Šakal zlatý
| Šakal zlatý | |
 Poddruh Canis aureus bea, Národný park Serengeti, Tanzánia |
|
| Stupeň ohrozenia | |
|---|---|
 |
|
| Vedecká klasifikácia | |
|
|
|
| Vedecký názov | |
| Canis aureus Linnaeus, 1758 |
|
 |
|
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku |
Šakal zlatý alebo staršie šakal obyčajný[2]; (lat. Canis aureus) je druh z čeľade psovitých.
Obsah
Opis[upraviť | upraviť zdroj]
Šakal zlatý dorastá do dĺžky 60 – 110 cm, chvost má dlhý 20 – 30 cm a váži okolo 7 – 15 kg. Srsť ma bledožltú, zlatistú alebo svetlohnedú. Brucho je hnedkasté a chrbát sivší. Niekedy vyzerá ako Nemecký ovčiak.
Výskyt[3][upraviť | upraviť zdroj]
Šakal zlatý obýva severnú a severovýchodnú Afriku, juhovýchod Európy, Blízky východ a južnú Áziu, konkrétne štáty: Afganistan, Albánsko, Alžírsko, Bahrajn, Bhután, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Stredoafrická republika, Chorvátsko, Džibutsko, Egypt, Eritrea, Etiópia, Grécko, India, Irán, Irak, Izrael, Jordánsko, Keňa, Kuvajt, Libanon, Líbya, Mali, Mauritánia, Maroko, Mjanmarsko, Nepál, Niger, Nigéria, Omán, Pakistan, Katar, Saudská Arábia, Senegal, Somálsko, Srí Lanka, Sudán, Sýria, Tanzánia, Thajsko, Tunisko, Turecko,Turkmenistan, Spojené Arabské Emiráty, Vietnam, Západná Sahara, Jemen.
V posledných rokoch sa šakal zlatý rozšíril aj do Slovinska, Maďarska, Ukrajiny, Rakúska a tiež na Slovensko. Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 7 (1,6% rozlohy Slovenska).[2]
Správanie[upraviť | upraviť zdroj]
Tento druh sa zdržuje do párov, hlavne v období rozmnožovania, ale v lokalitách s veľkou ponukou potravy, ako sú napríklad odpadkové skládky, blízko ľudských sídel, vytvárajú svorky zložené až z 20 jedincov.
Rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]
Obdobie párenie trvá 26 - 28 dní, začína približne od 15. januára a trvá do 15. februára.[2] Gravidita trvá 60[2] – 63 dní, po nich vrhne samica 1 až 9 mláďat (priemerne je ich 5 – 6, v Bulharsku 4,6 - 6,0[2]). Potomkov odchováva v nore, niekedy v húštine krovín či v trstine.[2] Po 8 – 10 týždňoch prechádzajú mláďatá z mliečnej na pevnú stravu. V tomto veku, ale ešte nie sú schopné loviť, preto im rodičia alebo starší súrodenci po návrate z lovu vyvrhujú potravu. Mláďatá žijú s rodičmi najmenej 1 rok.[2]
Poddruhy[4][upraviť | upraviť zdroj]
Rozoznávame 13 poddruhov šakala zlatého.
- Canis aureus algirensis
- Canis aureus anthus
- Canis aureus aureus
- Canis aureus bea
- Canis aureus cruesemanni
- Canis aureus ecsedensis
- Canis aureus indicus
- Canis aureus lupaster
- Canis aureus moreoticus
- Canis aureus naria
- Canis aureus riparius
- Canis aureus soudanicus
- Canis aureus syriacus
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ IUCN Red list 2017.1. Prístup 25. júna 2017.
- ↑ a b c d e f g KRIŠTOFÍK, Ján; DANKO, Štefan, et al. Cicavce Slovenska, rozšírenie, bionómia a ochrana. Bratislava : Veda, 2012. Autori druhu Štefan Danko & Michal Stanko. ISBN 978-80-224-1264-3. Kapitola Šakal obyčajný (zlatý) - Canis aureus, s. 423 - 425.
- ↑ Jhala, Y.V. & Moehlman, P.D. 2008. Canis aureus. In: IUCN 2011. IUCN Red List of Threatened Species. Version 2011.2. <www.iucnredlist.org>. Downloaded on 24 November 2011. (po anglicky)
- ↑ Mammal Species of the World, 3rd edition (po anglicky)
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Šakal zlatý
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Šakal zlatý
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
BURNIE, David; KOVÁČ, Vladimír, a kol. Zviera: Obrazová encyklopédia živočíšnej ríše. Bratislava : Ikar, 2002. ISBN 80-551-0375-5. S. 623.
