Ľudovít Bonaparte
| Ľudovít I. | |
| Kráľ Holandska, francúzsky princ | |
 | |
.svg) | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Bonapartovci |
| Panovanie | 5. jún 1806 – 1. júl 1810 |
| Nástupca | Ľudovít II. |
| Biografické údaje | |
| Pôvodné meno | Louis Napoléon Bonaparte |
| Narodenie | 2. september 1778 Ajaccio, Korzika, Francúzske kráľovstvo |
| Úmrtie | 25. júl 1846 (67 rokov) Livorno, Toskánske veľkovojvodstvo |
| Pochovanie | Saint-Leu-la-Forêt, Paríž |
| Vierovyznanie | Katolícka cirkev |
| Rodina | |
| Manželka | |
| Potomstvo | |
| Otec | Carlo Buonaparte |
| Matka | Letizia Ramolino |
| Odkazy | |
 | Ľudovít Bonaparte (multimediálne súbory na commons) |
Ľudovít Napoleon Bonaparte (narodený Luigi Bonaparte; * 2. september 1778, Ajaccio, Francúzske kráľovstvo – † 25. júl 1846, Livorno, Toskánske veľkovojvodstvo) bol mladší brat Napoleona I., francúzskeho cisára. Od roku 1806 do roku 1810 bol panovníkom, ktorý vládol Holandskému kráľovstvu (francúzsky klientský štát, ktorý zhruba zodpovedá súčasnému Holandsku). V tejto funkcii bol známy ako Ľudovít I. (po holandsky: Lodewijk I.).
Ľudovít bol piatym prežívajúcim dieťaťom a štvrtým prežívajúcim synom Carla Buonaparta a Letizie Ramolino, z ôsmich detí, ktoré prežili detstvo. Spolu so svojimi súrodencami sa narodili na Korzike, ktorú Francúzsko dobylo menej ako desať rokov pred jeho narodením. Ľudovít nasledoval svojich starších bratov do francúzskej armády, kde ťažil z Napoleonovho patronátu. V roku 1802 sa oženil so svojou nevlastnou neterou Hortense de Beauharnais, dcérou cisárovnej Joséphine (Napoleonova manželka).
V roku 1806 Napoleon založil Holandské kráľovstvo namiesto Batávskej republiky a vymenoval Ľudovíta za nového kráľa. Napoleon zamýšľal, aby bolo Holandsko len o niečo viac ako bábkový štát, avšak Ľudovít bol odhodlaný byť čo najnezávislejší a medzi jeho novými ľuďmi sa stal skutočne veľmi populárnym. Napoleon bol unavený svojvôľou svojho brata a pripojil Holandsko k Francúzskemu cisárstvu v roku 1810. Ľudovít utiekol do vyhnanstva v Rakúsku, kde strávil zvyšok svojho života. Jeho syn Ľudovít Napoleon založil Druhé francúzske cisárstvo a prevzal trón ako Napoleon III.
Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]
Ľudovít sa narodil v Ajaccio, Korzika. Bol mladším bratom Jozefa, Napoleona, Luciena a Elisi Bonapartovej, a starší brat Paulini, Karolíny a Jérôma Bonaparteho.
Raná kariéra Ľudovíta Bonaparta bola strávená v armáde a slúžil u Napoleona v Egypte. Vďaka svojmu staršiemu bratovi, Napoleonovi, dostal Ľudovít províziu vo francúzskom vojenskom úrade a bol povýšený na poručíka v 4. delostreleckom pluku a odtiaľ sa stal Aide de Camp na Napoleonovom štábe. Napoleon ho počas svojej talianskej kampane odporučil Louisovi Carnotovi a Ľudovít sa následne stal kapitánom. Neskôr sa stal generálom v 25 rokoch, aj keď sám cítil, že v príliš krátkom čase vstal príliš vysoko.
Po návrate do Francúzska sa podieľal na Napoleonovom zápletke zvrhnutia adresára. Po tom, čo sa stal prvým konzulom, zariadil Napoleon manželstvo medzi Ľudovítom a Hortense de Beauharnais, dcérou cisárovnej Josephine, čiže Napoleonovou nevlastnou dcérou. Hortense, ktorá bola najskôr proti manželstvu, presvedčila jej matka, aby sa oženila s Ľudovítom kvôli rodine, a tak aj urobila.
Ľudovít údajne trpel obdobiami duševných chorôb.[1] Tieto obdobia depresie alebo duševnej nestability (záznamy sa nedajú rozlíšiť) sužovali Ľudovíta až do jeho smrti.
Kráľ Holandska (1806 – 1810)[upraviť | upraviť zdroj]
Napoleon mal pocit, že Batávska republika je príliš nezávislá, a preto ju 5. júna 1806 nahradil Holandským kráľovstvom a na trón postavil Ľudovíta. Napoleon mal v úmysle, aby jeho mladší brat bol o niečo viac ako francúzsky prefekt Holandska. Ľudovít však mal vlastnú myseľ a snažil sa byť zodpovedným a nezávislým vládcom. V snahe plne sa začleniť do svojej vládnucej krajiny sa pokúsil naučiť holandský jazyk; sám seba volal Lodewijk I. (použil holandskú formu jeho mena) a vyhlásil seba samého viac Holanďanom ako Francúzom. Údajne bola jeho holandčina spočiatku taká chabá, že povedal ľudu, že je Konijn van 'Olland („Kráľ Ollanda“), a nie Koning van Holland („kráľ Holandska“). Jeho úprimná snaha naučiť sa holandčinu mu však priniesla určitú úctu od jeho poddaných.
Po tom, ako sa vyhlásil za Holanďana sa Ľudovít pokúsil urobiť jeho dvor holandským. Nútil svoj dvor a ministrov (väčšinou poskytovaných Napoleonom), aby hovorili iba holandsky a aby sa vzdali svojho francúzskeho občianstva. Toto bolo príliš veľa na jeho manželku Hortense, ktorá vo Francúzsku v čase jeho žiadosti odmietla tieto podmienky. Ľudovít a Hortense sa nikdy nevyrovnali a táto požiadavka ich vzťah ešte viac napäla. Do Holandska prišla len neochotne a úmyselne sa snažila vyhnúť Ľudovítovi čo najviac.
Ľudovít sa nikdy nemohol usadiť v mieste svojho hlavného mesta, keď bol v Holandsku. Tucetkrát menil hlavné mestá a skúšal Amsterdam, Haag, Utrecht a ďalšie miesta. Pri jednej príležitosti, po návšteve domu bohatého holandského obchodníka, sa mu toto miesto páčilo natoľko, že majiteľa vyhostil, aby sa tam mohol usadiť. Potom sa Ľudovít po siedmich týždňoch opäť presťahoval. Jeho neustále sťahovania viedli dvor v otrasy, pretože ho museli všade nasledovať. Európske diplomatické zbory zašli až tak ďaleko, že požiadali Bonaparteho, aby zostal na jednom mieste, aby s ním mohli držať krok. Toto neustále sťahovanie bolo neskôr pripisované jeho údajnému „šialenstvu“.
Hortense porodila Ľudovítovi synov Napoleona Karola Bonaparteho a Napoleona Ľudovíta Bonaparteho v Paríži, zatiaľ čo Ľudovít bol v Holandsku. V roku 1806 Ľudovít požiadal, aby mu bol poslaný jeho syn do Holandska, ale Hortense ho znova odmietla, pretože verila, že jej syn sa nikdy nevráti do Francúzska. Keď požiadal svojho brata Napoleona o pomoc, Napoleon sa postavil na stranu Hortense. Napoleon choval chlapca pred vlastným dvorom a dokonca ho nechal pomenovať dedičom francúzskeho trónu pred narodením vlastného syna.
Počas panovania Ľudovíta Bonaparteho sa vyskytli dve hlavné tragédie: výbuch nákladnej lode naloženej strelným prachom v centre mesta Leiden v roku 1807 a veľká povodeň v Holandsku v roku 1809. V obidvoch prípadoch Ľudovít osobne a efektívne dohliadal na miestne snahy o pomoc, čo mu pomohlo získať titul Ľudovít Dobrý. Napoleon vyzeral byť sklamaný a povedal: „Brat, keď hovoria o nejakom kráľovi alebo niekom inom, že je dobrý, znamená to, že zlyhal pri jeho vláde.“[2]
Vláda Ľudovíta Bonaparteho bola krátkodobá kvôli dvom faktorom. Prvým bolo, že Napoleon chcel znížiť hodnotu francúzskych pôžičiek od holandských investorov o dve tretiny, čo pre Holandsko znamenalo vážnu ekonomickú ranu. Druhým faktorom bol faktor, ktorý sa stal zámienkou pre Napoleonovu žiadosť o Ľudovítovu abdikáciu. Keď Napoleon pripravoval armádu na inváziu do Ruska, chcel mať pod jeho kontrolou, spojenecké pohraničné krajiny, jednotky z celého regiónu. Patrili sem aj jednotky z Holandska. Ľudovít, konfrontovaný požiadavkou jeho brata, to odmietol. Napoleon potom obvinil Ľudovíta z toho, že holandské záujmy postavil nad záujmy Francúzska, a odstránil väčšinu francúzskych síl v Holandsku z nadchádzajúcej vojny na východe, pričom v krajine zostalo iba asi 9 000 vojakov posádky. Bohužiaľ pre Ľudovíta v roku 1809 Angličania prišli so 40 000 vojakmi, aby sa pokúsili získať Antverpy a Flushing. Keďže Ľudovít nedokázal brániť svoje impérium, Francúzsko vyslalo 80 000 milicionárov, ktorým velil budúci švédsky kráľ Jean-Baptiste Bernadotte, a inváziu úspešne odrazil. Napoleon potom navrhol, aby Ľudovít odstúpil, pričom ako dôvod uviedol jeho neschopnosť chrániť Holandsko. Ľudovít to odmietol a vyhlásil okupáciu kráľovstva francúzskou armádou za nezákonnú. 1. júla 1810 Ľudovít odstúpil v prospech svojho druhého syna Napoleona Ľudovíta Bonaparteho. 2./3. júla utiekol z Haarlemu a usadil sa v Rakúsku. Oudinot napadol Holandsko 4. júla. Napoleon pripojil Holandsko k Francúzsku 9. júla.
Roky v exile[upraviť | upraviť zdroj]
Po jeho abdikácii prevzal titul grófa z Saint-Leu (Comte de Saint-Leu),[3] ktorý bol odkazom na jeho majetok v Saint-Leu-la-Forêt neďaleko Paríža.[4] V roku 1808 bol menovaný za francúzskeho veľmajstra, čo je čestný titul.
Po stratení holandského kráľovstva mu rakúsky cisár František II. ponúkol azyl. V rokoch 1811 až 1813 našiel útočisko v Grazi, kde sa obrátil na písanie a poéziu.[5] Ľudovít napísal Napoleonovi po jeho porážke v Rusku žiadosť, aby mu bol obnovený holandský trón; Napoleon to však odmietol. Jeho žiadosť o návštevu Holandska bola niekoľkokrát zamietnutá holandským kráľom Viliamom I., avšak v roku 1840 mu kráľ Viliam II. povolil návštevu. Hoci cestoval po Holandsku pod falošným menom, niektorí ľudia zistili, že to bol ich bývalý kráľ. Hovorí sa, že táto demonštrácia náklonnosti od jeho bývalých poddaných bola celkom dojemná.
Po smrti svojho najstaršieho brata Jozefa v roku 1844 bol Bonapartistami Ľudovít považovaný za oprávneného francúzskeho cisára, hoci Ľudovít sám podnikol kroky, aby získal nárok. Ľudovítov syn a dedič, budúci cisár Napoleon III., bol naopak vo Francúzsku v tom čase uväznený za to, že sa pokúsil skonštruovať bonapartistický štátny prevrat.
Ľudovít Bonaparte zomrel 25. júla 1846 v Livorne a jeho zvyšky boli pochované v Saint-Leu-la-Forêt v Île-de-France.
Manželstvo a deti[upraviť | upraviť zdroj]
Ľudovít sa oženil 4. januára 1802 s Hortense de Beauharnais, dcérou zosnulého generála Alexandra de Beauharnaisa a jeho manželkou Josephine Tascher de la Pagerie. Josephine bola prvou manželkou Ľudovítovho brata ĐĐNapoleona. Preto bola Hortense tiež Ľudovítovi nevlastnou neterou.
Toto manželstvo bolo nútené, avšak mali troch synov. Hortense mala určite aj mimomanželských milencov.
Hortense de Beauharnais mu porodila troch synov, napriek Ľudovítovým vlastným pochybnostiam o tom, že je ich otec:
- Napoleon Karol Bonaparte, narodený 10. októbra 1802, kráľovský princ Holandska. Zomrel 5. mája 1807 vo veku 4 rokov, a jeho telo ležalo v katedrále Notre Dame v Paríži. Je pochovaný v Saint-Leu-La-Foret v Île-de-France.
- Napoleon Ľudovít Bonaparte, narodený 11. októbra 1804. Stal sa kráľovským princom Holandska po smrti jeho brata a bol kráľom osem dní v roku 1810, medzi abdikáciou jeho otca (1. júla) a začlenením Holandska do Francúzska (9. júla). Napoleon Ľudovít Bonaparte zomrel 17. marca 1831 na osýpky a jeho zvyšky boli pochované v Saint-Leu-La-Foret v Île-de-France.
- Ľudovít Napoleon Bonaparte, narodený 20. apríla 1808. Narodil sa v Paríži, bol jeho tretím a posledným synom. Stal sa cisárom (1852 – 1870). Zomrel 9. januára 1873.
Tituly a oslovenia[upraviť | upraviť zdroj]
- 2. september 1778 – cca. 1795: Šľachtic Luigi Bonaparte.
- cca. 1795 – 18. máj 1804: Monsieur Ľudovít Bonaparte.
- 18. máj 1804 – 5. jún 1806: Jeho Cisárska Výsosť Ľudovít, francúzsky princ
- 5. jún 1806 – 1. júl 1810: Jeho Výsosť kráľ Holandska
- 5. júl 1810 – 22. jún 1815: Jeho Cisárska Výsosť Ľudovít, francúzsky princ
- 22. jún 1815 – 25. júl 1846: Jeho Cisárska Výsosť gróf z Saint-Leu
Ľudovít Bonaparte Narodenie: 2. september 1778 Úmrtie: 25. júl 1846
| ||
| Vladárske tituly | ||
|---|---|---|
| Predchodca Nový titul |
Kráľ Holandska 5. jún 1806 – 1. júl 1810 |
Nástupca Ľudovít II. |
| Predchodca Jozef I. |
Cisár Francúzska Kráľ Talianska 28. júl 1844 – 25. júl 1846 |
Nástupca Napoleon III. |
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ FARQUHAR, MICHAEL.. A treasury of royal scandals : the shocking true stories of history's wickedest, weirdest, most wanton kings, queens, tsars, popes, and emperors. New York, N.Y. : Penguin Books, 2001. Dostupné online. ISBN 0-14-028024-3.
- ↑ Napoleon's Invasion of Russia, 1812. By <italic>Eugene Tarlé</italic>. (New York: Oxford University Press. 1942. Pp. 422. $3.50.). The American Historical Review, 1943-01. Dostupné online [cit. 2020-05-25]. ISSN 1937-5239. DOI: 10.1086/ahr/48.2.309.
- ↑ Napoleon and His Family: The Story of a Corsican Clan. Walter Geer. The Journal of Modern History, 1929-03, roč. 1, čís. 1, s. 129–130. Dostupné online [cit. 2020-05-25]. ISSN 0022-2801. DOI: 10.1086/235441.
- ↑ BLAYO, Chantal. La constitution de la famille en France depuis 1946. Population (French Edition), 1986-07, roč. 41, čís. 4/5, s. 721. Dostupné online [cit. 2020-05-25]. ISSN 0032-4663. DOI: 10.2307/1533020.
- ↑ Bonaparte, Charles Louis Napoléon. [s.l.] : Oxford University Press, 2011-10-31. (Benezit Dictionary of Artists.) Dostupné online.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- SKLENÁŘOVÁ, Sylva: Ludvík Bonaparte a Holandské království (1806-1810). Hradec Králové : Gaudeamus, 2007. 108 s. ISBN 978-80-7041-370-8
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ľudovít Bonaparte
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Louis Bonaparte na anglickej Wikipédii.