Diktátor (staroveký Rím): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah

V textu

Verzia z 10:13, 12. máj 2013

Diktátor v starovekom Ríme (na rozdiel od dnešného chápania slova diktátor) bol mimoriadny úradník menovaný na šesť mesiacov. Stávalo sa tak na základe rozhodnutia senátu. V takom prípade museli menovať diktátora konzuli - mohol to byť aj jeden z dvojice úradujúcich konzulov, alebo vybrali nejakého skúseného politika.

Najčastejšie bol diktátor menovaný v prípade, že rímsky štát utrpel vojenskú porážku; vtedy ho bolo potreba ako vojenského veliteľa s mimoriadnymi právomocami. Počas funkčného obdobia diktátora sa jeho moc vzťahovala na všetkých obyvateľov štátu; dokonca ani rímski občania nemohli využiť právo odvolania (ius provocationis) a diktátor ich mohol potrestať aj trestom smrti.
Pomocníkom diktátora bol veliteľ jazdy (magister equitum), ktorý mu bol však plne podriadený.

Koncom republiky tento titul začali používať niektorí politici (Lucius Cornelius Sulla, Gaius Iulius Caesar) na zdôraznenie svojho výnimočného postavenia.

@@ Riadok 1: / Riadok 1: @@
-{{Na úpravu}}
+{{bez zdroja}}
-'''Diktátor''' bol v starovekom Ríme (na rozdiel od dnešného chápania slova diktátor) mimoriadny [[úradník]] menovaný na šesť mesiacov. Stávalo sa tak na základe rozhodnutia [[senát (staroveký Rím)|senátu]], ktorý vydal ''senatus consultum ultimum'', aby sa konzuli postarali, aby štát neutrpel žiadnu škodu. V takom prípade museli konzuli menovať diktátora - mohol to byť aj jeden z dvojice úradujúcich [[konzul (staroveký Rím)|konzulov]], alebo vybrali nejakého skúseného politika. Mohlo sa tak stať v prípade, že v Ríme neboli prítomní [[konzul]]i, ktorí by uskutočnili voľby úradníkov na ďalší rok, alebo v prípade, že bolo potrebné uskutočniť nejaké mimoriadne náboženské úkony. Najčastejšie bol diktátor menovaný v prípade, že rímsky štát utrpel vojenské porážky a bolo potrebné menovať diktátora ako vojenského veliteľa s mimoriadnymi právomocami. Počas jeho funkčného obdobia sa jeho moc vzťahovala na všetkých obyvateľov štátu, dokonca aj rímski občania nemohli využiť právo odvolania (''ius provocationis'') a diktátor ich mohol potrestať aj trestom smrti. Pomocníkom diktátora bol veliteľ jazdy (''magister equitum''), ktorý bol však plne podriadený diktátorovi. Koncom republiky tento titul začali používať niektorí politici ([[Lucius Cornelius Sulla]], [[Gaius Iulius Caesar]]) na zdôraznenie svojho výnimočného postavenia, aby mohli zabezpečiť určité mimoriadne úlohy.
+'''Diktátor''' v starovekom Ríme (na rozdiel od dnešného chápania slova [[diktátor]]) bol mimoriadny [[úradník]] menovaný na šesť mesiacov. Stávalo sa tak na základe rozhodnutia [[senát (staroveký Rím)|senátu]]<!-- , ktorý vydal ''senatus consultum ultimum'', aby sa konzuli postarali, aby štát neutrpel žiadnu škodu -->. V takom prípade museli menovať diktátora [[konzul]]i - mohol to byť aj jeden z dvojice úradujúcich [[konzul (staroveký Rím)|konzulov]], alebo vybrali nejakého skúseného politika. <!-- Mohlo sa tak stať v prípade, že v Ríme neboli prítomní [[konzul]]i, ktorí by uskutočnili voľby úradníkov na ďalší rok, alebo v prípade, že bolo potrebné uskutočniť nejaké mimoriadne náboženské úkony. -->
+Najčastejšie bol diktátor menovaný v prípade, že rímsky štát utrpel vojenskú porážku; vtedy ho bolo potreba ako vojenského veliteľa s mimoriadnymi právomocami. Počas funkčného obdobia diktátora sa jeho moc vzťahovala na všetkých obyvateľov štátu; dokonca ani rímski občania nemohli využiť právo odvolania (''ius provocationis'') a diktátor ich mohol potrestať aj trestom smrti.
+<br>Pomocníkom diktátora bol veliteľ jazdy (''magister equitum''), ktorý mu bol však plne podriadený.
+Koncom republiky tento titul začali používať niektorí politici ([[Lucius Cornelius Sulla]], [[Gaius Iulius Caesar]]) na zdôraznenie svojho výnimočného postavenia<!-- , aby mohli zabezpečiť určité mimoriadne úlohy -->.
-==Zdroj ==
-*presun z článku [[diktátor]]
 [[Kategória:Staroveký Rím]]