Albrecht I. (Svätá rímska ríša): Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
RedBot (diskusia | príspevky)
nebol cisárom
Riadok 2: Riadok 2:
|Meno = Albrecht I.
|Meno = Albrecht I.
|Portrét = Die deutschen Kaiser Albrecht I.jpg
|Portrét = Die deutschen Kaiser Albrecht I.jpg
|Popis = rímsko-nemecký cisár
|Popis = rímsko-nemecký kráľ
|Dátum narodenia = [[júl]] [[1255]]
|Dátum narodenia = [[júl]] [[1255]]
|Miesto narodenia = [[Rheinfelden]]
|Miesto narodenia = [[Rheinfelden]]
Riadok 8: Riadok 8:
|Miesto úmrtia = [[Königsfelden]]
|Miesto úmrtia = [[Königsfelden]]
|}}
|}}
'''Albrecht I.''', tiež známy ako '''Albrecht I. Habsburský''' ({{v jazyku|deu|Albert I.}}, {{lat|Albertus I.}}) (* júl [[1255]], [[Rheinfelden]] – † [[1. máj]] [[1308]], [[Königsfelden]]) bol rímsko-nemecký cisár, najstarší syn [[Rudolf I. Habsburský|Rudolfa I.]] a [[Gertrúda Hohenberská|Gertrúdy Hohenberskej]].
'''Albrecht I.''', tiež známy ako '''Albrecht I. Habsburský''' ({{v jazyku|deu|Albert I.}}, {{lat|Albertus I.}}) (* júl [[1255]], [[Rheinfelden]] – † [[1. máj]] [[1308]], [[Königsfelden]]) bol rímsko-nemecký kráľ, najstarší syn [[Rudolf I. Habsburský|Rudolfa I.]] a [[Gertrúda Hohenberská|Gertrúdy Hohenberskej]].


== Život ==
== Život ==
V mladosti bolo dané na jeho vzdelanie, pretože na rozdiel od mnohých šľachtických synov tej doby vedel písať a ovládal základy latinčiny. Otec mu veľmi veril a po jeho smrti musel ako 19-ročný spravovať habsburské Horné zeme. Inicioval vznik urbára [[Habsburgovci|habsburských]] rodových statkov. 26-ročný sa stal ríšskym správcom [[Rakúsko|rakúskych vojvodstiev]] a [[Štajersko|Štajerskej marky]]. Najprv vládol spolu so svojim mladším bratom [[Rudolf II. (Rakúsko)|Rudolfom II.]], ale kvôli nesúhlasu šľachty sa vlády ujal sám a dedičné právo získali len jeho potomkovia.
V mladosti bolo dané na jeho vzdelanie, pretože na rozdiel od mnohých šľachtických synov tej doby vedel písať a ovládal základy latinčiny. Otec mu veľmi veril a po jeho smrti musel ako 19-ročný spravovať habsburské Horné zeme. Inicioval vznik urbára [[Habsburgovci|habsburských]] rodových statkov. 26-ročný sa stal ríšskym správcom [[Rakúsko|rakúskych vojvodstiev]] a [[Štajersko|Štajerskej marky]]. Najprv vládol spolu so svojim mladším bratom [[Rudolf II. (Rakúsko)|Rudolfom II.]], ale kvôli nesúhlasu šľachty sa vlády ujal sám a dedičné právo získali len jeho potomkovia.


Vedel tvrdo presadiť svoju vôľu, čo viedlo v roku [[1287]]/[[1288]] k povstaniu, ktoré potlačil. Pre šľachtu sa stával čoraz väčšou hrozbou. Otec mu sľúbil [[Uhorsko|uhorskú]] korunu, ale po cisárovej smrti sa v Horných rakúskych zemiach vytvorila silná protihabsburská koalícia a kým jednal tam, kurfisti zvolili za [[Zoznam východofranských kráľov, nemeckých kráľov a rímsko-nemeckých cisárov|rímsko-nemeckého kráľa]] [[Adolf Nassauský|Adolfa Nassauského]] a Uhorsko si zvolilo [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondreja III.]] Ním vymrel rod [[Arpádovci|Arpádovcov]] a Albrecht podporil [[Karol I. (Uhorsko)|Karola Roberta z Anjou]] ako protikandidáta [[Přemyslovci|Přemyslovcov]]. Aby Albrecht udržal habsburské pozície, takisto múdro podporil Adolfa.
Vedel tvrdo presadiť svoju vôľu, čo viedlo v roku [[1287]]/[[1288]] k povstaniu, ktoré potlačil. Pre šľachtu sa stával čoraz väčšou hrozbou. Otec mu sľúbil [[Uhorsko|uhorskú]] korunu, ale po cisárovej smrti sa v Horných rakúskych zemiach vytvorila silná protihabsburská koalícia a kým jednal tam, kurfisti zvolili za [[Zoznam východofranských kráľov, nemeckých kráľov a rímsko-nemeckých cisárov|rímsko-nemeckého kráľa]] [[Adolf Nassauský|Adolfa Nassauského]] a Uhorsko si zvolilo [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondreja III.]] Ním vymrel rod [[Arpádovci|Arpádovcov]] a Albrecht podporil [[Karol I. (Uhorsko)|Karola Roberta z Anjou]] ako protikandidáta [[Přemyslovci|Přemyslovcov]]. Aby Albrecht udržal habsburské pozície, takisto podporil Adolfa.


V roku [[1293]] bola jeho moc opäť ohrozená, keď ho počas ťažkej choroby vyhlásili za mŕtveho. Ale po novej výhre nad vzbúrenou šľachtou sa Albrecht odhodlal k priamej konfrontácii s kráľom Adolfom. Ten zahynul v spoločnej bitke pri Göllheime [[1298]]. Dňa [[24. augusta]] bol v Čechách korunovaný za kráľa, potom, ako sa nechal všetkými kurfistami zvoliť za cenu veľkých ústupkov. Tých si ale čoskoro rozhneval kvôli svojím dobrým vzťahom s francúzskym kráľom [[Filip IV. (Francúzsko)|Filipom IV.]] Svojho syna [[Rudolf Habsburský|Rudolfa]] oženil s kráľovou nevlastnou sestrou [[Blanka Francúzska|Blankou]] a Francúzsku pri zachovaní nadvlády ríše odstúpil susedné [[Burgundsko (región)|Burgundsko]].
V roku [[1293]] bola jeho moc opäť ohrozená, keď ho počas ťažkej choroby vyhlásili za mŕtveho. Ale po novej výhre nad vzbúrenou šľachtou sa Albrecht odhodlal k priamej konfrontácii s kráľom Adolfom. Ten zahynul v spoločnej bitke pri Göllheime [[1298]]. Dňa [[24. augusta]] bol v Čechách korunovaný za kráľa, potom, ako sa nechal všetkými kurfistami zvoliť za cenu veľkých ústupkov. Tých si ale čoskoro rozhneval kvôli svojím dobrým vzťahom s francúzskym kráľom [[Filip IV. (Francúzsko)|Filipom IV.]] Svojho syna [[Rudolf Habsburský|Rudolfa]] oženil s kráľovou nevlastnou sestrou [[Blanka Francúzska|Blankou]] a Francúzsku pri zachovaní nadvlády ríše odstúpil susedné [[Burgundsko (región)|Burgundsko]].

Verzia z 10:22, 28. október 2012

Albrecht I.
rímsko-nemecký kráľ
rímsko-nemecký kráľ
Narodeniejúl 1255
Rheinfelden
Úmrtie1. máj 1308, zavraždený
Königsfelden
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Albrecht I.

Albrecht I., tiež známy ako Albrecht I. Habsburský (nem. Albert I., lat. Albertus I.) (* júl 1255, Rheinfelden – † 1. máj 1308, Königsfelden) bol rímsko-nemecký kráľ, najstarší syn Rudolfa I. a Gertrúdy Hohenberskej.

Život

V mladosti bolo dané na jeho vzdelanie, pretože na rozdiel od mnohých šľachtických synov tej doby vedel písať a ovládal základy latinčiny. Otec mu veľmi veril a po jeho smrti musel ako 19-ročný spravovať habsburské Horné zeme. Inicioval vznik urbára habsburských rodových statkov. 26-ročný sa stal ríšskym správcom rakúskych vojvodstiev a Štajerskej marky. Najprv vládol spolu so svojim mladším bratom Rudolfom II., ale kvôli nesúhlasu šľachty sa vlády ujal sám a dedičné právo získali len jeho potomkovia.

Vedel tvrdo presadiť svoju vôľu, čo viedlo v roku 1287/1288 k povstaniu, ktoré potlačil. Pre šľachtu sa stával čoraz väčšou hrozbou. Otec mu sľúbil uhorskú korunu, ale po cisárovej smrti sa v Horných rakúskych zemiach vytvorila silná protihabsburská koalícia a kým jednal tam, kurfisti zvolili za rímsko-nemeckého kráľa Adolfa Nassauského a Uhorsko si zvolilo Ondreja III. Ním vymrel rod Arpádovcov a Albrecht podporil Karola Roberta z Anjou ako protikandidáta Přemyslovcov. Aby Albrecht udržal habsburské pozície, takisto podporil Adolfa.

V roku 1293 bola jeho moc opäť ohrozená, keď ho počas ťažkej choroby vyhlásili za mŕtveho. Ale po novej výhre nad vzbúrenou šľachtou sa Albrecht odhodlal k priamej konfrontácii s kráľom Adolfom. Ten zahynul v spoločnej bitke pri Göllheime 1298. Dňa 24. augusta bol v Čechách korunovaný za kráľa, potom, ako sa nechal všetkými kurfistami zvoliť za cenu veľkých ústupkov. Tých si ale čoskoro rozhneval kvôli svojím dobrým vzťahom s francúzskym kráľom Filipom IV. Svojho syna Rudolfa oženil s kráľovou nevlastnou sestrou Blankou a Francúzsku pri zachovaní nadvlády ríše odstúpil susedné Burgundsko.

V roku 1300 uzavreli kurfisti tajný spolok proti kráľovi. Ale Albrecht si svojou šikovnou hospodárskou politikou získal na svoju stranu ríšske mestá a už v roku 1302 oslávil víťazstvo nad kurfistami. Bolo to vôbec prvé víťazstvo ríšskej koruny nad mocou kurfistov. Mal spory aj s pápežom Bonifácom VIII., ktorý tiež odsudzoval jeho priateľstvo so spupným Francúzskom. Po začatí vyjednávaní o zmier, ale pápež zomrel po "atentáte v Anagnii".

Okrem Uhorska mal záujem aj o Čechy. Václav II. bol ženatý s Gutou, Albrechtovou sestrou. Aj preto Albrecht mal moc mierniť politiku českého kráľa voči Uhorsku. Václava III. prinútil vzdať sa nároku na Uhorsko a po smrti tohto posledného Přemyslovca vtrhol do Čiech a svojho syna Rudolfa oženil s Eliškou Rejčkou, vdovou po Václavovi II. Po jeho smrti sa Albrechtovi nepodarilo na trón dosadiť ani svojho druhého syna Fridricha Pekného. Súčasne sa snažil o získanie Durínska a Miessenska. Ale pri zhromažďovaní vojenskej sily bol zavraždený svojím synovcov Jánom Parricidom, ktorý sa cítil okradnutý o dedičstvo.

Albrecht bol schopný panovník a výborný štátnik, ktorý mal byť základom silného rodového kráľovstva. Táto česť však bola prisúdená až jeho praprapravnukovi Fridrichovi III.

Rodina a deti

Albrecht sa v roku 1274 oženil s Alžbetou Tirolskou, dcérou grófa Meinharda II. Mali 21 detí, ale 9 z nich zomrelo krátko po narodení.

  1. Anna (1277/1279 – 19. marec 1327), vydatá prvýkrát v roku 1295 v Grazi za Hermanna, markgrófa brandenburského a druhýkrát v roku 1310 vo Vroclave za Henricha VI., vojvodu vroclavského
  2. Agneša (1280 – 11. jún 1364), vydatá v roku 1296 vo Viedni za Ondreja III., kráľa uhorského a nezanechali potomstvo
  3. Rudolf, vojvoda rakúsky ako III. a kráľ český ako I. (cca 1281 – 4. júl 1307), ženatý prvýkrát v roku 1300 s Blankou, nevlastnou sestrou francúzskeho kráľa Filipa IV., a druhýkrát v roku 1306 s Eliškou Rejčkou, vdovou po českom kráľovi Václavovi III.
  4. Alžbeta (1285 – 19. máj 1352), vydatá v roku 1304 za Fridricha IV., vojvodu lotrinského, a stala sa matkou 2 detí
  5. Fridrich I. Pekný, rímsko-nemecký cisár ako III. (1289 – 13. január 1330), ženatý v roku 1314 s Alžbetou, dcérou aragónskeho kráľa Jakuba II.
  6. Leopold I. (4. august 1290 – 28. február – 1326), ženatý v roku 1315 s Katarínou, dcérou savojského grófa Amadea V.
  7. Katarína (1295 – 18. január 1323), vydatá v roku 1316 za Karola, vojvodu kalábrijského
  8. Albrecht II. Chromý (12. december 1298 – 20. júl 1358), ženatý v roku 1324 s Janou z Pfirtu, dcéra pfirtského grófa Ulricha III.
  9. Henrich (1299 – 3. február 1327), ženatý v roku 1314 s Alžbetou z Virneburgu
  10. Meinhard (1330 – 1331)
  11. Otto IV. (23. júl 1301 – 17. február 1339), ženatý prvýkrát v roku 1325 s Alžbetou Dolnobavorskou a druhýkrát v roku 1335 s Annou, sestrou českého kráľa Karola IV.
  12. Jutta (1302 – 1329), vydatá v roku 1319 za Ľudovíta IV., grófa z Öttingenu

Externé odkazy