Grécko: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Riadok 371: Riadok 371:
=== Novodobé Grécko ===
=== Novodobé Grécko ===
==== Vláda Ota I. (1833 – 1843) ====
==== Vláda Ota I. (1833 – 1843) ====
Oto I. sa chopil vlády v Grécku pod kontrolou regentskej rady, v ktorej boli len [[Bavori]], ale postupne sa vymaňoval spod ich vplyvu. Urobil reformy vo vojsku, rozpustil rôzne nepravidelné oddiely a vytvoril pravidelnú armádu. Bol vytvorený moderný grécky zákonník, ktorý čerpal z byzantského, francúzskeho i nemeckého práva. Jeho autorom bol profesor [[Georg Ludwig von Maurer]].
Otto I. sa chopil vlády v Grécku pod kontrolou regentskej rady, v ktorej boli len [[Bavori]], ale postupne sa vymaňoval spod ich vplyvu. Urobil reformy vo vojsku, rozpustil rôzne nepravidelné oddiely a vytvoril pravidelnú armádu. Bol vytvorený moderný grécky zákonník, ktorý čerpal z byzantského, francúzskeho i nemeckého práva. Jeho autorom bol profesor [[Georg Ludwig von Maurer]].


[[Grécka ortodoxná cirkev]] sa odčlenila od konštantínopolského patriarchátu a stala sa samostatnou. Jej hlavou sa stal kráľ Oto I. Pokračoval aj v ďalších reformách v hospodárskom živote, časť pôdy sa dostala do rúj drobných roľníkov. V roku 1834 sa hlavným mestom Grécka stali Atény, ktoré postupne prebudovával na moderné mesto.
[[Grécka ortodoxná cirkev]] sa odčlenila od konštantínopolského patriarchátu a stala sa samostatnou. Jej hlavou sa stal kráľ Oto I. Pokračoval aj v ďalších reformách v hospodárskom živote, časť pôdy sa dostala do rúj drobných roľníkov. V roku [[1834]] sa hlavným mestom Grécka stali Atény, ktoré postupne prebudovával na moderné mesto.


==== Prevrat v roku 1843 ====
==== Prevrat v roku 1843 ====
Otova vláda však zaznamenala aj mnohé neúspechy, najmä v hospodárstve. Keď Grécko nebolo schopné splatiť úroky z veľkej pôžičky, Francúzsko, Anglicko a Rusko donútili Grécko, aby sa podriadilo ich kontrole. To vyvolalo prevrat zo 14. na 15. septembra 1843, v čele ktorého stál [[Dimitrios Kallergis]]. Oto I. sa musel podriadiť, Andreas Metaxas sa stal predsedom dočasnej vlády, bola vytvorená komisia pre vypracovanie ústavy. Nová [[ústava]] (gr. ''syntagma'') bola zverejnená 20. 3. 1844. Kráľ si udržal svoje postavenie, zákonodarnú funkciu mal nový [[parlament]], výkonnú moc mala vláda.
Otova vláda však zaznamenala aj mnohé neúspechy, najmä v hospodárstve. Keď Grécko nebolo schopné splatiť úroky z veľkej pôžičky, Francúzsko, Anglicko a Rusko donútili Grécko, aby sa podriadilo ich kontrole. To vyvolalo prevrat zo [[14.september|14.]] na [[15. septembra]] [[1843]], v čele ktorého stál [[Dimitrios Kallergis]]. Otto I. sa musel podriadiť, Andreas Metaxas sa stal predsedom dočasnej vlády, bola vytvorená komisia pre vypracovanie ústavy. Nová [[ústava]] (gr. ''syntagma'') bola zverejnená [[20. marca]] [[1844]]. Kráľ si udržal svoje postavenie, zákonodarnú funkciu mal nový [[parlament]], výkonnú moc mala vláda.


Postupne sa sformulovala myšlienka Veľkej idey (Megali idea) o tom, že súčasní Grécki sú potomkami starovekých Grékov a chcú žiť v kresťanskom novom Grécku. Jednotiacim jazykom bol umelý spisovný jazyk (gr. ''kathauresa''). Grékmi mali byť aj obyvatelia území, ktoré boli doteraz pod cudzou nadvládou – [[Joanina|Joaniny]], [[Drinopol]]u, Konštantínopola, [[Trapeyus|Trapezuntu]], Kréty či ostrova Samos. Najvýznamnejším presadzovateľom tejto myšlienky sa stal [[Ioannis Kolettis]] (predseda gréckej vlády v rokoch 1844 – 1847).
Postupne sa sformulovala myšlienka Veľkej idey (Megali idea) o tom, že súčasní Grécki sú potomkami starovekých Grékov a chcú žiť v kresťanskom novom Grécku. Jednotiacim jazykom bol umelý spisovný jazyk (gr. ''kathauresa''). Grékmi mali byť aj obyvatelia území, ktoré boli doteraz pod cudzou nadvládou – [[Joanina|Joaniny]], [[Drinopol]]u, Konštantínopola, [[Trapeyus|Trapezuntu]], Kréty či ostrova Samos. Najvýznamnejším presadzovateľom tejto myšlienky sa stal [[Ioannis Kolettis]] (predseda gréckej vlády v rokoch [[1844]][[1847]]).


Grécko sa neustále zmietalo medzi vplyvom Francúzska, Anglicka a Ruska, snažilo sa využívať medzinárodné udalosti ([[krymská vojna]]) pre vlastné ciele, ale bolo neúspešné. V roku 1854 mocnosti dokonca okupovali prístav [[Pireus (prístav)|Pireus]]. V Grécku sa zdvíhala vlna nenávisti voči kráľovi a napokon bol v roku 1862 zosadený.
Grécko sa neustále zmietalo medzi vplyvom Francúzska, Anglicka a Ruska, snažilo sa využívať medzinárodné udalosti ([[krymská vojna]]) pre vlastné ciele, ale bolo neúspešné. V roku [[1854]] mocnosti dokonca okupovali prístav [[Pireus (prístav)|Pireus]]. V Grécku sa zdvíhala vlna nenávisti voči kráľovi a napokon bol v roku [[1862]] zosadený.


Po zvrhnutí kráľa sa v Grécku rozhorel boj o politický vplyv. Veľmoci navrhli a odporučili Grécku, aby za nového panovníka prijalo druhorodeného syna dánskeho kráľa [[Kristián IX.|Kristiána IX.]] a tak v roku 1863 ho grécke národné zhromaždenie zvolilo za nového gréckeho kráľa, ktorý prijal meno [[Juraj I.]] (Georgios I). Za manželku si vzal [[Oľga|Oľgu]], neter ruského cára [[Alexander II.|Alexandra II.]], zároveň sa stal švagrom anglického kráľa [[Eduard VII.|Eduarda VII.]] a ruského cára [[Alexander III.|Alexandra III.]] Anglicko za to odovzdalo Jónske ostrovy Grécku (v roku 1864). Takisto bola prijatá nová – demokratická ústava Grécka, v ktorej sa spájala monarchistická vláda s parlamentnou demokraciou.
Po zvrhnutí kráľa sa v Grécku rozhorel boj o politický vplyv. Veľmoci navrhli a odporučili Grécku, aby za nového panovníka prijalo druhorodeného syna dánskeho kráľa [[Kristián IX.|Kristiána IX.]] a tak v roku [[1863]] ho grécke národné zhromaždenie zvolilo za nového gréckeho kráľa, ktorý prijal meno [[Juraj I. (Grécko)|Juraj I.]] (Georgios I). Za manželku si vzal [[Oľga|Oľgu]], neter ruského cára [[Alexander II. Nikolajevič|Alexandra II.]], zároveň sa stal švagrom anglického kráľa [[Eduard VII. (Spojené kráľovstvo)|Eduarda VII.]] a ruského cára [[Alexander III. (Rusko)|Alexandra III.]] Anglicko za to odovzdalo Iónske ostrovy Grécku (v roku [[1864]]). Takisto bola prijatá nová – demokratická ústava Grécka, v ktorej sa spájala monarchistická vláda s parlamentnou demokraciou.


V 70. rokoch 19. storočia sa Grécko snažilo využiť medzinárodnú situáciu a najmä úpostup Ruska na Balkán, ale nepodarilo sa mu získať nové územia, hoci v Tessálii, Macedónii a na Kréte prepukli povstania. Turecko odstúpilo Krétu Veľkej Británii a tá ju spravovala až do roku 1914. V roku 1881 však veľmoci donútili Turecko, aby Grécku odstúpilo Tesáliu a časť [[Epir]]u. Nároky Grécka na niektoré územia na Balkáne začalo ohrozovať novovzniknuté [[Bulharsko]]. Išlo predovšetkým o Macedóniu, na ktorej časť území si Bulhari robili nárok. Okrem nich si na tieto územia robili nárok aj Srbi, [[Albánci]] a Turci.
V 70. rokoch [[19. storočia]] sa Grécko snažilo využiť medzinárodnú situáciu a najmä úpostup Ruska na [[Balkán]], ale nepodarilo sa mu získať nové územia, hoci v Tessálii, Macedónii a na Kréte prepukli pvstania. Turecko odstúpilo Krétu Veľkej Británii a tá ju spravovala až do roku [[1914]]. V roku [[1881]] však veľmoci donútili Turecko, aby Grécku odstúpilo Tesáliu a časť [[Epir]]u. Nároky Grécka na niektoré územia na Balkáne začalo ohrozovať novovzniknuté [[Bulharsko]]. Išlo predovšetkým o Macedóniu, na ktorej časť území si Bulhari robili nárok. Okrem nich si na tieto územia robili nárok aj Srbi, [[Albánci]] a Turci.


==== Grécko-turecká vojna (1897) ====
==== Grécko-turecká vojna (1897) ====
Grécko chcelo využiť zahraničnopolitickú situáciu na zisk nových území a vyhlásilo Turecku vojnu. Na Kréte opäť prepuklo protiturecké povstanie. Vojna prepukla 17. apríla 1897 a trvala asi mesiac. Grécko bolo na vojnu pripravené veľmi zle, utrpelo niekoľko porážok, z ktorých najvýznamnejšia bola [[bitka pri Velestine]]. Už 21. mája 1897 muselo Grécko uzavrieť prímerie. Vojnou nezískalo žiadne územie, naopak stratilo asi 400 km2 v Tesálii. Turecko sa však muselo stiahnuť z Kréty a Juraj I. sa stal z poverenia veľmocí generálnym guvernérom.
Grécko chcelo využiť zahraničnopolitickú situáciu na zisk nových území a vyhlásilo Turecku vojnu. Na Kréte opäť prepuklo protiturecké povstanie. Vojna prepukla [[17. apríla]] [[1897]] a trvala asi mesiac. Grécko bolo na vojnu pripravené veľmi zle, utrpelo niekoľko porážok, z ktorých najvýznamnejšia bola [[bitka pri Velestine]]. Už [[21. mája]] 1897 muselo Grécko uzavrieť prímerie. Vojnou nezískalo žiadne územie, naopak stratilo asi 400 km2 v Tesálii. Turecko sa však muselo stiahnuť z Kréty a Juraj I. sa stal z poverenia veľmocí generálnym guvernérom.


V prvých dvoch desaťročiach 20. storočia sa Grécko pustilo na cestu reforiem, ktoré ho mali premeniť na moderný štát. Predstaviteľom a ideológom reforiem bol politik [[Eleftherios Venizelos]], niekoľkonásobný predseda vlády, pôvodom z Kréty. Vynútil si nové parlamentné voľby v decembri 1910, v ktorých zvíťazila jeho Liberálna strana a v roku 1911 dal schváliť novú ústavu, ktorá posilnila postavenie gréckeho kráľa. Uskutočnil reformy v štátnej správe, rozšíril občianske práva a slobody, podporoval národné hospodárstvo a jeho modernizáciu.
V prvých dvoch desaťročiach 20. storočia sa Grécko pustilo na cestu reforiem, ktoré ho mali premeniť na moderný štát. Predstaviteľom a ideológom reforiem bol politik [[Eleftherios Venizelos]], niekoľkonásobný predseda vlády, pôvodom z Kréty. Vynútil si nové parlamentné voľby v decembri [[1910]], v ktorých zvíťazila jeho Liberálna strana a v roku [[1911]] dal schváliť novú ústavu, ktorá posilnila postavenie gréckeho kráľa. Uskutočnil reformy v štátnej správe, rozšíril občianske práva a slobody, podporoval národné hospodárstvo a jeho modernizáciu.


==== Balkánske vojny ====
==== Balkánske vojny ====
Zmeny v hospodárstve i politike umožnili Grécku zapojiť sa do vojenských konfliktov na Balkáne, ktoré mali za cieľ oslabiť postavenie Osmanskej ríše. Zároveň však Grécku vznikal nový súper v albánskom národnom hnutí. V roku 1912 prepukla [[prvá balkánska vojna]], v ktorej sa Grécko zmocnilo [[Solún]]a a v námorných bojoch sa zmocnilo polostrova [[Chalkidiki]] i jeho najvýchodnejšej časti [[Athos]]u. V nasledujúcom roku Gréci obsadili Janinu (Joaninu) a ovládli aj východné ostrovy v Egejskom mori. Oslabené Turecko sa muselo podvoliť a vzdalo sa takmer všetkých území v Európe.
Zmeny v hospodárstve i politike umožnili Grécku zapojiť sa do vojenských konfliktov na Balkáne, ktoré mali za cieľ oslabiť postavenie Osmanskej ríše. Zároveň však Grécku vznikal nový súper v albánskom národnom hnutí. V roku 1912 prepukla [[prvá balkánska vojna]], v ktorej sa Grécko zmocnilo [[Solún]]a a v námorných bojoch sa zmocnilo polostrova [[Chalkidiki]] i jeho najvýchodnejšej časti [[Athos]]u. V nasledujúcom roku Gréci obsadili Janinu (Joaninu) a ovládli aj východné ostrovy v Egejskom mori. Oslabené Turecko sa muselo podvoliť a vzdalo sa takmer všetkých území v Európe.


Boj o niektoré sporné územia viedli k [[druhá balkánska vojna|druhej balkánskej vojne]] (začala v júni 1913), v ktorej bojovalo Bulharsko proti svojim predchádzajúcim spojencom. Grécko sa spojilo so [[Srbsko]]m a k týmto dvom štátom sa pridalo aj Turecko. Bulharsko nemalo šancu na úspech. Grécko získalo veľkú časť Tessálie, Macedónie a ostrovy pri pobreží Malej Ázie, ako aj Krétu. Vzniklo aj samostatné [[Albánsko]], pričom bola vymedzená hranica medzi ním a Gréckom prakticky v dnešnej podobe. V predvečer prvej svetovej vojny Grécko rozšírilo svoje územie o severnú časť Epiru, Macedóniu a egejské ostrovy. Pripojením nových území sa zmenil pomer v zložení obyvateľstva. Zvýšil sa počet negréckych obyvateľov až na 13%. Pribudli [[Slovania]], Turci, [[Židia]] (v Solúne tvorili [[sefardi|sefardskí Židia]] takmer 40%).
Boj o niektoré sporné územia viedli k [[druhá balkánska vojna|druhej balkánskej vojne]] (začala v júni [[1913]]), v ktorej bojovalo Bulharsko proti svojim predchádzajúcim spojencom. Grécko sa spojilo so [[Srbsko]]m a k týmto dvom štátom sa pridalo aj Turecko. Bulharsko nemalo šancu na úspech. Grécko získalo veľkú časť Tessálie, Macedónie a ostrovy pri pobreží Malej Ázie, ako aj Krétu. Vzniklo aj samostatné [[Albánsko]], pričom bola vymedzená hranica medzi ním a Gréckom prakticky v dnešnej podobe. V predvečer prvej svetovej vojny Grécko rozšírilo svoje územie o severnú časť Epiru, Macedóniu a egejské ostrovy. Pripojením nových území sa zmenil pomer v zložení obyvateľstva. Zvýšil sa počet negréckych obyvateľov až na 13%. Pribudli [[Slovania]], Turci, [[Židia]] (v Solúne tvorili [[sefardi|sefardskí Židia]] takmer 40%).


Počas druhej balkánskej vojny bol zavraždený grécky kráľ Juraj I. Jeho nástupcom sa stal jeho mladší syn [[Konstantinos]], ktorý sa oženil s princeznou [[Sofia|Sofiou]], sestrou nemeckého cisára [[Wilhelm II.|Wilhelma II.]] Bol to schopný vojenský veliteľ, podieľal sa na víťazstvách Grécka v balkánskych vojnách.
Počas druhej balkánskej vojny bol zavraždený grécky kráľ Juraj I. Jeho nástupcom sa stal jeho mladší syn [[Konštantín I. (Grécko)|Konštantín I.]], ktorý sa oženil s princeznou [[Žofia Pruská|Žofiou]], sestrou nemeckého cisára [[Viliam II. (Nemecko)|Viliama II.]] Bol to schopný vojenský veliteľ, podieľal sa na víťazstvách Grécka v balkánskych vojnách.


==== Prvá svetová vojna ====
==== Prvá svetová vojna ====

Verzia z 14:19, 8. august 2009

Grécka republika
Vlajka Grécka Štátny znak Grécka
Vlajka Znak
Národné motto:
Ἐλευθερία ή Θάνατος, Eleftheria í thánatos (Sloboda alebo smrť)
Štátna hymna:
Ύμνος εις την ελευτερίαν, Ýmnos is tin Eleutherián (Hymna za slobodu)
Miestny názov  
 • dlhý Elliniki Dhimokratia
 • krátky Ellás alebo Elláda
Hlavné mesto Atény
°′ .š. °′ .d.
Najväčšie mesto Atény
Úradné jazyky gréčtina


Štátne zriadenie
hlava štátu
predseda vlády
republika
Károlos Papúlias
Konstantínos Karamanlís
Vznik 25. marec 1821
Susedia Albánsko, Macedónsko, Bulharsko, Turecko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
131 940 km² (95.)  
1 140 km² (0,86 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2005)
 • sčítanie (2005)

 • hustota (2005)
 
10 668 354 (75.)
10 668 354

81/km² (113.)
Mena Euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+2)
(UTC+3)
Medzinárodný kód GRC / GR
Medzinárodná poznávacia značka GR
Internetová doména .gr
Smerové telefónne číslo +30
Gramotnosť: 93% (1992)

Súradnice: 38°30′S 23°00′V / 38,5°S 23°V / 38.5; 23

Mapa Grécka

Grécko, dlhý tvar Grécka republika, je štát ležiaci v južnej Európe na juhu Balkánskeho polostrova a na Peloponézskom polostrove. Jeho názov pochádza z latinského Graecia.

Grécko na severe hraničí s Albánskom (282 km hraníc), Macedónskom (246 km) a Bulharskom (494 km) a na východe s Tureckom (206 km). Medzi Gréckom a Tureckom leží Egejské more, zo západu Grécko obklopuje Iónske more a z juhu Stredozemné more. Celková dĺžka pobrežia je 13 676 km. Ku Grécku patrí okolo 2 000 ostrovov, ležiacich prevažne v Egejskom mori. Z väčších ostrovov stojí za zmienku najmä Kréta v Stredozemnom mori. Grécko je členskou krajinou Európskej únie a NATO.

Grécko sa z hľadiska kultúrnych pomerov rozdeľuje na tieto hlavné časti - Makedonia, Thraki, Thessalia, Ipiros, Atiki, Peloponisos, Kriti, Dodikanissos, Kyklades.

Najväčším mestom sú Atény (po gr. Athina) s počtom obyvateľov 4 000 000. Druhé najväčšie mesto je Solún (Thessaloniki) s počtom niečo cez 1 000 000, potom nasledujú mestá Patras, Larisa a Ioanina.

Dejiny

Bližšie informácie v hlavnom článku: Staroveké Grécko

Mykénske obdobie (1600-1200 pred Kr.)

Grécko bolo v praveku osídlené obyvateľstvom tzv. mediterránneho typu (niekedy sa označujú ako Pelasgovia). Už v 7. a 6. tisícročí sa rozvíjajú na území Grécka neolitické osady (Sesklo, Dimini). Na začiatku 2. tisícročia prichádzajú zo severu prvé indoeurópske kmene, ktoré sa označujú ako Achájci (alebo achájski Gréci). Vytvárajú prvé vyspelé osady v strednom Grécku (Orchomenos, Téby, Atény) a na Peloponéze (Mykény, Argos, Tiryns, Pylos, Sparta), z ktorých vznikajú prvé mestské štáty, ktoré svojím sociálnym vývojom, organizáciou výroby a sociálnymi vzťahmi viac pripomínajú vyspelé civilizácie na Blízkom východe. Pre potreby riadenia hospodárstva a sociálnych vzťahov používajú ako prví na európskej pevnine písmo - najprv piktografické písmo, neskôr lineárne písmo A a lineárne písmo B, ktoré v roku 1952 rozlúštili Angličania Michael Ventris a John Chadwick. Zároveň dokázali, že achájski Gréci už patrili k indoeurópskym kmeňom a ich rečou bola najstaršia forma gréčtiny.

Mykénske sídla boli väčšinou mohutné, opevnené hrady, položené na výšinách, obklopené tzv. kyklópskymi hradbami (Tiryns, Mykény) so silne opevneným vstupokm (Levia brána v Mykénach). V polovici 15. storočia (tradične okolo roku 1450 pred Kr.) ovládli achájski Gréci aj Krétu, kde zničili centrá vyspelej minojskej (negréckej) civilizácie. Približne v 15. storočí prišli do Grécka Ióni, ktorí bez kultúrneho preryvu obsadili predovšetkým strednú časť Grécka.

Heinrich Schliemann v roku 1876 objavil v Mykénach šachtový hrob, ktoré mylne pripisoval mykénskemu mytologickému kráľovi Agamemnónovi. Inou formou pochovávania boli kopulové hroby (tolos), takisto mylne označované ako Atreova pokladnica, Klytaimnestrina pokladnica a pod.

Koncom 13. storočia pred Kr. sa mynojská civilizácia dostala do sporu s vyspelou maloázijskou civilizáciou okolo Tróje. Tento konflikt, označovaný ako trójska vojna a opísaný predovšetkým v Homérovej Iliade mal za následok zánik mykénskej civlizácie, pretože značná časť obyvateľstva sa zúčastnila vo vojne v Malej Ázii. Práve na prelome 13. a 12. storočia pred Kr. prenikali do Grécka posledné grécke kmene - Dóri, ktorí zničili časť mykénskeho osídlenia, časť obyvateľstva sa vysťahovala z Grécka (na východ i na západ - stredná Itália). Časť obyvateľstva, predovšetkým v strednom Grécku a horských oblastiach Grécka, sa udržala vo svojich pôvodných sídlach a kontinuitu medzi mykénskom a post mykénskou civilizáciou v Grécku Atika,

Homérske obdobie (1200-800 pred Kr.)

Homérske obdobie znamená koniec rozsídľovania gréckych kmeňov v Grécku. Na svere sa usadili Aitoli, v strednom Grécku Ióni, na juhu na Peloponéze a na Kréte Dóri. Tí vytlačili časť pôvodného obyvateľstva do severozápadnej časti Peloponézu a severozápadnej časti stredného Grécka, preto sa nazývajú severozápadní Gréci. Súbežne s tým osídlili aj príslušné časti západného pobrežia Malej Ázie: na sever boli Aitoli, v strednej časti Ióni (Iónia), v južnej časti Dóri.

Obdobie sa nazýva aj temné obdobie, pretože Gréci nepoužívali v tomto období písmo, pretože ho nepotrebovali. Obyvateľstvo sídlilo v menších alebo väčších dedinách, centrom dediny bol dom (oikos) náčelníka - basilea dediny. Slobodní obyvatelia mali svoje hospodárstva (oikos), na ktorých pracovali spolu so svojou rodinou, prípadne aj s otrokmi. Otroctvo však nebolo príliš rozšírené, otroci pracovali predovšetkým ako sluhovia okolo domu. Súčasťou hospodárskej jednotky boli všetci členovia rodiny (otec, manželka, deti) a čelaď.

Hospodárske a sociálne vzťahy

O základných sociálnych a hospodárskych vzťahoch sa dozvedáme predovšetkým z Homérovej Odysey, ktorá opisuje blúdenie hrdinu Odysea po skončení trójskej vojny a jeho návrat na rodnú Itaku. Jeho syn ho hľadá u jednotlivých druhov, ktorí s Odyseom bojovali pri Tróji a tak Homér opisuje vtedajšie pomery, ktoré sa už čiastočne odlišujú od mykénskeho obdobia. Preto sa toto obdobie nazýva aj ako homérske obdobie.

Základnou surovinou pre výrobu zbraní a poľnohospodárskych nástrojov už nie je bronz, ale železo, ktorého výroba sa do Grécka rozšírila pravdepodobne z Malej Ázie, kde okolo roku 1200 pred Kr. zanikla Chetitská ríša. Chetiti už poznali výrobu železa v 17. storočí pred Kr., ale štát kontroloval vývoz suroviny a výrobkov vyrobených zo železa, preto sa znalosti mohli rozšíriť až po zániku Chetitskej ríše.

Jednotlivé rodiny a dediny boli samozásobiteľné (autarktné) - vyábali si všetky potraviny, potrebné náradie, keramiku, odevy. Preto bola remeselná výroba na pomerne nízkej úrovni. Len v niektorých častiach Grécka sa udržala kontinuita výroby kvalitnej keramiky, ktorá nadväzovala na mykénske obdobie (Korint, Atény).

Obchod bol na minimálnej úrovni, obchodovalo sa predovšetkým s luxusnými výrobkami.

Spoločnosť riadili miestni basileovia, ktorých moc ku koncu obdobia začala obmedzovať rodová aristokracia. Tá sa postupne začala zmocňovať pôdy a vytláčala drobných roľníkov.

Ku koncu obdobia sa zvyšuje poľnohospodárska produkcia a rastie počet obyvateľstva. Skvalitňuje sa výroba keramiky, v celom Grécku sa rozširuje spoločná výzdoba - tzv. geometrická výzdoba. Jej základ tvoria rôzne geometrické ornamenty a vzory (kruhy, šrafované kruhy, trojuholníky, meander), preto sa tomuto obdobiu hovorí aj geometrické obdobie.

O sociálnych a hospodárskych zmenách ku koncu homérskeho obdobia píše predovšetkým boiótsky básnik Hesiodos, ktorého vlastný brat pripravil o podiel na dedičstve. Vo svojom diele Práce a dni opisuje svoj osud a vývoj v Grécku na konci homérskeho obdobia. V ďalšom diele O zrodení bohov opisuje zrodenie bohov a do tohto opisu vkladá svoje predstavy o ideálne usporiadanej spoločnosti.

Homérske obdobie pripravilo základ pre prudko sa rozvíjajúce archaické obdobie.

Archaické obdobie (800 - 600 pred Kr.)

Archaické obdobie gréckych dejín znamená prudký rozvoj poľnohospodárskej výroby, remeselnej výroby a obchodu.

Rodová aristokracia sa zmocňuje väčšiny poľnohospodárskej pôdy a prechádza na pestovanie výnosnejších, ale výrobne náročnejších plodín: viniča, olivových stromov. V rôznych častiach Grécka má rôzne pomenovanie. V Aténach sa nazývali eupatridai (=tí, ktorí majú ctihodných rodičov), v Tessálii na severe Grécka hippobotoi (= tí, ktorí vlastnia stáda koní). Pretože rodová aristokracia vlastnila pôdu, postupne zlikvidovala vládu basileov a nastolila svoju vládu. Ovládla jednotlivé úrady (v Aténach napr. úrad archontov, areopág), ostatné sociálne vrstvy mali sťažený prístup k politickej moci.

Prudké zmeny v poľnohospodárstve, remesle a obchode sa odrazili aj v zmenách v politickom a sociálnom živote celého Grécka, alebo jeho najvyspeleších oblastí. Toto obdobie je charakterizované vznikom gréckych mestských štátov, veľkou gréckou kolonizáciou a ranou gréckou tyranidov.

Vznik gréckych mestských štátov

V archaickom období sa väščšina obyvateľstva koncentruje v centrálnych dedinách, ktoré sa zlučujú (gr. synoikismos) a vytvárajú mestské štáty (gr. polis, mn. č. poleis). Mesto poskytuje obyvateľom ochranu (hradby), priestor pre rozvoj remeselnej výroby, kultúrne a náboženské vyžitie.

Najpodstatnejšou zmenou však je, že sa vytvára pojem občianskych práv a povedomie občianskeho kolektívu. Držitelia občianskych práv (len muži!) sa oddeľujú od tých, ktorí občianske práva nemali. Medzi základné občianske práva patrilo: vlastníctvo pôdy, ochrana majetku a života, právo voliť a byť volený do úradov (postupne sa vyvíjalo od timokratickej ústavy až k demokracii) a právo zúčastňovať sa na ľudových zhromaždeniach, právo uzatvárať plnoprávne manželstvá a len deti z takýchto manželstiev mali právo dediť pôdu, právo byť pochovaný na rodovom pohrebisku a účasť na náboženských kultoch.

Občianske práva nemali ženy, deti (až po dovŕšení určitej vekovej hranice - v Aténach po dovŕšení 18 rokov a splnení si vojenskej povinnosti, v Sparte až po dovŕšení 30 rokov), cudzinci a otroci.

Grécke mestské štáty boli rozsahom pomerne malé, aby sa umožnila účasť všetkých občanov na politickom živote, a takisto nemali veľa občanov (v Sparte bolo najviac 10 000 plnoprávnych občanov, v Aténach v čase najväčšieho rozsahu demokracie asi 40 000 občanov).

Veľká grécka kolonizácia

Aj v súčasnom Grécku je pomerne málo úrodnej pôdy - odhaduje sa len asi 20% územia je vhodné na poľnohospodársku výrobu. Preto aj v starovekom Grécku sa od 8. storočia pred Kr. začína prejavovať nedostatok pôdy (gr. stenochoria). Pretože vlastnítvo pôdy patrilo k najzákladnejším právam občanov gréckych mestských štátov a pretože rodová aristokracia ovládala väčšinu pôdy, Gréci začali veľmi skoro osídľovať bližšie i vzdialenejšie oblasti.

Okrem toho bol v starovekom Grécku nedostatok surovín (najmä kovov - meď, cín, železo). Rozvoj remeselnej výroby spôsoboval prebytok remeselných výrobkov na trhu, preto museli Gréci hľadať nové odbytiská. V dôsledku politických bojov v gréckych mestských štátov (pozri kapitolu raná grécka tyranis) porazená skupina občanov sa obyčajne vysťahovala a založila novú kolóniu.

Počas veľkej gréckej kolonizácie Gréci osídlili:

Novozaložné kolónie (grécky sa nazývali apoikie)boli politicky nezávislé na svojich materských mestách (metropolis - mesto, ktoré bolo zakladateľom kolónie), občania získali občianske práva novozaloženého mesta. Udržiavali však bohaté rodinné, hospodárske, náboženské vzťahy. Z kolónií sa do materského mesta dovážalo predovšetkým obilie, suroviny, otroci, miestne špeciality, z materského mesta sa do kolónií vyvážali predovšetkým remeselné výrobky, víno, olivový olej.

V dôsledku prudkého hospodárskeho vývoja sa menil výmenný obchod na peňažný obchod. V juhozápadnej časti Malej Ázie v Lýdii sa objavili prvé peniaze razené z elektrónu, prírodnej zliatiny zlata a striebra a veľmi rýchlo sa rozšírili aj do ďalších štátov, pričom každý štát si značil svoje mince vlastnými znakmi (napr. Atény mali v znaku sovu). Vznik mincí uľahčoval rozvoj obchodu medzi jednotlivými oblasťami.

Grécke kolónie nadväzovali rôzne vzťahy s krajinami, kde vznikli. Najmä v oblasti Malej Ázie sa Gréci dostávali do kontaktov s vyspelými orientálnymi civilizáciami a získali množstvo empirických poznatkov, ktoré ďalej rozvíjali a vytvárali z nich systém poznatkov - filozofiu. Najstaršie filozofické školy vznikali v najvyspelejších častiach Malej Ázie (Iónia - napr. Tales, Anaximandros, Anaximenes).

Rozvoj hospodárskych a sociálnych vzťahov si vyžiadal aj používanie písma. V tomto období sa v celom gréckom svete opäť objavuje znalosť a používanie písma, tentokrát ako hláskové písmo, ktoré Gréci prevzali zo sýrsko-palestínskej oblasti a pretvorili si ho pre svoje potreby, takže vznikla tzv. grécka alfabeta.

Raná grécka tyrania

Archaické obdobie znamenalo veľký rozvoj remeselnej výroby (predovšetkým keramika, kovové predmety, odevy) a obchodu (obilie z kolónií, dovoz otrokov pre potreby remeselníckych dielní, vývoz remeselných výrobkov do kolónií). Rastie počet remeselníkov a obchodníkov, ktorí nadobudli veľké majetky. Rodová aristokracia, ktorá vlastnila predovšetkým pôdu, mala monopol na politickú moc. V hospodársky najvyspelejších mestských štátoch začali vznikať rozpory medzi aristokraciou na jednej strane, remeselníkmi a obchodníkmi na druhej strane.

Tieto rozpory sa snažili riešiť zmierovači (gr. aisymnétés), ktorí boli vyberaní na základe dohody medzi viacerými skupinami obyvateľov. Snažili sa zmierniť politické napätie spísaním zvykového práva (napr. Drakon v Aténach, Charondás a Zaleukos na Sicílii a v južnej Itálii) alebo urobili zmeny v ústave tak, že obyvateľstvo bolo rozdelené podľa veľkosti majetku a na základe toho boli odstupňované politické práva (tímokratická ústava v Athénach - Solón, Pittakos v Mytiléne na ostrove Lesbos). Týnm získali prístup k politickej moci aj najbohatší remeselníci a obchodníci.

Všetky problémy však aisymnéti nevyriešili, naopak, boj o politickú moc sa prehlboval. V niektorých štátoch bola preto nastolená moc tzv. tyranov. Boli to jednotlivci, ktorí pochádzali z aristokratických alebo remeselníckych rodín (prípadne aj so zmiešaných manželstiev - napr. Kypselos v Korinte - jeho matka pochádzala z aristokratickej rodiny, otec bol remeselník). Slovo tyranos Gréci prevzali pravdepodobne z Malej Ázie, označuje len vládu jednotlivca bez neskoršieho hanlivého prídychu.

Najvýznamnejšie tyranidy: Grécko:

  • Sikyón - Orthagorovci - štyri generácie, asi v r. 655 - 555 pred Kr.
  • Korint - Kypselos a jeho syn Periandros (asi 657 - 582 pred Kr.)
  • Megara - Theagenés (druhá pol. 7. stor. pred Kr.)
  • Atény - Peisistratovci (Peisistratos 547 - 527 pred Kr., jeho synovia Hipparchos - 547 - 514 pred Kr., a Hippias - 527 - 510 pred Kr. - vyhnaný z Atén); predtým už v r. 631 Kylónov pokus o nastolenie tyranidy - neúspešný

Malá Ázia:

Tyrani bojovali proti moci aristokracie tým, že jej zaberali pôdu alebo ich v bojoch vyhnali z mesta, staré rodové fýly nahrádzali novými územnými fýlami, staré rodové kulty, v ktorých si presadzovala vplyv aristokracia, nahrádzali novými kultmi tzv. všegréckych (olympských) bohov a stavali im veľkolepé chrámy, podporovali remeselnú výrobu a obchod (výstavba chrámov a iných verejných budov, cesta diolkos cez Korintskú šiju), zavádzali a organizovali náboženské slávnosti na počesť bohov (Atény - Panaténajské slávnosti, Korint - Istmické hry), pozývali na svoje dvory básnikov a umelcov (Peisistratos dal napr. prvý krát písomne zachytiť homérske eposy).

Tyranidy mali veľký význam pre prechod od aristokratickej vlády obyčajne k demokratickým vládam, kde podiel na moci mal väčší počet občanov mestského štátu.

Klasické Grécko (500/400-356 pred Kr.)

V 5. a v prvej polovici 4. storočia pred Kr. vrcholil vývoj gréckych mestských štátov vo všetkých oblastiach, ktoré Gréci osídlili v predchádzajúcom období.

Grécko-perzské vojny

V Malej Ázii sa však grécke mestské štáty dostali do priameho susedstva s rozpínajúcou sa Perzskou ríšou. Achajmenovskí vládcovia (Dareios, Xerxes) sa snažili ovládnuť aj tieto územia. Keď sa maloázijskí Gréci postavili na odpor (Iónske povstanie) a keď im Gréci z materského Grécka poskytli pomoc, Peržania napadli aj materské Grécko. V nasledujúcich grécko-perzských vojnách sa spojení Gréci dokázali ubrániť perzskému vpádu (hoci Atény boli dobyté a vyplienené). V bitkách pri Maratóne a Salamíne, neskôr pri Platajach dokázali Gréci poraziť početné perzské vojsko a uhájili si nezávislosť. V roku 450 pred Kr. aténske loďstvo podniklo pod Kimónovým velením útok proti perzskému loďstvu na ostrove Cyprus a po porážke pri cyperskej Salamíne ho takmer úplne zničili. V roku 449 pred Kr. bol uzavretý s Perzskou ríšou Kalliov mier, podľa ktorého perzské loďstvo sa nesmelo plaviť v Egejskom mori, grécke mestá v Malej Ázii získali autonómiu a asi 70 km široký pás územia v Malej Ázii bol demilitarizovaný. Grécko-perzské vojny skončili víťazstvom gréckych mestských štátov.

Atény

Víťazstvo nad Peržanmi vynieslo do popredia Atény, ktoré sa v druhej polovici 5. stor pred Kr. stali jedným z najvýznamnejších gréckych štátov. Politik Themistokles vybudoval silné loďstvo, takže z Atén sa stala námorná veľmoc.

V roku 478 pred Kr. Aténčania a asi dvesto gréckych štátov na pobreží Malej Ázie a na východnom pobreží Grécka a na ostrovoch v Egejskom mori uzavreli Délsky námorný spolok (nazývaný aj ako Délska symmachia - jeho pokladnica bola umiestnená v Apollónovom chráme na ostrove Délos). Členovia spolku sa zaviazali pravidelne ročne prispievať do pokladnice poplatok (gr. foros), ktorý bol určený na výstavbu vojneských lodí. Ročne sa nazbieralo asi 460 talentov, neskôr v počas peloponézskej vojny bal výška príspevku až 1460 talentov. Cieľom spolku bola obrana proti prípadnému perzskému útoku. V spolku nadobúdali postupne prevahu Atény. Keď po uzavretí Kalliovho mieru chceli niektoré grécke štáty vystúpiť zo spolku, Aténčania im v tom vojensky zabránili. Pod zámienkou hrozby perzského útoku proti ostrovu Délos Aténčania preniesli pokladnicu do Atén a začali používať peniaze spolku na prestavbu svojho mesta s odôvodnením, že Aténčania dávajú spolku k dispozícii svoje vojnové lode (pred peloponézskou vojnou ich mali asi dvesto). Délsky námorný spolok sa postupne zmenil na Aténsku námornú ríšu. Aténčania dokonca dosiahli, že spory medzi členmi spolku alebo vnútri jednotlivých gréckych mestských štátov sa riešili pred súdmi v Aténach.

V rokoch 443 - 429 pred Kr. sa vedúcou osobnosťou v Aténach stal demokratický politik a stratég Periklés. Za jeho vlády sa naplno rozvinula demokratická ústava, ktorú v roku 509/508 pred Kr. zaviedol Kleisthenés. Hlavnou politickou silou sa stali aténski občania, ktorí slúžili na vojenských lodiach ako veslári. Hlavnou politickou inštitúciou sa stalo ľudové zhromaždenie (ekklésia), kde sa volili alebo losovali aténski úradníci, prijímali sa zákony, rozhodovalo sa o mieri a vojne, súdili sa spory.

Obdobie Periklovej vlády znamenalo aj kultúrny rozkvet Atén. Začal obnovovať miesta, ktoré počas grécko-perzských vojen vyplienili Peržania. Sústredil sa predovšetkým na Akropolu, kde dal vybudovať slávnostný vstup s mramorovým schodiskom a bránami (tzv. propylaje), dal zrekonštruovať chrám Erechtheion (pôvodne na jeho mieste stáli tri starobylé chrámiky), dal postaviť chrám bohyni Níké a chrám Partenón, ktorý bol zasvätený ochrannej bohyni Pallas Athéne. Pod Akropolou dal postaviť divadlo odeion a tzv. Théseov chrám (v skutočnosti zasvätený bohovi Héfaistovi).

Hlavným Periklovým poradcom pri prestavbe Atén bol umelec Feidias, ktorý predovšetkým Partenón dal vyzdobiť nádhernými reliéfmi, sochami a vlysom, ktorý zobrazuje sprievod aténskych občanov počas panaténají, keď prinášali svojej ochrannej bohyni posvätné rúcho a obetné dary. Ďalšími významnými umelcami boli Iktinos a Mnésiklés.

Za Periklovej vlády pôsobili v Aténach mnohí ďalší umelci a odborníci. Rozvíjala sa klasická grécka dráma (Aischylos, Sofokles, Euripidés), vznikla a rozvíjala sa grécka historiografia (Hérodotos, Thukydides, Xenofon), filozofia (Sokrates, Platón, Aristoteles, sofisti), lekárstvo (Hippokrates), hrnčiarska výroba s bohatou čiernofigúrovou a červenofigúrovou výzdobou. Do Atén prichádzali umelci, filozofi a spisovatelia zo všetkých častí gréckeho sveta - z Malej Ázie, Sicílie, Itálie. Periklovo obdobie sa preto označuje za "zlatý vek Atén".

Sparta

V tomto období sa rozvíjala aj Sparta, ktorá sa vďaka svojej kvalitne pripravenej ťažkej pechote stala jedným z najvplyvnejších mestských štátov. Okolo seba sústredila viaceré štáty na Peloponéze a už v polovici 6. storočia pred Kr. vytvorila tzv. peloponézsky spolok. Konflikty medzi členmi peloponézskeho spolku a štátmi, ktoré sa sústredili v tzv. aténskom námornom spolku napokon viedli k peloponézskej vojne (431 - 404 pred Kr.).

Peloponézska vojna (431 - 404 pred Kr.)

V roku 431 pred Kr. vypukla peloponézska vojna ako konflikt dvoch mocenských zoskupení vo vtedajšom Grécku. Na jednej strane boli Atény a ich spojenci (aténsky námorný spolok), na druhej strane Sparta a jej spojenci v peloponézskom spolku.

Konflikt vznikol v dôsledku rozporov v Epidamne na západnom pobreží Grécka, kde súperili demokratické a aristokratické skupiny o moc. V roku 433 pred kr. zasiahli do sporu Korint a Kerkýra (dn. Korfu), ktoré osadu založili. Aténčania sa priklonili na stranu Kerkýry. Vzápätí prepukli spory medzi Aténami a Korintom o vplyv v Poteidaji na severnom pobreží Egejského mora. V roku 432 pred Kr. sa Aténčania dostali aj do sporu so susednou Megarou a jej lodiam zakázali používať aténske prístavy. Napokon sa do sporu zamiešala Sparta, ktorá dala Aténam neprijateľné podmienky a vzápätí prepukla peloponézska vojna.

Vojna zasiahla prakticky všetky grécke mestské štáty (aj napr. na pobreží Čierneho mora, na Sicílii, v Itálii či grécke štáty v Hispánii a Galii. Najviac postihnuté boli Atény, ktoré aj napriek viacerým víťazstvám boli nakoniec porazené a oslabené. Hoci mali Atény nadvládu na mori a často prepadávali morské pobrežie Sparty, vážnejšie dôsledky pre Atény mala stratégia Sparty. Spartské vojsko každoročne podnikalo útoky na poľnohospodárske územie Atén, pričom ničilo úrodu, vytínalo olivové háje. Obyvateľstvo z Attiky sa stiahlo do okolia Atén (medzi prístav Pireus a samotné Atény, medzi tzv. dlhé múry) kde boli nedostatočné hygienické podmienky a veľmi rýchlo sa rozšíril mor, na ktorý v roku 429 pred Kr. zomrel aj Perikles. Aténčania sa pokúsili obsadiť niektoré mestské štáty na severnom pobreží Egejského mora, aby si zabezpečili cestu do Čierneho mora. Z území na severnom pobreží totiž dovážali obilie pre svoju potrebu.

V roku 421 pred Kr. boli grécke mestské štáty vyčerpané vojnou a aténsky politik Níkiás uzavrel so Spartou mier, ktorý mal trvať 50 rokov. V Aténach však niektorí politici neboli spokojní s uzavretým mierom a vyzývali Aténčanov k dobrodružným výpravám. V roku 415 pred Kr. Alkibiades presadil vojenskú výpravu na Sicíliu. Pod vedením Níkia a Lámacha (Alkibiada po odchode lodí z Atén obvinili z nesvätenia sôch boha Hermaa preto ušiel do Sparty) však aténske vojsko (asi 15 000 vojakov na 200 lodiach) bolo na Sicílii porazené a tisíce aténskych občanov padli do otroctva - pracovali v povestných kameňolomoch v Syrakúzach, kde väčšina z nich zakrátko zomrela.

Po porážke na Sicílii opäť prepukla aj vojna v Grécku. Sparťania obsadili pohraničnú pevnosť Dekeleiu, odkiaľ podnikali útoky na aténske územie. V roku 411 - 410 pred Kr. sa v Aténach uskutočnil politický prevrat, bola zvrhnutá demokratická ústava a nastolená vláda tzv. tridsiatich tyranov. Po necelom roku však táto tyranská vláda bola odstránená. Aténčania sa museli sústrediť na obranu námornej cesty do Čierneho mora, ale utrpeli viaceré porážky. Alkibiades sa zo Sparty vrátil do Atén, pod jeho vedením ešte Aténčania zvíťazili pri Kyziku nad spartským loďstvom, ale v roku 405 pred Kr. utrpeli ťažkú porážku v bitke pri Aigospotamoi (= Kozie riečky) a prehrali celú vojnu.

Po peloponézskej vojne bola oslabená aj moc Sparty, ktorá si znepriatelila viaceré štáty. V 70. rokoch 4. storočia pred Kr. sa nakrátko stali vedúcou silou v Grécku Théby, mestský štát v Boiótii. V bitke pri Leuktrách dokázali poraziť aj Spartu.

Macedónia

V polovici 4. storočia pred Kr. sa však začala do popredia dostávať Macedónia na severe Grécka. Macedónsky kráľ Filip II., ktorý vládol najprv ako regent za svojho nedospelého synovca, začal expanzívnu politiku Macedónie. Získal prístup k moru a v roku 338 pred Kr. v bitke pri Chaironeii v Boiótii porazil spojené vojsko gréckych mestských štátov a stal sa hegemónom Grécka. V roku 336 pred Kr. bol zavraždený na svadbe svojej dcéry a vlády sa ujal jeho syn Alexander III., ktorý neskôr dostal prímenie Veľký. Jeho nástupom na trón sa skončilo klasické obdobie vývoja Grécka.

Helenistický svet (338-30 pred Kr.)

Výboje Alexandra Veľkého

Keď Alexander Veľký nastúpil na trón po svojom otcovi Filipovi II., pokračoval v jeho politike expanzie na Východ proti Perzskej ríši. Pred členmi Korintskej ligy to odôvodňoval vyplienením Atén počas grécko-perzských vojen. V roku 334 pred kr. prekročil Hellespont s asi 50 000 vojakmi. Prvú bitku vybojoval na rieke Granikos, kde sa proti nemu postavili grécki žoldnieri v službách perzského kráľa a pertskí satrapovia. V bitke síce Alexander utrpel ťažké poraneneie, ale nakoniec zvíťazil. Odtiaľ zamieril do strednej Anatólie, kde v meste Gordion vyriešil problém s gordickým uzlom. Ďalšiu bitku zviedol pri rieke Issos v juhovýchodnej časti Malej Ázie. Tu sa už stretol priamo s kráľom Dareiom III., ale ten v rozhodujúcom okamihu ušiel a Alexander sa zmocnil kráľovského tábora, kde bola aj kráľova matka a manželka.

Od Issu zamieril Alexander na juh, kde ho zastavilo sedemmesačné obliehanie mesta Tyros. Po jeho dobytí dal mnohých obyvateľov ukrižovať alebo ich predal do otroctva. V roku 331 pred kr. ovládol Egypt, kde ho miestne obyvateľstvo i vládnuce špičky privítali ako osloboditeľa spod perzskej nadvlády. V oáze Siwa ho Amónovi kňazi vyhlásili za potomka bohov a za egyptského faraóna, v dôsledku čoho Alexander začal vyžadovať od domáceho obyvateľstva i od svojich vojakov božské pocty (proskynésis).

Poslednú veľkú bitku zviedol Alexander s Dareiom III. pri Gaugamelách, Dareios opäť ušiel, ale jeho vlastný satrapa Béssos ho zavraždil a vyhlásil sa za perzského kráľa. Alexander ho prenasledoval a pomstil Dareiovu smrť. Následne sa on sám dal vyhlásiť za perzského kráľa. Dobyl sídelné miesto perzských kráľov Persepolis, obsadil Babylon, z ktorého si urobil sídelné mesto a pokračoval v podmaňovaní si východných častí Perzskej ríše. Prišiel až na hranice Indie a zviedol bitku s kráľom Čandraguptom, ale Alexandrovi vojaci odmietli pokračovať vo výbojoch na Východe a požadovali návrat späť. Alexander tak urobil v roku 325. V roku 324 pred Kr. strávil v Babylone, kde organizoval správu svojej ríše a pripravoval novú výpravu na Východ. V júni 323 pred Kr. však Alexander Veľký zomrel a nezanechal potomka. Jeho syn, ktorého mal spolu s Roxanou sa narodil až niekoľko mesiacov po jeho smrti.

Dôsledky Alexandrových výbojov

Alexander si podmanil rozsiahlu Perzskú ríšu, ktorej hlavným hospodárstvom bola poľnohospodárska výroba. Väčšina obyvateľstva žila na vidieku. Alexander pri svojich výbojoch zakladal mestá, pomenované podľa neho - založil asi 30 Alexandrií, z nich najznámejšia je "Alexandria pri Egypte". Do miest umiestňoval vojenské posádky a pozýval do nich osadníkov z Grécka a Macedónie, predovšetkým obchodníkov a remeselníkov. Dobyté územie s apostupne helenizovalo - pogréčťovalo. Dorzumievacím jazykom sa stala attická gréčtina 4. stor. pred Kr. tzv. koiné. V dôsledku kultúrnych a náboženských kontaktov gréckeho a negréckeho obyvateľstva vznikali aj nové náboženské predstavy, ktoré boli zmesou orientálnych a gréckych náboženských predstáv (tzv. synoikismos). Výsledkom týchto zmien bol vznik nového helenistického božstva Sarapida.

Alexander Veľký sa snažil aj o čo najbližšie splynutie domáceho a gréckeho obyvateľstva. Sám si zobral za manželku princeznú Roxanu i dcéru Dareia III. Zorganizoval aj obrovskú svatbu asi 10 000 svojich vojakov s miestnymi ženami. Do štátnej správy postupne pozýval čo najviac príslušníkov domácej aristokracie.

Grécko pod macedónskou nadvládou

Po Alexandrovej smrti sa vzbúrili Atény a niektoré ďalšie štáty proti nadvláde Alexandrovho správcu Antipatra. Obliehali jeho vojsko v meste Lamia (preto sa hovorí o lamijskej vojne). Aténske loďstvo bolo roku 322 pred Kr. porazené pri Amorgu a pri Krannóne. Grécko sa definitívne dostalo pod nadvládu Macedónie, časť Peloponézu však kontroloval Ptolemaios I. Aténsky politik a rečník Démosthenes spáchal samovraždu.

V roku 315 – 297 pred Kr. ovládal Macedóniu a Grécko Antipatrov syn Kassandros, po jeho smrti Démétrios Poliorkétés (294 – 288 pred Kr.) a neskôr Démétriov syn Antigonos Gonatas (277 – 239 pred Kr.).

Grécko sa však neuspokojilo s macedónskou nadvládou a s pomocou egyptského Ptolemaia vyhlásili Atény Macedónii tzv. Chrémonidovu vojnu (nazvaná podľa aténskeho politika, hlavného vodcu odporu voči Macedónii). Atény však boli porazené a Macedónci umiestnili priamo v Aténach svoju posádku, ktorá kontrolovala mesto.

V roku 279 pred Kr. prenikli do stredného Grécka keltské kmene, ktoré ohrozovali aj veštiareň v Delfách. Proti nim sa postavil aitólsky spolok, ktorý si získal vedúce postavenie v delfskej amfiktyónii.

Na Peloponéze sa vytvoril achájsky spolok, v ktorom významné postavenie dosiahlo mesto Sikyón a jeho vojenský veliteľ Arátos.

V 3. storočí pred Kr. prechádzala výraznými zmenami Sparta, v ktorej sa snažil uskutočniť sociálne zmeny kráľ Agis IV. a po ňom Kleomenés III. Počet plnoprávnych občanov v Sparte totiž klesol na veľmi nízku hranicu a obaja reformátori sa snažili udeľovaním občianskych práv cudzincom (perioikom) zvýšiť počet občanov. V roku 222 pred Kr. ho však porazil Aratos spolu s Macedóniou a reformy boli neúspešné.

Už od 2. púnskej vojny začali do Grécka prenikať Rimania. Kartaginský vojvodcaHannibal sa pokúsil uzavrieť dohodu s Macedóniou, aby Rimania museli bojovať na dvoch stranách, ale Rimania porazili Hannibala a neskôr aj macedónskeho kráľa Filipa V.

V roku 196 pred Kr. rímsky veliteľ Titus Quinctius Flamininus porazil opäť Filipa V. a na zhromaždení gréckych vyslancov v Korinte vyhlásil slobodu gréckych miest. V roku 148 pred Kr. bola Macedónia definitívne porazená a Rimania z nej vytvorili svoju provinciu.

V roku 146 pred Kr. Rimania zasiahli do sporov medzi Spartou a achájskym spolkom, dobyli a úplne zničili Korint a z Grécka bola vytvorená takisto rímska provincia. Samostatnosť a nezávislosť Grécka skončila, Grécko sa stalo súčasťou Rímskej ríše.

Grécko súčasťou Rímskej ríše (146/31 pred Kr.- 395 po Kr.)

Po porážke Macedónie v bitke pri Pydne v roku 168 pred Kr. rímsky vojenský veliteľ Titus Quinctius Flamininus vyhlásil na zhromaždení predstaviteľov gréckych miest v Korinte „slobodu“ gréckych miest.

V Macedónii sa za nástupcu Persea vyhlásil akýsi Andriskos, ku ktorému sa pridala Trácia, Thessália a niektoré ďalšie oblasti. Rimania síce utrpeli v roku 149 pred Kr. porážku, ale v nasledujúcom roku s podporou pergamského kráľa Attala II. zvíťazili a Macedónia bola ako samostaný štát zlikvidovaná. Stala sa z nej rímska provincia.

V ostatnom Grécku prebiehali boje medzi Achájskym spolkom a Spartou. Do bojov zasiahli Rimania, porazili vojsko achájskeho spolku a dobyli a úplne zničili Korint. Z Grécka urobili svoju ďalšiu provinciu Achaiu. Sparta a Atény zostali slobodnými, nezávislými štátmi, ostatné grécke mestá boli pod kontrolou rímskeho správcu Macedónie. Tento stav zmenil až prvý rímsky cisár Augustus, ktorý osamostatnil správu Achaie.

Dobytie Korinta rímskym vojsko a podmanenie si ďalších gréckych miest znamenalo kultúrne okrádanie Grécka. Z jednotlivých miest boli odvezené tisíce sôch a umeleckých diel, ktoré ozdobili domy rímskych dobyvateľov. Kultúrne styky medzi Rímom a Gréckom spôsobili prenikanie gréckej (helenistickej) kultúry do Itálie. Spolu s tým prenikajú do Ríma aj náboženské predstavy a grécki bohovia, ktorých sochy vyzdobili novopostavené chrámy. Začína sa rozvíjať rímska literatúra, ktorá čerpá z gréckych vzorov – napodobňuje jednotlivé žánre a druhy literatúry. Prvým literárnym dielom v latinčine bol latinský preklad Homérovej Odyssey, ktorý urobil zajatý Grék Livius Andronicus. Podľa vzoru attickej komédie vznikajú aj latinské Plautove a Terentiove komédie, po vzore gréckych historikov sa začínajú písať najstaršie rímske letopisy po grécky, aby Rimania ukázali Grékom, že sa im v mnohom vyrovnajú.

Poprední rímski politici a predstavitelia prijímajú grécke zvyky a kultúru, osvojujú si grécky jazyk. V 1. stor. po Kr. rímsky básnik Horatius napísal, že „dobyté Grécko nakoniec zvíťazilo“ („Graecia capta denique victrix“).

Vojny s Mithradatom

V 1. storočí pred Kr. sa Rimania dostali do vojenského konfliktu s pontským kráľom Mithradatom VI. Eupatorom. Z malého územia na severovýchode Malej Ázie začal výbojmi rozširovať svoju ríšu. Dostal sa do konfliktu s kappadockým kráľom, ktorý bol pod ochranou Ríma, preto Rimania vyhlásili Mithradatovi vojnu. Ten však zvíťazil v Malej Ázii a preniesol vojnu do Európy, keď prenikol aj do Atén. V Ríme bol za veliteľa proti Mithradatovi zvolený Lucius Cornelius Sulla. V roku 87 pred Kr. sa vylodil v Epire, prešiel cez stredné Grécko do Boiótie a začal obliehať Atény, ktoré 1. marca roku 86 pred Kr. dobyl a vyplienil, podobne aj ďalšie grécke mestá. V nasledujúcom roku Sulla porazil Mithradatove vojska aj pri Chaironei a v Orchomene a Mithradates sa z Grécka stiahol. V roku 85 pred Kr. podpísal v Dardane s Rimanmi mier. Sullovo víťazstvo v Grécku znamenalo ďalšie odvážanie kultúrneho dedičstva do Ríma.

V nasledujúcom období sa územie Grécka stalo pre Rimanov územím, kadiaľ prechádzali do Malej Ázie. Kultúrne však Atény a ostrov Rodos zohrali významnú úlohu, pretože mnohí poprední politici odchádzali do Grécka, aby si rozšírili vzdelanie u gréckych učiteľov a filozofov.

V roku 48 pred Kr. sa pri Farsale odohrala významná bitka medzi Pompeiom a Caesarom, ktorí predtým vytvorili tajnú dohodu. Keď Caesar začal občiansku vojnu, Pompeius ušiel do Grécka, aby tu zhromaždil svojich stúpencov. Caesar ho nasledoval do prístavu Brundisium (dnes Brindisi), odtiaľ sa prepravil do Grécka a 1. júna 48 pred kr. porazil Pompeiovo vojsko v bitke pri Farsale. Pompeius pred Caesarom ušiel do Egypta, ale tam ho zavraždili. Caesar ovládol Grécko i celú Rímsku ríšu. V Grécku dal obnoviť Korint, ktorý Rimania zničili v roku 146 pred Kr.

Grécko sa stalo miestom vojenských udalostí aj za druhého triumvirátu. Caesarovi stúpenci Marcus Antonius, Marcus Aemilius Lepidus a Gaius Octavius prenasledovali Caesarových vrahov, ktorí sa zhromaždili pri Filippách na severe Grécka. Gaius Cassius Longinus a Decimus Iunius Brutus tu zhromaždili vojsko, ale na jeseň v roku 42 pred Kr. boli republikáni porazení.

Grécko sa ešte raz stalo miestom vzájomných bojov medzi Rimanmi. Marcus Antonius a Gaius Octavius sa 2. septembra 31 pred Kr. stretli v bitke pri myse Aktion (lat. Actium) v Ambrakijskom zálive na západnom pobreží Grécka, na ktorej sa pôvodne zúčastnila aj egyptská Kleopatra VII.. Marcus Antonius mal výhodnejšiu polohu a rozmiestnenie vojska, ale keď začala námorná bitka, Kleopatra na svojej lodi odplávala do Egypta a Marcus Antonius za ňou. Jeho vojsko sa síce bránilo, ale nakoniec sa čestne vzdalo Gaiovi Octaviovi, budúcemu prvému rímskemu cisárovi Augustovi.

Grécko za cisárstva

V cisárskom období si Grécko dlho udržiavalo určitú autonómiu. Rimania rešpektovali kultúrnu a vzdelanostnú úroveň Grécka a stále sa chodili vzdelávať do Atén, na Rodos alebo navštevovali významné grécke mestá a veštiarne. Cisár Nero obľuboval Grécko a dal tam usporadúvať početné hudobné a básnické súťaže, z ktorých si prinášal zlaté vence víťaza. Za to získavali grécke mestá oslobodenie od daní alebo rôzne úľavy. Cisár Flavius Vespasianus síce načas obmedzil privilégiá gréckych miest, ale cisár Hadrianus ako veľký obdivovateľ gréckej kultúry dal napr. v Aténach vybudovať veľký chrám Dia Olympského, knižnicu a agoru. Inšpiroval sa stavbami v Aténach a vo svojej vile v Tivoli si dal vybudovať napodobeninu aténskej stoy (stĺporadia). V Aténach naďalej fungovali filozofické školy (predovšetkým Platónova Akadémia), konali sa olympijské hry. Až v roku 395 ich cisár Theodosius zakázal a v roku 529 cisár Iustinianus dal zavrieť filozofické školy v Aténach.

V roku 395 cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu na dve časti. Hranica medzi Východorímskou ríšou a Západorímskou ríšou sledovala jazykovú hranicu: na východe sa rozprávalo prevažne grécky, na západe latinsky. Grécko sa stalo súčasťou Byzantskej ríše.

Grécko v Byzantskej ríši (395-1453 po Kr.)

Po rozdelení Rímskej ríše Theodosiom I. v roku 395 po Kr. sa Grécko stalo súčasťou Východorímskej ríše s centrom v úúKonštantínopole. Spočiatku nebola Východorímska ríša toľko ohrozovaná vpádmi germánskych kmeňov ako boli časti na západe, ale v roku 558 sa spojili bulharské a slovanské kmene, ktoré zaútočili na Konštantínopol a jedna ich časť plienila Balkánsky polostrov a Grécko. V roku 586 Slovania spolu s Avarmi obliehali mesto Thessaloniki (Soluň) a prenikli až na Peloponéz. Územie vyplienili, časť Slovanov sa usadila na obsadenom území.

V 6. a 7. storočí ohrozovali Byzantskú ríšu perzské kmene z Východu a Slovania zo severu. Oveľa horšie a nebezpečnejšie boli morové epidémie, ktoré zahubili veľkú časť obyvateľstva. Mestá v Grécku sa vyľudnili, obyvateľstvo v Aténach sa stiahlo na Akropolu, ľudia opustili Korint a usadili sa na ostrove Salamína. Okolie Solúna osídlili Slovania, ktorí ovládli rozsiahle územia, označované ako Sklavinia, na Peloponéze prežívalo predovšetkým prístavné mesto Patras. Od 8. storočia ohrozovali východnú hranicu Byzantskej ríše a územia v Afrike Arabi.

Za vlády kráľovnej Ireny, ktorá vládla ako regentka za svojho nedospelého syna Konštantína VI., podnikol veliteľ Staurakios v roku 738 rozsiahlu výpravu do stredného Grécka, prenikol až na Peloponéz a priviezol odtiaľ do Konštantínopola veľkú korisť a početných zajatcov, Slovanov zo stredného Grécka a Peloponézu. Po podobných akciach Byzancie boli Sklavínie zničené a Gréci mohli vyjsť na vidiek. Okrem toho na posilnenie populácie bolo do Grécka, predovšetkým na západný Peloponéz a do Tesálie usadené grécke obyvateľstvo z južnej Itálie, Sicílie, Anatólie a Cypru. Slovania, ktorí prežili boli asimilovaní.

V 8. storočí sa Byzantská ríša zmietla a v obrazoboreckom hnutí (ikonoklasmus), počas ktorého bolo zničené veľké množstvo umeleckých diel a nástenných malieb. Tieto vieroučné spory vyvolávali aj rôzne útoky jedných skupín veriacich proti druhým. Od konca 9. storočia sa Byzantská ríša skonsolidovala, obrazoborecké hnutie bolo vyhlásené za herézu. Keď sa upravili politické pomery, Byzantská ríša mohla začať rozsiahlu výbojnú politiku (cisár Nikeforos, Basileios) najmä v Malej Ázii a v Stredozemnom mori (v r. 960 – 961 dobytie Kréty, ktorú dlho ovládali Arabi).

Stabilizácia politickej situácie spôsobila aj nový kultúrny rozmach, ktorý sa označuje ako macedónska renesancia. Vzniklo kurzívne písmo, opisovali sa knihy, vytvárali sa veľké knižnice (arcibiskup Aretas, ktorý pochádza z prístavného mesta Patras). Byzantskí vzdelanci sa inšpirovali dielami antických autorov, robili si z nich výpisky (konštantinopolský patriarcha Fotios), dopĺňali ich vlastnými komentármi.

V 11. storočí začali na územie Byzantskej ríše prenikať z východu seldžuckí Turci, ktorí najprv ovládli územia, ovládané Arabmi, potom zaútočili na územia v Malej Ázii. Pri meste Mantzikerte v Arménii sa 26. augusta 1071 odohrala bitka, v ktorej bolo byzantské vojsko porazené, sám cisár Romanos IV. padol do zajatia. Turecký náčelník Alp-Arslan síce ponúkol Romanovi čestný mier, ale prevrat v Konštantínopole spôsobil Romanovu smrť a Turci bez problémov ovládli vnútrozemné časti Malej Ázie.

V období križiackych vojen ohrozovali územie Gécka sicílski Normani. Roger II. podnikol v roku 1147 vojenskú výpravu na ostrov Korfu, prenikol až ku Korintu a na ostrov Euboiu. Byzantský cisár Manuel II. sa spojil s nemeckým cisárom Konrádom III. a podarilo sa mu normanské nebezpečenstvo zažehnať. Koncom 12. storočia stratila Byzantská ríša ďalšie územia v Grécku, keď sa talianski Orsiniovci zmocnili Kefalónie a ostrova Zyknthos. Ich príchod znamenal začiatok prenikania kupcov z Benátok, Janova, Pisy a Florencie do Grécka, ktorí postupne ovládli zahraničný obchod a získali v Grécku veľký vplyv.

Za vlády Komnénovcov sa v Tessálii, Trácii a Macedónii vytvorila pomerne silná vrstva bohatých šľachtických rodov, ktoré ovládali rozsiahle pozemky a zasahovali aj do vysokej politiky. Okrem Konštantínopola bolo jedným z najvýznamnejších miest vtedajšieho gréckeho sveta mesto Thessaloniki (Solún).

Kláštory

Osobitnú kapitolu od 10. storočia zohrali v Grécku kláštory, ktoré sa sústredili predovšetkým na polostrove Athos. Je to asi 60 km dlhý a 8 – 12 km široký najvýchodnejší polostrov na severe Grécka, jeho najvyšší vrchol Athos dosahuje výšku 2000 metrov.

Prvé osídlenia vzdialené od ľudských obydlí tu vznikali pravdepodobne už v 7. storočí, v 9. storočí už početnejšie mníšske komunity alebo jednotliví mnísi. V roku 885 vydal cisár Basileos I. bulu o tom, že na Athos môžu sídliť len askéti. V roku 963 založil sv. Athanasios Athonites, priateľ a spovedník cisára Nikéfora Foka, kláštor Megisti Lavra. Z roku 971/2 pochádza najstaršie zachované typikon – akási kláštorná ústava, ktorá upravovala pomery kláštorov a ostatného územia. Tvorí základ i súčasnej správy. V 10. storočí vznikajú ďalšie kláštory, celkovo ich vzniklo viac ako dvadsať veľkých kláštorov a niekoľko menších, príp. obydlia individuálne sídliacich mníchov. Napokon cisár Alexios I. vydal zákon o zákaze pobytu žien na polostrove.

Jednotlivé kláštory vznikali pod patronátom byzantských cisárov, ale aj ďalších vládcov z Gruzínska, Srbska, Ruska. Všetky kláštory a všetkých mníchov spájala ortodoxná viera. Po príchode Turkov do Európy sa zosilnil príliv utečencov na polostrov, najmä zo Srbska (kláštor Chalandar). I počas tureckej nadvlády si kláštory zachovali určitú nezávislosť, tureckí sultáni nezasahovali do záležitostí polostrova.

Kláštory na polostrove sa stali významnými kultúrnymi a duchovnými centrami. Dodnes sa v nich zachovali stovky rukopisov a tisícky inkunábulí – tlačených kníh z prvého storočia existencie kníhtlače. Mnísi sa popri hospodárskej činnosti venovali predovšetkým opisovaniu antických i stredovekých diel, ale aj novej tvorbe náboženského charakteru. Začiatkom 19. storočia s amníci z kláštorov aktívne zapojili do gréckeho národnooslobodzovacieho boja. Materiálne ho podporovali, ale mali predovšetkým významnú úlohu svojimi duchovnými podnetmi pre rozvoj novogréckej kultúry.

Latinské cisárstvo (1204 – 1261)

V roku 1204 sa začala štvrtá križiacka výprava, ktorej hlavným cieľom sa však na podnet Benátok stalo dobytie Konštantínopola. Byzantský cisár bol zvrhnutý, za nového bol zvolený Balduin I. z Flámska. Po jeho korunovácii došlo k rozdeleniu sfér vplyvu a území (Partitio imperii byzantini) medzi hlavných účastníkov výpravy. Bonifác z Montferratu, ktorý mal mať hlavné velenie výpravy, získal územia v Malej Ázii, ale čoskoro dobyl Solún a založil Solúnske kráľovstvo. Jeho súčasťou sa stali aj ďalšie územia v Grécku – Tessália a Macedónia.

Benátska republika, ktorá bola najviac zodpovedná za to, že sa križiaci vrhli na Byzantskú republiku, získala Iónske ostrovy, ostrovy v Egejskom mori s najväčším ostrovom Krétou, na Peloponéze prístavy Koron a Modon. Benátky si tak vytvorili základňu svojho zámorského obchodu a v nasledujúcom období kontrolovali celé Stredozemné more.

Okrem území, ktoré ovládali Benátky, vzniklo na Peloponéze Achájske kniežatstvo, ktoré ovládali grófi z Champolitte a Villehardouinovci. Zvyšok území v Grécku podliehali stále Latinskému cisárstvu.

Na západe stredného Grécka Michal Angelos Dukas Komnenos (12041215) vytvoril Epirský despotát a podliehali mu územia až po Korintský záliv. Pretože územie bolo prevažne hornaté a pomerne chudobné na úrodnú pôdu, obyvateľstvo zmiešaného pôvodu (boli tu usadení Slovania, Gréci, ktorí ušli z dobytých území na Peloponéze a ďalšie skupiny) sa živilo predovšetkým chovom dobytka. Spory a politické ambície bohatých šľachtických rodín spôsobovali, že centrálna vláda despotátu nebola stabilná. V rokoch 12501260 sa však Epirský despotát stal jedným z dôležitých území, ktoré bojovali za obnovu Byzantskej ríše.

Na územiach v Grécku, ktoré sa dostali pod kontrolu západných šľachticov dochádzalo k posilňovaniu obyvateľstva zo Západu, ktoré sa vo zvýšenom počte sťahovalo na ovládané územia. Medzi latinským a domácim – gréckym obyvateľstvo sa uzatvárali zmiešané manželstvá, pričom v politickej a sociálnej sfére začali prevládať zvyklosti zo Západu.

V roku 1261 sa Michalovi VIII. z rodu Palaiologovcov podarilo ovládnuť Konštantínopol a začal obnovovať Byzantskú ríšu. Postupne získaval územia, ktoré ovládli bývalí účastníci štvrtej križiackej vojny. V roku 1278 získal Achájske kniežactvo na Peloponéze, ďalšie územia v Grécku však nezískal, pretože v roku 1278 zomrel.

Naopak, vytvorilo sa tu Aténske vojvodstvo, ktoré ovládol francúzsky gróf de Brienne, Tébske vojvodstvo ovládli katalánski žoldnieri, ktorých si pôvodne najal cisár v Konštantínopole. Severné územia Grécka boli vážne spustošené vojskami súperiacich byzantských vládcov (Andronikos II. a jeho vnuk Andronikos III.).

Hoci sa v Konštantinopole stabilizovala vláda dynastie Kantakuzenovcov, v Solúne sa proti Jánovi Kantakuzenovi zdvihla vlna odporu. V rokoch 1342 – 1350 povstali solúnski chudobní obyvatelia – zelóti. Skonfiškovali majetok aristokracie, ktorú vyhnali z mesta, zabrali aj cirkevný a kláštorný majetok. V roku 1350 sa Jánovi Kantakuzenovi podarilo po dlhšom obliehaní Solún dobyť a zlikvidovať toto ľudové hnutie.

Od polovice 13. storočia stúpala v Malej Ázii moc osmanských Turkov. Sultán Orchan donútil byzantského cisára, aby mu platil pravidelnú daň za územia, ktoré Konštantínopol ešte ovládal v Malej Ázii. Roku 1345 vojská sultána Sülejmana sa uchytili na európskej pevnine, keď dobyli mesto Gallipol a v roku 1365 aj Adrianopol.

Turci odtiaľ postupne prenikali na severný Balkán, usadzovali sa tu a pôvodné obyvateľstvo sa pred ich tlakom sťahovalo na ostrovy v Egejskom mori a na Peloponéz, kde sa vytvoril tzv. Morejský despotát s vládou Theodora II. syna byzantského cisára Manuela II. Medzi Sarónskym zálivom a Korintským zálivom dal vybudovať hradbu Hexamilion, ktorá mala zastaviť postup Turkov na Peloponéz. Hlavným mestom despotátu bola Mystra, ktorá sa zároveň stala dôležitým kultúrnym centrom vtedajšieho Grécka. Rozvíjala sa tu literatúra a architektúra s nádhernými nástennými maľbami.

V roku 1444 koalícia kresťanských vládcov západu utrpela ťažkú porážku pri Varne a v roku 1453 Turci dobyli Konštantinopol. Byzantská ríša zanikla, Grécko sa stalo súčasťou Osmanskej ríše.

Grécko súčasťou Osmanskej ríše (1453 - 1820)

Osmanskí Turci ovládli územie Grécka postupne ako ovládali územia Byzantskej ríše v Európe. V roku 1354 obsadili mesto Gallipoli (predtým sa nazývalo Kallipolis), v roku 1362 Edirne (predtým Adrianopolis/Hadrianopolis). Tieto turecké územia sa nazývali Rumélia. Odtiaľ prenikli do Trácie a Macedónie, v roku 1387 dobyli Solún (turecky sa nazývala Selanik). PO dobytí Konštantínopola v roku 1453 dobyli aj Peloponéz.

Celé územi Balkánskeho polostrova vytváralo jeden správny celok – Ejalet Rumeli, pričom územie Grécka bolo po roku 1460 rozdelené na osem menších správnych častí – sandžakov: Morea (= Peloponéz), Euboia a Atika, Tesália, Akarnánia, Aitólia s južným Epirom, Janina (= Epir), Selanik (Solún, Thessaloniki) a Kavala. Neskôr sa počet sandžakov zvýšil až na 32.

Územie Grécka sa stalo zdrojom remesleníkov a obchodníkov, ktorí sa buď dobrovoľne alebo niekedy násilím sťahovali do Konštantínopla, ktorý po dobytí v roku 1453 stratil veľkú časť obyvateľov.

Väčšina slobodného obyvateľstva v Grécku sa pod osmanskou nadvládou živila poľnohospodárskou výrobou. Pracovali čiastočne na vlastnej pôde, čiastočne boli ako nájomní roľníci závislí od bohatších majiteľov pôdy. Roľníci i remeselníci platili pravidelnú daň (defter), obyčajne vo výške 10% z úrody. Platili sa však aj ďalšie dane za domáci dobytok ahydinu, za vlastníctvo mlynov či daň „z krbu“.

Turecká nadvláda zabezpečovala kresťanskému obyvateľstvu slobodu vyznania, ale dane kresťanov boli vyššie ako moslimov, preto časť obyvateľstva prestupovala k islamu. Veľká časť obyvateľstva si však udržiavala svoju ortodoxnú vieru. Z kresťanského obyvateľstva sa však odvádzali mladí chlapci či už pre službu vo vojsku (známi janičiari) alebo pre službu pážat v sultánskom paláci. V tomto prípade si najprv odslúžili niekoľko rokov v službe miestnych tureckých správcov, aby sa naučili turečtine a tureckým zvykom.

Cirkevné záležitosti v Grécku boli pod správou miestneho patriarchu. Kláštory na polostrove Athos alebo kláštory Meteora mali rozsiahly majetok, ktorý slobodne využívali. Mníci v kláštoroch pokračovali vo svojej náboženskej činnosti a naďalej opisovali aj diela antických autorov, pričom sa kláštory stávali centrami udržiavania gréckej identity. Mnohí mnísi podstúpili mučednícku smrť.

Pod osmanskou správou sa v gréckych mestách rozvíjali aj remeslá a obchod. Významnými centrami remeselnej výroby boli Atény, Nauplion, Téby, Larissa, Janina. Gréci ako výborní námorníci, sa podieľali aj na rozvoji námorného obchodu v oblasti Stredomoria.

Turecká nadvláda vyvolávala medzi gréckym obyvateľstvom rôzne formy odporu. Najčastejšie to bolo hnutie kleftov (zlodeji), ktorí žili v horách, odkiaľ podnikali útoky proti tureckej moci. Medzi obavateľmi boli títo klefti veľmi populárnim, stávali sa z nich hrdinovia ľudovej poézie.

Západné (kresťanské) štáty sa snažili organizovať boj proti tureckej nadvlády v Grécku. Iniciatívni boli predovšetkým Benátčania, ktorí ovládali rozsiahle územia, ale neboli príliš úspešní. Viedli niekoľko vojen s Tureckom (benátsko-turecké vojny: prvá – 1463 – 1479; druhá – 1499 – 1503; ďalšia 1684 – 1699), v ktorých Benátčania väčšinou prehrali a stratili územia v Grécku – Peloponéz, Naupaktos, Methoni, Koroni, v r. 1571 Turci ovládli Cyprus, v roku 1699 sa Turci zmocnili Kréty, odkiaľ vytlačili rád johannitov. V roku 1571 však pri Naupakte utrpelo turecké loďstvo vážnu porážku na mori od Španielov, ktorých loďstvu velil Juan d’Asturia. Bola to jedna z najvýznamnejších námorných bitiek v dejinách.

V benátsko-tureckej vojne v rokoch 1684 – 1699 bola vážne poškodená aténska Akropola. Na Akropole bola vybudovaná pevnosť a v chráme bohyne Pallas Athény v Partenóne bol uložený pušný prach. Benátska delová gula zasiahla tento sklad a vnútorná časť Parthenónu vyletela do povetria. Benátky na šesť mesiacov ovládli Atény a v roku 1699 bol podpísaný mier v Karloviciach, na základe ktorého Benátčania ovládli Peloponéz a ostrovy Aiginu, Salamínu a Lefkadu.

V druhej polovici 18. storočia sa v Grécku začali šíriť snahy o oslobodenie sa z osmanskej nadvlády. Grécka inteligencia (predstavovaníá predovšetkým ortodoxnými kňazmi, ale aj spisovateľmi a literátmi) sa spájala s veľkostatkármi i drobnými roľníkmi. Vznikali početné miestne vzbury a boj Grékov za slobodu podporovali aj západné štáty a Rusko, ktoré využívali vnútorné oslabenie Turecka, aby získali vplyv na Balkáne. Grécky národný odpor vyústil vo vzniku novovekého gréckeho štátu na začiatku 19. storočia.

Boj za nezávislé Grécko

Rozklad Osmanskej ríše

V druhej polovici 18. storočia prechádzala Osmanská ríša obdobím úpadku, ktorý sa prejavoval úplatkárstvom, vzrastom moci jednotlivých miestnych vládcov (v Egypte Muhammad Alí, na Balkánskom polostrove v Joanine Ali paša Tepelenský), ktorí začali vystupovať takmer ako nezávislí vládcovia.

Postavenie Osmanskej ríše oslabovali aj nároky západných i východných mocností, ktoré sa začali vážnejšie zaujímať o Balkánsky polostrov. Rusko si začalo robiť nároky na plavbu úžinami Bospor a Dardanely a prejavovalo záujem o vplyv na Balkánskom polostrove, pričom využívalo pravoslávne obyvateľstvo. Po uzavretí mieru v roku 1774 si Rusko vynútilo prenikanie svojich obchodníkov na Balkán. K posilneniu gréckeho národného povedomia prispela aj skutočnosť, že keď Napoleon obsadil Itáliu, zanikla Benátska republika a územia, ktoré dovtedy ovládala, sa dostali pod francúzsky vplyv.

Grécke národné obrodenie

Za týchto zahraničnopolitických podmienok sa medzi gréckym obyvateľstvom šírili myšlienky osvietenstva a francúzskej revolúcie spolu s prebúdzajúcimi sa myšlienkami obrody antiky a gréckeho sebavedomia.

Jednou z vedúcich vrstiev novej gréckej spoločnosti sa stali obchodníci, ktorým sa otvárali cesty do strednej a západnej Európy a spätne šírili v Grécku vplyvy západného myslenia. S narastajúcim obchodom sa rozširoval počet gréckych obchodných lodí, ktoré postupne ovládli obchod v Stredozemnom mori.

Významnú úlohu v gréckom národnom obrodení zohral konštantinopolský patriarcha, ktorý bol hlavou gréckej pravoslávnej cirkvi a tým ovplyvňoval všetko grécke obyvateľstvo. Takisto zohrali v hospodárskom a politickom živote významnú úlohu fanarioti – príslušníci významných aristokratických rodín v Konštantínopole, ktoré sa pokladali za pokračovateľov starých byzantských aristokratických rodín. Ich služby využívali aj vládcovia Osmanskej ríše a poverovali ich dôležitými hospodárskymi a námornými funkciami.

Obyvateľstvo na vidieku trpelo daňovým zaťažením, ktoré zvyšovali miestni osmanskí úradníci, zvyšujúci neustále daňové povinnosti alebo nútili roľníkov, aby si za nevýhodných podmienok prenajímali pôdu. Preto sa medzi vidieckym obyvateľstvom šírilo zbojnícke hnutie (klefti), pričom vodcovia zbojníckych bánd, bojujúcich proti osmanskej nadvláde, sa stávali hrdinami národného odboja. Časť obyvateľstva sa však sťahovala aj mimo Grécko a v jednotlivých krajinách zakladala uzavretejšie exilové skupiny (Rusko), ktoré si tu zakladali vlastné spolky a školy, vydávali noviny.

Významnými postavami začínajúceho gréckeho národného obrodenia sa stali Adamantios Korais, ktorý pôsobil vo Francúzsku, a básnik, literát a revolucionár Rigas Ferreos Velestinlis, ktorý žil v rakúskej monarchii, ale v roku 1797 ho rakúska polícia zatkla a vydala osmanským úradom, ktoré ho v roku 1798 v Belehrade zahrdúsili.

Územie Grécka sa začalo postupne vymaňovať spod osmanskej nadvlády. Po zlikvidovaní Benátskej republiky sa Francúzi zmocnili Iónskych ostrovov, z ktorých vytvorili Štát siedmich spojených ostrovov (Kerkýra, Kefalénia, Lefkada, Paxos, Itaka, Zakyntos). Po roku 1798 ich vytlačilo Rusko a tento štátny ústav sa dostal pod ruský patronát. V roku 1809 Veľká Británia vytlačila z ostrovov Francúzov, ktorí sa sem nakrátko vrátili, v roku 1815 sa dohodla s Ruskom a až do roku 1863 boli ostrovy pod jej patronátom (pod názvom Spojené štáty Iónskych ostrovov).

Po potlačení francúzskej revolúcie a porážke Napoleona sa v zahraničí začali vytvárať tajné organizácie – Priateľské združenia (gr. Filiki Eteria). V roku 1814 vznikla v Odese najstaršia organizácia, ktorá neskôr preniesla svoje pôsobenie do Istanbulu. Významnou osobnosťou v organizácii sa stal najprv Ioannis Kapodistrias, ktorý mal vysoké postavenie aj v ruskej zahraničnej politike, neskôr Alexandros Ypsilantis. Pod jeho vedením sa začal ozbrojený protiturecký boj, ktorého súčasťou však bol aj boj ostatných balkánskych národov za oslobodenie sa spod osmanskej nadvlády (Srbi, Moldavci, Valasi).

Alexandros Ypsilantis začal v roku 1821 národnooslobodzovací boj Grékov povstaním v Moldavsku, ale jeho druhovia zostali osamotení a v bitke pri Dragašani boli porazení. Ypsilantis ušiel do Rakúska, kde ho zatkli a v roku 1828 zomrel vo Viedni.

25. marca 1821 vypuklo však ozbrojené povstanie aj na Peloponéze (vtedy sa nazýval Morea). Tento deň sa dodnes v Grécku oslavuje ako hlavný sviatok novodobého Grécka. Vzniklo niekoľko ozbrojených skupín, ktoré postupne ovládli takmer celý polostrov. Výbornými vodcami ľudových vrstiev boli Theodoros Kolokotronis, Dimitrios Ypsilantis (brat Alexandra Ypsilantisa) či Laskarina Bubulina, legendárna námorná kapitánka. K chudobným povstalcom sa pridávali aj grécke stredné i majetné vrstvy. K povstalcom na Peloponéze sa postupne pridávali aj jednotlivé ostrovy v Egejskom mori, ktoré však podľahli tureckému námornému útoku. Povstalci ovládli aj Atény a Misolongi.

Boj za slobodu sprevádzalo kruté vraždenie civilného obyvateľstva na obidvoch stranách. Tureckí janičiari vraždili grécke ortodoxné obyvateľstvo na západnom pobreží Malej Ázie. Krutosťou vyniklo vyvraždenie gréckych obyvateľov na ostrove Chios, ktoré znázornil aj francúzsky maliar Eugene Delacroix. Naopak, grécki povstalci vyvraždili muslimské obyvateľstvo v meste Tripolitsa na Peloponéze.

Povstanie gréckeho obyvateľstva za slobodu vzbudilo v zahraničé veľkú odozvu. Vznikali výbory na podporu Grékov, organizovali sa zbierky peňazí a zbraní, do Grécka prichádzali dobrovoľníci, ktorí podporovali Grékov. Medzi najvýznamnejšie osobnosti, ktoré sa pridali na stranu Grékov, patril anglický básnik lord George Gordon Byron, ktorý okrem básní aj priamo podporil povstanie, ale keď sa vylodil v Misolongi, ochorel a v roku 1824 zomrel.

Oficiálne však západné štáty ani Rusko nepodporili grécky boj za oslobodenie. Svätá aliancia dokonca vystúpila proti povstaniu, aby sa jeho myšlienky nerozšírili v ostatnej Európe. Ako prvá krajina urobila zmenu v postoji Veľká Británia, ktorá sa od roku 1822 otvorene postavila na stranu Grékov a začala ich aj finančne podporovať.

Grécke povstanie nebolo jednotné, v rôznych regiónoch vznikali samostatné organizačné jednotky. V decembri 1821 sa pri Epidaure zišlo grécke národné zhromaždenie, ktoré trvalo až do januára 1822, ale nestalo sa vedúcim orgánom povstania. 1. januára 1822 bola ale prijatá epidaurská ústava, ktorá formulovala základné občianske práva a hlásila sa k demokratickým princípom vlády (delba zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci). Bol vytvorený päťčlenný výkonný výbor (gr. ektelestiko), ktorý mal menovať štátneho kancelára a sedem ministrov. Prvými tromi štátnymi funkcionármi boli zvolení Alexandros Mavrokordatos (predseda výkonného výboru), Dimitrios Ypsilantis (predseda zastupiteľského orgánu) a Theodoros Negris (štátny kancelár, minister zahraničia). V decembri 1822 sa zišlo v Astrose na Peloponéze druhé národné zhromaždenie, ktoré formálne naďalej upevnilo demokratické práva občanov.

V roku 18231824 sa rozhorela občianska vojna medzi jednotlivými gréckymi povstaleckými skupinami, čo využili Turci a spolu s egyptským Muhammadom Alím sa 27. apríla 1825 vylodili na Kréte, postupne ju obsadili (23. apríla 1826), v auguste dobyli Atény. Pod hrozbou zničenia gréckeho povstania sa Gréci obrátili na západné mocnosti so žiadosťou o pomoc, dokonca ponúkali grécku korunu západným vládcom. Do vedúcich vojenských funkcií boli dosadení britskí velitelia. Veľká Británia a Rusko uzavreli v roku 1826 dohodu, na základe ktorej mali vyvíjať nátlak na Vysokú portu. V roku 1827 sa k dohode pripojilo aj Francúzsko a všetky tri štáty podpísali Londýnsku konvenciu, ktorou tlačili na Turecko. Keď Turecko odmietlo túto dohodu, došlo 20. októbra 1827 pri Navarine k veľkej námornej bitke, v ktorej turecké loďstvo utrpelo porážku. Situáciu chcelo využiť Rusko a vyhlásilo Turecku vojnu. V dôsledku toho muselo Turecko súhlasiť s mierovými rokovaniami o osude Grécka a jeho samostatnosti, ktoré však trvali ešte niekoľko rokov.

30. januára 1828 sa v Nauplione na Peloponéze vylodil Ioannis Kapodistrias, ktorý začal uskutočňovať myšlienku nezávislého gréckeho štátu. Nátlakom donútil znepriatelené grécke skupiny, aby prestali s vnútornými šarvátkami. Stal sa prvým prezidentom gréckeho štátu, ktorého moc však bola obmedzená predovšetkým na územie Peloponézu, prvým hlavným mestom sa stalo mestečko Nauplio. Na jeho stranu sa pridali ďalší významní politici – Theodoros Kolokotronis a Andreas Metaxas. V roku 1831 Kapodistriasa zavraždili v Nauplione príbuzní významného opozičného politika Petrobeja Mavromichalisa. Za nástupcu bol nakrátko zvolený jeho brat Avgostinos, ale toho v roku 1832 donútili opustiť Grécko. Po jeho odchode prepukla v Grécku občianska vojna, ktorú vyriešil až zásah západných mocností.

Francúzsko, Anglicko a Rusko uzavreli 7. mája 1832 dohodu o tom, že vládcom Gréckeho kráľovstva sa stane Otto, syn bavorského kráľa Ľudovíta I. Pretože mal len sedemnásť rokov, vládla za neho regentská rada.

Územie nového štátu zahŕňalo Peloponéz a stredné Grécko (Atika, Boiótia), ostrovy Euboia a Kyklady. Až do roku 1864 zostávali samostatné Spojené štáty jónskych ostrovov, Tesália sa pripojila ku Grécku v roku 1881, Macedónia v roku 1878. Ostrov Samos získal od Turecka autonómiu, Kréta bola najprv pod vládou egyptského Muhammada Alího, v roku 1841 sa vrátila späť pod nadvládu tureckého sultána. Grécke obyvateľstvo sa síce postavilo na ozbrojený odpor, ten bol však kruto potlačený.

Novodobé Grécko

Vláda Ota I. (1833 – 1843)

Otto I. sa chopil vlády v Grécku pod kontrolou regentskej rady, v ktorej boli len Bavori, ale postupne sa vymaňoval spod ich vplyvu. Urobil reformy vo vojsku, rozpustil rôzne nepravidelné oddiely a vytvoril pravidelnú armádu. Bol vytvorený moderný grécky zákonník, ktorý čerpal z byzantského, francúzskeho i nemeckého práva. Jeho autorom bol profesor Georg Ludwig von Maurer.

Grécka ortodoxná cirkev sa odčlenila od konštantínopolského patriarchátu a stala sa samostatnou. Jej hlavou sa stal kráľ Oto I. Pokračoval aj v ďalších reformách v hospodárskom živote, časť pôdy sa dostala do rúj drobných roľníkov. V roku 1834 sa hlavným mestom Grécka stali Atény, ktoré postupne prebudovával na moderné mesto.

Prevrat v roku 1843

Otova vláda však zaznamenala aj mnohé neúspechy, najmä v hospodárstve. Keď Grécko nebolo schopné splatiť úroky z veľkej pôžičky, Francúzsko, Anglicko a Rusko donútili Grécko, aby sa podriadilo ich kontrole. To vyvolalo prevrat zo 14. na 15. septembra 1843, v čele ktorého stál Dimitrios Kallergis. Otto I. sa musel podriadiť, Andreas Metaxas sa stal predsedom dočasnej vlády, bola vytvorená komisia pre vypracovanie ústavy. Nová ústava (gr. syntagma) bola zverejnená 20. marca 1844. Kráľ si udržal svoje postavenie, zákonodarnú funkciu mal nový parlament, výkonnú moc mala vláda.

Postupne sa sformulovala myšlienka Veľkej idey (Megali idea) o tom, že súčasní Grécki sú potomkami starovekých Grékov a chcú žiť v kresťanskom novom Grécku. Jednotiacim jazykom bol umelý spisovný jazyk (gr. kathauresa). Grékmi mali byť aj obyvatelia území, ktoré boli doteraz pod cudzou nadvládou – Joaniny, Drinopolu, Konštantínopola, Trapezuntu, Kréty či ostrova Samos. Najvýznamnejším presadzovateľom tejto myšlienky sa stal Ioannis Kolettis (predseda gréckej vlády v rokoch 18441847).

Grécko sa neustále zmietalo medzi vplyvom Francúzska, Anglicka a Ruska, snažilo sa využívať medzinárodné udalosti (krymská vojna) pre vlastné ciele, ale bolo neúspešné. V roku 1854 mocnosti dokonca okupovali prístav Pireus. V Grécku sa zdvíhala vlna nenávisti voči kráľovi a napokon bol v roku 1862 zosadený.

Po zvrhnutí kráľa sa v Grécku rozhorel boj o politický vplyv. Veľmoci navrhli a odporučili Grécku, aby za nového panovníka prijalo druhorodeného syna dánskeho kráľa Kristiána IX. a tak v roku 1863 ho grécke národné zhromaždenie zvolilo za nového gréckeho kráľa, ktorý prijal meno Juraj I. (Georgios I). Za manželku si vzal Oľgu, neter ruského cára Alexandra II., zároveň sa stal švagrom anglického kráľa Eduarda VII. a ruského cára Alexandra III. Anglicko za to odovzdalo Iónske ostrovy Grécku (v roku 1864). Takisto bola prijatá nová – demokratická ústava Grécka, v ktorej sa spájala monarchistická vláda s parlamentnou demokraciou.

V 70. rokoch 19. storočia sa Grécko snažilo využiť medzinárodnú situáciu a najmä úpostup Ruska na Balkán, ale nepodarilo sa mu získať nové územia, hoci v Tessálii, Macedónii a na Kréte prepukli pvstania. Turecko odstúpilo Krétu Veľkej Británii a tá ju spravovala až do roku 1914. V roku 1881 však veľmoci donútili Turecko, aby Grécku odstúpilo Tesáliu a časť Epiru. Nároky Grécka na niektoré územia na Balkáne začalo ohrozovať novovzniknuté Bulharsko. Išlo predovšetkým o Macedóniu, na ktorej časť území si Bulhari robili nárok. Okrem nich si na tieto územia robili nárok aj Srbi, Albánci a Turci.

Grécko-turecká vojna (1897)

Grécko chcelo využiť zahraničnopolitickú situáciu na zisk nových území a vyhlásilo Turecku vojnu. Na Kréte opäť prepuklo protiturecké povstanie. Vojna prepukla 17. apríla 1897 a trvala asi mesiac. Grécko bolo na vojnu pripravené veľmi zle, utrpelo niekoľko porážok, z ktorých najvýznamnejšia bola bitka pri Velestine. Už 21. mája 1897 muselo Grécko uzavrieť prímerie. Vojnou nezískalo žiadne územie, naopak stratilo asi 400 km2 v Tesálii. Turecko sa však muselo stiahnuť z Kréty a Juraj I. sa stal z poverenia veľmocí generálnym guvernérom.

V prvých dvoch desaťročiach 20. storočia sa Grécko pustilo na cestu reforiem, ktoré ho mali premeniť na moderný štát. Predstaviteľom a ideológom reforiem bol politik Eleftherios Venizelos, niekoľkonásobný predseda vlády, pôvodom z Kréty. Vynútil si nové parlamentné voľby v decembri 1910, v ktorých zvíťazila jeho Liberálna strana a v roku 1911 dal schváliť novú ústavu, ktorá posilnila postavenie gréckeho kráľa. Uskutočnil reformy v štátnej správe, rozšíril občianske práva a slobody, podporoval národné hospodárstvo a jeho modernizáciu.

Balkánske vojny

Zmeny v hospodárstve i politike umožnili Grécku zapojiť sa do vojenských konfliktov na Balkáne, ktoré mali za cieľ oslabiť postavenie Osmanskej ríše. Zároveň však Grécku vznikal nový súper v albánskom národnom hnutí. V roku 1912 prepukla prvá balkánska vojna, v ktorej sa Grécko zmocnilo Solúna a v námorných bojoch sa zmocnilo polostrova Chalkidiki i jeho najvýchodnejšej časti Athosu. V nasledujúcom roku Gréci obsadili Janinu (Joaninu) a ovládli aj východné ostrovy v Egejskom mori. Oslabené Turecko sa muselo podvoliť a vzdalo sa takmer všetkých území v Európe.

Boj o niektoré sporné územia viedli k druhej balkánskej vojne (začala v júni 1913), v ktorej bojovalo Bulharsko proti svojim predchádzajúcim spojencom. Grécko sa spojilo so Srbskom a k týmto dvom štátom sa pridalo aj Turecko. Bulharsko nemalo šancu na úspech. Grécko získalo veľkú časť Tessálie, Macedónie a ostrovy pri pobreží Malej Ázie, ako aj Krétu. Vzniklo aj samostatné Albánsko, pričom bola vymedzená hranica medzi ním a Gréckom prakticky v dnešnej podobe. V predvečer prvej svetovej vojny Grécko rozšírilo svoje územie o severnú časť Epiru, Macedóniu a egejské ostrovy. Pripojením nových území sa zmenil pomer v zložení obyvateľstva. Zvýšil sa počet negréckych obyvateľov až na 13%. Pribudli Slovania, Turci, Židia (v Solúne tvorili sefardskí Židia takmer 40%).

Počas druhej balkánskej vojny bol zavraždený grécky kráľ Juraj I. Jeho nástupcom sa stal jeho mladší syn Konštantín I., ktorý sa oženil s princeznou Žofiou, sestrou nemeckého cisára Viliama II. Bol to schopný vojenský veliteľ, podieľal sa na víťazstvách Grécka v balkánskych vojnách.

Prvá svetová vojna

Nástup gréckeho kráľa Konstantina na trón znamenal príklon Grécka k Nemecku, zatiaľ čo ministerský predseda Venizelos bol stúpencom Francúzska a Veľkej Británie. Nemecko tlačilo na Grécko, aby sa zapojilo do prvej svetovej vojny predovšetkým proti Srbsku, ale odmietol to Venizelos a neskôr aj kráľ Konstantinos so zdôvodnením, že Grécko ešte nie je pripravené na vojnu. Dohoda sľubovala Grécku Cyprus a časť Trácie, ak sa pridá na jej stranu, ale kráľ Konstantinos udržiaval neutralitu. Napriek tomu prenikali na územie Grécka vojská Dohody i Trojspolku. Grécko sa rozdelilo na dva tábory – konstantinovský na jednej strane so sídlom v Aténach a na strane Nemecka, na druhej strane venizelistický so sídlom v Solúne, ktorý podporoval Dohodu. Rozpory vyústili k tomu, že 10. júna 1917 Konstantinos abdikoval a jeho nástupcom sa stal jeho prodohodový syn Alexandros. Moc získal liberálny Eleftherios Venizelos, ktorému sa podarilo opäť zjednotiť Grécko. Grécki vojaci sa zapojili do bojov na južnom fronte po boku dohodových štátov a 1. novembra 1918 vstúpili grécki vojaci po boku britských jednotiek do Istanbulu. Po uzavretí mieru s Bulharskom v Neuilly v roku 1919 Grécko získalo západnú Tráciu s mestom Alexandrupoli, po uzavretí mieru s Tureckom v roku 1920 v Sevres získalo východnú Tráciu s mestom Edirne (Drinopol).

Po boku britských vojsk grécki vojaci vstúpili aj do maloázijskej Smyrny a obsadili rozsiahle územia okolo mesta Bursa. Proti tomu sa postavili Francúzsko a Taliansko. Grécky postup na východ Turecka sa zastavil pri Inönü. V roku 1921 Gréci utrpeli porážku pri rieke Sakarya a pod tlakom Angličanov a tureckých vojsk sa museli stiahnuť z Malej Ázie. v Roku 1922 padla aj Smyrna, na ktorú si Gréci robili veľké nároky, a po porážke sa grécke obyvateľstvo z tohto prístavu odsťahovalo (asi 120 000 gréckych a arménskych obyvateľov). Počas bojov tu zahynulo asi 50 000 kresťanov (Grékov i Arménov). V nasledujúcich mierových rokovaniach v Lausanne Gréci stratili nielen územia v Malej Ázii, ale aj Istanbul a územia v Európe, ktoré boli prisúdené novovzniknutej Tureckej republike Mustafa Kemala Atatürka. Zmeny pomerov mali za následok aj výmenu obyvateľov. Z Grécka muselo odísť asi 500 000 Turkov, z Turecka odišlo viac ako 1 milión kresťanských Grékov, čo v Grécku spôsobovalo veľké sociálne a hospodárske problémy.

Vnútropolitická situácia v Grécku sa po vojne komplikovala. V roku 1920 zomrel kráľ Alexandros na otravu krvi (pohrýzla ho opica) a po ňom nastúpil opäť kráľ Konstantin. V parlamentných voľbách Eleftherios Venizelos a jeho strana prehrala a odišiel do exilu, novým predsedom vlády sa stal Dimitrios Rallis. Neúspech v Malej Ázii sa odrazil aj vo vnútropolitickom živote. Skupina generálov pripravila vojenský prevrat, kráľ Konstantinos sa opäť vzdal trónu, v roku 1922 odcestoval z krajiny a v roku 1923 zomrel na Sicílii. Nahradil ho jeho starší syn Juraj II. Niektorí predstavitelia minulého režimu boli popravení. Politická situácia nebola stabilizovaná ani v nasledujúcom období. V roku 1923 skončil neúspešne vojenský puč (gen. Ioannis Metaxas, ktorý stál v jeho pozadí, musel ujsť do zahraničia), v roku 1924 Národné zhromaždenie zosadilo vládnucu dynastiu, kráľ Juraj II. odišiel do exilu a bola vyhlásená republika.

V rokoch 1924 – 1928 došlo k deviatim pokusom o štátny prevrat a k dvom nastoleniam vojenských diktatúr. V ich čele stál generál Theodoros Pangalos, ktorého odstránil zase generál Georgios Kondylis. V roku 1928 sa do Grécka vrátil Eleftherios Venizelos, ktorý spojil liberálnych stúpencov a vyhral parlamentné voľby. V rokoch 1928 – 1932 bol s kratšími prestávkami gréckym predsedom vlády a podarilo sa mu aspoň čiastočne stabilizovať politickú situáciu. Uzavrel dohody s fašistickým Talianskom (1928) a s Tureckou republikou (1930), zorganizoval Balkánsku konferenciu (1930), ktorá sa snažila riešiť viaceré problémy medzi balkánskymi štátmi.

V roku 1933 prehrali venizelisti voľby a k moci sa dostala pravicová opozícia. Predsedom vlády sa stal Panajis Tsaldaris, generál Nikolaos Plastiras sa pokúsil okamžite o neúspešný vojenský puč. V roku 1935 sa viaceré strany, medzi nimi i liberál Eleftherios Venizelos, pokúsili o prevrat, opäť neúspešne. Vojenskí pravicoví politici a generáli Ioannis Metaxas a Georgios Kondylis takisto uskutočnili prevrat a obnovili v Grécku monarchiu. Kráľom sa stal opäť Juraj II., ktorý sa po 12 rokoch vrátil z exilu.

Vojenská diktatúra (1936 – 1941)

V roku 1936 kráľ Juraj II. menoval za predsedu vlády generála Ioannisa Metaxasa, ktorého vo funkcii schválil aj parlament. Generál okamžite (4. augusta 1936) nastolil svoju osobnú diktatúru. Generála podporoval kráľ. Metaxas bol predsedom vlády a okrem toho riadil tri vojenské ministerstvá a ministerstvo zahraničných vecí. Politická opozícia bola tvrdo prenasledovaná, predovšetkým Komunistická strana Grécka. Takisto boli potláčané národnostné menšiny na severe Grécka.

Na druhej strane diktátorský režim podporoval roľníkov i robotníkov, realizoval rôzne sociálne opatrenia, ktoré boli prijaté už na začiatku 30. rokov, ale nerealizovali sa. Rozvíjal sa priemysel a obchod.

Druhá svetová vojna

Na konci 30. rokov sa Metaxasovo Grécko dostalo do zložitej situácie. Zo severu hrozilo Bulharsko, zo západu Mussoliniho Taliansko, hoci obe krajiny uzavreli kedysi zmluvu. Metaxas sa snažil nakloniť si tak Hitlera ako aj Veľkú Britániu, ale v oboch prípadoch neúspešne. Taliansko podniklo niekoľko provokujúcich akcií a 28. októbra 1940 predložilo Grécku niekoľko ultimatívnych požiadaviek, ktoré Ioannis Metaxas odmietol a tak sa Grécko zapojilo do druhej svetovej vojny.

Mussolini okamžite zaútočil na Grécko z Albánska, ale proti nemu sa okamžite zjednotilo celé Grécko (aj s komunistami) a postavilo sa na odpor. Po dvoch týždňoch bojov Gréci zastavili postup Talianska a postupne ho zatláčali k moru. Grékov svojím letectvom podporovala aj Veľká Británia, ktorá mala záujem zriadiť na území Grécka niekoľko svojich základní. Do situácie sa snažil zasiahnuť aj Adolf Hitler a nútil Grékov uzavrieť separátny mier s Talianskom. Metaxas lavíroval medzi Nemeckom a Veľkou Britániou, ale 21. januára 1941 zomrel po prechodení angíny. Bulharsko a Juhoslávia sa pripojili k Nemecku a Taliansku, Briti poslali do Grécka svoje vojenské oddiely a tak 6. apríla 1941 Nemecko cez bulharské a juhoslovanské územie zaútočilo na Grécko. Do konca apríla Nemci obsadili Atény a Peloponéz. V máji Nemci a Taliani obsadili grécke ostrovy, Bulharsko obsadilo grécku Tráciu, kráľ Juraj II. ušiel na Krétu.

V okupovanom Grécku bola vytvorená kolaborantská vláda, ale ani tá nezachránila Grécko a jeho obyvateľov pred okupantmi. Nemecko vykupovalo základné potraviny a suroviny za veľmi nízke ceny, Spojenci uvalili blokádu na dovoz potrebných vecí, aby zabránili zásobovaniu Nemecka. To sa prejavilo v hladovaní a smrti tisícov Grékov. Okupačné vlády tvrdo zasahovali proti domácemu obyvateľstvu. Najmä Bulhari tvrdo postihovali obyvateľstvo svojej okupovanej časti, aby ho asimilovali. Nemci zase presadzovali „konečné riešenie“ židovskej otázky a vyvraždili takmer všetko židovské obyvateľstvo v Solúne.

V Grécku sa okamžite zdvihla vlna protifašistického odporu a za národné oslobodenie. Jednotlivé politické strany vytvárali svoje odbojové organizácie:

  • Národnooslobodzovacia fronta (EAM – Ethniko apeleftherotiko metopo) – vytvorili ju ľavicové strany v čele s Komunistickou stranou Grécka. Ako vojenskú organizáciu vytvorili armádu ELAS (Grécka ľudová oslobodzovacia armáda).
  • Národná republikánska grécka liga (EDES – Ethnikos dimokratikos ellinikos syndesmos) – vytvorili ju pravicové politické strany a odbojové organizácie
  • Národné a sociálne oslobodenie (EKKA – Ethniki ke kinoniki apeleftherosi), ktoré pôsobilo v strednom Grécku.

Jednotlivé skupiny čoskoro dosiahli úspechy v boji proti okupantom. Najmä ľavicová EAM posilňovala svoj vplyv a navrhovala spoluprácu všetkých odbojových zložiek. Niektoré skupiny, ale predovšetkým kráľ Juraj v exile, sa obávali prílišného posilnenia vplyvu komunistov a medzi EAM a EDES dochádzalo k vážnym bojom o politický vplyv, do ktorého nakoniec zasiahla Veľká Británia a v roku 1944 dosiahla zmierenie odbojových skupín. V roku 1944 vznikol z podnetu EAS aj Politický výbor národného oslobodenia (PEEA – Politiki epitropi ethnikis apeleftherosis – nazývala sa aj Horská vláda), ktorý schválila aj Národná rada, vytvorená na oslobodenom území v apríli 1944.

Sformovala sa aj vláda Národnej jednoty, ktorá združovala odbojové strany a skupiny, v ktorej ľavicové strany získali päť ministerských kresiel (komunisti dve). Predsedom vlády sa stal Georgios Papandreu. Partizánska armáda ELAS však kontrolovala dve tretiny oslobodeného územia Grécka a komunisti predstavovali významnú mocenskú zložku. Veľká Británia si však chcela zabezpečiť vplyv na oslobodzovanom území, preto v októbri 1944 rokoval Winston Churchill v Moskve a dosiahol, že Sovietsky zväz súhlasil so začlenením Grécka do záujmovej sféry Veľkej Británie.

Sovietsky zväz rýchlo postupoval pri oslobodzovaní balkánskych štátov, preto Adolf Hitler už v septembri a októbri 1944 začal sťahovať nemecké jednotky z Grécka, aby neboli obkľúčené. V októbri sa začali na Peloponéze vyloďovať britské jednotky, 14. októbra 1944 vstúpili do Atén a 18. októbra prišla do hlavného mesta aj vláda Národnej jednoty. Národnooslobodzovací boj Grékov skončil.

Novogrécka kultúra

Kultúra súčastného Grécka vychádza predovšetkým z byzantských tradícií, ale aj z antiky. Najdôležitejším aspektom spoločnosti je grécka ortodoxná byzantská kresťanská cirkev, ktorú vyznáva 98% Grékov. Celkovo má grécka kultúra bližšie k orientálnym krajinám, ako k Európe. Ale aj tak tvorí akúsi vstupnú bránu medzi západom a orientom. Orientálna je aj ľudová a populárna hudba (Syrtaki, Chassapiko, Tsifteteli), národné jedlá, no aj mestská a každodenná kultúra. Gréci sú národ ktorý sa rád zabáva pri dobrej hudbe, tanci, jedle a víne.

Podnebie

Podnebie Grécka je rozmanité. V nižších polohách sú dlhé, horúce a suché letá. Morské vetry ochladzujú pobrežia, ale počasie je aj tak ovplyvnené horúcimi suchými prúdeniami z Afriky známymi ako Meltami, ktoré zvyšujú teplotu na Kréte a na juhu. Najviac zrážok spadne na jeseň a v zime, najmä v pobrežných horách na severozápade. Ľadový vietor Bóra zo severu prináša na hory množstvo snehu. Na juhu sú zimy mierne s vlhkým prúdením od mora. Najslnečnejšie je v Aténach, kde slnko svieti 348 dní v roku.

Demografia

Obyvateľstvo tvoria z približne 95% Gréci, z toho asi 3 000 000 pochádzajú z Anatólie (Maloázijskí Gréci, Pontskí Gréci a Kapadócki Gréci). Menšiny tvoria Turci v Thrákií. Iné, jazykové skupiny Grécka sú slovanské národy, Arvaniti, Rómovia, Grécki Arumuni a Taliani. Súčastní Gréci majú svoj pôvod v antických Grékoch.

Turistický ruch v Grécku

Grécko patrí medzi svetovo najobľúbenejšie turistické destinácie. V roku 2007 Grécko navštívilo viac ako 17 miliónov turistov, z toho prevažná väčšina pochádzala z krajín Európy.

Medzi najobľúbenejšie letoviská patria ostrovy Kréta, Rodos, Lesbos, Kefalónia, Korfu, Kos, Thassos, Zakynthos.

Iné projekty

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Grécko

Šablóna:Grécko

Šablóna:Link FA

Šablóna:Link FA