Biele hnutie
Biele hnutie (rus.: Белое движение; biela vec, biela idea) bolo vojensko politické hnutie rôznorodých síl, ktoré sa sformovalo v priebehu ruskej občianskej vojny v rokoch 1917 – 1923 s cieľom zastavenia a zvrhnutia sovietskej moci boľševikov. Zahŕňalo stúpencov umiernených socialistov, republikánov, monarchistov, pravoslávnej cirkvi aj pravicových nacionalistov, ktorí sa pokúšali jednať na základe princípu Veľkého, jednotného a nedeliteľného Ruska. Biele hnutie bolo počas občianskej vojny najväčším protiboľševickým hnutím v Rusku a fungovalo spolu s ďalšími demokratickými a protiboľševickými vládami, či nacionalistickými separatistami v rôznych častiach rozpadávajúceho sa Ruského impéria napr. na Ukrajine, Severnom Kaukaze, alebo basmačmi v Strednej Ázii.
Samotný termín biele hnutie vznikol v Sovietskom Rusku v 20. rokoch 20. storočia a bol používaný aj neskôr bývalými príslušníkmi hnutia v zahraničnej emigrácii (tzv. biela emigrácia).[1] Biele hnutie sa opieralo o svoje vojenské sily, ktoré boli označované ako biela armáda, resp. biela garda. Názov bol v kontraste s označením boľševických síl, ktorých vojenské sily sa označovali ako červená armáda.[2] Znakom bieleho hnutia bola trojfarebná ruská bielo-modro-červená vlajka.
Charakter hnutia[upraviť | upraviť zdroj]
Pre biele hnutie bolo charakteristických niekoľko znakov, ktoré ho odlišovali od ostatných protiboľševických hnutí. Predovšetkým bolo organizovaným vojensko-politickým hnutím, ktorého cieľom bolo zničenie boľševickej vlády a jej politických štruktúr, pričom stálo na princípe tzv. neprimirimosti, teda vylučovalo akékoľvek kompromisné politické riešenie. Celkovo bolo biele hnutie výrazne nacionalisticky orientované a odmietalo etnické delenie a separatizmus jednotlivých národov. Predpokladalo vytvorenie mnohonárodného jednotného ruského štátu resp. obnovenie Ruského impéria. Napriek značným rozdielom v ideologických cieľoch bieleho hnutia[3], ako aj jeho výrazne autokratickej povahe, smerovalo k obnoveniu demokratického parlamentného politického systému, súkromnému vlastníctvu a trhovej ekonomiky, ktoré v krajine existovali pred prvou svetovou vojnou. Podobne ako cársky režim, aj biele hnutie bolo výrazne antisemiticky naladené. Viacerí vodcovia tohto hnutia boli konzervatívci so sklonmi k autokracii a potieraniu akýchkoľvek demokratických politických aktivít. Celkovo však hnutie okrem protiboľševických a patriotických sklonov nemalo žiadnu jednotiacu ideológiu ani ústrednú osobnosť, pretože proti boľševikom nekonalo organizovane ale vznikalo živelne v rôznych častiach krajiny, ktoré spolu nemohli efektívne komunikovať. Iba nakrátko sa na prelome rokov 1918 a 1919 do vedenia hnutia dostal admirál A. V. Kolčak ako tzv. najvyšší všeruský vládca.
Ozbrojený boj[upraviť | upraviť zdroj]
Existanciu bieleho hnutia možno dokumentovať od 7. januára 1918, kedy vznikla v južnom Rusku tzv. Dobrovoľnícka armáda pod vedením generálov Alexejeva, Kornylova a napokon Denikina. Išlo o rôznorodé sily. Generáli Alexejev a Denikin pochádzali z pôvodne roľníckeho prostredia. Generál Kornylov bol kozák. Základ tejto armády tvorili sily bývalej cárskej armády. Podpora bieleho hnutia sa významne zvýšila s narastajúcou brutalitou boľševickej moci ako aj odporom obyvateľstva vidieka, predovšetkým najpočetnejších roľníkov. Dobrovoľnícku armádu začalo vo veľkej miere na Done a Kubáni podporovať kozácke obyvateľstvo. Na Sibíri sa rozhoreli v lete 1918 boje v dôsledku povstania Československých légií.
Väčšina bielych síl (na severe, severozápade aj juhu) sa podriadila v novembri 1918 veleniu admirála Kolčaka. Kolčak na Sibíri a Denikin na juhu Ruska vytvorili na území, ktoré kontrolovali v podstate vojenské diktatúry. Smerovali však v rôznej miere k obnoveniu predrevolučného parlamentarizmu. Získali pomoc zo zahraničia a pokúsili sa zaútočiť na boľševické sily v Európskej časti Ruska. Útok vojsk Denikina na Moskvu z juhu v roku 1919 zlyhal. Biely boli na tomto úseku nútení ustúpiť a napokon celkom odísť z Donu a Kubáne na Krym, kde sa spojili s vojskom generála Vrangeľa. Ten bol napokon boľševikmi porazený v priebehu roku 1920.
Kolčak útočiaci na boľševikov s pomocou Československých légii z východu najprv dosiahol na Sibíri významné úspechy. Napokon však boli jeho sily na začiatku roku 1919 zastavené pri Samare a Kazani a postupne zatlačené a zničené. Posledné biele vojská kládli odpor na Ďalekom východe až do roku 1922.
Exil[upraviť | upraviť zdroj]
Množstvo porazených protiboľševických bojovníkov a ich sympatizantov opustilo Rusko spolu so svojimi rodinami odišli do exilu. Najväčšie komunity týchto exilantov žili v Belehrade, Berlíne, Paríži, Charbine, Istanbule a Šanghaji. Ich aktivity boli čiastočne obnovené na popud nacistov a Japoncov počas druhej svetovej vojny. Tieto tendencie však nezdieľali zďaleka všetci prívrženci bieleho hnutia.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Cvetkov, V. Ž., 2005, Beloe dviženie. in Osipov, Ju. S. a Kravec, S. L., Boľšaja rossijskaja enciklopedia v 30 t. T. 3. Banketnaja kampania 1904 - Boľšoj Irgiz, Moskva
- ↑ Meľgunov, S. P., 2007, Kak boľševiki zachvatili vlasť. Moskva, Ajris-Press, 656 s.
- ↑ Kenez, P., 1980, The Ideology of the White Movement. Soviet Studies, Vol. 32, No. 1, s. 58 – 83
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Biele hnutie
