Emeritný

Emeritný (lat. emeritus (m), emerita (f)) je prívlastok najčastejšie k titulu profesora, alebo všeobecne vysokoškolského alebo cirkevného hodnostára, ktorý je vzhľadom na dosiahnutý vek pozbavený pracovných povinností (vedenie úradu, prednášanie a pod.), ale ponecháva si čestné výsady súvisiace s intelektuálnym výkonom (napr. pracovňa, možnosť viesť diplomantov alebo doktorantov, účasť v odborných komisiách, vyhotovovanie posudkov a pod.).

Pochádza z latinských koreňov e- (ex-): „z, zo“ + merēre: „zaslúžiť sa, zaslúžiť si“, s významom zaslúžiť si právo alebo výsadu.

V prenesenom, zastaranom význame môže emeritúra znamenať všeobecne výslužbu alebo penziu.

Emeritný biskup

Emeritným biskupom sa v rímskokatolíckej cirkvi nazýva biskup, ktorý sa z dôvodu stanoveného veku, alebo iných vážnych dôvodov zriekol svojho úradu a pápež prijal jeho rezignáciu. Kódex kánonického práva pojednáva o emeritných biskupoch v kánone 401 a 402:

„	Kán. 401 - § 1. Od diecézneho biskupa, ktorý dovŕšil sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby predložil zrieknutie sa úradu Najvyššiemu veľkňazovi, ktorý po zvážení všetkých okolností rozhodne.    § 2. Od diecézneho biskupa, ktorý sa pre narušené zdravie alebo iný vážny dôvod stal menej schopným zastávať svoj úrad, sa naliehavo žiada, aby predložil zrieknutie sa úradu. Kán. 402 - § 1. Biskup, ktorého zrieknutie sa úradu bolo prijaté, ponecháva si titul emeritného biskupa svojej diecézy, a ak si to želá, môže si podržať miesto pobytu v samej diecéze, ak v niektorých prípadoch pre zvláštne okolnosti Apoštolská stolica nerozhodne ináč.    § 2. Konferencia biskupov sa musí postarať, aby sa zaistilo primerané a dôstojné materiálne zabezpečenie zriekajúceho sa biskupa so zreteľom na prvotnú povinnosť, ktorá viaže diecézu, ktorej on slúžil.	“
– Kódex kanonického práva

Zdroj

• Slovník cudzích slov. SPN. 1997. ISBN 80-08-02673-1