Ľubomír Štecko
| Ľubomír Štecko | |
| Narodenie | 29. január 1945 (79 rokov) Pribylina, Slovensko |
|---|---|
Ľubomír Štecko (* 29. január 1945, Pribylina) je slovenský dokumentarista. Spolu s Jánom Pirohom a Mirom Šindelkom tvoril nastupujúcu generáciu, ktorá začiatkom osemdesiatych rokov obohatila slovenskú dokumentárnu tvorbu.
Ľubomír Štecko študoval na SŠUP v Bratislave a v roku 1972 ukončil odbor filmová a televízna kamera na FAMU v Prahe. Niekoľko rokov pracoval v Spravodajskom a Krátkom filme ako kameraman a neskôr sa stal kameramanom a režisérom vlastných dokumentárnych snímok.[1] Podobne ako Ján Piroh, aj Ľubomír Štecko stál v opozícii voči tradičnej dokumentárnej tvorbe postavenej na rekonštrukcii.[2]
Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť zdroj]
Vo svojej tvorbe uprednostňoval spontánnu bezprostrednosť a dôsledne smeroval k portrétom. Stredom jeho umeleckého záujmu sa stala psychológia a autentickosť a spoločensko-politické konflikty sa dostávali do jeho filmov nepriamo. Pre Šteckovu tvorbu je charakteristické, že si volí dokumentaristicky najťažšie témy. Nevyhľadáva totiž žiadne bizarné postavy alebo okrajové javy, ale skôr ľudí akceptovaných širokou verejnosťou. Vo svojich filmoch pracuje s princípom mozaiky a výsledný portrét skladá z množstva postrehov z prostredia, v ktorom postavy žijú. Veľmi pozorne sleduje detaily ich správania a necháva priestor pre rozhovory, ktoré sa stávajú ťažiskovým zdrojom informácií o hodnotách a charakteroch.[2] Sugestívny tvar diel pramení v jeho schopnosti zachytiť atmosféru zákulisia. Reportážnu pohotovosť Šteckových filmov podmieňuje aj skutočnosť, že je sám ich kameramanom.[3]
Osemdesiate roky[upraviť | upraviť zdroj]
Štecko presadzuje reportážne pohotový a publicistický agresívny štýl. Vo filme Saso z roku 1985 rozvinul dramatický portrét technického pracovníka jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach.[4] Niektoré styčné body zaraďujú film do línie psychologického dokumentárneho filmu, ale spôsob utvárania napätia pripomína poetiku reportáže. Šteckov hrdina zaujal civilnosťou a hlbokým vnútorným nasadením.[3] Podobne je to aj v portréte úspešného, ale kontroverzného cyklistického trénera Kamila Haťapku Vždy na špici (1986) a v portréte stavebného majstra Najlepšie roky majstra Ľuptáka (1987).
Politické uvoľnenie koncom osemdesiatych rokov umožnilo Šteckovi spracovať mnohé dovtedy tabuizované témy. Takýmto dielom je nemilosrdný portrét zdravotnej sestry z roku 1989, Sestrička. V tomto filme máme možnosť sledovať vývin postoja k povolaniu - aj keď pôvodne išlo o poslanie, po niekoľkých rokoch praxe začali nad súcitom, pochopením a pomocou prevládať ľahostajnosť, nezáujem a pasivita. Film sugestívne odkrýva osobné i sociálne zázemie, dôvody, ktoré logicky vedú až ku krutým a neľudským postojom. Na príklade jedného osudu sa režisérovi podarilo podať správu o stave dobového zdravotníctva.[5]
Deväťdesiate roky[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1990 nakrútil Ľubomír Štecko celovečerný film Stanislav Babinský - život je nekompromisný bumerang, ktorý pojednáva o slovenskej afére osemdesiatych rokov. V nej bol bývalý riaditeľ Okresného priemyselného podniku v Trstenej a predseda spotrebného družstva Jednota Stanislav Babinský odsúdený za rozkrádanie majetku, pričom do prípadu boli zapojení aj vysokí funkcionári komunistickej strany. Štecko skúma spoločenské, politické a etické pozadie tejto aféry a dotýka sa tak aj spoločensko-politických konfliktov. Neobmedzuje sa však na čierno-bielu diskreditáciu režimu. Formou ankety medzi Babinského spolupracovníkmi a konfrontáciou faktov veľmi jemne a citlivo vyzdvihuje zmierenie a pokoru pred zlom v najširších vrstvách.[6]
O tri roky neskôr nakrútil film Dom Malinovských (1993) a o rok neskôr snímku Rudňany - na konci s dychom (1994). Týmto dielom nadviazal na sociálno-psychologickú tradíciu tvorby a dotkol sa témy likvidácie baní na Spiši a dopadu tohto rozhodnutia na rómsku komunitu.[6]
Od začiatku deväťdesiatych rokoch pôsobil v Slovenskej televízii ako redaktor, dramaturg, producent, vedúci tvorivej skupiny a ako hlavný dramaturg skupiny. Viedol aj úspešný cyklus Subjektív, ktorý bol do istej miery náhradou za úspešné tituly Feničovho FEBIA v Prahe, ale aj za diela Nadace pro film a sociologii. Na tomto programe spolupracoval aj Tomáš Hučko. Po zmene vedenia Slovenskej televízie v novembri 1994 tento cyklus zanikol.[6]
Súčasná tvorba[upraviť | upraviť zdroj]
Ľubomír Štecko zaujal v roku 2013 celovečerným dokumentárnym filmom Štvorec v kruhu alebo život medzi únikmi a snami, ktorý mal premiéru na Febiofeste. Hlavným hrdinom je výtvarník Vladimír Ossif, ktorý pochádza z Prešova, ale v roku 1983 emigroval. Jeho diela sú v zahraničí uznávané, hoci na Slovensku ho široká verejnosť veľmi nepozná. Film skúma existenciálne aspekty tohto umelca, ktorý sa nedokázal uspokojiť s podlou podobou tvorivej a občianskej slobody počas normalizácie.[7] Portrét tejto osobnosti je nakrúteným štýlom road-movie - maliara sledujeme v parížskom ateliéri, na výstave v New Yorku, v jeho dome na Madagaskare, ale vraciame sa s ním aj na miesta jeho začiatkov v Madride.
Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]
- 1984 - Dialóg s časom
- 1985 - Skladnícky labyrint
- 1985 - Saso
- 1987 - Jazda na špici
- 1988 - Sestrička
- 1991 - Stanislav Babinský – život je nekompromisný bumerang
- 1991 - Telo
- 1994 - Dom Malinovských
- 1998 - Život sestry Zdenky
- 2001 - Motív tisícročí
- 2003 - Gan Eden
- 2013 - Štvorec v kruhu alebo život medzi únikmi
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ . Dostupné online. Archivované 2014-05-28 z originálu.
- ↑ a b Macek V. - Paštéková J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997, s. 452.
- ↑ a b Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 90.
- ↑ Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 89.
- ↑ Macek V. - Paštéková J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997, s. 453.
- ↑ a b c Macek V. - Paštéková J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997, s. 512.
- ↑ . Dostupné online.