Tupolev Tu-104: Rozdiel medzi revíziami
Bez shrnutí editace |
d aktualizácia |
||
Riadok 23: | Riadok 23: | ||
== Vznik a vývoj == |
== Vznik a vývoj == |
||
Začiatkom päťdesiatych rokov vypracovalo Ministerstvo civilného letectva [[Sovietsky zväz|ZSSR]], v spolupráci s konštrukčnými kanceláriami [[Andrej Nikolajevič Tupolev|A. N. Tupoleva]] a [[Sergej Vladimirovič Iľjušin|S. V. Iľjušina]] technické podmienky pre vývoj a výrobu prúdového dopravného lietadla. Mal nahradiť svojou väčšou kapacitou a ďaleko lepšími letovými výkonmi piestové dopravné lietadlá [[Iľjušin Il-12]], [[Iľjušin Il-14|Il-14]] a [[Lisunov Li-2]] na hlavných vnútroštátnych tratiach Sovietskeho zväzu, predovšetkým z [[Moskva|Moskvy]] cez [[Omsk]] do [[Irkutsk]]u. Lepšie východiskové podmienky pre splnenie technických podmienok mala konštrukčná kancelária A. N. Tupoleva, takže jej navrhované lietadlo bolo schválené do výroby rozhodnutím Rady ministrov ZSSR. Využila totiž šípové krídlo, motory, motorové gondoly, podvozok, podvozkové gondoly a šípové chvostové plochy z vyrábaného, mimoriadne vydareného, strategického bombardovacieho lietadla [[Tupolev Tu-16|Tu-16]]. Tri roky po prvom vzlete lietadla Tu-16, 27. apríla 1952, uskutočnil [[17. jún]]a [[1955]] prvý let prototyp prúdového dopravného lietadla Tu-104. Hlavná zmena spočívala v zmene hornokrídleho [[Bombardér|bombardovacieho lietadla]] na dolnokrídle dopravné lietadlo a v novom trupe s väčším priemerom s pretlakovou kabínou cestujúcich, ktorá bola podrobená cyklickým tlakovým skúškam vo vodnej nádrži. Pretlakový pilotný priestor bol prevzatý z bombardovacieho lietadla, rovnako ako väčšina jeho systémov. Ponechaný bol aj pre dopravné lietadlo nezvyčajný dvojvrchlíkový brzdiaci [[padák]], ktorý skracoval dojazd o približne {{m|400|m}}. Lietadlá vyrábali závody Ministerstva leteckého priemyslu v Omsku a [[Charkov]]e. Kvality lietadla oceňoval celý svet. Veľká spotreba pohonných hmôt, malá životnosť motorov a niektorých drahých komponentov jeho palubných sústav boli väčšou prekážkou jeho exportu do krajín mimo štátov [[Rada vzájomnej hospodárskej pomoci|Rady vzájomnej hospodárskej pomoci]], ako politické bariéry. Lietadlá určené na prevádzku na vnútroštátnych linkách ZSSR nemali rádiovú a rádionavigačnú výstroj zlúčiteľnú s požiadavkami prevádzky na tratiach letových prevádzkových služieb, najmä v západnej Európe. Preto [[České aerolinie|Československé aerolinie]] vybavili a inštalovali do svojich lietadiel v tej dobe špičkovú americkú rádiokomunikačnú a rádionavigačnú výstroj, spolu so združenými prístrojmi letovo navigačnými. Takisto uskutočnili prestavbu interiéru kabíny cestujúcich podľa návrhu architekta Filsaka a úpravu charakteristiky klimatizácie pretlakovej kabíny, ku zmenšeniu rýchlosti zmien tlaku v kabíne a zlepšenia ventilácie. |
Začiatkom päťdesiatych rokov vypracovalo Ministerstvo civilného letectva [[Sovietsky zväz|ZSSR]], v spolupráci s konštrukčnými kanceláriami [[Andrej Nikolajevič Tupolev|A. N. Tupoleva]] a [[Sergej Vladimirovič Iľjušin|S. V. Iľjušina]] technické podmienky pre vývoj a výrobu prúdového dopravného lietadla. Mal nahradiť svojou väčšou kapacitou a ďaleko lepšími letovými výkonmi piestové dopravné lietadlá [[Iľjušin Il-12]], [[Iľjušin Il-14|Il-14]] a [[Lisunov Li-2]] na hlavných vnútroštátnych tratiach Sovietskeho zväzu, predovšetkým z [[Moskva|Moskvy]] cez [[Omsk]] do [[Irkutsk]]u. Lepšie východiskové podmienky pre splnenie technických podmienok mala konštrukčná kancelária A. N. Tupoleva, takže jej navrhované lietadlo bolo schválené do výroby rozhodnutím Rady ministrov ZSSR. Využila totiž šípové krídlo, motory, motorové gondoly, podvozok, podvozkové gondoly a šípové chvostové plochy z vyrábaného, mimoriadne vydareného, strategického bombardovacieho lietadla [[Tupolev Tu-16|Tu-16]]. Tri roky po prvom vzlete lietadla Tu-16, 27. apríla 1952, uskutočnil [[17. jún]]a [[1955]] prvý let prototyp prúdového dopravného lietadla Tu-104. Hlavná zmena spočívala v zmene hornokrídleho [[Bombardér|bombardovacieho lietadla]] na dolnokrídle dopravné lietadlo a v novom trupe s väčším priemerom s pretlakovou kabínou cestujúcich, ktorá bola podrobená cyklickým tlakovým skúškam vo vodnej nádrži. Pretlakový pilotný priestor bol prevzatý z bombardovacieho lietadla, rovnako ako väčšina jeho systémov. Ponechaný bol aj pre dopravné lietadlo nezvyčajný dvojvrchlíkový brzdiaci [[padák]], ktorý skracoval dojazd o približne {{m|400|m}}. Lietadlá vyrábali závody Ministerstva leteckého priemyslu v Omsku a [[Charkov]]e. Kvality lietadla oceňoval celý svet. Veľká spotreba pohonných hmôt, malá životnosť motorov a niektorých drahých komponentov jeho palubných sústav boli väčšou prekážkou jeho exportu do krajín mimo štátov [[Rada vzájomnej hospodárskej pomoci|Rady vzájomnej hospodárskej pomoci]], ako politické bariéry. Lietadlá určené na prevádzku na vnútroštátnych linkách ZSSR nemali rádiovú a rádionavigačnú výstroj zlúčiteľnú s požiadavkami prevádzky na tratiach letových prevádzkových služieb, najmä v západnej Európe. Preto [[České aerolinie|Československé aerolinie]] vybavili a inštalovali do svojich lietadiel v tej dobe špičkovú americkú rádiokomunikačnú a rádionavigačnú výstroj, spolu so združenými prístrojmi letovo navigačnými. Takisto uskutočnili prestavbu interiéru kabíny cestujúcich podľa návrhu architekta Filsaka a úpravu charakteristiky klimatizácie pretlakovej kabíny, ku zmenšeniu rýchlosti zmien tlaku v kabíne a zlepšenia ventilácie. |
||
== Motor == |
|||
ANTupolev sa opieral o reálne úspechy. V roku 1952 úspešne ukončil vývoj ťažkého rýchleho diaľkového bombardovacieho letúna Tu-16 s dvomi prúdovými motormi AM-3 konštruktéra AAMikulina. Vedel o svoje jedinečné možnosti použiť drak, preverený vysoko náročnými vojenskými skúškami, u ktorého bolo relatívne jednoduchými technickými prostriedkami postaviť nový trup s pretlakovou kabínou pre 50 cestujúcich, aby vznik vysoko výkon dopravnej letún. Išiel dokonca tak ďaleko, že v záujme zjednodušenia vývoja civilnej verzie ponechal aj typické vojenskej usporiadanie priestorov posádky, vrátane kabíny leto voda v samej prove trupu. Malo to ešte ďalší dôvod. Tupolev sa snažil umožniť výcvik civlních posádok v ovládaní budúceho dopravného letúna na vojenských cvičných verziách letúnov a na pomocných výcvikových zariadeniach zavedených vo vojenskom aeronautike v čase, keď ešte Aeroflot takéto zariadenia nemal k dispozícii. |
|||
Turbokompresorové motory Mikulin AM-3 mali osového kompresory. Začínali so statickým ťahom 66,15 kN, záhy boli vylepšené na 85,26 kN a mali stále rezervu pre ďalšie zlepšenie. Životnosť žravých dielov motorov nešla zatiaľ ešte skôr vojenskej charakteristiky, rovnako ako spotreba paliva, ale počas vývoja sa obidva parametre podstatne zlepšili. |
|||
Prvú sériu Tu-104 na montážnej linke záhy nahradila ekonomickejší a výkonnejšia verzia Tu-104A, zalátaná začiatkom roka 1957. Tupolevova sa podarilo preskupenia vnútorných priestorov umiestniť do rovnako dlhého trupu kabínu pre 70 cestujúcich (16 miest 1.triedy v prednej kabíne a 54 v zadnej turistické), peťčlená posádku a dve palubný sprievodca. Jedným z predpokladov úspechu Tu-104A bolo použitie rekonštruovaných motorov AM-3M-500 s výkonnosti zvýšenou až na 95,06 k; ich celková spotreba paliva na hodinu letu bola 4800 kg. Životnosť motorov sa podarilo zvýšiť na 1500 hodín medzi revíziami. |
|||
== Používatelia == |
== Používatelia == |
Verzia z 19:37, 8. december 2011
Tu-104 | |
Tupolev Tu-104A Aeroflotu na letisku Štokholm-Arlanda v roku 1972 | |
Typ | dopravné lietadlo |
---|---|
Výrobca | Tupolev |
Konštruktér | Andrej Tupolev |
Prvý let | 17. júna 1955 |
Zavedený | 15. septembra 1956 |
Vyradený | 1986 |
Hlavný používateľ | Aeroflot Československé aerolinie |
Výroba | 1956 – 1960 |
Vyrobených | 200 |
Tupolev Tu-104 bolo sovietske dvojmotorové prúdové dopravné lietadlo stredného doletu z polovice 50. rokov 20. storočia. Po britskom De Havilland Comet, kanadskom Avro Jetliner a francúzskom Sud Aviation Caravelle bolo štvrtým prúdovým dopravným lietadlom na svete, ktoré vzlietlo, a druhým na svete v pravidelnej leteckej doprave.
Prílet jeho prototypu do Londýna v marci 1956, pri príležitosti štátnej návštevy, šokoval západných pozorovateľov. Po uzemnení lietadiel De Havilland Comet, v dôsledku série katastrôf v roku 1954, bolo lietadlo Tu-104 od roku 1956 do roku 1958 na svete jediným typom prúdového dopravného lietadla v pravidelnej leteckej doprave. Vo verzii TU-104E s motormi RD-3M s ťahom 85,35 kN vytvoril celkom 11 dnes už prekonaných svetových rekordov, väčšinou rýchlostných v uzavretom okruhu a výškových so zaťažením, zapísaných FAI v 3. skupine triedy C1, pozemné prúdové lietadlá (OKB Tupoleva uvádza 26 svetových rekordov).
Vznik a vývoj
Začiatkom päťdesiatych rokov vypracovalo Ministerstvo civilného letectva ZSSR, v spolupráci s konštrukčnými kanceláriami A. N. Tupoleva a S. V. Iľjušina technické podmienky pre vývoj a výrobu prúdového dopravného lietadla. Mal nahradiť svojou väčšou kapacitou a ďaleko lepšími letovými výkonmi piestové dopravné lietadlá Iľjušin Il-12, Il-14 a Lisunov Li-2 na hlavných vnútroštátnych tratiach Sovietskeho zväzu, predovšetkým z Moskvy cez Omsk do Irkutsku. Lepšie východiskové podmienky pre splnenie technických podmienok mala konštrukčná kancelária A. N. Tupoleva, takže jej navrhované lietadlo bolo schválené do výroby rozhodnutím Rady ministrov ZSSR. Využila totiž šípové krídlo, motory, motorové gondoly, podvozok, podvozkové gondoly a šípové chvostové plochy z vyrábaného, mimoriadne vydareného, strategického bombardovacieho lietadla Tu-16. Tri roky po prvom vzlete lietadla Tu-16, 27. apríla 1952, uskutočnil 17. júna 1955 prvý let prototyp prúdového dopravného lietadla Tu-104. Hlavná zmena spočívala v zmene hornokrídleho bombardovacieho lietadla na dolnokrídle dopravné lietadlo a v novom trupe s väčším priemerom s pretlakovou kabínou cestujúcich, ktorá bola podrobená cyklickým tlakovým skúškam vo vodnej nádrži. Pretlakový pilotný priestor bol prevzatý z bombardovacieho lietadla, rovnako ako väčšina jeho systémov. Ponechaný bol aj pre dopravné lietadlo nezvyčajný dvojvrchlíkový brzdiaci padák, ktorý skracoval dojazd o približne 400 m. Lietadlá vyrábali závody Ministerstva leteckého priemyslu v Omsku a Charkove. Kvality lietadla oceňoval celý svet. Veľká spotreba pohonných hmôt, malá životnosť motorov a niektorých drahých komponentov jeho palubných sústav boli väčšou prekážkou jeho exportu do krajín mimo štátov Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, ako politické bariéry. Lietadlá určené na prevádzku na vnútroštátnych linkách ZSSR nemali rádiovú a rádionavigačnú výstroj zlúčiteľnú s požiadavkami prevádzky na tratiach letových prevádzkových služieb, najmä v západnej Európe. Preto Československé aerolinie vybavili a inštalovali do svojich lietadiel v tej dobe špičkovú americkú rádiokomunikačnú a rádionavigačnú výstroj, spolu so združenými prístrojmi letovo navigačnými. Takisto uskutočnili prestavbu interiéru kabíny cestujúcich podľa návrhu architekta Filsaka a úpravu charakteristiky klimatizácie pretlakovej kabíny, ku zmenšeniu rýchlosti zmien tlaku v kabíne a zlepšenia ventilácie.
Motor
ANTupolev sa opieral o reálne úspechy. V roku 1952 úspešne ukončil vývoj ťažkého rýchleho diaľkového bombardovacieho letúna Tu-16 s dvomi prúdovými motormi AM-3 konštruktéra AAMikulina. Vedel o svoje jedinečné možnosti použiť drak, preverený vysoko náročnými vojenskými skúškami, u ktorého bolo relatívne jednoduchými technickými prostriedkami postaviť nový trup s pretlakovou kabínou pre 50 cestujúcich, aby vznik vysoko výkon dopravnej letún. Išiel dokonca tak ďaleko, že v záujme zjednodušenia vývoja civilnej verzie ponechal aj typické vojenskej usporiadanie priestorov posádky, vrátane kabíny leto voda v samej prove trupu. Malo to ešte ďalší dôvod. Tupolev sa snažil umožniť výcvik civlních posádok v ovládaní budúceho dopravného letúna na vojenských cvičných verziách letúnov a na pomocných výcvikových zariadeniach zavedených vo vojenskom aeronautike v čase, keď ešte Aeroflot takéto zariadenia nemal k dispozícii. Turbokompresorové motory Mikulin AM-3 mali osového kompresory. Začínali so statickým ťahom 66,15 kN, záhy boli vylepšené na 85,26 kN a mali stále rezervu pre ďalšie zlepšenie. Životnosť žravých dielov motorov nešla zatiaľ ešte skôr vojenskej charakteristiky, rovnako ako spotreba paliva, ale počas vývoja sa obidva parametre podstatne zlepšili. Prvú sériu Tu-104 na montážnej linke záhy nahradila ekonomickejší a výkonnejšia verzia Tu-104A, zalátaná začiatkom roka 1957. Tupolevova sa podarilo preskupenia vnútorných priestorov umiestniť do rovnako dlhého trupu kabínu pre 70 cestujúcich (16 miest 1.triedy v prednej kabíne a 54 v zadnej turistické), peťčlená posádku a dve palubný sprievodca. Jedným z predpokladov úspechu Tu-104A bolo použitie rekonštruovaných motorov AM-3M-500 s výkonnosti zvýšenou až na 95,06 k; ich celková spotreba paliva na hodinu letu bola 4800 kg. Životnosť motorov sa podarilo zvýšiť na 1500 hodín medzi revíziami.
Používatelia
Prevádzkovatelia lietadiel Tu-104 boli vedľa Aeroflotu Československé aerolinie a Vojenské vzdušné sily ZSSR. Od roku 1956 do roku 1960 bolo vyrobených 200 lietadiel Tu-104 v nižšie uvedených verziách. Aeroflot nasadil lietadlo do pravidelnej komerčnej prevádzky 15. septembra 1956, Československé aerolinie 8. decembra 1957. Lietadlá Tu-104 od Aeroflotu boli v prevádzke do roku 1979, u Československých aerolinií do roku 1974 a u Vojenských vzdušných síl ZSSR do roku 1981.
Varianty
- TU-104
verzia počiatočnej výroby pre 50 cestujúcich s dvoma prúdovými motormi Mikulin AM-3M (neskôr označovaných RD namiesto AM).
- TU-104A
zlepšená verzia s kabínou upravenou pre 70 cestujúcich poháňaná dvoma prúdovými motormi Mikulin AM-3M-500 so zväčšeným ťahom (Tu-104A-TS – transportná/sanitárna verzia).
- TU-104B
verzia s predĺženým trupom schopná prepravovať až 100 cestujúcich, poháňaná dvoma prúdovými motormi Mikulin AM-3M-500 (Tu-104B-TS – transportná/sanitárna verzia).
- TU-104G, TU-104D
salónna verzia lietadla.
- TU-104D-85
prestavba lietadla TU-104A pre prepravu až 85 cestujúcich.
- TU-104V
prestavba lietadla TU-104A pre prepravu až 105 cestujúcich (rovnaké označenie mala mať aj nezrealizovaná verzia pre 117 cestujúcich).
- TU-104V-115
prestavba lietadla TU-104B pre prepravu až 115 cestujúcich.
- TU-104E
verzia skúšobného lietadla, upraveného z TU-104B, použitá k vytvoreniu svetových rýchlostných rekordov v uzavretom okruhu.
- TU-104AK
verzia pre výcvik kozmonautov v bezváhovom stave. K vytvoreniu bezváhového stavu lietadlo zrýchľovalo vo výške 6 000 m na maximálnu rýchlosť, po jej dosiahnutí bolo prevedené do strmého stúpavého letu pod uhlom 45° a následným prevedením do klesania pod uhlom 40° – 45° dosiahlo bezváhového stavu na dobu 25 – 28 s. Riskantné bolo vyberanie strmého klesania pri limitnej rýchlosti.
Tu-104 v službách ČSA
V službách Československých aerolinií bolo nasadených celkom 6 strojov Tupolev Tu-104A, dva z nich boli zničené pri nehodách (bez obetí), jeden pri katastrofe (13 obetí), zvyšné tri ešte existujú (1 v múzeu a 2 ako reštaurácia) na území ČR:
Registrácia | Meno lietadla | Sedadiel | Doba prevádzky | Poznámky |
---|---|---|---|---|
OK-LDA | "Praha" | 75 | 1957 - 1973 | Od 14. 9. 1973 umiestnený v kbelskom múzeu |
OK-LDB | "Bratislava" | 75 | 1957 - 1963 | 16. 3. 1963 zničený požiarom pri plnení palivom v Bombaji |
OK-LDC | "Brno" | 75 | 1957 - 1974 | |
OK-NDD | "Plzeň" | 75 | 1960 - 1970 | Zničený v Tripolise 1. 6. 1970, náraz do zeme, požiar a deštrukcia |
OK-MDE | "Ostrava" | 75 | 1962 - 1973 | 29. 8. 1973 núdzové pristátie v Nikózii po poruche motoru |
OK-NDF | "České Budějovice" | 75 | 1963 - 1974 |
Technické údaje
Tu-104A
- Posádka: 5
- Pasažieri: 70 – 75
- Motor: 2x prúdový motor Mikulin RD-3M-500 s ťahom 93,4 kN
- Rozpätie: 34,54 m
- Dĺžka: 38,85 m
- Výška: 11,90 m
- Plocha krídel: 169,7 m²
- Hmotnosť (prázdny): 41 300 kg
- Hmotnosť (vzletová): 75 500 kg
- Cestovná rýchlosť: 800 – 900 km/h
- Dostup: 11 500 m
- Dolet: 3 100 km
Tu-104B
- Posádka: 5
- Pasažieri: 50-100
- Motor: 2x prúdový motor Mikulin RD-3M-500 s ťahom 93,4 kN
- Rozpätie: 34,54 m
- Dĺžka: 40,06 m
- Výška: 11,90 m
- Plocha krídel: 169,7 m²
- Hmotnosť (prázdny): 42 900 kg
- Hmotnosť (vzletová): 76 000 kg
- Cestovná rýchlosť: 800 – 900 km/h
- Dostup: 11 500 m
- Dolet: 2 650 km
Iné projekty
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tupolev Tu-104
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tupolev Tu-104 na českej Wikipédii.