Užhorodská únia

Užhorodská únia bola formálnym aktom obnovenia plného cirkevného spoločenstva medzi cirkvou byzantského obradu v Mukačevskej eparchii a rímskokatolíckou cirkvou. Stalo sa tak 24. apríla 1646 na zámku Drugetovcov v Užhorode, kde bolo prítomných 63 gréckokatolíckych kňazov (z celkového počtu asi 600 kňazov celej Mukačevskej eparchie) a jágerský rímskokatolícky biskup Juraj Jakušič.

Priamo na tomto stretnutí pravdepodobne nebol vyhotovený žiaden zápis, dokument o uzavretí únie máme až z roku 1652. V ňom sa ako podmienky uzavretia jednoty uvádzajú nasledovné body:

• Po prvé: Aby sme si smeli zachovať obrady gréckej cirkvi.
• Po druhé: Aby sme si mohli voliť nášho biskupa, ktorého potom predložíme na potvrdenie Svätej stolici.
• Po tretie: Aby nám boli priznané výsady [katolíckeho] duchovenstva.

Vzorom pre uzavretie únie v Užhorode bola najmä Brestská únia (1595) na území Poľsko-litovského štátu. Uzavretiu Užhorodskej únie predchádzal pokus o uzavretie únie v Krásnom Brode (1614).

História Užhorodskej únie na územi Slovenska

Ideu zjednotenia pravoslávnych s katolíckou cirkvou presadzoval zemepán Juraj Druget na Zemplíne a v Užskej stolici. Druget je odchovancom pražských jezuiti, po rekatolizácii protestantských dedín sústredil pozornosť na svojich pravoslávnych poddaných. Podľa tzv. brestskej únie z roku 1596, kedy došlo k zjednoteniu pravoslávnych Ukrajincov a Bielorusov s katolíckou cirkvou. Tieto územia boli pod správou vtedajšieho poľského štátu. Na prípravu zjednotenia pozval z poľského Peremyšľa gréckokatolíckeho biskupa Atanasa Krupeckého. Tomu sa podarilo získať pre úniu 50 pravoslávnych farárov humenského panstva, ktorí boli ochotní prestúpiť na katolíctvo za podmienky, že sa im ponechajú gréckoslovanské obrady a zvyklosti východnej pravoslávnej cirkvi. Súčasne im mal zemepán J. Druget na svojich majetkoch priznať také postavenie, aké mali katolícki farári. Dovtedy boli pravoslávni farári poddanského pôvodu, ktorí aj po vysviacke boli v poddanskej závislosti, plnili feudálne poplatky a chodili na roboty. Na pravoslávnych farárov sa nevzťahovali zákonné opatrenia, ktoré katolíckemu duchovenstvu zabezpečovali primerané materiálne zabezpečenie a spoločenské postavenie. Dátum zjednotenia bol stanovený na Turice, roku 1614 a malo sa uskutočniť v kostole v Krásnom Brode pri Medzilaboriec. Zjednotenie sa neuskutočnilo pre vzburu vyvolanú protivníkmi zjednotenia.

S biskupom Atanasom Krupeckým na rokovanie prišli aj mnísi, baziliáni, ktorí ostali na drugetovských majetkoch aj po neúspešnom zjednotení. Začali však pôsobiť nielen medzi farármi ale aj medzi podanými pravoslávneho vyznania. Vyvíjali misijnú a pastoračnú činnosť aj na majetkoch iných katolíckych zemepánov.

Pravoslávny biskup, nemal zástancov. Medzi vyznavačmi pravoslávnej cirkvi neboli magnáti a slabo bola zastúpená aj mala šľachta a meštianstvo. Mukačevskí biskupi si uvedomovali, že zjednotením s katolíckou cirkvou, prijatím únie by získali aj výsady, ktoré patrili katolíckym biskupom.

Pravoslávny biskup Vasil Tarasovič, v prvom roku svojho biskupstva (1641), rokoval s gréckokatolíckym biskupom Krupeckým, ktorého v minulosti, inzultovali v Krásnom Brode. Chcel prestúpiť na katolíctvo. Juraj Rakóczi, keď sa o tom dozvedel, biskupa uväznil, zbavil biskupského stolca a prinútil k odchodu z Mukačeva. Po troch rokoch Tarasovič znovu zasadol na biskupský stolec v Mukačeve, až potom, keď sa vrátil k pravosláviu.

Syn Juraja Drugeta, Ján, začal pripravovať novú úniu na zjednotenie s katolíckou cirkvou. Túto úlohu nedokončil. Po jeho smrti, úlohu realizovala jeho manželka, vdova Anna, rodená Jakušičová a jej brat jágerský katolícky biskup Juraj Jakušič, ktorý v tom čase sa zdržiaval v Užhorode. Biskup Jakušič stanovil termín slávnostného aktu, na deň sv. Juraja, t.j. na 24. apríla 1646. Akt zjednotenia pravoslávnych a katolíkov nebol pompézny. Nezúčastnili sa ho svetskí a cirkevní hodnostári, chýbala mu vonkajšia okázalosť a masy veriacich. Po slávnostnej bohoslužbe v hradnej kaplnke konvertujúci pravoslávni farári zložili prísahu do rúk biskupa Jakušiča. Verejne predniesli niceokonstantinopolské vyznanie viery, vyhlásili, že veria všetkému, v čo katolícka cirkev veriť požaduje, že pápeža Inocenta X. považujú za hlavu cirkvi, že ho budú vo všetkom poslúchať a že ho rešpektovať budú aj ich nasledovníci. Po zložení tejto prísahy stali sa z nich katolíci. Tým, že ponechali si gréckoslovanské obrady a zvyklosti východnej pravoslávnej cirkvi – nazvali sa gréckokatolíkmi.

Jágerský biskup Jakušič farárom sľúbil, že zostáva im právo voľby biskupa, ktorého pápež bude iba potvrdzovať, budú mať rovnaké postavenie ako katolícki farári a zostane im právo ženiť sa. O tomto dôležitom akte sa nevyhotovil žiaden písomný záznam. Záznam o uzavretí užhorodskej únie bol urobený až roku 1652 dodatočne, šesť rokov po jej vzniku. O vzniku únie nebol informovaný ostrihomský arcibiskup Juraj Lippay. V tomto čase užhorodská únia bola považovaná iba za záležitosť zemepána a jeho poddaných.

Gréckokatolícka cirkev a jej farnosti sa po uzavretí užhorodskej únie dostali pod správu rímskokatolíckeho jágerského biskupa. Tomu podliehal aj mukačevský biskup po tom, čo sa únia rozšírila aj na územie Podkarpatska. Roku 1771 mukačevské biskupstvo sa kanonizovalo a reorganizovalo. Vtedy sa z časti gréckokatolíckych farnosti na Slovensku vytvoril osobitný vikariát v Košiciach, ktorý sa roku 1818 po prenesení sídla do Prešova premenil na osobitné biskupstvo.

Na východnom Slovensku gréckokatolícka cirkev nerušene pôsobila až do roku 1950, i keď už v rokoch pred prvou svetovou vojnou bolo možno zaznamenať návrat niektorých rusínskych farnosti k pravosláviu. Pričinili sa o to vysťahovalci, ktorí sa v USA dostali pod vplyv tamojšej ruskej pravoslávnej cirkvi a po návrate domov získali pre návrat k pravosláviu aj veriacich svojej obce.

Zlom a prerušenie činnosti gréckokatolíckej cirkvi na východnom Slovensku priniesol tzv. Sobor gréckokatolíckych duchovných a veriacich 28. apríla 1950 v Prešove, ktorý rušil ustanovenia užhorodskej únie roku 1646, vyhlásil návrat do „svätej pravoslávnej cirkvi“ a zjednotenie pravoslávnych východného Slovenska s ruskou pravoslávnou cirkvou.

Uznesenie vlády ČSSR č. 205/1968 v roku 1968 povolilo gréckokatolíckej cirkvi obnoviť svoju činnosť.

Literatúra

• Ivan Pop: Dějiny Podkarpatské Rusi v datech; Nakladatelství LIBRI, Praha 2005, ISBN 80-7277-237-6, str. 114, 118,

• Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, ISBN 978-80-970354-4-0, str. 30-31.

• VladimiRus de juxta Hornad: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9. - 18. storočie) ; Košice 2004, ISBN 80-969168-0-7, str. 352, 393, 405-407, 417.

Pozri aj

• Gréckokatolícka cirkev
• Gréckokatolícka cirkev na Slovensku

Zdroje

• Michael LACKO: Unio Užhorodensis Ruthenorum Carpaticorum cum Ecclesia catholica. (Orientalia Christiana Analecta 143.) Roma: Pontificium Institutum Orientalium Studiorum, 1955.
• Michal LACKO: Užhorodská únia. (Slovak studies 1.) Most publications, 1959.
• Dokument potvrdzujúci uzavretie únie v Užhorode 24. apríla 1646