Marián Dudinský: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Szcpv (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Szcpv (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Riadok 15: Riadok 15:
== Životopis ==
== Životopis ==
Marián Dudinský po ukončení SVŠ bol v rokoch 1973-1976 absolventom žurnalistiky FF UK. Pracoval v ako redaktor Čs. rozhlasu v Košiciach, Bratislave a Prahe. Po podpise [[Charta 77|Charty 77]] sa stal personou non grata a bol nútený pracovať ako robotník, čašník, či vodič električky.
Marián Dudinský po ukončení SVŠ bol v rokoch 1973-1976 absolventom žurnalistiky FF UK. Pracoval v ako redaktor Čs. rozhlasu v Košiciach, Bratislave a Prahe. Po podpise [[Charta 77|Charty 77]] sa stal personou non grata a bol nútený pracovať ako robotník, čašník, či vodič električky.
V rokoch 1985 -1990 bol väznený pre údajný trestný čin vyzvedačstva, vykonštruovaný [[ŠtB]] za návštevu Veľvyslanectva USA v Prahe kde mal odovzdať k zverejneniu pre [[Slobodná Európa (rozhlasová stanica)|Rádio Slobodná Európa]] a Hlas Ameriky ním písané kritické články. Krajským súd v Bratislaveho odsúdil k 7 rokom v najprísnejšom väzení v Leopoldove. Totalitná justícia zamietla jeho odvolanie a sudca najvyššieho súdu SSR JUDR. Minárik mu zvýšil trest na 10 rokov. Nedokázal mlčať ani v jednej z najhorších väzníc v Československu. Za oznámenie trestnej činnosti rozkrádania majetku v tzv. socialistom vlastníctve dozorcami a kápami leopoldovskej väznice mu pridali rok trestu navyše a následne ho fyzicky a psychicky týrali na samotách umiestňovaním na celu k najhorším psychopatickým vrahom a recidivistom. Ani to ho však nezlomilo a nikdy nezradil. Na oddelení Hlava I. pre tzv. protištátne trestné činy sa dočkal novembra 1989. „Nežná revolúcia„ sa však k nemu zachovala macošský ako ku všetkým ostatným väzňov oddelenia Hlava I. Musel prežiť leopoldovskú vzburu a zásah červených baretov, kým ho na jar 1990 náhodne v súvislosti so vzburou väzňov neobjavili pracovníci Slovenskej televízie. V tom čase sa oficiálne uvádzalo, že politickí väzni už na Slovensku vo väzniciach nie sú. O to väčšie bolo prekvapenie pracovníkov STV keď zistili za čo je Marián Dudisnký bol ešte v roku 1990 vo väznici.
V rokoch 1985 -1990 bol väznený pre údajný trestný čin vyzvedačstva, vykonštruovaný [[ŠtB]] za návštevu Veľvyslanectva USA v Prahe kde mal odovzdať k zverejneniu pre [[Slobodná Európa (rozhlasová stanica)|Rádio Slobodná Európa]] a Hlas Ameriky ním písané kritické články. Krajským súd v Bratislaveho odsúdil k 7 rokom v najprísnejšom [[Leopoldovská väznica|väzení v Leopoldove]]. Totalitná justícia zamietla jeho odvolanie a sudca najvyššieho súdu SSR JUDr. Minárik mu zvýšil trest na 10 rokov. Nedokázal mlčať ani v jednej z najhorších väzníc v Československu. Za oznámenie trestnej činnosti rozkrádania majetku v tzv. socialistom vlastníctve dozorcami a kápami leopoldovskej väznice mu pridali rok trestu navyše a následne ho fyzicky a psychicky týrali na samotách umiestňovaním na celu k najhorším psychopatickým vrahom a recidivistom. Ani to ho však nezlomilo a nikdy nezradil. Na oddelení Hlava I. pre tzv. protištátne trestné činy sa dočkal novembra 1989. „Nežná revolúcia„ sa však k nemu zachovala macošský ako ku všetkým ostatným väzňov oddelenia Hlava I. Musel prežiť leopoldovskú vzburu a zásah červených baretov, kým ho na jar 1990 náhodne v súvislosti so vzburou väzňov neobjavili pracovníci Slovenskej televízie. V tom čase sa oficiálne uvádzalo, že politickí väzni už na Slovensku vo väzniciach nie sú. O to väčšie bolo prekvapenie pracovníkov STV keď zistili za čo je Marián Dudinský bol ešte v roku 1990 vo väznici.
O niekoľko týždňov bol podmienečne prepustený na slobodu. Paradoxne pri prvej tlačovej besede ho ľudia z Verejnosti proti násilu -VPN vopred upozornili, aby nehovoril a nespomínal mená ľudí z justície a ŠtB, ktorí sa podieľali na jeho odsúdení. Jeho prepustenie a sám urýchlilo postupné prepustenie aj ostatných politických väzňov z oddelenia Hlava I.
O niekoľko týždňov bol podmienečne prepustený na slobodu. Paradoxne pri prvej tlačovej besede ho ľudia z Verejnosti proti násilu -VPN vopred upozornili, aby nehovoril a nespomínal mená ľudí z justície a ŠtB, ktorí sa podieľali na jeho odsúdení. Jeho prepustenie a sám urýchlilo postupné prepustenie aj ostatných politických väzňov z oddelenia Hlava I.
Po prepustení pracoval ako redaktor v Slovenskom denníku, Novom Slovákovi, Republike, ako šéfredaktor časopisu Svedectvo a krátky čas na Ministerstve obrany SR.
Po prepustení pracoval ako redaktor v Slovenskom denníku, Novom Slovákovi, Republike, ako šéfredaktor časopisu Svedectvo a krátky čas na Ministerstve obrany SR.

Verzia z 13:32, 28. júl 2013

Marián Dudinský
bývalý politický väzeň, signatár Charty 77, novinár, držiteľ ocenenia Najlepší žurnalista roka 1993, držiteľ prémie novinárskej ceny Ľudovíta Štúra 1996
bývalý politický väzeň, signatár Charty 77, novinár, držiteľ ocenenia Najlepší žurnalista roka 1993, držiteľ prémie novinárskej ceny Ľudovíta Štúra 1996
Narodenie13. marec 1949
Košice
Úmrtie26. máj 2008 (59 rokov)
Bratislava

Marián Dudinský (* 13. marec 1949, Košice – † 26. máj 2008, Bratislava[1]) bol slovenský disident.


Životopis

Marián Dudinský po ukončení SVŠ bol v rokoch 1973-1976 absolventom žurnalistiky FF UK. Pracoval v ako redaktor Čs. rozhlasu v Košiciach, Bratislave a Prahe. Po podpise Charty 77 sa stal personou non grata a bol nútený pracovať ako robotník, čašník, či vodič električky. V rokoch 1985 -1990 bol väznený pre údajný trestný čin vyzvedačstva, vykonštruovaný ŠtB za návštevu Veľvyslanectva USA v Prahe kde mal odovzdať k zverejneniu pre Rádio Slobodná Európa a Hlas Ameriky ním písané kritické články. Krajským súd v Bratislaveho odsúdil k 7 rokom v najprísnejšom väzení v Leopoldove. Totalitná justícia zamietla jeho odvolanie a sudca najvyššieho súdu SSR JUDr. Minárik mu zvýšil trest na 10 rokov. Nedokázal mlčať ani v jednej z najhorších väzníc v Československu. Za oznámenie trestnej činnosti rozkrádania majetku v tzv. socialistom vlastníctve dozorcami a kápami leopoldovskej väznice mu pridali rok trestu navyše a následne ho fyzicky a psychicky týrali na samotách umiestňovaním na celu k najhorším psychopatickým vrahom a recidivistom. Ani to ho však nezlomilo a nikdy nezradil. Na oddelení Hlava I. pre tzv. protištátne trestné činy sa dočkal novembra 1989. „Nežná revolúcia„ sa však k nemu zachovala macošský ako ku všetkým ostatným väzňov oddelenia Hlava I. Musel prežiť leopoldovskú vzburu a zásah červených baretov, kým ho na jar 1990 náhodne v súvislosti so vzburou väzňov neobjavili pracovníci Slovenskej televízie. V tom čase sa oficiálne uvádzalo, že politickí väzni už na Slovensku vo väzniciach nie sú. O to väčšie bolo prekvapenie pracovníkov STV keď zistili za čo je Marián Dudinský bol ešte v roku 1990 vo väznici. O niekoľko týždňov bol podmienečne prepustený na slobodu. Paradoxne pri prvej tlačovej besede ho ľudia z Verejnosti proti násilu -VPN vopred upozornili, aby nehovoril a nespomínal mená ľudí z justície a ŠtB, ktorí sa podieľali na jeho odsúdení. Jeho prepustenie a sám urýchlilo postupné prepustenie aj ostatných politických väzňov z oddelenia Hlava I. Po prepustení pracoval ako redaktor v Slovenskom denníku, Novom Slovákovi, Republike, ako šéfredaktor časopisu Svedectvo a krátky čas na Ministerstve obrany SR. V roku 1992 získal ocenenie „najlepší žurnalista roka“ a v roku 1993 2. cenu v literárnej súťaži v Toronte za knihu „ Kmotrou mi bola ŠtB . Za túto knihu získal aj cenu v súťaži Poviedka Eurotel,2000. V roku 1996 získal prémiu novinárskej ceny Ľ. Štúra. Marián sa angažoval v rokoch 1998-2002 aj ako poslanec MZ v Bratislave-Dúbravke.

Jeho rebelská povaha a trauma z nežnej revolúcie prevratu mu nedovolila mlčať a prispôsobiť sa novej dobe ani na poste redaktora. Opäť sa ozýval keď iní mlčali a postupne sa stal outsiderom. Prišiel o prácu čo značne poznačilo aj jeho rodinný život, psychiku a zdravotný stav poškodený už následkami väzenia. Ostal sám bez práce a všetci ktorých prosil o pomoc sa k nemu otáčali chrbtom, či už to boli jeho kolegovia žurnalisti alebo Ústav pamäti národa kde sa viackrát uchádzal o prácu. Zakúsil ako ťažko sa dá vyžiť zo sociálnej podpory a čo to znamená byť nezamestnaným. V najťažších časoch mu pomáhalo Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov v rámci svojich skromných a obmedzených možností. Stal sa jeho podpredsedom a neskôr aj predsedom sekcie násilne odvlečených. Aktívne presadzoval nároky obetí totality a publikoval na internetových portáloch. Jeho poškodené srdce sa však začalo čoraz viac ozývať a bol nútený žiadať o invalidný dôchodok aby mohol pomôcť svojej študujúcej dcére. Dôchodok mu mal byť vyplatený v júni 2008 so spätnou platnosťou od marca 2008. Aby sa tak stalo musel vrátiť sociálny príspevok Sociálnej poisťovni za tri mesiace na čo si musel požičať. Irónia či krutosť osudu mu to však už nedopriala. 26. mája zomrel na infarkt. Nedožil sa ani 60. rokov.

Ocenenia a publikačná činnosť

  • Ocenenie "najlepší žurnalista roka" a v roku 1993
  • 2. cenu v literárnej súťaži v Toronte za knihu Kmotrou mi bola ŠtB
  • Kniha Kmotrou mi bola ŠtB získala aj cenu v súťaži Poviedka Eurotel 2000
  • V roku 1996 získal prémiu novinárskej ceny Ľudovíta Štúra.

Referencie

Externé odkazy