Škľabky (Anodontinae)
Škľabky[1] (lat. Anodontinae) je podčeľaď[2][3] čeľade korýtkovité (Unionidae), z ktorej sú na Slovensku pôvodné tri druhy: škľabka riečna (Anodonta anatina), škľabka rybničná/veľká (Anodonta cygnea) a škľabka ploská (Pseudanodonta complanata).[4] Škľabky si ľudia často zamieňajú s korýtkami (Unio), ktoré sú však vzrastom menšie a majú hrubostenné lastúry so "zámkom".
Morfológia[upraviť | upraviť zdroj]
Mäkké telo škľabky je chránené schránkou pozostávajúcou z dvoch tenkostenných lastúr spojených vo vrcholovej časti pružným väzom odborne nazývaným ligament, od ktorého vyrastajú svaly z vnútornej strany lastúry, ktoré upínajú celé telo škľabky o vrcholovú časť schránky v blízkosti ligamentu. Otváranie a zatváranie schránky zabezpečujú dva zatváracie svaly uchytené o pravú a ľavú lastúru. Svaly pôsobia antagonisticky/protichodne. V prípade nebezpečia sa stiahnu a len postupne sa uvoľňujú. Tieto svaly sú veľmi silné a v prípade, že uzatvoria lastúru, táto sa nedá otvoriť ani hrubou silou. Škľabky, tak ako ostatné druhy našich lastúrnikov nemajú hlavu a potravu filtrujú z vody cez žiabre, a konzumujú ju prijímacím otvorom umiestneným v prednej časti nohy, ktorou sa pohybujú po substráte dna. Škľabky dýchajú žiabrami ku ktorým vedie príjmacia trubica/sifón, ktorý čerpá do žiabier okysličenú vodu spolu so živinami/planktónom, ktoré si škľabky dokážu na žiabrach zachytiť a priviesť k príjmaciemu otvoru, následne prefiltrovanú vodu vylúčia do vonkajšieho prostredia vylučovacou trubicou do ktorej je vyvedený análny otvor. Tak ako u korýtok aj u škľabiek je prijímacia trubica zakončená chĺbkami/výrastkami, ktoré majú za úlohu zabrániť vniknutiu hrubších nečistôt z vody do žiabier lastúrnika. Dôležitým rozlišovacím znakom medzi korýtkami a škľabkami je neprítomnosť zubov a líšt na vnútornej strane lastúr škľabiek, tento znak sa ale dá overiť len pri lastúrach po uhynutých lastúrnikoch. Vzájomné rozlišovanie škľabiek je zložité nakoľko tvar lastúr všetkých troch druhov je veľmi variabilný na viac obsadzujú podobné ekotopy/stanovištia v sladkovodných ekosystémoch. Škľabka rybničná (Anodonta cygnea) je náš najväčší lastúrnik, ktorý dorastá 22 cm dĺžky, pričom jeho lastúra si zachováva svetlohnedý až žltkavý povrch na rozdiel od škľabky riečnej (Anodonta anatina), ktorá je schopná dorásť 15 cm dĺžky a jej lastúra má často hnedú farbu. Škľabka ploská (Pseudanodonta complanata) dorastá do 8 cm dĺžky a jej schránka je oproti predošlým druhom o poznanie ploskejšia, čo je aj dobrým rozlišovacím znakom pre ľudí, ktorí majú skúsenosť s určovaním veľkých lastúrnikov.
Životný cyklus[upraviť | upraviť zdroj]
Životný cyklus slovenských "najád" ku ktorým patria tak škľabky ako korýtka (Unio) [5] je v skutku unikátny a predstavuje ekologickú spojitosť, a prepojenie medzi rôznymi skupinami vodných organizmov čo nám dáva možnosť komplexného pohľadu na sladkovodný ekosystém a jeho fungovanie.
Rozmnožovanie škľabiek prebieha koncom leta vo vodnom prostredí, kde samčie jedince uvoľňujú do vody spermie, ktoré spolu s vodou nasajú do žiabier samičie jedince. V žiabrach a v medzižiabrovom priestore (marsupiu) dochádza k oplodneniu približne 150 000 - 300 000 vajíčok. Oplodnené vajíčka ostávajú v tele samičky do najbližšej jari, kedy samička vylučuje do vonkajšieho prostredia nie celkom vyvinuté juvenilné/mladé štádiá škľabiek nazývané glochídie. Glochídie sa zachytávajú na koži a žiabrach rýb, na ktorých parazitujú a po nejakom čase (1-2 mesiace) počas ktorého dokončia svoj vývoj odpadnú z kože, či žiabier hostiteľskej ryby na dno jazera / vodného toku, kde sa snažia zahrabať do substrátu dna. Životný cyklus od vajíčka po dospelého jedinca absolvuje len zlomok z 300 000 počiatočných jedincov.
Ekológia[upraviť | upraviť zdroj]
Všetky druhy škľabiek sú viazané na substrát dna (bahno, piesok, pôda) vodných tokov, či jazier v ktorých žijú. Potravu získavajú filtrovaním vody, pričom dospelý jedinec škľabky je schopný prefiltrovať za deň aj viac než sto litrov vody, čím ju v podstate čistí od rôznych organizmov (fyto a zooplankton) a pravdepodobne aj od čiastočiek detritu či mikroúlomkov hornín (stále sa len skúma, čo všetko je súčasťou jedálnička škľabiek). Škľabky sú viacej viditeľné len počas presunov, ku ktorým nedochádza často. V zimnom období sa škľabky zahrabávajú hlbšie do substrátu v ktorom prečkávajú zimné obdobie. Škľabka rybničná/veľká (Anodonta cygnea) žije v s stojatých vodách jazier najmä v teplejších oblastiach južného Slovenska. Škľabka riečna (Anodonta anatina) je z pohľadu ekologických nárokov veľmi variabilná a žije takmer na celom našom území od veľkých riek cez mŕtve ramená, potoky po priehrady a jazerá. Škľabka ploská (Pseudanodonta complanata) žije najmä v pomaly tečúcich vodách riek a potokov. Lastúry škľabiek bývajú pokryté nárastom machoviek zatiaľ čo lastúry príbuzných korýtok (Unio) bývajú obrastené riasami.
Ohrozenie a ochrana[upraviť | upraviť zdroj]
Ako všetky na Slovensku žijúce lastúrniky aj škľabky sú ohrozené znečistením a úpravou vodných tokov, najmä ich dna v substráte ktorého žijú. Napriek veľmi dobrej legislatíve zastrešujúcej ochranu prírody a environmentálne opatrenia pri správe vodných tokov sú neustále ničené stále ďalšie lokality výskytu týchto zvierat. Deje sa tak vďaka nekompetentnosti ľudí, ktorí majú aplikovať prijatú legislatívu do praxe, bohužiaľ často ju nepoznajú.
Invázny/introdukovaný druh škľabky[upraviť | upraviť zdroj]
V slovenských riekach a jazerách sa približne od 70. rokov minulého storočia intenzívne šíri škľabka ázijská (Sinanodonta woodiana), ktorej juvenilné štádiá - glochídie sa sem dostali na žiabrach dovezených a vysadených rýb (amur, tolstolobik, hrúzovec).
Škľabka ázijská dorastá do 18 cm dĺžky a jej lastúra má kompaktný okrúhlastý tvar. Sfarbenie lastúry je výraznejšie a napohľad krajšie ako majú lastúry našich pôvodných druhov škľabiek. Dôležitým rozlišovacím znakom medzi lastúrou škľabky ázijskej a lastúrami našich druhov škľabiek je existencia 5 vypuklých línií vo vrcholovej časti lastúry škľabky ázijskej, tieto výrazné línie naše pôvodné druhy na lastúrach nemajú.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ ČEJKA, Tomáš. Naše veľké lastúrniky (Unionidae) – ekológia, sozologický status a bioindikačné vlastnosti. Limnologický spravodajca, 2009, roč. 3, čís. 1, s. 36. Dostupné online [cit. 2017-02-13]. ISSN 1337-2971. Archivované 2016-01-15 z originálu.
- ↑ GALLI, Claudio. WMSDB - Worldwide Mollusc Species Data Base: Family: UNIONIDAE [online]. [Cit. 2017-02-13]. Dostupné online.
- ↑ Subfamily Anodontinae [online]. Universal Taxonomic Services, rev. 2016-04-30, [cit. 2017-02-13]. Dostupné online.
- ↑ Veľká kniha živočíchov. [s.l.] : Príroda, 2009.
- ↑ https://www.biomonitoring.sk/Registration/AtlasAnimal/Detail/78593
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- Šteffek J., Nagel K.-O. & Vavrová Ľ. 2006: Ekológia, rozšírenie a ochrana lastúrnikov čeľadí Unionidae, Dreissenidae a Corbiculidae na Slovensku. Vyd. TU Zvolen
- Vojen Ložek - Klíč československých mäkkýšů, Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1956
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- 2006 IUCN Red List of Threatened Species http://www.iucnredlist.org
- http://www.sopsr.sk/invazne-web/?page_id=132
- http://onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1002/jez.1801/abstract