Národnie noviny

Národnie noviny boli slovenské politické noviny, ktoré vychádzali v rokoch 1870 – 1947 v Martine a 1948 v Bratislave 3 – 6-krát týždenne. Boli pokračovateľom Pešťbudínskych vedomostí.

Funkciu reprezentanta a neoficiálneho tlačového orgánu Slovenskej národnej strany plnili Národnie noviny – najdlhšie vychádzajúce slovenské politické noviny. Bol to nástupnícky tlačový orgán po Pešťbudínskych vedomostiach, ktorý mal “za tie isté pravdy bojovať, ako bojovali Vedomosti“. Podľa oficiálneho vyhlásenia Pešťbudínske vedomosti r. 1870 prešli do Martina “pre panujúce pomery v kníhtlačiarňach pešťbudínskych" (pre štrajk typografov). Pritom aj sama redakcia musela uznať, že Pešťbudínske vedomosti, hlavne v posledných rokoch svojej existencie, bývali dosť nevýbojné a konzervatívne, čo sa podstatnejšie nezmenilo ani po prechode novín do Martina.

“Uznať prichodí", písalo sa v prvom čísle Národných novín (13. marca 1870), “že prenesením redakcie zo sídelného mesta krajiny… do mestečka provincionálneho, utratí redakcia možnosť v politických i v denných otázkach sa orientovať z vlastného názoru a z osobnej skúsenosti...„. Noviny týmto prechodom nesporne stratili. Ich zahraničné i vnútropolitické spravodajstvo sa stalo ešte oneskorenejším a chudobnejším. Nesplnilo sa pritom ani očakávanie vodcov slovenskej konzervatívnej buržoázie, ktorá dúfala v kvalitatívne zlepšenie novín i v podstatné rozšírenie počtu ich predplatiteľov vo všetkých slovenských krajoch. Nezmenilo sa takmer nič ani na grafickej úprave novín, ba typy písma Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku v Martine boli oveľa chudobnejšie, ako tomu bolo v budínskej univerzitnej tlačiarni, z ktorej predtým vychádzali Pešťbudínske vedomosti.

Na rozdiel od Pešťbudínskych vedomostí síce Národne noviny vychádzali nie dva, ale tri razy do týždňa na štyroch stranách, ale ich textová časť sa tým podstatnejšie nerozšírila, lebo veľa miesta v nich zaberali Zoznamy prispievateľov na Dom Matice slovenskej a na iné “národné podujatia“. Ani Mikuláš Štefan Ferienčík, ani Viliam Pauliny-Tóth, Andrej Černiansky a Ambrov Pietor, ktorí sa do roku 1875 vystriedali vo funkcii zodpovedných redaktorov týchto novín, ich charakter, zoradenie rubrík i grafickú úpravu v porovnaní s Pešťbudínskymi vedomosťami výraznejšie nezmenili. Zaslúžili sa však o ďalšie rozvíjanie beletristických novinových žánrových foriem v rubrike Besednica, kde vychádzali nielen fejtóny a reportáže, ale aj verše, povesti, literárne kritiky, životopisy významných osobností a pod. Medzi dopisovateľmi Národných novín vynikal Andrej Černiansky, Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, František Víťazoslav Sasinek, Adolf Peter Záturecký, Jozef Škultéty, Daniel Bachát, Viliam Pauliny-Tóth, Ambro Pietor, Adolf Svätopluk Osvald atď.

V matičnej dobe vychádzal v Národných novinách na dvanásť pokračovaní aj významný seriál zvaný Listy slovenskému Tomášovi" od Viliama Paulínyho-Tótha. Je to vlastne populárny výklad politiky Slovenskej národnej strany, určený predovšetkým nacionálne vlažným a národne neuvedomelým Slovákom, ktorých ohrozovala čoraz viac maďarizácia. V novinách vychádzali aj pozoruhodné úvodníky, v ktorých sa písalo o vlastenectve, národnej rovnoprávnosti, autonómii, o administratívnosprávnej organizácii Uhorska a pod. Národné noviny niesli hlavnú ťarchu boja proti nepriateľom Matice slovenskej a národných stredných škôl. Prinášali tiež rozličné oznamy o účinkovaní slovenských spolkov (Živena, Napred …), i o slovenských hospodárskych a svojpomocných podujatiach. (Krupinská autodielňa a paromlyn, vzájomné pomocnice, hospodárske spolky a pod.) V prvom ročníku Národné noviny mávali na prvej strane úvodník, vnútropolitické spravodajstvo, zahraničnopolitický komentár. Druhá strana patrila “snemovým zprávam", “domácim zprávam", “zahraničným zprávam", “politickému obzoru", ďalej “dopisom". Ostatné strany boli vyplnené obzorom tlače (prehľad časopisov), rubrikami: Literatúra a umenie, drobnými správami, obchodnými, burzovými správami, inzerátmi i pravidelným Zoznamom zbierok na Maticu slovenskú. Domáce i zahraničné správy tu vychádzali niekedy oneskorene o tri až päť dní. Týkalo sa to aj referátov zo zasadania krajinského snemu.

Národné noviny venovali veľa miesta predvolebnej kampani, ale prinášali aj články o sociálnom postavení rozličných tried a vrstiev slovenskej spoločnosti, ba roku 1871, keď ešte Slováci nemali samostatný ženský časopis, v rubrike Besednica prinášali aj príspevky určené špeciálne slovenským ženám. Pozoruhodný je aj seriál Viliama Paulínyho-Tótha, zvaný “Osem návrhov zákona" (Nár. nov. roč. 1872 č. 17 – 45), ktoré on sám ako poslanec predložil uhorskej snemovni, v snahe o hospodárske pozdvihnutie Slovenska. Tieto návrhy na sneme však neprešli.

Najväčším nedostatkom Národných novín bolo to, že nedokázali preniknúť medzi ľudové vrstvy, čo s trpkosťou konštatoval aj jeden z ich dopisovateľov pod pseudonymom Priateľský: “...Z tých našich 3000 čisto slovenských obcí, sotva sa nájde 1/3, kde (Národné noviny alebo Národného hlásnika) čítajú… nachodia sa ešte celé stolice, v ktorých niet...ani jedného odberateľa". Bolo to v dobe, keď Pavel Hečko vyslovil názor, že “ktorý národ nemá bohatej časopisnej literatúry, nedôjde ani k bohatstvu vekovej (umeleckej) literatúry".