|
'''Alexandr Sergejevič Puškin''' ({{V jazyku|rus|Алекса́ндр Серге́евич Пу́шкин}}; * [[6. jún]] [[1799]], [[Moskva]] – † [[10. február]] [[1837]], [[Petrohrad]]) bol jedným z najväčších ruských romantických [[básnik]]ov a [[prozaik]]ov.
== Život a dielo ==
Po otcovi lubomírovi hanzelovi pochádzal zo starého mal velmi maly kár
a nemal chlpy [[šľachta|šľachtického]] rodu, matka Anna Osipovna bola vnučkou [[černoch]]a Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca [[cár]]a [[Peter Veľký|Petra Veľkého]]. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru. V roku [[1811]] vstúpil do lýcea v Cárskom sele, prestížneho učilištia pre budúcu ruskú elitu. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. V roku [[1817]] zložil maturitné skúšky a zamestnal sa na [[Ministerstvo|ministerstve]] zahraničných vecí.
V [[Petrohrad]]e vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva [[liberalizmus|liberálne]] myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. V roku [[1820]] bol z Petrohradu vypovedaný pre svoje [[satira|satirické]] básne. Istý čas žil na juhu Ruska a na rodinnom statku pri [[Pskov]]e. Cestuje po [[Krym]]e a [[Kaukaz]]e. V [[Kišiňov]]e nadväzuje kontakty s neskoršími [[dekabristi|dekabristami]]. Ešte v ten istý rok vyšla jeho lyrická poéma ''Ruslan a Ľudmila'' a zároveň dokončuje poému ''Kaukazský zajatec''.
[[Súbor:PushkinCoin.jpg|náhľad|Puškinova podobizeň na [[rubeľ|jednorubľovej]] minci.]]
V roku [[1823]] je po intervenciách priateľov preložený do [[Odesa|Odesy]] pod kuratelu kniežaťa Voroncova. Píše poému ''Bachčisarajská fontána'' a ''Cigáni''. Začína písať svoje vrcholné dielo - [[Eugen Onegin|''Eugena Onegina'']]. V roku [[1825]] dokončil [[tragédia|tragédiu]] ''Boris Godunov'', žartovnú poému ''Gróf Nulin'' a ďalej pokračuje v písaní ''Eugena Onegina''.
V decembri 1825 umrie [[cár]] [[Alexander I.]] a v Petrohrade vypukne povstanie dekabristov, zhodou náhod sa ho však Puškin nemôže zúčastniť. V roku [[1826]] mu nový cár [[Mikuláš I. (Rusko)|Mikuláš I.]] povolil pobyt v [[Moskva|Moskve]], kde Puškin žil pod dohľadom [[Polícia|polície]] a pracoval ako cárov osobný [[cenzúra|cenzor]]. Cár odmieta Puškinovu stať ''O ľudovej výchove'', v ktorej sa Puškin snažil pomôcť svojim uväzneným a vyhnaným priateľom - dekabristom; a taktiež cár nepovolí vydať ''Borisa Godunova''.
Neskôr, v roku [[1827]], sa púšťa do písania [[román]]u o svojom pradedovi - ''Černoch Petra Veľkého''. O dva roky na to vydáva poému ''Poltava'' a vydáva sa na svoju druhú cestu po Kaukaze. V apríli [[1830]] žiada o ruku vtedy osemnásťročnú [[Natália Gončarovová|Natáliu Gončarovovú]], ktorá bola považovaná za jednu z najoslnivejších petrohradských krásavíc. Odchádza na jej statok [[Boldino]]. Medzitým v Rusku vypukne [[cholera]] a Puškin je nútený ostať v Boldine a čakať niekoľko mesiacov. Nastáva povestná „boldinská jeseň“ - obdobie najväčšej Puškinovej kreativity. Okrem 40 lyrických básní sa z Boldina vracia s poviedkami, štyrmi malými tragédiami: ''Skúpy rytier'', ''Mozart a Salieri'', ''Kamenný hosť'' a ''Hostina v čase moru'', ale najmä s dokončeným románom vo veršoch - ''Eugen Onegin''.
Vo februári [[1831]] sa žení s Gončarovovou a definitívne sa sťahuje do Petrohradu. Opäť pracuje ako ministerský [[úradník]] a študuje v cárskych [[archív]]och materiály k [[História|historickej]] práci o Petrovi Veľkom. Nasledujúci rok sa stáva otcom - narodila sa mu dcéra [[Mária]], nasleduje dcéra [[Natália]] a synovia [[Alexander]] a Grigorij. V roku [[1833]] udelil cár Puškinovi najnižšiu dvorskú [[hodnosť]], aby Puškinova manželka, ktorej sa otvorene dvoril, mala prístup na všetky dvorské plesy. Medzitým Puškin odchádza na [[Ural]] zbierať informácie k dejinám [[Jemelian Pugačev|Pugačevovej]] vzbury. Dokončuje novelu ''Piková dáma'' a svoju vrcholnú poému ''Medený jazdec''.
Zomiera [[10. február]]a [[1837]] po zranení, ktoré utŕžil v súboji s [[Georges-Charles de Heeckeren d'Anthès|Georgesom d'Anthèsom]] dva dni predtým.
náne nič
náne nič
| 