Šen-jang J-11

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
J-11
Chinese Su-27.JPG
Šen-jang J-11 nad letiskom Anšan v roku 2007
Typ viacúčelové stíhacie lietadlo
Výrobca Šen-jang fej-ťi kung-s'
Prvý let 15. december 1998
Charakter v službe
Hlavný používateľ Vzdušné sily Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády
Výroba 1998 – súčasnosť
Vyrobených 253+
Varianty Šen-jang J-15
Šen-jang J-16

Šen-jang J-11 (čín. 歼-11 – Ťien-11; angl. Shenyang J-11; v kóde NATO: „Flanker B+“) je čínske dvojmotorové stíhacie lietadlo 4. generácie, ktoré je primárne určené na vybojovanie vzdušnej nadvlády. Spočiatku išlo o kópiu ruskej stíhačky Suchoj Su-27SK, ktorá bola vyrobená v Číne na licenciu. Neskoršie verzie už predstavujú modifikáciu Su-27SK, ktoré sú vybavené čínskymi komponentami a obchádzajú licenčnú zmluvu medzi Ruskom a Čínou.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1990 začala Čína rokovania so Sovietskym zväzom o nákupe moderných stíhacích lietadiel MiG-29 a Su-27. V marci 1991 demonštrovali sovietski piloti v Pekingu schopnosti oboch lietadiel a Čína si nakoniec objednala 26 strojov Su-27, čím sa stala prvým zahraničným zákazníkom týchto stíhačiek. Všetky lietadlá boli dodané do konca nasledujúceho roku a predstavovali pre čínske letectvo výrazný posun v bojaschopnosti. V roku 1993 prejavila Čína záujem o ďalšie lietadlá tohto typu a do roku 1996 získala ešte 22 strojov Su-27SK.

V roku 1995 sa podarilo Číne podpísať s Ruskom zmluvu o licenčnej výrobe Su-27SK na svojom území a získať tak ďalšie lietadlá už z vlastnej produkcie. Kontrakt medzi ruským Suchojom a čínskou spoločnosťou Shenyang Aircraft Corporation (SAC) bol uzavretý v hodnote 2,5 miliardy amerických dolárov a umožňoval Číne licenčne vyrobiť 200 kusov Su-27SK. Prvý licenčne vyrobený Su-27SK vzlietol dňa 15. decembra 1998 a lietadlá z tejto produkcie dostali označenie J-11.

Závod SAC v Šen-jangu tak mohol konštruovať stíhačky z komponentov, poskytnutých ruským závodom KnAAPO, pričom licencia neumožňovala export zahraničným zákazníkom. Jedným z obmedzení licencie bola tiež možnosť výroby iba jednomiestnej verzie Su-27, čo prinútilo Čínu v roku 1999 nakúpiť od Ruska ďalších 28 lietadiel, všetky v cvičnej dvojmiestnej verzii Su-27UBK. To zrejme viedlo Číňanov v roku 2000 k rozhodnutiu, že nevyrobia licenciou stanovených 200 stíhačiek, ale ukončia produkciu asi na polovici. Podľa odborníkov však existuje viacero dôvodov pre zastavenie tejto sériovej výroby. Najdôležitejšou príčinou mohol byť fakt, že licenčná zmluva neumožňovala transfer moderných technológií, akými boli avionika a pohonná jednotka. Po druhé, ruský zbraňový systém neumožňoval integráciu čínskych rakiet a lietadlá J-11 tak boli plne odkázané na ruské strely R-27 a R-73. Treťou nevýhodou licenčných Su-27SK boli obmedzené možnosti ničenia pozemných cieľov, keďže tieto lietadlá boli vybavené iba neriadenými raketami a bombami.

V roku 2002 prišla čínska spoločnosť SAC s iniciatívou vyvinúť svoju vlastnú verziu lietadiel J-11, ktoré by mohli byť vyzbrojené čínskymi raketami a bombami. V roku 2006 bolo začaté testovanie troch prototypov J-11B, ktoré boli vyzbrojené protilietadlovými raketami PL-8 a PL-12, raketami "vzduch-zem" YJ-91 a KD-88, ale aj navádzanými bombami LT-2 a LS-6. SAC mala v úmysle vybaviť lietadlá i domácimi motormi WS-10A. V SAC pristúpili taktiež k vývoju cvičnej dvojmiestnej verzie J-11BS.[1] Následne boli vyvinuté jednomiestna a dvojmiestna verzia J-11B pre čínske námorníctvo, ktoré nesú označenie J-11BH a J-11BHS.

V apríli 2015 informovali čínske internetové fóra, že svoj prvý let absolvovala nová verzia, nazvaná J-11D. Ako ukazujú uverejnené fotografie, J-11D je vybavená novým infračerveným sledovacím a zameriavacím systémom, novými závesníkmi na konci krídel a pravdepodobne aj pevným ESA radarom. Ďalším viditeľným vylepšením je väčšie využitie kompozitných materiálov, ktoré by malo znížiť radarový odraz lietadla. Podľa neoverených informácií z čínskych zdrojov je lietadlo J-11D vybavené novým systémom riadenia letu fly-by-wire a novým systémom elektronického boja.

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Čínsky J-11B prenasledujúci americký P-8

Pohon stíhačiek J-11 (J-11A) zabezpečuje dvojica dvojprúdových motorov Ľuľka AL-31F s prídavným spaľovaním. Každý z motorov má suchý ťah 75 kN a maximálny ťah za použitia forsáže 123 kN. Maximálna rýchlosť stíhačiek pri lete nízko nad Zemou je 1 400 km/h a vo vysokých letových hladinách je to až 2 500 km/h. Stúpavosť týchto strojov je 300 m/s a ich výškový dostup predstavuje 19 000 m. Dolet 2 800 km bez tankovania umožnil Číne predbehnúť väčšinu jej súperov v Ázijskom regióne.

Lietadlá J-11 sú vybavené dopplerovským radiolokátorom Tichomirov N001E Mječ, ktorý je schopný detegovať lietadlá na 240 km a zamerať ich na 80 – 100 km. Môže sledovať 10 cieľov naraz a na 4 z nich navádzať rakety.

K ďalšej avionickej výbave patrí optoelektronický systém OEPS-27, ktorý pozostáva z laserového diaľkomera a infračerveného vyhľadávacieho a zameriavacieho senzoru OLS-27. Tento senzor sa nachádza v prednej časti trupu pred kokpitom a dokáže zamerať lietadlo podľa tepelnej stopy na vzdialenosť 40 – 100 km.

Pre boj na krátku vzdialenosť je pilot vybavený prilbovým zameriavačom RLPK-27. V kokpite sa nachádza CRT displej a priehľadový displej (HUD) ILS-31, ktorý je priamo v zornom poli pilota a zobrazuje mu najdôležitejšie informácie.

Systém vlastnej ochrany lietadla pozostáva z radarového výstražného systému SPO-15 Berjoza a výmetníc infračervených klamných cieľov APP-50. Aktívne rušenie nepriateľského radaru zabezpečuje systém Sorbcia, upevnený na koncoch krídel.[2]

Výzbroj stíhačiek J-11A pozostáva z ruských protilietadlových riadených striel krátkeho dosahu R-73 a striel stredného dosahu R-27. Niektoré zdroje uvádzajú, že lietadlo môže byť vybavené aj strelou stredného dosahu s aktívnym radarovým navádzaním R-77. K výzbroji na ničenie pozemných cieľov patria neriadené rakety a bomby s hmotnosťou 250 a 500 kg.

Variant J-11B sa líši od strojov J-11A nasledovnými modifikáciami:

  • Ruský motor AL-31F bol nahradený čínskym dvojprúdovým motorom WS-10A Taihang s maximálnym ťahom 132 kN. WS-10A vznikol spätným inžinierstvom z komerčného motora CFM-56, ktorý Čína kúpila v roku 1982. Zaujímavosťou je, že CFM-56 vznikol vývojom z motora F101-GE-102, ktorý je použitý v bombardéri B-1B Lancer.[3]
  • Namiesto radaru N001E sú lietadlá vybavené čínskym pulzným dopplerovským radarom „Typ 1493“, ktorý je schopný sledovať 6 – 8 vzdušných cieľov a navádzať rakety na 4 ciele súčasne.
  • Novým prvkom v avionike stíhačky je kópia ruského optoelektronického systému OEPS-27.
  • Nový navigačný systém domácej produkcie.
  • Kokpit je vybavený 4 farebnými viacúčelovými displejmi a širokouhlým priehľadovým displejom (HUD).
  • Asi najdôležitejšiu inováciu predstavuje integrácia výzbroje čínskej výroby. Tá pozostáva z protilietadlových striel krátkeho dosahu s infračerveným navádzaním – PL-8 a PL-9. Ruské rakety stredného dosahu boli nahradené domácimi strelami PL-12 s aktívnym radarovým navádzaním a doletom 70 – 100 km.[4] Rakety typu vzduch-zem zastupuje protirádiolokačná strela YJ-91 s dosahom 120 km, ktorá má aj protilodný variant s doletom 50 km.[5] Niektoré zdroje informujú aj o integrácii radarom navádzaných striel KD-88, laserom navádzaných bômb LT-2 a družicovo navádzaných LS-6.

Varianty[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad na J-11BH, vyzbrojený dvojicou rakiet PL-8 a PL-12

J-11

Počiatočná licenčná výroba ruských Su-27SK v čínskom závode Shenyang Aircraft Corporation.

J-11B

Čínska modernizácia lietadiel J-11, ktoré sú vyzbrojené raketami „vzduch-vzduch“ domácej výroby, riadenými raketami „vzduch-zem“ taktiež z čínskej produkcie a čínskymi navádzanými bombami.

J-11BS

Cvičná dvojmiestna verzia J-11B, vybavená čínskou avionikou, výzbrojou a motormi.

J-11BH/J-11BHS

Jednomiestna a dvojmiestna verzia lietadiel J-11B, určená pre čínske námorníctvo.[6]

J-11D

Verzia v štádiu vývoja, ktorá je vybavená novým infračerveným sledovacím a zameriavacím systémom, novými závesníkmi na konci krídel a pravdepodobne aj pevným ESA radarom. Ďalším viditeľným vylepšením je väčšie využitie kompozitných materiálov, ktoré by malo znížiť radarový odraz lietadla. Podľa neoverených informácií z čínskych zdrojov je lietadlo J-11D vybavené novým systémom riadenia letu fly-by-wire a novým systémom elektronického boja.[7]

J-15

Modifikácia verzie J-11B, ktorá je schopná vzletu a pristátia na lietadlových lodiach.[8] Z oficiálne zverejnených informácií vyplýva, že 8 týchto strojov v súčasnosti slúži na palube lietadlovej lode Liaoning (CV-16) spolu s protiponorkovými vrtuľníkmi Z-18 a užitkovými vrtuľníkmi Z-9. V prípade potreby môže Liaoning prepravovať až 20 stíhačiek J-15.[9]

J-16

Viacúčelová dvojmiestna bojová verzia, ktorá vznikla úpravou J-11BS.[10]

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Čína Čína

Vzdušné sily Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády
Vzdušné sily Námorníctva Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády

Špecifikácie (J-11A)[upraviť | upraviť zdroj]

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 21,9 m
  • Rozpätie: 14,7 m
  • Výška: 5,9 m
  • Plocha krídel: 62 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 16 380 kg
  • Vzletová hmotnosť: 23 140 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 33 000 kg[11]
  • Pohonná jednotka: 2 × dvojprúdový motor Saturn/Ľuľka AL-31F s prídavným spaľovaním, každý s maximálnym ťahom 123 kN

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 2 500 km/h (vo vysokej letovej hladine), 1 400 km/h (pri zemi)
  • Dolet: 2 800 km
  • Preletový dolet: 3 720 km
  • Dostup: 19 000 m
  • Stúpavosť: 300 m/s
  • Plošné zaťaženie: 371 kg/m²
  • Ťah/Hmotnosť: 1,07

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]