Čierny pluk
Čierny pluk[1][pozn 1] (iné názvy: čierne vojsko[2], čierna légia[1], Čierny pluk[5]:261; lat. legio nigra, exercitus nigrorum, banda nera, maď. fekete sereg) bolo stále žoldnierske vojsko (resp. jeho jadro[2]) uhorského kráľa Mateja I.[1]
Čierny pluk vznikol v roku 1462, keď Matej I. prijal jednotky Jána Jiskru a Petra Komorovského do svojho žoldnierskeho vojska. Po bitke pri Veľkých Kostoľanoch vstúpili do čierneho pluku aj bratrícki vojaci Jána Švehlu.[4] Istý čas tam pôsobili aj vojaci iného husitského veliteľa – Jána Talafúsa z Ostrova.[6]
Skladal sa z 6 000 – 8 000 mužov (neskôr 10 000 – 12 000), z ktorých 1000 tvorilo ťažkú jazdu a zvyšok bola pechota, ktorá bola vyzbrojená panciermi, štítmi, kopijami a mušketami.[4][1] Istý podiel mala aj ľahká jazda (husári).[6] Výdaje na čierny pluk vyžadovali značnú časť kráľovskú rozpočtu, mesačný žold pešiaka bol 3 a pre jazdca 5 zlatých[3], iný zdroj uvádza: pešiak 2, ľahká jazda 2,5 a ťažká jazda 3 zlaté mesačne[6].
Čierny pluk patril medzi najbojaschopnejšie armády vtedajšej Európy[2], šlo o prvú pravidelnú a stálu uhorskú armádu[7]. Jeho vycvičení a spoľahliví vojaci tvorili oporu pre výboje Mateja I.[4]
Hlavný veliteľ čierneho pluku bol Matej I., významnými veliteľmi bol napr. František z Hája, Ján Tetauer, Ján Podmanický, Ján Haugwitz.[3][6]
Po smrti Mateja I. v apríli 1490 bol čierny pluk zdecimovaný uhorskými feudálmi. Časť prešla do služieb Vladislava II., ktorý však nedokázal zabezpečiť pravidelný žold a tak vojaci rabovali. Vo februári 1492 ich v bitke pri Sáve porazil Pavol Kiniži na čele bandérií a insurekčného vojska. Formálne zanikol nariadením kráľa Vladislava II. zo 6. januára 1493.[2] Zostávajúci vojaci sa pripojili k žoldnierom Francúzska (bandes noires).[1]
Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Poznámka k názvu: vznikol až po smrti Mateja I. a dodnes nie je uspokojivo vysvetlený.[2] Mohlo ísť o pomenovanie podľa čiernej farby oblečenia a výzbroje[1] alebo podľa čiernych stúh, ktoré vojaci nosili po smrti Mateja[3]. V súdobých prameňoch sa vyskytuje označenie český pluk.[4]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f čierny pluk. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2003. 702 s. ISBN 80-224-0761-5. Zväzok 3. (Č – Eg), s. 109.
- ↑ a b c d e ČIERNE VOJSKO. In: ŠKVARNA, Dušan, et al. Lexikón slovenských dejín. 3. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2006. 381 s. ISBN 80-10-00872-9. S. 219.
- ↑ a b c KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 151 – 152.
- ↑ a b c d čierny pluk. In: Encyklopédia Slovenska. 2. nezm. vyd. Zväzok I. A – D. Bratislava : Veda, 1985. 624 s. S. 473.
- ↑ MATEJ KORVÍN. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok VI M – N. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2017. 795 s. ISBN 978-80-8149-079-8. S. 260 – 262.
- ↑ a b c d KLEIN, Bohuš; RUTTKAY, Alexander; MARSINA, Richard. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok I : Stručný náčrt do roku 1526. Bratislava : Ministerstvo obrany SR, [1994]. 177 s. ISBN 80-967113-1-8. S. 157 – 158.
- ↑ MRVA, Ivan; SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2012. 397 s. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 120.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Čierny pluk
