Barok

Aeneas uteká z horiacej Tróje, Federico Barocci, 1598: pohyb zachytený v dramatickom výjave z klasického zdroja, vylieta z roviny obrazu vďaka využitiu diagonálnej perspekívy.

Zámok Melk, Wachau

Barok alebo baroko je označenie historického obdobia a umeleckého slohu, ktorý mu dominoval. Tento sloh mal pôvod približne v roku 1600 v Ríme. Preslávil sa v staviteľstve, v maliarstve a v sochárstve. Barokoví umelci stavili na zložitosť, prezdobenosť, nádheru a nepravidelnosť tvarov. V barokovom slohu boli postavené chrámy, kláštory, šľachtické paláce, letohrádky, zámky a kaštiele. Okná budov a portály boli ozdobené a nepravidelné.

Barok

Barok je umelecký sloh v 17. a 18. storočí, úzko súvisiaci s víťazstvom protireformácie a upevnením moci a postavenia katolíckej cirkvi. Vznikol v Taliansku. Príčina vzniku baroka ako umeleckého slohu - umeleckými prostriedkami vyvolať pocit pokory a odovzdanosti Bohu, baroková kultúra mala svojou mohutnosťou, veľkoleposťou a nádherou vyjadriť nadradenosť cirkvi nad poddanými. Jej charakteristické črty boli hlavne bohatá výzdoba-zlato, mramor, veľa sôch. Neskôr sa stavali podľa tohoto slohu stavali aj svetské stavby ako paláce, letohrádky, zámky a kaštiele. Jedným z rádov cirkvi, ktorý sa snažili obnoviť moc katolíckej cirkvi bol aj Ignác z Loyoly. Známe sú jeho výroky a plamenné výzvy ako "Prišiel som aby som zapaľoval oheň v srdciach." ten oheň mala byť vlastne viera, ktorú chcel zapaľovať v srdciach ostatných.

Názory na barok

Podľa Z. Kalistu: „Pre barok… je základným činiteľom utvárajúcim jeho charakter akási dvojlomnosť: snaha postihnúť za viditeľným svetom, prístupným zmyslom, druhý svet, iný život, inú priestorovosť, inú atmosféru. To sa javí nielen v obrazoch a vôbec v umeleckom diele, ktoré s obľubou znázorňuje človeka na hraniciach sveta pozemského a sveta nadprirodzeného, v tom hlavne v okamihoch smrti, ale aj v jeho celom formálnom ustrojení. Barokový maliar vytrháva s obľubou svojho hrdinu alebo scény, zbavuje ich nepreniknuteľným chiaroscurom akejkoľvek súvislosti s realitou pozemského sveta, ktorý ich obklopuje, a i tak, kde ich ponecháva v kontexte ostatného života a diania, vybavuje ich takými gestami a farbami, že by ste k nim márne hľadali obdobu v živote okolo seba. Jeho divý naturalizmus sleduje iba to, aby vás strhol prudšie a hlbšie do mimoriadneho diania, ktoré sa pred vami roztvára, otvoriť vám naliehavejší pohľad do iného sveta, než je váse prítomné okolie. Jeho tvarovosť sa rozvíja do týchto teatrálnych gest, ako v iných, menej drasticky líčených zobrazeniach, lenže druhý, iný svet týchto nadprirodzených gest má vám byť priblížený tým, že ho nazeráte médiom najskutočnejšej skutočnosti. Je to akýsi sen, zakliaty do zmyslami poznateľnej reality...Podčiarkol som ako základnú tendenciu baroka snahu spoznať Boha cez tento svet , zastihnúť v jeho realite Absolútno, v prirodzenom nadprirodzené.“

Človek v období baroka

človek ako barokový sa zmietal medzi absolútnymi silami dobra a zla, Boha a satana. Musel premáhať svetské pokušenia, hriech, seba, vlastnú slabosť, duševné a telesné útrapy, drsnú prirodu, biedu, skutočných i fiktívnych nepriateľov v každodennom živote, v náboženskej sfére a vo vojnách.

V tomto heroickom zápase sa rodili polaritné psychické a morálne vlastnosti barokového človeka. Nebola to iba askéza, sebazapieranie, pohŕdanie pozemským štastím, sebaopovrhovanie, sebaponižovanie, hlboká pokora a uvedomovanie si vlastnej malosti, ničotnosti a pominuteľnosti (pulvis et cinis et nihil - prach a popol a nič, vanitas vanitatum, omnia vanitas), ale aj sklon k pôžitkárstvu, nádhere, veľkoleposti, teatrálnosti, sebavyzdvihovaniu, afektovanosti, pozérstvu, neskromnosti, pýche, nedotklivému pocitu osobnej, rodinnej, rodovej, stavovskej a národnej dôležitosti, dôstojnosti, povesti, sláve a cti.

Aktivita a energia barokového človeka sa veľmi ľahko premieňali na hrubé vášne, násilie, brutalitu a kriminalitu. Baroková životná klíma bola klímou surového násilia a teroru.

Barokový človek poznal tri spôsoby, ktoré ho mali priviesť k jednote vnutorného rozpoltenia: cestu citu (cestu lásky), cestu vôle (cestu činu) a cestu myslenia (cestu múdrosti).

S týmito tromi spôsobmi úsilia o dosiahnutie jednoty boli späté tri typy barokového človeka: mystik, mravný héros a univerzálny mudrc (pansof). Mystik krácal cestou citu (lásky), mravný héros cestou vôle (činu) a univerzálny mudrc (pansof) cestou myslenia (múdrosti).