Stoicizmus: Rozdiel medzi revíziami
d Bot: Odstránenie 1 odkazov interwiki, ktoré sú teraz dostupné na Wikiúdajoch (d:q48235) |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 3: | Riadok 3: | ||
Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je [[Zenón z Kitia|Zenón z Kitia na Cypre]], ďalšími predstaviteľmi sú Kleanthes z Assu a Chryssipos z Apameie), stredný stoicizmus (zakladateľom je [[Panaitios (filozof)|Panaitios]], [[Poseidonios z Apameie]]) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus [[Lucius Annaeus Seneca]], [[Marcus Aurelius]] a ďalší). |
Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je [[Zenón z Kitia|Zenón z Kitia na Cypre]], ďalšími predstaviteľmi sú Kleanthes z Assu a Chryssipos z Apameie), stredný stoicizmus (zakladateľom je [[Panaitios (filozof)|Panaitios]], [[Poseidonios z Apameie]]) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus [[Lucius Annaeus Seneca]], [[Marcus Aurelius]] a ďalší). |
||
Jadrom stoicizmu je učenie o blaženosti, podľa ktorého sa človek môže stať šťastným iba tak, že bude žiť v súlade s prírodou alebo rozumom a cnostne, ovládne svoje vášne, túžby a afekty, t. j. dosiahne stav apatie a aponie, ako aj heroickú odovzdanosť a pokoj (athaumazia a ataraxia). Ľudská duša je súčasťou svetového celku, v ktorom vládne logos. Život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť. Filozofia ho učí zmieriť sa s touto skutočnosťou a prijať postoj rezignovanej múdrosti. |
Jadrom stoicizmu je učenie o blaženosti, podľa ktorého sa človek môže stať šťastným iba tak, že bude žiť v súlade s prírodou alebo rozumom a cnostne, ovládne svoje vášne, túžby a afekty, t. j. dosiahne stav [apatia|apatie]] a [[aponia|aponie]], ako aj heroickú odovzdanosť a pokoj (athaumazia a ataraxia). Ľudská duša je súčasťou svetového celku, v ktorom vládne logos. Život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť. Filozofia ho učí zmieriť sa s touto skutočnosťou a prijať postoj rezignovanej múdrosti. |
||
Vedúcou myšlienkou stoickej filzofie bola snaha nájsť a spracovať morálne zásady pre vtedajšieho človeka. V záujme tohto úsilia jej tvorcovia spočiatku nadväzovali na kynikov, považujúc [[Sokrates|Sokrata]], [[Antisténes z Atén|Antisténa]] a [[Diogenes zo Sinope|Diogena zo Sinope]] za svojich učiteľov. |
Vedúcou myšlienkou stoickej filzofie bola snaha nájsť a spracovať morálne zásady pre vtedajšieho človeka. V záujme tohto úsilia jej tvorcovia spočiatku nadväzovali na kynikov, považujúc [[Sokrates|Sokrata]], [[Antisténes z Atén|Antisténa]] a [[Diogenes zo Sinope|Diogena zo Sinope]] za svojich učiteľov. |
Verzia z 11:58, 7. jún 2013
Stoicizmus alebo stoická škola je filozofické učenie/smer antickej filozofie, ktorý vznikol koncom 4. storočia pred Kr. Pomenovanie tejto filozofickej školy vzniklo od pestrofarebnej stoy - stoa poikile (ή ποικίλη στοά).
Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je Zenón z Kitia na Cypre, ďalšími predstaviteľmi sú Kleanthes z Assu a Chryssipos z Apameie), stredný stoicizmus (zakladateľom je Panaitios, Poseidonios z Apameie) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus Lucius Annaeus Seneca, Marcus Aurelius a ďalší).
Jadrom stoicizmu je učenie o blaženosti, podľa ktorého sa človek môže stať šťastným iba tak, že bude žiť v súlade s prírodou alebo rozumom a cnostne, ovládne svoje vášne, túžby a afekty, t. j. dosiahne stav [apatia|apatie]] a aponie, ako aj heroickú odovzdanosť a pokoj (athaumazia a ataraxia). Ľudská duša je súčasťou svetového celku, v ktorom vládne logos. Život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť. Filozofia ho učí zmieriť sa s touto skutočnosťou a prijať postoj rezignovanej múdrosti.
Vedúcou myšlienkou stoickej filzofie bola snaha nájsť a spracovať morálne zásady pre vtedajšieho človeka. V záujme tohto úsilia jej tvorcovia spočiatku nadväzovali na kynikov, považujúc Sokrata, Antisténa a Diogena zo Sinope za svojich učiteľov.
V teórii poznania stoici zastávali názor, že poznanie sa zakladá na jednotlivych zmyslových predstavách. Stoici delili filozofiu na logiku, fyziku a etiku.
- V logike prepracovali a rozšírili Aristotelovu sylogistiku. Logiku chápali ako náuku o jazyku, v ktorej rozlíšili etymológiu (učenie o vzniku slov) od učenia o význame slov (v ňom vymedzili základné vzťahy medzi jazykovým výrazom, jeho významom a označovanou vecou). V tomto zmysle sú stoici predchodcovia semiológie.
- Vo fyzike stoici preberajú od Herakleita pojem logu, ktorému pripisujú význam svetového zákona: logos je všeprenikajúci a všeovládajúci oheň, ktorý riadi chod sveta. Logos je neodvratný osud sveta.
- V etike hlásajú potrebu dosiahnuť apateu- stav kedy sa oslobodíme od vášní, vyrovnaný stav
Mladší stoicizmus
Mladší stoicizmus alebo novostoicizmus je posledná etapa vo vývine antického stoicizmu spadajúca do obdobia rímskeho cisárstva, konkrétne do obdobia 1.-2. storočia Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Lucius Annaeus Seneca, Lucius Annaeus Cornutus, Gaius Musonius Rufus, Epiktetos, Hierokles z Alexandrie a Marcus Aurelius.
Externé odkazy
FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.