Lorenzo Da Ponte: Rozdiel medzi revíziami
{{Pracuje sa}}, preklad z cs wiki |
pokračujem |
||
Riadok 13: | Riadok 13: | ||
== Život == |
== Život == |
||
⚫ | |||
Da Ponte bol pôvodom [[Žid]], ktorý konvertoval k |
Da Ponte bol pôvodom [[Žid]], ktorý konvertoval k rímskokatolíckej cirkvi. Meno, pod ktorým je známy, patrí biskupovi, ktorý ho pokrstil. Zmenu viery zobral natoľko vážne, že vstúpil do seminára a bol vysvätený na kňaza. V roku [[1774]] sa stal profesorom klasickej literatúry v [[Treviso|Trevise]]. Bol však príliš nepokojný a za svoje názory, ktoré verejne hlásal, bol opakovane napomenutý cirkevnou aj svetskou mocou. Roku [[1776]] mal za [[Jean-Jacques Rousseau|rousseauovsku]] kritiku vtedajších spoločenských pomerov zakázanú výuku a v roku [[1779]] ho dokonca v neprítomnosti odsúdili na pätnásťročné vyhnanstvo. |
||
⚫ | |||
Najprv odišiel do [[Drážďany|Drážďan]], ale roku [[1781]] sa usadil vo [[Viedeň|Viedni]] a podarilo sa mu dosiahnuť najvyššie možné postavenie. Stal sa dvorným básnikom cisára [[Jozef II.|Jozefa II.]] na mieste, ktoré sa uvoľnilo po [[Pietro Metastasio|Pietrovi Metastasiovi]]. Nesmrtelným se stal librety, které napsal pro [[Wolfgang Amadeus Mozart|Wolfganga Amadea Mozarta]] ([[Cosi fan tutte]], [[Figarova svatba]], [[Don Giovanni]]). V době příprav premiéry Dona Giovanniho pobýval s Mozartem v [[Praha|Praze]]. Kromě toho však napsal řadu libret i pro [[Antonio Salieri|Antonia Salieriho]], [[Vicente Martín y Soler|Vicenta Martína y Solera]], [[Francesco Giuseppe Bianchi|F. G. Bianchiho]] a řadu dalších skladatelů jejichž jména již upadla v zapomenutí. Byl zřejmě neobyčejně jazykově vybaven, neboť psal s hlubokým citem pro jazyk v několika řečech: italsky, latinsky, německy, francouzsky i anglicky. |
|||
Po smrti Josefa II. ještě krátce pracoval pro jeho nástupce [[Leopold II.|Leopolda II.]] Z neznámých důvodů však byl propuštěn a odešel do [[Londýn]]a, kde kromě toho, že pokračoval v dráze libretisty v divadle King´s Theatre se stal i knihkupcem, antikvářem a nakladatelem. Dostal se do finančních potíží a protože se musel starat o početnou rodinu hledal možnost lépe honorované činnosti za mořem. |
Po smrti Josefa II. ještě krátce pracoval pro jeho nástupce [[Leopold II.|Leopolda II.]] Z neznámých důvodů však byl propuštěn a odešel do [[Londýn]]a, kde kromě toho, že pokračoval v dráze libretisty v divadle King´s Theatre se stal i knihkupcem, antikvářem a nakladatelem. Dostal se do finančních potíží a protože se musel starat o početnou rodinu hledal možnost lépe honorované činnosti za mořem. |
Verzia z 17:24, 17. júl 2007
Na tomto článku sa práve pracuje. Prosím, nezasahujte. Kým je tu zobrazená táto správa, prosím, neupravujte túto stránku. Vyhnete sa tak prípadným konfliktom pri ukladaní. Redaktor, ktorý sem pridal tento oznam, je uvedený v histórii, ak by ste ho chceli kontaktovať. |
Lorenzo da Ponte | |
Da Ponte.jpg taliansky básnik a libretista | |
Narodenie | 10. marec 1749 Vittorio Veneto |
---|---|
Úmrtie | 17. august 1838 New York |
Odkazy | |
Commons | Lorenzo Da Ponte |
Lorenzo Da Ponte, pôvodným menom Emanuele Conegliano (* 10. marec 1749, Vittorio Veneto – 17. august 1838, New York) bol taliansky básnik a libretista.
Život
Da Ponte bol pôvodom Žid, ktorý konvertoval k rímskokatolíckej cirkvi. Meno, pod ktorým je známy, patrí biskupovi, ktorý ho pokrstil. Zmenu viery zobral natoľko vážne, že vstúpil do seminára a bol vysvätený na kňaza. V roku 1774 sa stal profesorom klasickej literatúry v Trevise. Bol však príliš nepokojný a za svoje názory, ktoré verejne hlásal, bol opakovane napomenutý cirkevnou aj svetskou mocou. Roku 1776 mal za rousseauovsku kritiku vtedajších spoločenských pomerov zakázanú výuku a v roku 1779 ho dokonca v neprítomnosti odsúdili na pätnásťročné vyhnanstvo.
Ďalšie literárne diela
Da Ponte okrem tvorby libriet písal po celý život poéziu. Zachovali sa oslavné verše na rôzne kráľovské osobnosti, niektoré z nich však sa však podobajú na hanopisy. Pôvabné a precítené sú sonety, ktoré písal na pamiatku svojej ženy (18 sonetov – 1832). Okrem toho je autorom historicky cenného vlastného životopisu, ktorý vyšiel v New Yorku roku 1807). Najdôležitejšie sú však jeho štvordielne Pamäti (New York 1723 – 1727). Kniha je pútavým obrazom prelomovej doby konca 18. a začiatku 19. storočia, ale aj veľkým príbehom autorovho bohatého a premenlivého života. V roku 1970 vyšli aj v českom jazyku.