Gréckokatolícka cirkev: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Plepo (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Bez shrnutí editace
Riadok 49: Riadok 49:


[[Kategória:Gréckokatolícka cirkev]]
[[Kategória:Gréckokatolícka cirkev]]
[[Kategória:Východné katolícke cirkvi]]


[[en:Eastern Rite]]
[[en:Eastern Rite]]

Verzia z 16:31, 8. apríl 2006

Gréckokatolícka cirkev je súčasťou Všeobecnej, teda katolíckej cirkvi. S rímskokatolíckou cirkvou sú spojené osobou najvyššieho kňaza - pápeža vo Vatikáne. Od rímskokatolíckej cirkvi sa odlišuje svojim byzantským obradom.

Úvod

Gréckokatolícka cirkev je partikulárnou cirkvou všeobecnej, t. j. Katolíckej cirkvi, s ktorou má spoločnú vierouku a spoločné vedenie v osobe rímskeho biskupa – pápeža. Líši sa od nej svojim východným byzantským obradom, to znamená vonkajším usporiadaním bohoslužieb a vlastným cirkevným právom. Gréckokatolícka cirkev sa niekedy nazýva aj Katolíckou cirkvou byzantského obradu.

Veľká Morava

Ikona Krista - Pantokratora
Ikona Krista - Pantokratora

Historicky podložené počiatky kresťanstva sa na Slovensku datujú do obdobia Veľkej Moravy, do 9. storočia, kedy knieža Rastislav sa obracia v roku 862 žiadosťou na byzantského cisára Michala III., aby vyslal na Veľkú Moravu biskupa, ktorý by položil základy samostatnej veľkomoravskej cirkevnej správy.

Byzancia bola už od čias Konštantína Veľkého (306 – 337) druhým najvýznamnejšie kresťanské centrum po Ríme. Aj keď Carihradský patriarchiát bol ešte stále súčasťou univerzálnej kresťanskej Cirkvi, vývojom v inej kultúrnej oblasti vynikli niektoré odlišnosti. Byzantský cisár vybral na túto misiu filozofa Konštantína a jeho brata Metoda zo Solúna – oblasti, kde ľud hovoril sloviensky. V roku 863 ich poveril šíriť kresťanstvo a vzdelanosť na Veľkej Morave. Konštantín zostavil nové slovienske písmo, ktoré použil na preklad bohoslužobných kníh do staroslovienčiny. Pomáhali mu pri tom brat Metod a učeníci Kliment, Sáva, Naum, Vavrinec a Angelár.

Prvými slovami v histórii slovienskeho písomníctva bol úvod prvej kapitoly evanjelia svätého Jána: „Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo u Boha – Iskonije bje slovo i slovo bje u Boga“. Misia Konštantína a Metoda sprostredkovala Slovanom na Veľkej Morave liturgiu, každému zrozumiteľnú v jeho vlastnej reči. Rastislavovi neprekážalo, že išlo o liturgiu byzantsko – gréckeho obradu. Napokon vtedy bolo kresťanstvo jednotné. Vyznávalo jeden krst, jednu svätú všeobecnú apoštolskú cirkev na čele s viditeľnou hlavou v osobe nástupcu sv. Petra.

V roku 867 odchádzajú Konštantín a Metod na pozvanie pápeža do Ríma, aby mu objasnili svoju činnosť na Veľkej Morave a vyznali pravovernosť a oddanosť rímskej cirkvi. Konštantín tam vstupuje do kláštora (prijíma meno Cyril) a neskôr 14. februára 869 zomiera. Metod je v roku 869 pápežom Hadriánom II., ustanovený za 1. veľkomoravského arcibiskupa s jurisdikciou pre všetkých Slovanov. To naráža na odpor bavorského kléru, ktorý ho na spiatočnej ceste zajme a dva a pol roka väzní. Po prepustení sa Metod ujíma svojho stolca vo veľkomoravskej ríši. Spory však neprestávajú a tak pápež Ján VIII. si Metoda opätovne pozýva do Ríma. Po presvedčení sa o Metodovej pravovernosti a oddanosti Cirkvi vydáva bulu „Indrustriae tuae“, v ktorej schvaľuje starosloviensku liturgiu.

Po Metodovej smrti, 6. apríla 885, pričinením nitrianskeho biskupa Vichinga, odporcu staroslovienskej liturgie, sú Metodovi žiaci z Veľkej Moravy vyhnaní. Po páde Veľkomoravskej ríše sú na začiatku 10. storočia v Uhorsku dve obradové podoby cirkvi – východná (na východ od Dunaja) a západná (Panónia a územie dnešného Slovenska).

Situácia v stredoveku

V roku 1054 vyvrcholili nezhody medzi Rímom a Carihradom schizmou (v cirkevných a aj vo všeobecných dejinách to znamená veľký cirkevný rozkol). Za carihradského patriarchu Michala Celularia a rímskeho pápeža Leva IX. došlo k vzájomnej exkomunikácii, k rozdeleniu všeobecnej cirkvi na východnú – pravoslávnu a západnú – katolícku. Východní kresťania, žijúci na našom území, praktizovali naďalej svoj východný obrad. Arpádovci vytvárali priaznivé podmienky pre vznik kláštorov, v ktorých účinkovali mnísi východného obradu – baziliáni (vasiliáni). Pápež Inocent III. V roku 1204 prejavil ochotu zriadiť v Uhorsku biskupstvo východného obradu, ktoré by bolo podriadené Svätej stolici. Tento zámer sa však neuskutočnil pre silný odpor západných (latinských) biskupov. Dokonca ten istý pápež bol v roku 1205 za zrušenie východného obradu. Na XII. všeobecnom koncile (IV. lateránsky, 12. 11. 1215) však bolo dohodnuté, že východní kresťania môžu zachovávať svoje obradové zvyky. Veľký vplyv na prítomnosť veriacich východného obradu mala valašská kolonizácia. Najmä Ruthéni (Rusíni) boli nositeľmi tohto obradu. Okolo roku 1230, po príchode západných reholí do Uhorska, postupne zanikajú baziliánske kláštory. Po vymretí Arpádovcov (1301) sa postavenie kresťanov východného rítu v Uhorsku pod tlakom politických, hospodárskych a cirkevných náporov zo strany západu zhoršovalo. Bratislavský cirkevný snem vydal v roku 1309 zákaz uzatvárať manželstvá východných katolíkov a zákaz pre nich vykonávať cirkevné obrady. Postupným vytláčaním východného obradu na perifériu strácali veriaci náboženskú slobodu. Východní kresťania, inklinujúci k Rímu, museli platiť desiatky latinským biskupom. Východná cirkev na tomto území prežila vďaka kniežaťu Teodorovi Koriatovičovi, ktorý sa v tejto oblasti (t. j. dnešné východné Slovensko a Podkarpatská Rus) usadil spolu s asi 40 tisíc Rusínmi . Založil tu asi 300 osád a kláštor na Černeckej hore pri Mukačeve. Po jeho smrti sa situácia opäť zhoršila. V roku 1491 sa spomína ako mukačevský biskup Ján, potvrdený kráľom Vladislavom II. Uhorskí panovníci sa snažili rôznymi obmedzeniami priviesť Ruthénov (Rusínov) k únii, teda k zjednoteniu s Rímom.

Zjednotenie

Erb Prešovskej eparchie
Erb Prešovskej eparchie

Oficiálnemu zjednoteniu Rusínov gréckeho obradu veľmi napomohli poľskí panovníci, ktorí chceli oslabiť vplyv Ruska na Poľsko. Po neúspešnej realizácii Únie v roku 1614 v Krasnobrodskom monastieri (kláštore v Krásnom Brode – dedine pri Medzilaborciach, ktorá sa dá s nadľahčením nazvať „rusínsky Devín“) sa podarilo dohodnúť Úniu v roku 1646 v Užhorode (Užhorodská únia). Oficiálne bola Užhorodská únia potvrdená 14. mája 1648 uhorským prímasom – ostrihomským arcibiskupom Lippayom a celokrajinskou synodou biskupov v Trnave. Mukačevské biskupstvo bolo jurisdikčne podriadené Jágerskému biskupstvu. Bulou Klementa IX. Exma Regalium sa 19. septembra 1771 osamostatnilo. Prešovské biskupstvo sa vyčlenilo z Mukačevského biskupstva bulou Pia VII. Relata Semper dňa 22. septembra 1818. Prvým biskupom sa stal Gregor Tarkovič, ktorý započal s výstavbou eparchie (biskupstva). Tá pri svojom vzniku mala 193 farností so 150 tisíc veriacimi. V jeho diele pokračoval biskup J. Gaganec.


Od roku 1918 po rok 1948

Pri vzniku prvej ČSR v roku 1918 odmietol vtedajší biskup Štefan Novák zložiť sľub vernosti novej republike a ako maďarofil uvoľnil stolec. Biskupstvo viedol do roku 1927 vo funkcii generálneho vikára Mikuláš Rusnák. V roku 1927 sa vedenia diecézy ujal biskup Pavol Peter Gojdič, muž svätého života. Všestranne rozvíjal a zveľaďoval diecézu, zriadil sirotinec, reálne gymnázium, podporoval náboženský a sociálny progres svojich veriacich, u ktorých sa tešil mimoriadne veľkej obľube. Diecézu viedol aj v ťažkých rokoch II. svetovej vojny. Podľa schematizmu z roku 1948 mala Gréckokatolícka cirkev 345 duchovných, 242 systematizovaných farských úradov, 11 kaplánskych miest, 241 farských kostolov, 171 filiálnych kostolov, 49 kaplniek a vyše 305 600 veriacich.

Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi komunistami

Blahoslavený biskup Vasiľ Hopko
Blahoslavený biskup Vasiľ Hopko

Kalich horkosti bolo biskupovi Gojdičovi súdené vypiť do dna až po komunistickom puči v roku 1948. KSČ sa usilovala zničiť Gréckokatolícku cirkev, ktorá sa podľa želania komunistických ideológov mala „vrátiť do lona Svätej matky Pravoslávnej cirkvi“. Keďže na území Československa bolo iba niekoľko pravoslávnych farností, ktoré vytvorili ruskí emigranti (poväčšine bielogvardejci) utekajúci pred Leninom v roku 1918, boli tu privážaní agenti KGB, z ktorých sa stávali pravoslávni kňazi. Biskup Gojdič bol spolu so svojim pomocným biskupom Vasiľom Hopkom internovaný. V Prešove sa uskutočnil 28. apríla 1950 tzv. Sobor , ktorý „pričlenil“ všetkých gréckokatolíckych veriacich k Pravoslávnej cirkvi a znamenal faktickú likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Štatistické čísla uvádzajú, že 328 gréckokatolíckych kňazov sa odmietlo stať pravoslávnymi kňazmi, 45 súhlasilo, ale nakoniec tak učinilo iba 23. Kňazi, ktorí odmietli, boli buď uväznení, alebo boli aj so svojimi rodinami vyvezení (najčastejšie do severných Čiech) a naďalej boli rôznymi formami perzekvovaní. Niektorí kňazi, ktorých sa štátnej moci nepodarilo dolapiť, tajne vysluhovali sviatosti po dedinách v rodinných domoch. Biskup Pavol Peter Gojdič bol v roku 1951 v procese spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Michalom Buzalkom odsúdený na doživotie. Vo väzení v deň svojich 72. narodením, 17. júla 1960, zomiera. Vasiľ Hopko v ťažkom žalári strávil 14 rokov. Všetok majetok gréckokatolíckej cirkvi sa stal majetkom Pravoslávnej cirkvi.

Roky 1968 – 1989

Počas tzv. „Pražskej jari“ bola Gréckokatolícka cirkev vládnym nariadením č. 70/1968 Zb. zo dňa 13. júna 1968 obnovená. Pravoslávna cirkev však vrátila len niekoľko objektov, ktoré patrili do roku 1950 gréckokatolíkom. Z internácie sa vrátili kňazi, ktorí sa pustili do dušapastrierskej práce. Biskup Vasiľ Hopko sa ujal vedenia eparchie. Keďže však dlhoročné väzenie zanechalo na jeho zdraví stopy, Svätá stolica vymenovala Mons. Jána Hirku za ordinára a apoštolského administrátora s právami rezidenčného biskupa. Ale tak isto ako rímskokatolícka cirkev aj cirkev Gréckokatolícka pod komunistickým jarmom normalizácie len živorila. Až do Nežnej revolúcie a pádu totalitného režimu v roku 1989.

Slobodné pomery

Po roku 1989 konečne dochádza k plnému oživeniu cirkevného života. Prešovským biskupom sa stáva Mons. Ján Hirka, ktorý bol konsekrovaný na biskupa 17. februára 1990 v Prešove Jozefom kardinálom Tomkom. Obnovenie činnosti sprevádzal veľký nedostatok kňazov. Väčšina cirkevných objektov bola poškodená a takmer nefunkčná. Nedostatočné bolo náboženské vzdelanie mládeže a aj duchovná starostlivosť o veriacich. Zvlášť náročné bolo majetkovoprávne vysporiadanie s Pravoslávnou cirkvou. Až na základe masovej intervencie veriacich v Bratislave bolo prijaté uznesenie č. 211/1990 Zb. zo dňa 29. mája 1990, ktoré rozhodlo o prinavrátení vlastníckych práv na cirkevné objekty, ktoré boli až do roku 1950 majetkom Gréckokatolíckej cirkvi a boli protiprávne odovzdané Pravoslávnej cirkvi. Medzi najdôležitejšie udalosti v období nového rozvoja Gréckokatolíckej cirkvi bolo znovuotvorenie Gréckokatolíckeho kňazského seminára a zriadenie Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty UPJŠ (dnešnej Prešovskej univerzity) v roku 1990. Duchovný a vzdelávací proces začal v diecéze výrazne ožívať. Začali sa otvárať základné a stredné cirkevné školy, otvorilo sa cirkevné gymnázium v Trebišove. Pápež Ján Pavol II. vymenoval 11. januára 1992 Mons. Milana Chautura, CssR za pomocného biskupa Prešovskej eparchie. Konsekrovaný bol 29. februára 1992.

Gréckokatolícka Cirkev v Česku

Po rozdelení ČSFR bol v januári 1993 vytvorený biskupský vikariát pre gréckokatolíkov v Českej republike so sídlom v Prahe. 13. marca 1996 bol z neho vytvorený Gréckokatolícky exarchát. Na jeho čelo bol vymenovaný biskup Mons. Ivan Ljavinec. Exarchát bol vyňatý z jurisdikcie Prešovského biskupstva a je jurisdikčne podriadený priamo Svätej stolici. Má 6 farností a asi 9000 veriacich. Veriacich pribúda najmä dôsledkom príchodu ľudí z východu Slovenska za prácou do Čiech.

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku

Ikonostas v gréckokatolíckom chráme v Bratislave
Ikonostas v gréckokatolíckom chráme v Bratislave

Počas návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku v roku 1995 hlava Cirkvi slúžila v Prešove gréckokatolícku bohoslužbu. 21. februára 1997 boli zverejnené dekréty č. 78/94 a č. 3/97 Kongregácie pre Východné cirkvi, ktoré oznámili, že Svätý otec II. erigoval nový apoštolský exarchát so sídlom v Košiciach a doterajšieho pomocného prešovského biskupa Mons. Milana Chautura, CssR, menoval za jeho prvého apoštolského exarchu. Inštrukcia spresnila, že Košický apoštolský exarchát je priamo podriadený Svätej stolici a jeho hranice sú v súlade s hranicami Košického kraja. Ide o slobodné, na nikom nezávislé rozhodnutie Svätej stolice, ktorým sa časť územia, nad ktorým doteraz vykonával cirkevnú právomoc prešovský biskup, vyberá spod jeho jurisdikcie a prostredníctvom apoštolského exarchu sa podriaďuje Svätej stolici. Jurisdikčne mu podlieha 6 dekanátov, 86 farností, 157 chrámov, 70 kňazov a asi 80 tisíc veriacich. Prešovské biskupstvo má v súčasnosti 14 dekanátov, 173 farností, 302 chrámov a asi 300 tisíc veriacich. V budúcnosti by pravdepodobne malo dôjsť k vytvoreniu metropolie z Prešovského biskupstva a Košického exarchátu na čele s arcibiskupom – metropolitom.

Gréckokatolícke rehole na Slovensku

V Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku pôsobia dva mužské a dva ženské rehoľné rády. Mužský – Rád sv. Bazila Veľkého (baziliáni – vasiliáni) je východný mníšský rad, ktorý založil sv. Bazil Veľký v druhej polovici 4. storočia. Je to najstarší rád v Cirkvi. Dnes na Slovensku vykonáva všestrannú apoštolskú prácu, vedie kontemplatívny život s cieľom brániť a šíriť jednotu cirkvi. Baziliáni majú kláštor v Stropkove a v Trebišove. Druhý rád – Kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristi) založil v roku 1723 sv. Alfonz z Liguori. Na Slovensku bola v roku 1921 vytvorená jeho východná vetva. Redemptoristi konajú misie na Slovensku i na Podkarpatskej Rusi na Ukrajine, organizujú pravidelné duchovné cvičenia pre rodiny a mládež. Ženský rád – Rád sestier sv. Bazila Veľkého založila jeho vlastná sestra sv. Makrína. Baziliánky pracujú vo výchovnej sfére – spravujú Strednú zdravotnícku školu sv. Bazila Veľkého v Prešove, pracujú v sociálnych ústavoch, organizujú letné duchovné stretnutia mládeže. Druhý rád - Kongregácia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie bola založená v roku 1892. Jej zakladateľmi sú J. Lomnický a C. Selecký. Ich charizmou je „slúžiť ľuďom tam, kde je to najviac potrebné“. Cieľom činnosti kongregácie je výchova detí a mládeže, pomoc starým, chorým a opusteným.

Blahoslavení biskupi

Pavol Peter Gojdič
Pavol Peter Gojdič

Pápež Ján Pavol II. vyhlásil biskupa Pavla Petra Gojdiča, ktorý zomrel mučeníckou smrťou v komunistickom krimináli, ako aj biskupa Vasiľa Hopka za blahoslavených. Pri príležitosti 7. výročia vzniku Slovenskej republiky bolo na návrh Vlády SR biskupovi Pavlovi Petrovi Gojdičovi udelené štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy in memoriam.