Fonograf

Edisonov fonograf

Fonograf bol najrožšírenejší prístroj na počúvanie reprodukovanej hudby koncom 19. storočia. Vynašiel ho v roku 1877 Thomas Alva Edison. Zvuková informácia je zachytená na voskový povrch prenosného valca. Po prvej svetovej vojne sa prestal bežne používať a nahradil ho gramofón.

Dejiny

Fonautograf

Prvý známy vynález fonografického nahrávacieho zariadenia je fonautograf, patentovaný 25. marca 1857. Vynašiel ho Francúz Edouard-Leon Scott. Dokázal zachytiť zvuk na viditeľné médium, ale nebol určený na prehrávanie nahratého zvuku. Zariadenie pozostávalo zo suda alebo lievika pripojeného k membráne. Membrána bola pripojená k ihle, ktorá zapísala záznam zvuku na začiernené sklo. Fonautograf sa používalna štúdium zvuku a reči. Jeho význam bol plne pochopený až s vynálezom fonografu, ktorý ukázal že priebeh signálu zapísaný fonautografom bola nahrávka, ktorú bolo možné opäť prehrať.

Fonograf

Thomas Alva Edison ohlásil vynález fonografu -zariadenia na nahrávanie a prehrávanie zvuku- 21. novembra 1877 a demonštroval ho prvýkrát 29. novembra. Fonograf bol patentovaný 19. februára 1878. Zvuk sa na prvom fonografe zapisoval na valec potiahnutý staniolovou fóliou a otáčal sa ručne pomocou kľuky. Pri reprodukcii bolo nutné otáčať kľukou rýchlosťou podobnou tej pri nahrávaní, aby bol zvuk zrozumiteľný. Patentovaný fonograf už obsahoval naťahovací strunový motor a experimentálny platňový fonograf. Edison však ďalej až do roku 1913 pracoval s valcovým fonografom v presvedčení o vedeckej korektnosti tohto prístupu. V roku 1886 Alexander Graham Bell, Chichester Bell a Charles Tainter použili odolnejší voskový valec a pripevnili ihlu ako nástroj na rezanie čím dostali čistejšiu nahrávku. Svoju verziu patentovali pod názvom grafofón.

Po prvej svetovej vojne sa prestal bežne používať, nahradil ho gramofón.