panovník mal právo zvolávať a rozpúšťať parlament či vládu.

Oficiálnou rezidenciou panovníka bol Kráľovský palác v Cetinje, eventuálne vedľajšie kráľovské sídla v ďalších čiernohorských mestách (Podgorica, Nikšić, Bar...).

Parlament Čiernohorského kráľovstva sa na základe ústavy prvýkrát zišiel v októbri 1906 ešte za čias kniežatstva. Parlament bol ústavou viazaný k panovníkovi a bez jeho vedomia a súhlasu nemohol navrhovať, udeliť, zamietnuť alebo zmeniť žiadny zákon a vydávať verejné uznesenia. Panovník zároveň nemohol samostatne rozhodovať o vládnych inštitúciách, upravovať dane či štátny rozpočet bez súhlasu parlamentu. Parlament tiež nemohol zveriť politickú zodpovednosť do rúk vlády, ministrov bez vedomia a súhlasu panovníka.

Vláda Čiernohorského kráľovstva bola úplne závislá na rozhodnutiach panovníka.

Čiernohorskí štátny hodnostári

Vládu tvorili:

  • Predseda vlády
  • 1. podpredseda vlády
  • 2. podpredseda vlády
  • Minister obrany
  • Minister zahraničných vecí a správy kolónií
  • Minister spravodlivosti
  • Minister vnútra
  • Minister financií a stavebníctva
  • Minister školstva a náboženstva

Prvým predsedom vlády sa medzi rokmi 19101912 stal doktor Lazar Tomanović.

Súdna moc bola rozdelená na Veľký súd a krajské súdy. Veľký súd bol najvyšším súdnym orgánom s právomocou riešiť konečný verdikt o odvolaní proti okresným súdom. Do roku 1902 smel v občianskoprávnych sporoch konať za najvyšší súd priamo panovník, potom už nie. Aj tak ale panovníkovi zostala právomoc udeľovať milosť kráľa a zmierňovať tresty - v týchto záležitostiach preslávila svojou dobrotou kráľovná Milena.

Štátna rada bola zložená zo šiestich radcov panovníka, menovaných priamo panovníkom podľa spísaného dekrétu. Štátna rada plne podliehala moci panovníka a bola ústavou vymenovaná ako najdôležitejšou časťou správy a predaja nehnuteľností, patriacim štátu. Parlament uznal platnosť Štátnej rady až po uznaní jej panovníkom.

Hlavná štátna kontrola bola podľa ústavy najvyšším úradom kontrolujúcim štátny rozpočet. V jej čele boli dvaja hlavní štátny kontrolóri, volení parlamentom na základe zoznamu, navrhnutého Štátnou radou.

Diplomatické a medzinárodné vzťahy[upraviť | upraviť zdroj]

Bývalá ruská ambasáda v Cetinje

Prvé priateľské diplomatické styky s cudzou mocnosťou nadviazala moderná Čierna Hora v roku 1711 s Ruským cárstvom za vlády Danila I. Petroviča-Njegoša. Vzťahy s Ruskom sa udržali na skvelej úrovni aj do súčasnosti. V roku 1869 bolo v Cetinje otvorené veľvyslanectvo Ruského impéria.

Prvé veľvyslanectvo Čiernej Hory bolo zriadené v roku 1863 za čias kniežatstva v albánskom Skadare. V zahraničnej politike sa kráľ Nikola I. upínal na východ, predovšetkým na Ruské impérium a ďalej tiež na Srbské kráľovstvo (pripojenie k Srbsku ale odmietal, predovšetkým po znovunastúpení dynastie Karadjordjevicovcov na srbský trón). Vzťahy s Rakúsko-Uhorskom boli vždy veľmi premenlivé, hoci sa darilo zachovávať na oko pokojnú atmosféru (ku Českému kráľovstvu ale pútal kráľa Nikolu I. predovšetkým silný kultúrny vzťah). Vzťah s Talianskym kráľovstvom sa upevnil po svadbe Nikolovej dcéry Eleny Alexandry Petrović-Njegoša s talianskym kráľom Viktorom Emanuelom III.. Priateľmi Čiernej Hory boli tiež Spojené štáty americké, veľkým dôkazom toho bolo oi. otvorenie čiernohorského veľvyslanectva vo Washingtone už v decembri 1910 a následné otvorenie amerického veľvyslanectva v Cetinje a návšteva prezidenta Williama Howarda Tafta s prvou dámou Helen Herron Taftovou, ktorí sa z Ameriky do Čiernej Hory dostali na palube luxusnej zaoceánskej lodi Milena, patriacej čiernohorskému kráľovskému námorníctvu - cestu nechal uhradiť ako pozornosť Nikola I.

Zahraničná politika bola plne v zodpovednosti panovníka.

Čiernohorské kráľovstvo malo do roku 1916 otvorené nasledujúce veľvyslanectvá:

Siete konzulárnych zastupiteľstiev malo kráľovstvo v Argentíne, Brazílii, Taliansku, Holandsku, na Malte, v Nórsku, Španielsku, Švajčiarsku, Spojenom kráľovstve, Francúzsku, v Kanade, v Dánsku, Rakúsko-Uhorsku a Japonsku. V rámci Rakúsko-Uhorska malo Čiernohorské kráľovstvo konzulárne zastupiteľstvo tiež v Prahe na Ořechovke.

Do roku 1916 v Cetinje ďalej fungovali veľvyslanectvá Rakúsko-Uhorskej monarchie, Bulharského cárstva, Spojeného kráľovstva, Francúzska, Spojených štátov, Gréckeho kráľovstva, Talianskeho kráľovstva, Nemeckého cisárstva, Srbského kráľovstva, Osmanskej ríše a už spomínaného Ruského impéria.

Konkordát Čiernej Hory pri Svätej stolici bol zriadený roku 1886 ako prvý zástupca ortodoxnej krajiny.

Kolónie[upraviť | upraviť zdroj]

Čiernohorské koloniálne impérium bolo malou a krátko trvajúcou koloniálnou ríšou. Záležitosti týkajúce sa správy týchto oblastí boli v rukách ich správcov-guvernérov. Tí boli členmi Ministerstva zahraničných vecí a správy kolónií - a to sa zodpovedalo kráľovi.

Kolónia Metohijská[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým získaným územím sa po víťazstve v bitke princov stala na juhovýchode krajiny oblasť Metohija, v súčasnosti patriacu Kosovu. Centrom tejto kolónie sa stalo mesto Peć, kde sídlil čiernohorský správca-guvernér. Našťastie pre Čiernu Horu neboli miestni obyvatelia prakticky vôbec neposlušní a čiastočné odtrhnutie od Turkov skôr uvítali.

Kolónie Severoalbánska[upraviť | upraviť zdroj]

Zvesenie osmanskej vlajky po obliehaní Skadaru

Druhou kolóniou Čiernohorského kráľovstva sa stala veľká rozľahlá časť severného Albánska, ktorú Čiernohorci dobyli na jar roku 1913. Centrom oblasti sa stal ťažko dobytý prístav Skadar na pobreží Skadarského jazera, kde Čiernohorci zdolali pevnosť miestneho tureckého veľvyslanca a postavili tu sídlo vlastného správcu-guvernéra. Čiernohorci chytro využili získanie tejto kolónie a na jej úkor posilnili svoje hospodárstvo - rozšíril sa ako rybolov, tak pestovanie plodín a pastierstvo.

Kolónie Rakúska s Bokou Kotorskou aj Juhočiernohorskou[upraviť | upraviť zdroj]

Na ešte kratšie obdobie sa v marci 1915 stala treťou čiernohorskou kolóniou pobrežná časť Jadranského mora od mesta Sutomore cez Boku Kotorskú až po hranice s mestom Cavtat, kde bol centrom prístav Kotor. Táto kolónia bola dobytá na úkor Rakúsko-Uhorska.

Kolónie jadranských ostrovov Mrkana a Barbary[upraviť | upraviť zdroj]

Štvrtou a poslednou kolóniou sa stali ostrovčeky Otočić Mrkan a Otočić Barbara, získané vďaka vojnovej flotile Čiernohorského kráľovského námorníctva.

Pokusy o štátny prevrat[upraviť | upraviť zdroj]

Dva hlavné pokusy o štátny prevrat vznikli ešte za čias kniežatstva - v roku 1908 bol srbskými anarchistami za podpory tamojších spravodajských služieb naplánovaný atentát na kniežaťa Nikolu, známy ako Bombová aféra (Bombaška afera), o rok neskôr pokus o ozbrojené povstanie - Kolašinská aféra. Oba dva pokusy boli neúspešné a po vyhlásení kráľovstva sa zvýšila ochrana kráľovskej rodiny. K žiadnym pokusom o prevrat ale už nedošlo.

Obrana krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prehliadka Čiernohorskej kráľovskej národnej armády v Cetinje v roku 1910

Ozbrojené sily monarchie sa nazývali Černohorská kráľovská národná armáda a mali aktívne aj rezervné jednotky. Prvá významná reforma, reštrukturalizácia a školenie armády prebehlo už v roku 1854 za vlády kniežaťa Danila II.

Územie Čiernohorského kráľovstva bolo v roku 1912 rozdelené do štyroch divíznych oblasti: Cetinjská, Podgorická, Nikšićská a Kolašinská, v roku 1913 pribudli oblasti Pljevljanská a Pećská. Tieto oblasti sa ďalej delili na celkom 11 brigádnických oblastí, 52 práporných a 322 rotných oblastí.

Čiernohorské kráľovské námorníctvo - pohľad na niektoré lode vojnovej flotily, v popredí úspešná fregata Splendido

Divízie sa skladali z 2 – 3 pechotných brigád. Pred začiatkom prvej balkánskej vojny mala Čiernohorská kráľovská národná armáda cez 55 000 vojakov.

Vyobrazenie oboch variantov Vlajky kríža

V roku 1910 bol prijatý moderný zákon o organizácii kráľovskej armády, v ktorej (7. článok) sa uvádza, že ozbrojenými silami štátu bude práve Kráľovská národná armáda. Systematickou časťou ozbrojených síl bola polícia a žandárstvo.

Hlavnými insígniami Kráľovskej národnej armády boli dve vlajky:

  • Vlajka Alaj (Застава Алај, Zastava Alaj) používala sa skôr pre diplomatické a medzinárodné účely (napr. označovala kolónie). Pozostávala z dvojhlavej orlice, držiacej v pravej nohe kráľovské jablko, v ľavej nohe kráľovské žezlo, na hrudi nesúci erb s iniciálmi HI (Николa I, Nikola I.)
  • Vlajka kríža (Застава крстa, Zastava krst) je staršia a mala dve varianty: buď červený kríž na červeno orámovanom bielom pozadí alebo biely kríž na bielo orámovanom červenom pozadí. Vlajka kríža bola hlavnou vojnovou vlajkou v bitkách.

Dôležitou časťou ozbrojených síl bolo aj Čiernohorské kráľovské námorníctvo.

Zvláštnou zložkou ozbrojených síl bola Kráľovská garda. Najväčšia časť slúžila k ochrane kráľa, menšia časť potom k ochrane kráľovnej, korunného princa a zvyšok gardy ostatným členom kráľovskej rodiny. Garda mala okolo 120 mužov.

V roku 1919 bola v Taliansku obnovená časť jednotiek Kráľovskej národnej armády. Invázia vojakov tejto obnovenej armády do Čiernej Hory bola nesúhlasom s pripojením Čiernej Hory k Srbsku. Vyvrcholením toho bolo neúspešné Vianočné povstanie dňa 7. januára 1919.

Vzdelanie a kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Zetski dom - budova Čiernohorského kráľovského divadla

Od uznania nezávislosti až do začiatku balkánskych vojen sa počet škôl v krajine strojnásobil. Kráľ Nikola I. zaviedol početné školské reformy a prvá čiernohorská stredná škola z roku 1880 - gymnázium v Cetinje - bola v roku 1910 premenovaná na Kráľovské gymnázium Cetinje a jej dobrá povesť tak bola upevnená. Medzi významných cudzích študentov patrila aj princezná Jolanda Markéta Savojská, najstaršia dcéra talianskeho kráľa Viktora Emanuela III.

Dievčenský školský ústav v Cetinje bola špeciálna stredná škola v Čiernej Hore. Pôsobila v rokoch 1859 až 1913.

Stránka z denných listov Hlas Čiernej Hory - verzia vydávaná vo Francúzsku

Na území Čiernohorského kráľovstva sa ďalej nachádzali tri vysoké školy:

  • Kráľovská vojenská univerzita v Cetinje
  • Kráľovská univerzita Podgorická v Podgorici
  • Vysoká škola námornícka v Bare

V roku 1910 bolo založené národné Čiernohorské kráľovské divadlo, prvé profesionálne divadlo v krajine, ktorého sídlom sa stala empírová budova Zetský dom (Zetski dom) a ktoré funguje dodnes. Prvou hrou bola na pódiu novootvoreného národného divadla vykonaná Balkánska carico (Balkanska carica) - opera podľa drámy Nikolu I. Hudbu zložil čiernohorský hudobný skladateľ Dionisio de Sarno San Grigorio.

Významnou kultúrnou inštitúciou bola Čiernohorská národná knižnica.

Tlač[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľ Nikola I. zaviedol moderné západoeurópske spôsoby slobody tlače, čo posunulo krajinu na vyššiu spoločenskú úroveň. Na začiatku 20. storočia existovali na území Čiernej Hory tri tlačiarne.

Do roku 1915 vychádzal ako hlavná čiernohorská denná tlač Hlas Čiernej Hory (Глас Црногорца). Tieto noviny boli vydávané v Cetinje. Po anexii Čiernej Hory bolo vydávanie novín zakázané, ale neskôr v júni 1917 bol Hlas Čiernej Hory opäť vydávaný v zahraničí, predovšetkým vo Francúzsku. Posledné číslo denníka vyšlo v roku 1922 v Taliansku.

Ďalšími vydávanými denníkmi boli Cetinjské listy, Crnogorac, Nevesinjský týždenník, Onogošt, Ústavnosť alebo Slobodná reč.

Priaznivci vytvorenia únie či súštátia Čiernej Hory so Srbskom vydávali medzi rokmi 1917 a 1919 vo Švajčiarsku a Francúzsku politické a ekonomické noviny Zjednotenie. Odporcovia anexie Čiernej Hory a jej pripojenia k Srbsku začali v roku 1923 v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov a USA vydávať dôležité noviny Americký hlas Čiernej Hory.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad na poľnohospodársky využívané údolie pri meste Rijeka Crnojevića
Minca 100 perperov, vydávaná od roku 1910

Čiernohorské kráľovstvo nebolo schopné vďaka skorým vojnám po svojom vzniku plne rozvinúť svoju hospodársku činnosť. Aj tak sa ale kráľovi Nikolovi I. podarilo zvelebiť vnútorný hospodársky stav krajiny. Po vydaní ústavy z roku 1905 vznikli plány na ťažbu nerastných surovín, stavbu dvoch vodných elektrární na rieke Morača a modernizáciu prístavu Ulcinj. Z týchto plánov sa ale vďaka neskorším vojnám podarilo rozvinúť iba ťažbu hnedého uhlia a dreva - export týchto surovín ale cez svoje krátke trvanie priniesol značný hospodársky zisk. Modernizácia prístavísk v meste Ulcinj bola dorobená skoro do svojej finálnej podoby - mesto sa stalo po Bare druhým hlavným prístavom krajiny, kde sídlila menšia časť Kráľovského námorníctva - a to jeho rybárska flotila.

Prvý čiernohorský pivovar Onogošt - v súčasnosti pod názvom Pivovar Nikšićko vyrábajúci rovnomenné pivo v oblasti mesta Nikšić zažil za čias kráľovstva veľký ekonomický rozmach.

Hlavnou ekonomickou metropolou krajiny sa stalo mesto Podgorica. Miestne trhy boli preslávené predovšetkým predajom dobytka, kvalitným spracovaním vlny, ostatnými ručnými prácami alebo spracovaním hodvábu. Veľmi dôležitým bol tiež chov včiel a vývoz medu. Miestnou špecialitou boli tiež rozsiahle plantáže tabaku a vínnej révy - tieto dve suroviny tiež spracovávala prvá zahraničná spoločnosť v Čiernej Hore. Kvalitné čiernohorské vína Vranac a Krstać boli vyvážené predovšetkým do Spojených štátov, Talianska alebo Rakúsko-Uhorska.

Prínosom ekonomike bolo tiež pastierstvo v hornatých častiach krajiny a pestovanie najrôznejších plodín - kukurica, predovšetkým však obilie. Na Skadarskom jazere bol veľmi rozvinutý rybolov. V pobrežných častiach krajiny ležali rozľahlé sady olív, pomarančov, granátových jabĺk a vavrínov. Celobalkánskeho významu nadobudli aj čiernohorské píly.

Financie[upraviť | upraviť zdroj]

Oficiálnou menou krajiny bol Čiernohorský perper, založený Nikolom I. v roku 1906.

Čiernohorská hypotéka - prvá čiernohorská banka z roku 1864, existovala aj v časoch kráľovstva. Najdôležitejšou bankou Čiernohorského kráľovstva bola ale Prvá zetská sporiteľňa - dnes existujúca pod názvom Podgorická banka.

Finančnému stavu krajiny prispievali každoročné vysoké dotácie z Ruska a ďalej daň od Rakúšanov za postúpené územia na pobreží.

Štátny dlh Čiernohorského kráľovstva nebol nikdy vysoký. O dobrý finančný stav krajiny sa staral predovšetkým zahraničný obchod. Najväčšie množstvo peňazí dlhovala Čierna Hora Rakúsko-Uhorsku, do roku 1914 bola však väčšina tohto dlhu splatená, situáciu navyše vyrovnávala rakúska územná daň.

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Historická lokomotíva Lovćen, fungujúca na trati Bar - Virpazar, v súčasnosti umiestnená na stanici Podgorica hlavná stanica

V roku 1910 malo Čiernohorské kráľovstvo k dispozícii cez 400 km spevnených ciest. Tieto cesty, napospol navrhnuté chorvátskym architektom Jozefom Sladom, boli budované takto:

Čiernohorské kráľovské námorníctvo - vlajky obchodného loďstva

Dôležitou dopravnou stavbou Jozefa Sladeho bol aj most César pri meste Nikšić.

V roku 1910 vzniklo z Čiernohorskej kniežacej flotily nové Čiernohorské kráľovské námorníctvo, sídliace v Cetinje s právomocou regulovať plavbu na Jadrane a Skadarskom jazere. Prvým riaditeľom hlavného prístavu v Bare bol menovaný Antonín Zachariáš - Chorvát z Dubrovníku. Námorníctvo sa skladalo z vojnovej, obchodnej, rybárskej, reprezentatívnej a dopravnej flotily. Časť dopravnej flotily stála v Rijeke Crnojevića, kde obstarávala dopravu na Skadarskom jazere. Zostávajúce loďstvo dopravnej flotily spoločne s flotilou vojnovou, obchodnou a reprezentatívnou kotvilo v hlavnom čiernohorskom prístave Bare, iba flotila rybárskej flotily kotvila v Ulcinje.

Obchodná flotila Čiernohorského kráľovského námorníctva zahŕňala sedem lodí, vojnová flotila dvanásť lodí, rybárska flotila 15 lodiek a 10 veľkých člnov, dopravná flotila 5 ľudí a reprezentatívna flotila 4 kráľovské jachty, ale aj 3 obrovské luxusné kráľovské zaoceánske lode, určené kráľovskej rodine a významným hosťom. Mená zaoceánskych plavidiel bola Nikola, Milena a Danilo Alexander.

Prvá loď, ktorá sa plavila pod vlajkou Čiernej Hory, bola kniežacia jachta Slavjanin. Za čias kráľovstva existovala pravidelná lodná doprava na Skadarskom jazere, rieke Bojan a Morača a na pobreží Čiernej Hory. Obchodná flotila nakoniec v roku 1911 začala vykonávať medzinárodné obchodné plavby do Spojeného kráľovstva, Španielska, Talianska, Egyptu a významné obchodné plavby na Maltu, s čím bol spojený vznik Anglo-Čiernohorskej obchodnej spoločnosti. Významným počinom Kráľovského námorníctva bolo možné premiestňovať amerického prezidenta Williama H. ​​Tafta, prvej dámy Helen Herron Taftovej a amerických politikov v marci 1911 na palube lode Milena z Washingtonu D.C. a späť na štátnu návštevu do Čiernej Hory na náklady kráľa Nikolu I. ako pozornosť americkým priateľom.

Železnica Bar - Virpazar bola prvou čiernohorskou železnicou a začala prevádzku v novembri 1908. Stavba železníc bola silne finančne podporovaná Talianskom, postupne železničné trate vznikli na pobreží Jadranu, ďalej spájali pobrežie Skadarského jazera s Podgoricou a Danilovgradom.

Telekomunikácie[upraviť | upraviť zdroj]

Čiernohorské telegramy boli založené už v roku 1869 a v roku 1910 existovalo na území kráľovstva celkom 25 pozemných telegrafických staníc.

Roku 1904 bola v Čiernej Hore za prítomnosti Guglielmo Marconiho založená prvá telegramová rozhlasová stanica na Balkáne.

Hospodárske zabezpečenie[upraviť | upraviť zdroj]

Všeobecný majetkový zákonník

Na území kráľovstva fungoval Všeobecný majetkový zákonník, slávne zákonodarne dielo, ktorý nahradil starý kódex Danila II. Túto kodifikáciu občianskeho práva, ktorú pre Čiernu Horu vytvoril chorvátsky profesor práva Valtazar Bogišić, bádateľ v obore slovanského práva a slovanských právnych obyčají, na návrh ruského cára Alexandra II., motivovaného svojím čiernohorským spojencom - Nikolom I. Zákonník vydali v roku 1888. Bol jedinečným dielom ako z hľadiska právno-historického, tak aj praktického. Za čias kráľovstva bol novelizovaný a v platnosti sa udržal až do roku 1946. Zákonník získal uznanie nielen v Európe, ale aj uznanie celého sveta.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Čiernohorské kráľovstvo nebolo oproti súčasnosti tak multikultúrnou krajinou. Väčšinu územia krajiny obývali Srbi-Čiernohorci - juhoslovanský národ, ktorému bola a stále je Čierna Hora domovom. Ďalšími národmi boli Chorváti v juhozápadnej časti krajiny a Albánci pri Skadarskom jazere, mestá Ulcinj v Methiji. Ďalej krajinu z malej časti obýval národ Moslimov a Arabov.

V roku 1914 žilo v Čiernohorskom kráľovstve vyše 540 000 obyvateľov.

Administratívne delenie štátu[upraviť | upraviť zdroj]

Čiernohorské kráľovstvo bolo v roku 1912 rozdelené do piatich hlavných oblastí:

  • Katunsko - riječská oblasť (so správnym centrom Cetinje)
  • Prímorsko - Ccrmničská oblasť (so správnym centrom Bar)
  • Zetsko - horská oblasť (so správnym centrom Podgorica)
  • Nikšićká oblasť (so správnym centrom Nikšić)
  • Horská oblasť (so správnym centrom Kolašin)

Každá oblasť bola ďalej rozdelená do jednotlivých častí, zvaných kapetanie (капетанија, kapetanija). Tých bolo v roku 1912 celkom 56. Predstavitelia kapetanií - tzv. kapetani - boli volení parlamentom podľa zoznamu, vytvoreného ministerstvom vnútra. Po balkánskych vojnách sa počet kapetanií zvýšil na 63.

Kapetanie boli začlenené do celkom deviatich okresov, zvaných nahije (нахије, nachije): Katunská nahija, Riječská nahija, Crmničská nahija, Prímorská nahija, Lješanská nahija, Zetská nahija, Horská nahija, Vasojevićská nahija, Moračská nahija a Nikšićská nahija.

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Ústavy z roku 1905 bolo štátnym náboženstvom Čiernej Hory Srbská pravoslávna cirkev, samostatná (autokefálna) časť pravoslávnej cirkvi. V čele ortodoxnej cirkvi bol metropolita cetinjský, jeho zástupcom bol biskup zahamsko - rašský. Kláštorov bolo v Čiernohorskom kráľovstve celkom 11, medzi najdôležitejšie patril Monastir Ostrog, Monastir Morača, Monastir Ždrebaonik a Monastir Dajbabe. Krajina bola rozdelená do 15 dekanátov a 138 farností. Po kongrese v Berlíne bola v krajine vyhlásená náboženská rovnoprávnosť. Kráľ Nikola I. povolil v krajine toleranciu troch hlavných náboženstiev (pravoslávnu cirkev, rímskokatolícku cirkev a islam), za čo si vyslúžil niekedy veľmi silnú kritiku a nemalé náboženské problémy v krajine.

V Bare fungovalo katolícke arcibiskupstvo, dôležité predovšetkým pre katolíckych Albáncov a Srbov. Vrchný zástupca Islamu sídlil v Podgorici.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Černohorské království na českej Wikipédii.