Duch Svätý: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
TXiKiBoT (diskusia | príspevky)
d robot Pridal: lv:Svētais Gars
Xqbot (diskusia | príspevky)
Riadok 62: Riadok 62:
[[ar:الروح القدس]]
[[ar:الروح القدس]]
[[arc:ܪܘܚܐ ܕܩܘܕܫܐ]]
[[arc:ܪܘܚܐ ܕܩܘܕܫܐ]]
[[arz:الروح القدس]]
[[az:Müqəddəs Ruh]]
[[az:Müqəddəs Ruh]]
[[bg:Свети Дух]]
[[bg:Свети Дух]]

Verzia z 21:21, 10. máj 2010

Julius Schnorr von Carolsfeld: Die Bibel in Bildern

Duch Svätý (alebo Svätý Duch; gr. τὸ πνεῦμα ἅγιον pneuma hagion hebr. רוח הקדש rúach hakodeš) je teologický pojem, ktorý označuje v kresťanstve tretiu osobu Božej Trojice, odlišnú od Otca a Syna, zároveň však s nimi rovnakej podstaty.[chýba zdroj]

Judaizmus

Židovský Tanach označuje slovným spojením „Duch svätý“ (רוח הקדש rúach hakodeš) Božiu prítomnosť, zvlášť pokiaľ si jej je človek vedomý.[chýba zdroj]

Toto slovné spojenie sa nachádza na dvoch miestach protokanonických kníh (tých, ktoré judaizmus uznáva), a to v knihe Izajáš /Iz.63,10/ (Roháčkov preklad, ekumenický preklad) a v žalmoch /Žal.51,13/ (len ekumenický preklad).

Duch Svätý v kresťanstve

Duch Svätý je jednou z troch osôb jediného Boha. Šablóna:Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Gn 1.2 O jeho pôsobení môžeme čítať najmä v Biblii. Je známe jeho pôsobenie pri nadprirodzenom počatí Márie, matky Ježišovej, a pri viacerých ľuďoch počas židovského sviatku Letníc.[1] Svätý Duch je veriacim zasľúbený v Jánovom evajeliu (14. - 15. kapitola) ako radca, pomocník, učiteľ.

Vo výtvarnom umení je symbolicky zobrazovaný v podobe holubice alebo ohnivého jazyka. Dôrazom na osobu Svätého Ducha sa vyznačuje najmä letničné a charizmatické hnutie.

Nový zákon

V gréckom Novom zákone sa výraz „Duch Svätý“ (τὸ πνεῦμα ἅγιον to pneuma hagion) objavuje presne stokrát. Duch Svätý je v kresťanstve jedna z Božích osôb, presnejšie tretia osoba v trojjedinom Bohu - teda Najsvätejšej Trojici.[chýba zdroj] Doktrína o Božej trojici resp. trojjedinom Bohu je doktrínou niektorých kresťanských teológov.

Výraz Božia trojica alebo Trojjediný Boh sa nikde v Biblii nevyskytuje.

Ako symboly pre spodobenie Svätého Ducha používa Nový zákon aj niektoré diela výtvarného umenia obraz holubice, ohňa alebo ohnivých jazykov. V Novomm zákone vystupuje Duch Svätý ako samostatná postava. Podľa kresťanskej viery počala Panna Mária svojhoho syna Ježiša Krista pôsobením Ducha Svätého. Ježiš potom prijíma zvláštnym spôsobom Svätého Ducha pri svojomm krste v rieke Jordán (Mt 3,16-17). Prísľub Ducha Svätého tvorí jedno z hlavných tém Ježíšovej reči na rozlúčku v Jánovom evanjeliu (kap. 14-16).

Skutky apoštolov popisujú vo svojej 2. kapitole, ako bol Duch Svätý, označovaný tiež ako Pomocník (grécky παράκλητος paraklétos, obhajca, pomocník[2]), zoslaný na apoštolov vo sviatok Letníc (Turíc). Túto udalosť každoročne pripomína liturgia pri slávnosti Zoslanie Ducha Svätého. Tento dar Ducha je analogický k starozákonnému daru Desatora Mojžišovi na Sinaji. V Jánovom evanjeliu (20,21-22) je Duch Svätý apoštolom daný samotným Ježišom už v deň svojho vzkriesenia, tj. Veľká noc.

Spor o filioque

Viac v hlavnom článku Filioque

Svätodušné hymny

Kresťanská tradícia dochovala niektoré starobylé hymny, ktoré sa obracajú priamo na Ducha Svätého. Medzi nich patrí napr. Nunc Sancte nobis Spiritus sv. Ambroža z Milána, Veni Creator Spiritus Rhabana Maura či Veni sancte Spiritus, který je dodnes používaný napr. pri zahájení školského roku cirkevných škôl a univerzít. V súčasnosti je v používaní určité množstvo nových hymnusov či piesní, ktoré sa obracejú priamo k Duchu Svätému, veľká čásť z nich pochádza predovšetkým z prostredia charizmatickej obnovy.

Duch Svätý a Trojica

Spor ohľadom plnosti Kristovho Božstva, v ktorom bol Areios na Nicejskom koncile v roku 325 porazený, bol prijatím Nicejského vyznania viery vyriešený len zdanlivo. V skutočnosti boli závery tohoto koncilu veľkou väčšinou biskupov a kresťanských mysliteľov odmetané. Východní biskupovia a teológovia sa viac prikláňali k niektorému z modifikací učení Origena, ktorý hovoril o podriadenom postavení osôb v Tojici. Boj za presadenie Nicejského kréda viedol zpočiatku alexandrijský biskup Atanáš, kvôli čomu tiež strávil veľkú časť svojho života vo vyhnanstve. Až od 60. rokov sa darilo priaznivcom Nicejského vyznania viery zblížiť sa s origenistickou väčšinou. Impulz k tomu dal rímsky císar Julián zvaný Apostata. Ten v roku 362 v snahe uvrhnúť kresťanstvo do chaosu povolal späť na svoje úrady biskupov vo vyhnanstve a tých uradujúcich do vyhnanstva poslal. Tým od dvora odoslal semi-ariánsku hierarchiu a na Alexandrijskej synóde v tom roku začalo zbližovanie priaznivcov Nicejského vyznania a oreginistov.

V tomto zbližování vynikli predovšetkým traja východní teológovia nazývaní "kappadonskí otcovia": Basil Veliký, Gregor z Nazianzu a Gregor z Nyssy. Títo cirkevní otcovia prehĺbili trojičnú teológiu a dokázali ju sformulovať pre origenistov prijateľným jazykom. V ich dielach, predovštkým u Basila Velikého, nachádzame tiež súvislý výklad o Duchu Svätom, ktorý je inak v Nicejskom vyznaný viery zmieneny len letmo. Basil Veliký hájil pojatie Ducha Svätého ako jednej z osôb Najsvätějšej Trojice v obrane proti iným smerom a jeho pojatie pozície Ducha Svätého v Trojici sa presadilo na koncile v Konstantinopoli v roku 381.

Referencie

  1. Biblia, Skutky apoštolov, 2. kapitola
  2. Iný Tešiteľ

Pozri aj

Iné projekty

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Duch svatý na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Šablóna:Link FA