Spitzerov vesmírny ďalekohľad: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Martin88 (diskusia | príspevky)
d →‎Výsledky: gramatika
Ra1n (diskusia | príspevky)
Riadok 186: Riadok 186:
| publisher = Nasa, Spitzer Science Center
| publisher = Nasa, Spitzer Science Center
| language = anglicky
| language = anglicky
}}</ref> Takáto konfigurácia sa označuje ako tzv. ''Cold launch architecture''. Na rozdiel od teleskopov IRAS a ISO, sa však u Spitzera použili inovatívne technológie tzv. ''Warm launch architecture''. Spitzerov vesmírny ďalekohľad je z prevažnej časti ochladzuje prirodzená teplota, či skôr chlad vesmírneho prostredia (pasívne chladenie). Len snímacie zariadenie, ktoré vyžaduje silnejšie chladenie, je ukryté spoločne s&nbsp;kryostatom v špeciálnej vákuovej schránke.<ref name="cryo" /> Pre správné fungovanie technológie „warm launch“ je však nevyhnutná správna voľba umiestnenia - orbitálnej výšky. Pokiaľ sa teleskop nachádza v&nbsp;dostatočne veľkej vzdialenosti od Zeme, je teplota okolitého prostredia schopná ho ochladiť už v priebehu niekoľkých týždňov na teplotu 40&nbsp;[[Kelvin|K]].<ref name="cryo" /> Počas tohto obdobia chladenie zaisťuje vonkajšia schránka s&nbsp;tekutým héliom. Postupne sa odparujúce helium ochladzuje teleskop na operačnú teplotu 5,5&nbsp;K. Jedným z&nbsp;najväčších prínosov tejto technológie je celková redukcia veľkosti celého observatória a zníženie nákladov na dopravu zariadenia na obežnú dráhu.
}}</ref> Takáto konfigurácia sa označuje ako tzv. ''Cold launch architecture''. Na rozdiel od teleskopov IRAS a ISO, sa však u Spitzera použili inovatívne technológie tzv. ''Warm launch architecture''. Spitzerov vesmírny ďalekohľad je z prevažnej časti ochladzuje prirodzená teplota, či skôr chlad vesmírneho prostredia (pasívne chladenie). Len snímacie zariadenie, ktoré vyžaduje silnejšie chladenie, je ukryté spoločne s&nbsp;kryostatom v špeciálnej vákuovej schránke.<ref name="cryo" /> Pre správne fungovanie technológie „warm launch“ je však nevyhnutná správna voľba umiestnenia - orbitálnej výšky. Pokiaľ sa teleskop nachádza v&nbsp;dostatočne veľkej vzdialenosti od Zeme, je teplota okolitého prostredia schopná ho ochladiť už v priebehu niekoľkých týždňov na teplotu 40&nbsp;[[Kelvin|K]].<ref name="cryo" /> Počas tohto obdobia chladenie zaisťuje vonkajšia schránka s&nbsp;tekutým héliom. Postupne sa odparujúce hélium ochladzuje teleskop na operačnú teplotu 5,5&nbsp;K. Jedným z&nbsp;najväčších prínosov tejto technológie je celková redukcia veľkosti celého observatória a zníženie nákladov na dopravu zariadenia na obežnú dráhu.


Pre porovnanie: SIRTF spotrebuje 360&nbsp;litrov hélia v priebehu piatich rokov, u jeho predchodcu IRAS to činilo 520&nbsp;litrov spotrebovaných za 10&nbsp;mesiacov a nakoniec ISO, ktory spotreboval 2140&nbsp;litrov v priebehu 2,5 ročnej misie.<ref name="cryo" />
Pre porovnanie: SIRTF spotrebuje 360&nbsp;litrov hélia v priebehu piatich rokov, u jeho predchodcu IRAS to činilo 520&nbsp;litrov spotrebovaných za 10&nbsp;mesiacov a nakoniec ISO, ktorý spotreboval 2140&nbsp;litrov v priebehu 2,5 ročnej misie.<ref name="cryo" />
S&nbsp;použitím tejto úspornej inovatívnej technológie sa (s&nbsp;určitými úpravami) počíta aj&nbsp;u&nbsp;nových projektov vesmírnych infračervených teleskopov, ako je napr. [[Vesmírný ďalekohľad Jamesa Webba]].<ref name="cryo" />
S&nbsp;použitím tejto úspornej inovatívnej technológie sa (s&nbsp;určitými úpravami) počíta aj&nbsp;u&nbsp;nových projektov vesmírnych infračervených teleskopov, ako je napr. [[Vesmírny ďalekohľad Jamesa Webba]].<ref name="cryo" />


=== Telemetria ''Store-and-Dump'' ===
=== Telemetria ''Store-and-Dump'' ===

Verzia z 17:00, 4. február 2009

Šablóna:Infobox vesmírny ďalekohľad Spitzerov vesmírny ďalekohľad (pôvodne Space Infrared Telescope Facility (SIRTF) je vesmírne observatórium, štvrté a posledné z veľkých observatórií NASA. Je určené na pozorovanie objektov v infračervenej oblasti spektra. Ide o najväčší infračervený teleskop, aký bol kedy vypustený do vesmíru. Urobil množstvo objavov, medzi ktoré patrí napr. priame zachytenie svetla exoplanét HD 209458 b a TrES-1, potvrdenie teórie, že galaxia Mliečna dráha je v skutočnosti špirálová galaxia s priečkou, alebo zmapovanie atmosféry exoplanéty HD 189733 b. S jeho pomocou bola vytvorená fotografická mozaika Mliečnej dráhy skladajúca sa z 800 tisíc samostatných snímok.

Časová dĺžka misie bude minimálne dva a pol roka s predpokladom, že by mohla byť predĺžená aj na 5 či viac rokov, do tej doby, kým by sa úplne vyčerpala zásoba chladiaceho hélia, bez ktorého pozorovanie v určitých častiach spektra nie je možné. Na konci roku 2007 sa predpokladalo, že by k tomu malo dôjsť v apríli 2009. Podľa výpočtov sa po vyčerpaní hélia konštrukcia Spitzera ohreje na zhruba 30 K, pričom bude stále možné vykonávať pozorovania v kratších vlnových pásmach 3,6 a 4,5 mikrometrov. Predpokladá sa, že misia môže pokračovať až do roku 2014, kedy už nebude naďalej možné so Spitzerom komunikovať.

Aby sa dodržali všetky tradície NASA, ďalekohľad bol premenovaný po úspešnej ukážke činnosti 18. decembra 2003. Na rozdiel od väčšiny ďalekohľadov, ktoré sú pomenované po známych zosnulých astronómoch výborom vedcov, meno pre SIRTF bolo získane z otvorenej súťaže širokej verejnosti. Vybrané meno bolo Dr. Lynman Spitzer, Jr., prvý astronóm, ktorý navrhoval umiestňovanie ďalekohľadov do vesmíru. Lynman Spitzer v roku 1946 vo svojej práci "Report to Project Rand: Astronomical Advantages of an Extra-Terrestrial Observatory", vysvetlil výhody vesmírneho prostredia pre astronomické pozorovania.

História projektu

Už na začiatku 80-tych rokov dvadsiateho storočia začali astronómovia uvažovať o možnosti umiestnenia infračerveného teleskopu mimo rušivé elementy zemskej atmosféry. National Research Council (Národná výskumná rada) vydala v roku 1979 správu „A Strategy for Space Astronomy and Astrophysics for the 1980´s“,[1] v ktorej označila Shuttle Infrared Telescope Facility ako jedno z hlavných zariadení, ktoré majú byť rozvinuté pre výskum vesmíru.[1] S očakávaním vzrušujúcich výsledkov vtedy novej družice COBE táto správa tiež zmienila štúdiu a vývoj dlhotrvajúcich vesmírnych kryogenicky chladených infračervených teleskopov. Vypustenie Infračerveného astronomického satelitu v roku 1983, vyvinutého spoluprácou Spojených štátov, Holandska a Veľkej Británie, ktorý ako prvý urobil kompletný infračervený prieskum oblohy, povzbudilo vedcov na celom svete k práci na ďalšom vývoji technológie infračervených detektorov.[2]

Schematický nákres ďalekohľadu s popisom

Väčšina raných konceptov videla cestu v opakovaných letoch na palube raketoplánu. Tento prístup sa vyvinul v dobe, kedy ľudia predpokladali, že program raketoplánov bude schopný podporovať lety každý týždeň s dobou trvania do tridsiatich dní. Správa NASA z mája roku 1983[3] popisuje SIRTF ako misiu, v priebehu ktorej budú využité k raketoplánu pripevnené vedecké prístroje – "SIRTF by malo byť zariadenie veľkosti okolo 1 metra, kryogenicky chladené, pozostávajúce z teleskopu a ďalších súvisiacich prístorjov. Malo byť vynesené raketoplánom, na obežnej dráhe by k nemu zostalo pripevnené ako vesmírne laboratórium (podobne ako Spacelab), ktoré by v priebehu pobytu vo vesmíre vykonávalo potrebné výskumy. Potom sa malo spoločne s raketoplánom vrátiť späť na Zem, kde by ho pripravili na ďalší let."[4] Prvé lety sa predpokladali po roku 1990. Let laboratória Spacelab-2 na palube Challengera (misia STS-51-F [5]) v roku 1985 však ukázal, že prostredie raketoplánu je pre infračervený ďalekohľad značne nevhodné z dôvodu kontaminácie kozmickým smetím, nachádzajúcim sa na obežnej dráhe. Od septembra 1983 preto NASA začala zvažovať možnosť dlouhotrvajúceho letu, v priebehu ktorého by SIRTF vykonával pozorovania vo voľnom priestore bez raketoplánu.[6][7]

Spitzer je jediný ďalekohľad z projektu veľkých observatórií NASA, ktorý nebol vynesený americkým raketoplánom. Pôvodne mal byť vynesený raketoplánom, ale po havárii raketoplánu Challenger bol najvyšší stupeň Centaur LH2/LOX, ktorý by bol potrebný na vypustenie ďalekohľadu na jeho myslenú obežnú dráhu zakázaný. Satelit podstúpil sériu rekonštrukcií v 90. rokoch , hlavne kvôli rozpočtovým úvahám. Výsledkom bola omnoho menšia i keď stále plne schopná misia, ktorá by mohla použiť menšiu odpaľovaciu raketu Delta. Jeden z najdôležitejších aspektov týchto rekonštrukcií bol, že satelit mohol použiť Zemou odťahovanú obežnú dráhu. To znamená, že Spitzer obieha okolo Slnka po rovnakej obežnej dráhe ako Zem, ktorú však nesleduje zavesený v tzv. libračnom centre L2),[8] Od Zeme sa vzďaľuje rýchlosťou približne 0,1 astronomickej jednotky za rok.[9]

Kryogenické satelity na zemskej obežnej dráhe sú vystavené ohromnému teplotnému zaťaženiu zo Zeme. Umiestnením satelitu na slnečnú a nie zemskú obežnú dráhu a použitím novátorského pasívneho chladenia (ako slnečný štít), celkové množstvo nízkoteplotného hélia potrebného na chladenie sa drasticky znížilo.

Vypustenie ďalekohľadu

Štart rakety Delta II so Spitzerovym vesmírnym teleskopom na palube

Spitzer bol vypustený v pondelok 25. augusta 2003 o 1:35:39 (EDT) zo základne vzdušných síl na myse Canaveral raketou Delta II 7920H ELV. [10]

  • 05:35:39 UT – štart rakety Delta (7920H ELV)
  • 05:36 – dosiahnutá rýchlosť 1 M
  • 05:37 – odhodenie šiestich štartovacích motorov
  • 05:40 – odstavenie motoru 1. stupňa; následné odhodenie 1. stupňa
  • 05:42 – výška: 144,81 km; rýchlosť: 25 890 km/h
  • 05:43 – plánované vypnutie motoru 2. stupňa, dosiahnutá vyčkávacia obežná dráha
  • 06:16 – znovuzapálenie motora 2. stupňa
  • 06:20 – ďalekohľad je navedený na únikovú dráhu rýchlosťou 11,05 km/s[11]
  • 06:25 – ďalekohľad sa oddeľuje od 2. stupňa rakety Delta
  • 06:41 – Stanice siete Deep Space Network u Canberry v Austrálii definitívne navdväzuje spojenie so SIRTF.

Konštrukcia

Teleskop bol navrhnutý tak, aby jeho hmotnosť neprekračovala 50 kg, a jeho konštrukcia dokázala odolať extrémne nízkym teplotám, v tomto prípade mínus 268°C.[8] Hlavné zrkadlo má 85 cm v priemere, f/12 (ohnisková vzdialenosť je 12 násobok priemeru hlavného zrkadla), zhotovené je z berýlia, ktoré má veľmi malú tepelnú vodivosť pri nízkych teplotách a ochladené na 5,5 Kelvinov. Teleskop obsahuje tri prostriedky, ktoré mu umožnia vykonávanie fotometrie a obrázkov od 3 do 180 mikrometrov, spektroskopie od 5 do 40 mikrometrov a spektrofotometrie od 5 do 100 mikrometrov.

Súbor:Telescope diagram - czech.GIF
Nákres konštrukcie ďalekohľadu

Hlavnu sadu prístrojov (teleskop a kryogénnu komoru) vyvinula spoločnosť Ball Aerospace & Technologies Corp. Ďalšie zariadenia vyvinuli priemyslové, akademické a vládne inštitúcie ako napr. Cornell, University of Arizona, Smithsonian Astrophysical Observatory, Ball Aerospace a Goddard Spaceflight Center. Telo Spitzerovho vesmírneho ďalekohľadu skonštruovala spoločnosť Lockheed Martin. Stavba Spitzerovho vesmírneho ďalekohľadu stála celkove 800 miliónov amerických dolarov. Rozpočet NASA pririekol projektu SIRTF na rok 2008 celkom 68,4 miliónov USD; na rok 2009 sa počíta s čiastkou 71,7 miliónov USD. S blížiacim sa koncom celej misie sa počíta aj s celkovým znížením čiastok pridelených na misiu – 2010: 15,9 mil. USD, 2011: 10,3 mil. USD, 2012: 3,2 mil. USD, 2013: 3,3 mil. Misia je riadená firmou Jet Propulsion Laboratory a Spitzerovým vesmírnym strediskom v Pasadene.

Snímače v teleskope

Teleskop obsahuje nasledujúce vedecké prístroje:[12]

  • IRAC (Infrared Array Camera), infračervená kamera, ktorá operuje súčasne v štyroch vlnových dĺžkach (3,6 µm, 4,5 µm, 5,8 µm a 8 µm). Rozlíšenie je 256 × 256 pixelov.
  • IRS (Infrared Spectrograph), infračervený spektrometer so štvoricou podmodulov, ktorý pracuje na vlnových dĺžkach 5,3–14 µm (nízke rozlíšenie), 10–19,5 µm (vysoké rozlíšenie), 14–40 µm (nízke rozlíšenie) a 19–37 µm (vysoké rozlíšenie).
  • MIPS (Multiband Imaging Photometer for Spitzer)[13], ktorý vykonáva snímanie a získava spektroskopické údaje z infračerveného žiarenia väčších vlnových dĺžok. Pozostáva z troch snímacích modulov: Prvý má rozlíšenie 128 x 128 pixelov a sníma žiarenie λ= 24 mikrometrov; je vyrobený zo silikónu, obohateného o arzén.[13] Ďalší z modulov má rozlíšenie 32 x 32 pixelov a sníma IR žiarenie λ= 70 mikrometrov a ďalej v rozsahu 50–100 mikrometrov. Posledný modul s rozlíšením 2 x 20 mikrometrov sa používa na snímanie vlnových dĺžok 160 mikrometrov. Snímacia schopnosť MIPS sa pohybuje v rozpätí 5 x 5 uhlových minút (najkratšia vlnová dĺžka) až 0,5 x 5 (najdlhšia vlnová dĺžka).[13]

Skoršie infračervené pozorovania boli vykonané kombináciou vesmírnych a zemských hvezdárni. Pozemské hvezdárne majú nevýhodu v tom, že v infračervených vlnových dĺžkach alebo frekvenciách ďalekohľad a zemská atmosféra silno vyžarujú. Atmosféra je dodatočne nepriepustná v najväčších infračervených vlnových dĺžkach. Toto si vyžaduje dlhé expozičné časy a veľmi znižuje schopnosť zaznamenať slabé objekty. Dá sa to popísať ako pozorovanie hviezd cez deň. Predošlé vesmírne satelity (ako IRAS - the Infrared Astronomical Satellite, ISO, the Infrared Space Observatory) boli v prevádzke počas rokov 1980 a 1990 a odvtedy sa urobili veľké pokroky v astronomických technológiách.

Architektúra kryogénneho systému

Porovnanie starej a novej technológie chladenia

Predchádzajúce infračervené teleskopy vo vesmíre boli zahalené obrovským kryostatom[14], ktorý obsahoval supratekuté hélium a umožňoval fungovanie teleskopu pri teplotách blízko absolútnej nule.[15] Takáto konfigurácia sa označuje ako tzv. Cold launch architecture. Na rozdiel od teleskopov IRAS a ISO, sa však u Spitzera použili inovatívne technológie tzv. Warm launch architecture. Spitzerov vesmírny ďalekohľad je z prevažnej časti ochladzuje prirodzená teplota, či skôr chlad vesmírneho prostredia (pasívne chladenie). Len snímacie zariadenie, ktoré vyžaduje silnejšie chladenie, je ukryté spoločne s kryostatom v špeciálnej vákuovej schránke.[15] Pre správne fungovanie technológie „warm launch“ je však nevyhnutná správna voľba umiestnenia - orbitálnej výšky. Pokiaľ sa teleskop nachádza v dostatočne veľkej vzdialenosti od Zeme, je teplota okolitého prostredia schopná ho ochladiť už v priebehu niekoľkých týždňov na teplotu 40 K.[15] Počas tohto obdobia chladenie zaisťuje vonkajšia schránka s tekutým héliom. Postupne sa odparujúce hélium ochladzuje teleskop na operačnú teplotu 5,5 K. Jedným z najväčších prínosov tejto technológie je celková redukcia veľkosti celého observatória a zníženie nákladov na dopravu zariadenia na obežnú dráhu.

Pre porovnanie: SIRTF spotrebuje 360 litrov hélia v priebehu piatich rokov, u jeho predchodcu IRAS to činilo 520 litrov spotrebovaných za 10 mesiacov a nakoniec ISO, ktorý spotreboval 2140 litrov v priebehu 2,5 ročnej misie.[15] S použitím tejto úspornej inovatívnej technológie sa (s určitými úpravami) počíta aj u nových projektov vesmírnych infračervených teleskopov, ako je napr. Vesmírny ďalekohľad Jamesa Webba.[15]

Telemetria Store-and-Dump

Dalšiu inováciou použitou u Spitzera je špeciálna metóda spracovania získávaných údajov, tzv. Store-and-Dump Telemetry (preložiteľné ako ulož a vysyp). V jeho tele sa nachádza vysokopamäťový počítač, ktorý využíva špeciálny bezdrôtový komprimačný software na prenos údajov na Zem.[16] Používa sa na to vysokopríjmová nepohyblivá anténa pripevnená na zadnej časti konštrukcie. Výskumné práce, ktoré Spitzer vykonáva sa prerušujú iba jeden či dvakrát za deň, kedy je za účelom odoslanie údajov nutné znovu zamerať konkrétny vysielač na zemskom povrchu. Telemetriu zaisťuje komunikačná sieť Deep Space Network a prebieha v presne stanovených jednohodinových časových „oknách“ každých 12 až 24 hodín.

Nové operačné úlohy pre Spitzera sú obvykle posielané v týždenných blokoch, avšak v prípadě potreby je umožnená aj častějšia komunikácia.[16] Priemerná prenosová rýchlosť činí 80 kb/s. Vďaka kapacite pamäte 8 Gb je možné uložiť údaje aj za celý pozorovací deň pre prípad, že by došlo k premeškaniu prenosového okna, s možnosťou stiahnutia v okne následujúcom. Odhaduje sa, že tento systém umožní teleskopu vykonávať až o 100 000 pozorování viac, ako keby sa využil klasický sôsob komunikácie.[16]

Pointing Control System (PCS)

Pointing Control Sub-System (možno preložiť ako Zameriavací kontrolný Sub-systém) je trojosí, celestiálne-inertný navigačný systém Spitzerovho vesmírneho teleskopu. Riadi sa podľa koordinačného systému J2000 (palubný katalóg hviezd obsahuje 87 000 hviezd do 9. magnitúdy)[17], ktorý je implementovaný Sledovačom hviezd. Sledovač hviezd (SH) je určený na zameriavanie konkrétnych cieľov na oblohe s presnosťou ±0,5 uhlových minút. Zorné pole zameriavača má veľkosť 5° x 5°, čo Spitzerovi umožňuje zamerania akéhokoľvek bodu na oblohe. Na polohovanie Spitzera SH obvykle využívá 40 hviezd naraz.[17] V čase, kedy je SH používaný na jiný účel, zaisťujú správne polohovanie palubné gyroskopy. PCS pozostáva z počítača vybaveného letovým softwarom, ktorý je nevyhnutný na precíznu navigáciu, stabilizáciu, natáčanie a sledovánie cieľov Spitzerovho vesmírneho ďalekohľadu. Ďalej umožňuje rýchle prenastavenie a preorientovanie vedeckých prístrojov na palube a zaisťuje riadenie drobných korekčných manévrov.[17] Vykonáva aj neustálu osovú kalibráciu ďalekohľadu, zaisťuje správnu orientáciu solárnych panelov a smerovanie vysokopríjmovej antény za účelom komunikácie s operačným strediskom.[17] Pomocou širokouhlých detektorov Slnka tiež kontroluje, či nedochádza k prílišnému vychýleniu od stanovenej polohy.

Výsledky

V smere hodinových ručičiek: Infračervené snímky špirálovitej galaxie Messier 81; Výbuchy z prahviezdy Herbig-Haro 46/47; Odhalené prahviezdy v rozmanitom pohľade v tmavej globule IC1396; kométa Schwassmann-Wachmann 1

Prvé snímky získané Spitzerovým ďalekohľadom boli navrhnuté tak, aby zvýraznili schopnosti ďalekohľadu. Ukazovali žeravé hviezdne rodisko, točiace sa prašné galaxie, disk úlomkov z formujúcich sa planét a organický materiál vo vzdialenom vesmíre. Odvtedy sa v odbornej aj bežnej tlači pravidelne vyskytovali snímky zo Spitzera, podobne, ako snímky z Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu NASA a ESA. Jeden z jeho najväčších úspechov nastal v roku 2005, kedy zachytil priame svetlo z exoplanét HD 209458 b a TrES-1 nazývaných horúce Jupitery (planéty s hmotnosťou porovnateľnou s planétou Jupiter), ktoré obiehajú vo vzdialenosti len 0,05 AU od svojej materskej hviezdy).[18] Bolo to prvé vizuálne zobrazenie extrasolárnej planéty vôbec. Dovtedy sa dalo umiestnenie exoplanéty iba „odhadovať“, napríklad na základe pohybu hviezdy, ktorú obiehali. V apríli 2005 Spitzer objavil, že hviezda Cohen-kuhi Tau/4protoplanetárny disk, ktorý je omnoho menší a mladší ako sa predpokladalo, čo prispelo k lepšiemu poznaniu tvorby protoplanetárnych diskov.

Hoci je niekedy ďalekohľad rezervovaný pre účastnícke inštitúcie a rozhodujúce projekty, astronómovia z celého sveta majú tiež príležitosť predložiť návrh pre pozorovací čas.[19] Medzi dôležité ciele pozorovania patria formujúce sa hviezdy (mladé hviezdne objekty), planéty a iné galaxie. Obrázky získané prostredníctvom ďalekohľadu sú voľne dostupné pre vzdelávacie a novinárske účely. V roku 2004 bolo oznámené, že Spitzer objavil slabé žeravé teleso, ktoré sa stalo kandidátom na najmladšiu hviezdu, aká bola kedy pozorovaná. Ďalekohľad bol otestovaný na plynnom jadre a prachu známom ako L1014, ktoré sa predtým zemským observatóriám a ďalekohľadu ISO (Infrared Space Observatory - infračervený vesmírny ďalekohľad, predchodca Spitzera) javilo ako úplne tmavé.[20] Pokročilá technológia Spitzera odhalila uprostred tohto objektu jasnú, horúcu, červene žiariacu škvrnu. Vedci z Texaskej univerzity v Austine, ktorí objavili objekt veria, že horúca škvrna je príkladom skorého vývoja hviezdy, hviezdy, ktorá zbiera plyn a prach z mračna okolo nej. Skoršie dohady o podstate horúcej škvrny hovorili, že by to mohlo byť slabé svetlo z iného zdroja, ktoré leží 10-krát ďalej od Zeme, ale premieta sa na rovnaké miesto ako L1014. Bližší prieskum daného miesta pozemskými observatóriami odhalil slabé žiarenie vejárovitého tvaru. Toto žiarenie je príliš slabé na to, aby prichádzalo zo vzdialenejšieho zdroja, čo vedie k záveru, že objekt je v oblasti L1014.

V roku 2005 vedci z Wisconsinskej univerzity v Medisone a Whitewateru na základe štyristo hodín pozorovania zistili, že galaxia Mliečna dráha je oproti pôvodným predpokladom špirálovou galaxiou s priečkou.

V marci 2006 astronómovia oznámili, že našli hmlovinu nachádzajúcu sa asi 300 ly od supermasívnej čiernej diery v centre Mliečnej dráhy, ktorá bola pomenovaná Double Helix.[21] Ako vyplýva zo snímok, je stočená do tvaru dvojitej špirály. Tento fakt je interpretovaný ako dôkaz silných magnetických polí vytváraných plynným diskom obiehajúcim okolo supermasívnej čiernej diery v strede galaxie, 300 ly od hmloviny a 25 tisíc ly od Zeme.

Svetlo z najstaršíci známych hviezd vo vesmíre

Svetlá z prvých hviezd vo vesmíre: v hornej polovici je pôvodná snímka, v dolnej je zobrazený výsledek po odfiltrovaní všetkých známych telies

V októbri 2003 urobili Alexander Kashlinsky a John Mather ďalší objav. Oznámili, že teleskop pravdepodobne zachytil svetlo z najstarších, doteraz známych hviezd vo vesmíre. Obrázok kvazarusúhvezdí Drak, ktorý mal slúžiť len na kalibráciu ďalekohľadu, bol objavený preto, že vyžaroval infračervené žiarenie, ktoré značne vyniklo po odstránení svetla zo známych objektov. Kashlinsky a Mather sú presvedčení, že početné farebné (oranžové a červené) škvrny v tomto žiarení sú svetlá hviezd sformovaných v období 100 miliónov rokov po Veľkom tresku, ktoré majú z dôvodu rozpínania vesmíru značný červený posun.[22]

Prvá mapa exoplanéty

V máji 2007 astronómovia úspešne zmapovali atmosférickú teplotu extrasolárnej planéty HD 189733b a tak získali prvú mapu teplotnú mapu atmosféry extrasolárnej planéty.[23] Ide o plynného obra patriaceho medzi horúce Jupitery. Zmapované boli plynné mračná vo vrchných častiach jeho atmosféry. HD 189733 b obehne svoju hviezdu raz za 2,2 dňa.[23] Táto planéta má viazanú rotáciu, čiže je k hviezde natočená stále rovnakou stranou a na jej privrátenej strane sa nachádza „horúca škvrna“ (najteplejšia oblasť), ktorá má k hviezde sklon 30°. Teplota tmavej strany sa odhaduje na 650°C a teplota privrátenej strany 930°C. Tento nie príliš veľký rozdiel majú pravdepodobne na svedomí silné vetry v atmosfére, ktoré dosahujú rýchlosti blížiace sa k 9700 km/h. Teplú škvrnu postupne tlačia smerom na východ a tým pomáhajú vyrovnávať rozdiely teplôt na oboch stranách planéty.[23]

Reference

  1. a b A Strategy for Space Astronomy and Astrophysics for the 1980´s. [s.l.] : National Academies Press, 1979. Dostupné online. (Anglicky)
  2. Spitzer Space Telescope: Early History. [s.l.] : NASA, Spitzer Science Center. Dostupné online. (Anglicky)
  3. Astronomy and Astrophysics for the 1980's, Volume 2: Reports of the Panels [online]. National Academies Press – CPSMA, [cit. 2008-07-20]. Dostupné online. (Anglicky) – strany 98 až 102
  4. Astronomy and Astrophysics for the 1980's, Volume 2: Reports of the Panels [online]. National Academies Press – CPSMA, [cit. 2008-07-20]. Dostupné online. (Anglicky) – strana 100
  5. Antonín Vítek. 1985-063A - STS 51-F [online]. [Cit. 2008-07-19]. Dostupné online. (Česky)
  6. Susan Watanabe. Studying the Universe in Infrared [online]. NASA, [cit. 2008-07-15]. Dostupné online. (Anglicky)
  7. Johnny Kwok. Academy Sharing Knowledge - Finding a Way: The Spitzer Space Telescope Story [online]. NASA, [cit. 2008-07-15]. Dostupné online. (Anglicky)
  8. a b Josip Kleczek. Náš vesmír. [s.l.] : [s.n.], 2005. ISBN 80-00-01425-4. S. strany: 525, 526. (Česky)
  9. Innovations: Clever Choice of Orbit [online]. NASA, Spitzer Science Center, [cit. 2008-07-16]. Dostupné online. (Anglicky)
  10. Ray Justin. Mission Status Center [online]. Spaceflight now, [cit. 2008-07-19]. Dostupné online. (Anglicky) - priebeh štartu po minútach
  11. 2003-038A - Spitzer Space Telescope - online
  12. Spitzer Space Telescope: About Spitzer [online]. [Cit. 2008-10-05]. Dostupné online. (anglicky)
  13. a b c Spitzer's Multiband Imaging Photometer [online]. NASA, Spitzer Science Center, [cit. 2008-07-18]. Dostupné online. (anglicky)
  14. Spitzer's Cryostat [online]. NASA, Spitzer Science Center, [cit. 2008-07-25]. Dostupné online. (anglicky)
  15. a b c d e Innovations: Cryogenic Architecture [online]. Nasa, Spitzer Science Center, [cit. 2008-07-17]. Dostupné online. (anglicky)
  16. a b c Innovations: Store-and-Dump Telemetry [online]. NASA, Spitzer Science Center, [cit. 2008-07-20]. Dostupné online. (anglicky)
  17. a b c d Overview of the Spitzer Pointing Control System (PCS) [online]. NASA, Spitzer Science Center, [cit. 2008-07-25]. Dostupné online. (anglicky)
  18. Tisková zpráva týkající se objevu planet TrES-1 HD a 209458 b [online]. SSC, Caltech, [cit. 2008-10-05]. Dostupné online. (anglicky)
  19. Proposal Submission Guide [online]. NASA, Spitzer Science Center, Jet Propulsion Laboratory, [cit. 2008-07-24]. Dostupné online. (anglicky)
  20. The Starless Core That Isn't [online]. NASA, Spitzer Science Center, [cit. 2008-07-17]. Dostupné online. (anglicky)
  21. Informace o Double Helix [online]. SSC, Caltech, [cit. 2008-10-05]. Dostupné online. (anglicky)
  22. Infrared Glow of First Stars Found: Scientific American [online]. [Cit. 2008-10-05]. Dostupné online. (anglicky)
  23. a b c First Map of Alien World - stránka o teplotnej mape planéty HD 189733b Chyba citácie Neplatná značka <ref>; názov „HD 189733b“ je použitý viackrát s rôznym obsahom

Externé odkazy