Fonograf

Fonograf bol najrožšírenejší prístroj na počúvanie reprodukovanej hudby od roku 1870 do 80-tych rokov 20. storočia.

História

Fonautograf Prvý známy vynález fonografického nahrávacieho zariadenia je fonautograf, patentovaný 25. marca 1857. Vynašiel ho francúz Edouard-Leon Scott. Dokázal zachytiť zvuk na viditeľné médium ale nebol určený na prehrávanie nahratého zvuku. Zariadenie pozostávalo zo suda alebo lievika pripojeného k membráne. Membrána bola pripojená k ihle, ktorá zapísala záznam zvuku na začiernené sklo. Fonautograf bol používaný na štúdium zvuku a reči. Jeho význam bol plne pochopený až s vynálezom fonografu, ktorý ukázal že priebeh signálu zapísaný fonautografom bola nahrávka, ktorú bolo možné opäť prehrať.

Fonograf Thomas Alva Edison ohlásil vynález fonografu-zariadenia na nahrávanie a prehrávanie zvuku 21. novembra 1877 a demonštroval ho po prvý krát 29. novembra. Fonograf bol patentovaný 19. februára 1878. Zvuk bol na prvom fonografe zapisovaný na valec potiahnutý staniolovou fóliou a otáčaný ručne pomocou kľuky. Pri reprodukcii bolo nutné otáčať kľukou rýchlosťou podobnou tej pri nahrávaní aby bol zvuk zrozumiteľný. Patentovaný fonograf už obsahoval naťahovací strunový motor a experimentálny diskový fonograf. Edison však ďalej až do roku 1913 pracoval s valcovým fonografom v presvedčení o vedeckej korektnosti tohto prístupu. V roku 1886 Alexander Graham Bell, Chichester Bell a Charles Tainter použili odolnejší voskový valec a pripevnili ihlu ako nástroj na rezanie čím dostali čistejšiu nahrávku. Svoju verziu patentovali pod názvom grafofón.