Mstislav Leopoľdovič Rostropovič

Mstislav Rostropovič

Mstislav Leopoľdovič Rostropovič, rus. Мстислав Леопольдович Ростропович (* 27. marec 1927, Baku - † 27. apríl 2007, Moskva) bol ruský violončelista a dirigent židovského pôvodu. Mnohí odborníci ho považujú za najlepšieho violončelistu 20. storočia. Violončelista Jullian Lloyd Webber sa o ňom vyjadril, že je to pravdepodobne najlepší violončelista všetkých čias.

Život

Rostropovič sa narodil v Baku v ZSSR, dnešný Azerbajdžan, v roku 1927. Keď mal tri roky, rodina sa presťahovala do Moskvy. Na violončelo začal hrať v desiatich rokoch pod vedením svojho otca, ktorý bol talentovaný violončelista a žiak slávneho Pabla Casalsa.

V roku 1943 nastúpil na moskovské konzervatórium. Tu študoval hru na violončelo a klavír, ale tiež dirigovanie a skladbu. Medzi jeho profesorov patrili také osobnosti ako Dmitrij Šostakovič a Sergej Prokofiev. Keď bol v roku 1948 Šostakovič z politických dôvodov zbavený svojho miesta, Rostropovič na protest opustil konzervatórium. To už mal za sebou niekoľko významných úspechov, medzi inými prvé miesto na súťaži mladých umelcov Sovietskeho zväzu a prvé miesto na medzinárodnej súťaži v Prahe v roku 1947. V roku 1950 ako dvadsaťtriročný získal v tej dobe najcennejšie vyznamenanie - Stalinovu cenu.

Rostropovič s manželkou v roku 1965

V roku 1955 sa oženil s ruskou sopranistkou Galinou Vyšnevskou. O rok neskôr nastúpil ako profesor na moskovské konzervatórium. Jeho medzinárodná kariéra sa výrazne rozbehla v roku 1964 po vystúpení v západnom Nemecku. Odvtedy pravidelne vystupoval v zahraničí ako koncertný violončelista i dirigent.

V roku 1970 prichýlil vo svojom dome štvaného spisovateľa a významného disidenta Alexandra Solženicyna. Jeho podpora disidentského hnutia nezostala bez následkov. V roku 1970 boli Rostropovič i jeho manželka oficiálnymi kruhmi odvolaní z veľkého zahraničného turné a vyslaní na recitálové turné po malých sibírskych mestách.

V roku 1974 Rostropovič s rodinou emigrovali do USA. V roku 1976 sa stal šéfdirigentom Národného symfonického orchestra Spojených štátov vo Washingtone, a na tomto poste pôsobil až do roku 1994.

Rostropovič sa stal široko známym hlavne v roku 1989, kedy pred rúcajúcim sa berlínskym múrom triumfálne odohral pred hlúčikom pozorovateľov Bachove skladby.

V roku 1990 mu bolo obnovené ruské občianstvo. V 90. rokoch sa spolu s manželkou intenzívne venovali charitatívnej činnosti a svojej nadácii. Popri tom stále vystupoval a poriadal majstrovské kurzy.

V roku 2006 sa mu zhoršil zdravotný stav a bol nutne hospitalizovaný v ženevskej nemocnici. Neskôr sa liečil v parížskej nemocnici a vo februári 2007 bol hospitalizovaný v Moskve. Rakovine čreva podľahol 27. apríla 2007. Počas 28. apríla ležal v otvorenej truhle na moskovskom konzervatóriu a na druhý deň bol pochovaný na Cintoríne Krista Spasiteľa v Moskve. Na jeho pohrebe sa okrem iných zúčastnili ruský prezident Vladimir Putin, vdova Naina Jeľcinova, bývalá prvá dáma Francúzska Bernadette Chiracová a španielska kráľovná Sofia.

Osobnosť

Rostropovič bol výnimočný svojím obrovským talentom i ľudskosťou. Celý svoj život zasvätil boju za humanizmus a demokraciu. Vystupoval proti totalitnému režimu v Rusku i celom východnom bloku. Pred padajúcim berlínskym múrom nebolo zaťažko tomuto jednému z najvýznamnejšách svetových umelcov zahrať na jednoduchej stoličke ako vyjadrenie víťazstva nad porazeným režimom. Angažoval sa v mnohých charitatívnych organizáciách, bol vyslancom UNESCO a jeho nadácia zabezpečila vakcinačný program v rodnom Azerbajdžane. Mal kontakty s viacerými svetovými osobnosťami, jeho priateľkou bola napríklad španielska kráľovná Sofia.

Umelecká činnosť

Ako violončelista patril Rostropovič k najvýznamnejším koncertným umelcom 20. storočia. Vysoko cenené sú najmä jeho interpretácie a nahrávky violončelových koncertov Josepha Haydna a Antonína Dvořáka. Získal viaceré umelecké i štátnické ocenenia. Zaslúžil sa o obohatenie violončelového repertoáru tým, že preňho boli napísané mnohé violončelové skladby. Svoje kompozície mu okrem iných venovali napríklad Dmitrij Šostakovič, Sergej Prokofiev, Benjamin Britten či Witold Lugoslawski. Rostropovič hral na nástroj Duport Stradivarius z roku 1711.