Iba deň

Iba deň je slovenský film.

Úvod

Osemdesiate roky v slovenskom hranom filme sú charakteristické pomerne veľkým množstvom debutantov. Na Kolibe sa približne v tomto období začalo uvažovať nad poviedkovým filmom, ktorý by dal priestor hneď niekoľkým autorom naraz. Zatiaľ čo v Česku nemali s touto koncepciou dobré skúsenosti – filmy ako Přátelé bermúdskeho trojúhelníku (1987) či Figurky ze šmantů (1987) nezaznamenali výrazný úspech. Typ poviedkového filmu nie je v rámci slovenskej ani českej kinematografii žiadna novinka – môžeme si spomenúť len na zaujímavý debut Petra Solana Čert nespí z roku 1956, ktorý spolurežíroval František Žáček. Film sa skladá z troch samostatných satirických poviedok, ktoré boli k sfilmovaniu vybrané z tvorby Petra Karvaša.

Tri poviedky spája do jedného filmu aj snímka Iba deň, scenáristicky pripravená Štefanom Uhríkom. Napriek tomu, že tu debutovali traja vo vyjadrovaní rozdielni režiséri – Michal Ruttkay, Kvetoslav Hečko a Vladimír Štric, filmu sa podarilo udržať jednoliatosť, a to najmä vďaka scenáru. Ten pôsobí, akoby jeden príbeh bol účelne rozdelený na tri časti, čo mu však neubralo na kvalite. Zatiaľ čo v spomínanom Čert nespí sa kriticky nazerá na socialistické 50. roky, Iba deň nám predstavuje trojicu hrdinov, ktorí sa akosi nevedia spamätať z uvoľnenia v 60. rokoch a následnej normalizácie v 70. rokoch. Istá kritika sa preniesla z „doby“ a „systému“ na postavy poznačené „dobou a systémom“.

Krátky obsah

Ako prezrádza samotný názov, príbeh sa odohráva v jeden deň každej z troch hlavných postáv. Jednotlivé časti sú pomenované podľa hudobných nástrojov, na ktoré hrajú. Traja bývalí členovia bigbítovej kapely sa majú večer stretnúť spolu so spevákom a lídrom kapely a zahrať si opäť spolu po dvadsiatich rokoch. Keď sa im napokon, aj napriek rôznym problémom, podarí večer stretnúť, zisťujú, že spevák, ktorému sa ako jedinému podarilo presadiť v hudobnej oblasti, zmizol.

Ohlasy z tlače

Film bol prijatý v celku s pozitívnym ohlasom. Vyzdvihoval sa najmä scenár, ktorý dokázal prepojiť tri príbehy s rôznym typom postáv bez komplikácií so súrodosťou. Jozef Bobok píše: „Je to nepochybne aj zásluha mladého scenáristu Štefana Uhríka, ktorý sa v poviedkach nazvaných podľa hudobných nástrojov zrejme pohybuje v prostredí, ktoré mu je dôverne známe a dokázal aj na malej ploche filmovej poviedky nielen načrtnúť niekoľko životných a svojských postáv, ale aj nadhodiť niekoľko závažných problémov.“1 Napriek miernym rozdielom vo vyjadrovaní sa podarilo zachovať jednoliatosť a rovnakú poetiku filmu. Ilustratívne zameraný Vladimír Štric v poviedke Basa spôsobom istého refrénu vyjadruje starosť cez postavu Pipca nad unáhleným a konzumným spôsobom života. V poviedke Bicie vidíme zase isté metaforické vyjadrovanie. Režisér Michal Ruttkay sa zamýšľa nad morálkou hlavnej postavy – učiteľa Laca. V poslednej poviedke, dokumentaristicky ladenej Gitare, Kvetoslav Hečko predstavuje Stana, ktorý snáď najviac žije v minulosti a v smútku za minulosťou a nevie sa postaviť zodpovedne k rodine a blízkym. Každá z postáv rieši závažné morálne otázky. Jarmila Andrejčáková poznamenáva: „Spoločný príbeh ich (režisérov, pozn. autorka) tlačil do rovnakého výberu vyjadrovacích prostriedkov, do rovnakej poetiky, rovnakého postupu. Nemali vlastne možnosť po svojom, každý zvlášť, pristúpiť k téme, stvárniť ju cez vlastnú, špecificky svojskú a svoju optiku.“2 Ale zároveň dodáva: „Divák, samozrejme, problém troch režisérov filmu Iba deň nebude vnímať. Príbeh je napokon v oboch svojich rovinách zaujímavý a dostatočne dramaticky vystupňovaný na to, aby zaujal.“3 Katarína Hrabovská sa tiež vyjadruje k problematike troch režisérov: „Tento rovnaký postoj má za následok ujednotený štýl. A azda nedostatok priestoru vedie k múdrym, obsažným zámlkám.“4

Téma

Ako som už naznačila film má dve roviny. V prvej sa stretávame s troma postavami, bývalými členmi kapely, ktorí sa snažia stretnúť a zahrať si, snáď posledný krát. Z filmu jasne cítiť generáciu, ktorej sny boli dobou, v ktorej žili, bezvýchodiskovo potlačené. V druhej rovine sa však kritika vzťahuje aj na samotné postavy a ich prehrešky. Či už je to snaha o manipulatívny predaj záhrady, alebo vydieranie žiaka, ani jedna z postáv sa nespráva morálne správne. A to už s dobou, v ktorej žijú nemá nič spoločné. Michal Ruttkay v rozhovore spomína: „Najväčším problémom generácie z nášho filmu nie je to, že im niekedy ktosi zakázal hrať anglické hity, alebo že im ostrihali vlasy. Jej vnútorný rozpor je v tom, že ich nikto nenaučil samostatne myslieť. Dnes táto generácie dostáva možnosť, aby sa prejavil, priamo to od nej žiadajú, ale ona je v rozpakoch – celý produktívny vek nikto nebol zvedavý na jej názor a zrazu ho má samostatne, iniciatívne a tvorivo vyjadriť!“5

Za zmienku iste stojí aj hudba, ktorej autorom je Michal Pavlíček. Piesne a texty sú súčasťou sujetu a často krát sa vyjadrujú priamo k deju. Úlohou je zdôrazniť niečo smiešne či negatívne.

Záver

Debut Iba deň bol inšpirovaný novou vlnou v rámci obrazu človeka v osemdesiatych rokoch. „Zvláštnym paradoxom filmu je, že jeho poetika súvisí s ironizovaním banality, so záľubou v anonymných ľuďoch z ulice, s averziou k výrazne dramatickým situáciám, čiže s ideálmi filmárov novej vlny.“6

Odkazy

1. Jozef Bobok, „Kľúč by bol“, in: Pravda, 3. 1. 1989, s. 43
2. Jarmila Andrejčáková, „Šanca – ale s podmienkou“, in: Rolnické noviny, 1, 9. 2. 1989, s. 43.
3. Jarmila Andrejčáková, „Šanca – ale s podmienkou“, in: Rolnické noviny, 1, 9. 2. 1989, s. 43.
4. Katarína Hrabovská, „Iba deň“, in: Film a divadlo, 33, č. 10, 1989, s. 22 – 23.
5. Ľuboš Dojčan, „Úprimnosť je podmienkou“, in: Smena, 15. 2. 1989, s. 6.
6. Václav Macek – Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie (Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997), s. 412 - 413.