Rimania (staroveký národ)

Rimania, latinsky Romani, grécky Ρωμαίοι (Roimaioi, alebo Roméi), je označenie pre staroveké etnické obyvateľstvo žijúce v rôznych častiach Rímskej ríše.
Označenie Riman sa môže používať od 8. storočia pred Kr. približne do 8. storočia po Kr. na západe, na gréckom východe toto označenie pretrvalo až do 19. storočia. Termínom Rimania sa počas historického vývoja nazývali rôzne skupiny obyvateľstva.

Rimania v dobe kráľovskej

Táto doba zahŕňa obdobie od založenia mesta Rím v 8. stor. pred Kr. do vyhlásenia republiky, asi rok 500 pred Kr. Rimania tejto doby boli prevažne italické kmene Latinov, ktoré obývali výlučne mesto Rím. Postupne však s týmto obyvateľstvom splývali aj iné italické kmene, ako napríklad Sabíni, o čom informuje aj rímska mytológia (Romulov únos Sabiniek), ale tiež aj neitalickí Etruskovia, ktorí mali v Ríme svoju štvrť a poslední traja rímski králi boli tiež Etruskovia. Samotní Etruskovia premenili vidiecky Rím na urbanistické mesto.

Rimania v dobe republiky

Prvý cisár Augustus

Obdobie zahŕňa dobu po roku 500 - až do roku 27 pred Kr. Rímske obyvateľstvo so statusom rímskeho občana (Civitas romanus) v tejto dobe začína spolu s rímskou republikou expandovať, začínajú sa stavať kolónie. Prvá kolónia bol rímsky prístav Ostia, neskôr sa rímski občania usadzovali po celej Itálii, zakladali nové mestá (napr. Verona, Milano, Aquileia, Rimini, Piacenza, Cremona, atď.), alebo sa usadzovali v už existujúcich gréckych mestách (Neapol, Tarent, Bari...), prípadne dostávali rímski občania pôdu po celom italskom vnútrozemí, jednalo sa často o vojenských veteránov. Takto sa územie Itálie romanizovalo a v 1. storočí po vojne so spojencami obdržala celá Itália rímske občianstvo, nakoľko ju obývali prevažne Italické kmene, príbuzné s Rimanmi. Gaius Iulius Caesar násldene udelil občianstvo aj neskoršej severnej Itálii. V dobe neskorej republiky sa rímski občania usádzali aj v južnej Galii (Provensálsko), Hispánii a v severnej Afrike, v menšom počte tiež na východe (Grécko, Malá Ázia).

Rimania do roku 212

Toto obdobie zahŕňa prvú epochu rímskeho cisárstva- principát, zároveň predstavuje obdobie najväčšieho rozkvetu rímskeho impéria. Ako Rimania sa označuje najmä obyvateľstvo italského pôvodu, teda obyvatelia Itálie a občania žijúci v provinciách, ale italského pôvodu. Potomkovia italských kolonistov obývali okrem Itálie značné územia Galie, Hispánie, severnej Afriky, vyskytovali sa aj v Británii, či v strategických mestách (v Panónii napr. Carnuntum, Aquincum, malá rímska civilná osada je doložená aj na Devíne.) Italské obyvateľstvo a jeho potomkovia mimo Itálie bola privilegovaná vrstva, tvorilo rímsky národ a zdroj pre úradníkov, cisárov, politikov, či légie. V provnciach sa usadzujú najmä rímski obchodníci a vojenskí veteráni, ktorí dopomáhajú k romanizácii, často zmiešanými manželstvami.

Rimania v neskororímskej dobe

Cisárovná Galla Placidia

Cisár Caracalla v roku 212 udelil rímske občianstvo všetkým slobodným obyvateľom ríše (Constitutio Antoniniana), čím v podstate zrušil privilegované postavenie Italov a Rimanmi sa stali všetci slobodní obyvatelia rôznych etnických skupín. Západná časť impéria bola v tejto dobe už prevažne celkom romanizovaná, teda rodný jazyk obyvateľov bola latinčina, východné oblasti ríše boli naopak obývané prevažne Grékmi, ktorí si však tiež osvojili názov Rimania, v gréčtine Romaioi. Tak už väčšina cisárov, úradníkov a vojakov nemala italský pôvod, mnohí pochádzali z Balkánu. Všetci sa však považovali za Rimanov a rozprávali po latinsky. V roku 313 povolil cisár Konštantín Veľký (sám pôvodom balkánsko-gréckeho) vyznávanie kresťanstva a tak postupne začala konverzia ku kresťanstvu. V roku 395 sa závetom cisára Theodosia Rímska ríša rozdelila na Západorímsku a Východorímsku (Byzantskú) ríšu. Na západe prevládalo latinské obyvateľstvo, na východe grécke. Počas trvania Západorímskej ríše sa posilnilo postavenie italského obyvateľstva, odkiaľ pochádzali často najvplyvnejší predstavitelia moci. Postupne sa však západorímske oblasti dostávali pod vplyv barbarov. Hispániu a Galiu obsadili Vizigóti, Afriku Vandali, v iných častaich Galie sa presadili Burgundi a neskôr Frankovia, v Panónii Huni, neskôr Ostrogóti a v roku 476 ovládol Itáliu Germán Odoaker, v roku 486 dobyli Frankovia územie Rimana Syagria v Galii, čim padla Západorímska ríša.

Rimania na západe po páde Rímskej ríše

Latinsky hovoriace obyvateľstvo sa považovalo za Rimanov aj po páde ústrednej rímskej moci. Tvorili vzdelanú vrstvu a väčšinu obyvateľstva v rôznych barbarských kráľovstách. Pôsobili často ako spisovatelia, kráľovskí poradcovia, úradníci, remeselníci, umelci, správcovia, generáli a tiež aj vojaci. Samotní barbarskí vládcovia, ako Ostrogóti v Itálii, Vizigóti v Hispánii, Frankovia v Galii, či Vandali v Afrike pomerne skoro prestali používať svoje germánske jazyky a osvojili si latinčinu. Po rozpade týchto štátov sa začal proces vzniku moderných románskych národov.
V tejto dobe však žilo rímske obyvateľstvo aj v územiach, kde už dnes Románi nie sú (Británia, Panónia, Récia).

Byzantínci

Termín Byzantská ríša je moderný. Samotní Byzantínci svoj štát nazývali grécky Autokratoria ton Romeon (Ríša Rimanov) a sami s aoznačovali ako Romaioi, či Romii. Tak sa prestalo obyvateľstvo označovať ako Gréci (Heléni) (gr. Hellenes) a slovo Helén sa stalo synonimum pre pohana. Helénska identita sa však znovu objavuje od 13. storočia, nikdy však nevytlačila rímske povedomie gréckeho obyvateľstva.

Rimania po páde Byzantskej ríše

Maketa časti Ríma

V roku 1453 dobyli Byzanciu Osmanskí Turci. Podrobené grécke obyvateľstvo sa však naďalej považovalo za Romaiov. Definitívne sa helénska národná identita prinavrátila až po vzniku Grécka, romaiská identita vymizla začiatkom 20. storočia, hoci niektorí Gréci sa stále považujú za Romaiov.

Kultúra Rimanov

Pozri aj: Rímska kultúra Starovekí Rimania vytvorili najväčšiu najdlhšie trvajúcu ríšu v dejinách. Boli zruční stavitelia a vedci, tvorcovia najväčšej starovekej civilizácie, ktorá bola ľudstvom prekonaná až v 19. storočí. Rimania priniesli vyspelú kultúru do západnej Európy, celú ríšu prepojili systémom ciest, vystavali nové mestá a monumentálne stavby. Boli tiež technickí majstri, rímski inžinieri prišli s radou inovácii, známi sú predovšetkým využitím vodnej sily, či vynálezom betónu. V umení rímska civilizácia nadväzovala na grécku a etruskú, ktoré zdokonalila. Známe sú rímske fresky, sochy, skulptúra čí mozaika. Veľkú tradíciu má aj rímska literatúra, jej predstavitelia sú napríklad Cicero, Titus Maccius Plautus, Seneca, Plinius, Ovídius, Horatius či Vergílius. Rímsky administratívny systém sa stal základom pre modernú dobu, rovnako tak vojenská organizácia a právo.

Zdroj

• Mazzarino, S., L'impero romano, Laterza, Roma-Bari 1995.
• Politis, Katagogi ton Ellinon, Athina 2000.