Matej Kornel Hell

Matej Kornel Hell
Narodenie	1653 Schlackenberg,
Úmrtie	4. novembra 1743 Štiavnické Bane
Profesia	hlavný banský strojmajster, konštruktér a vynálezca
Biografický portál

Matej Kornel Hell (nem. Matthäus Cornelius Höll/Hell, maďarsky Hell Mátyás Kornél) (* 1653, Schlackenberg  – † 4. novembra 1743, Štiavnické Bane) bol hlavný banský strojmajster, konštruktér, vynálezca a projektant.

Pôvod

Dosiaľ je sporné miesto jeho pôvodu, v archívoch absentuje aj presný dátum jeho narodenia (1651 alebo 1653), no pravdepodobne pochádzal z Čiech. Z roku 1707 sa zachoval úradný zápis, že je natione Bohemus ex Schlackenberg, čo môže znamenať z Čiech/Česka, narodený v Česku/Čechách, českej národnosti, ale označovali sa tak vtedy niekedy aj uhorskí Slováci (spravidla protestanti). V zápise matričnej knihy rímskokatolíckeho farského úradu v Banskej Štiavnici je zapísaný ako: D[ominus] Matthæus Höll. Ako rodinný jazyk prichádza do úvahy nemčina a slovenčina, pretože pri zápise jeho syna do seminára r. 1753 sa pri jazykoch uvádza Quas linguas calleat: Latinam, German. et Slav. bene. (preklad: Ktoré jazyky ovláda: latinský, nem. a sloven. dobre). "Schlackenberg" sa spravidla (najmä u súčasných slovenských autorov) interpretuje ako Horný Slavkov v Česku (nem. Schlaggenwald) alebo Kremnica/?miesto v Kremnici na Slovensku, alebo (najmä staršie) ako Ostrov nad Ohří (nem. Schlackenwerth) v Česku. Podľa rodinnej tradície rodina Höllovcov pochádzala z Bavorska. V roku 1738 je Cornelius pri zápise svojho syna do jezuitského rádu uvedený ako Officialis German. (preklad: Nem. úradník). Meno Matthäus Cornelius Höll je nemecká podoba mena používaná aj vo vtedy štandardne používaných latinských textoch. V modernej nemčine sa jeho meno uvádza skôr ako Matthias Cornelius Höll/Hell; v modernej slovenčine znie Matúš Kornel Höll, ale obyčajne sa uvádza ako Matej Kornel Hell (Matthias = Matej, Matthäus = Matúš); a v modernej maďarčine sa uvádza ako Hell Máté Kornél alebo Hell Mátyás Kornél/Cornelius (Máté = Matúš, Mátyás = Matej).

Život

Do Banskej Štiavnice sa prisťahoval okolo roku 1693. Najprv bol v službách kniežaťa Fürstenberga, ktorý uzavrel s banskou komorou zmluvu na odvodnenie banskoštiavnických baní. Od roku 1694 pôsobil v priamych službách banskej komory.

Mal početné potomstvo, u jeho syna sa uvádza až 21 súrodencov. V roku strašného moru v Štiavnici bol vo Viedni, kde ho prijal aj samotný cisár. Po návrate do Štiavnice sa už ako prakticky 60 - ročný oženil s druhou manželkou (Julianna Victoria Staindl - v modernej slovenčine Julian(n)a Viktória Staindlová), jej meno síce vyzerá nemecky, ale inak o nej nie je veľa známe.

Ich syna Jozefa Karola Hella (*1713) vychoval za svojho nástupcu vo funkcii konštruktéra a hlavného banského strojmajstra, pomáhal mu pri konštruovaní (napr. vahadlového čerpacieho stroja).

Ich tretí spoločný syn s Juliannou Staindl Maximilián Hell (*1720) sa stal mníchom – jezuitom a slávnym astronómom, ku ktorému sa dnes hrdo hlásia aj Rakúšania (zomrel vo Viedni), aj Maďari.

Dožil sa na svoju dobu veľmi vysokého veku - min. 90 rokov.

Dielo

Ako konštruktér vodočerpacích banských strojov výrazne prispel k vysokej technickej úrovni baníctva a ním navrhnuté stroje pomohli zachrániť viaceré banské prevádzky pred zatopením.

V r.1707 presvedčil modelmi a nákresmi svojho gápľa generála Bercsényiho, ktorý na príkaz Františka II. mal bane zatvoriť. Na jeho podnet začal so stavbou a v r. 1708 uviedol do prevádzky vodnočerpací gápeľ v šachte Magdaléna.

V roku 1710 Matej Kornel Hell podal vo Viedni priamo do rúk cisára návrh na výstavbu vodnej nádrže (tajchu) Vindšachta (Windschachter Teich), aby sa zabezpečilo dostatočné množstvo vody pre pohon Hellom navrhnutých a neskôr aj ním skonštruovaných 7 čerpadiel na vodný pohon s kývavým pákovým prevodom, ktorým sa mala vyčerpať voda zo zatopených baní podniku Hornej Bieberštôlne. V r. 1713 navrhol Matej Kornel Hell zvýšenie hrádze o 2,5 siahy, vďaka čomu mohlo byť odstavených 220 párov koní, ktoré dovtedy vodu z bane čerpali.

V r. 1718 skonštruoval najvýznamnejšie čerpacie zariadenie 18. storočia, keď skombinoval vodnú energiu so zvieracou silou. Konštrukčne vylepšil aj dovtedy používané konské gáple a štangenkunsty.

Vo funkcii strojmajstra vyriešil odvodnenie najväčšieho banského závodu Horná Bíberova štôlňa.

Pre potreby panovníckeho dvora a Dvorskej komory vypracoval v r. 1737 rozsiahlu správu o využiteľnosti svojich návrhov v praxi a ich prínose k zefektívneniu banskej prevádzky.

O rok neskôr navrhol protipožiarnu striekačku, o ktorú prejavilo záujem i mesto Banská Štiavnica.

Významne sa podieľal na výstavbe vodných nádrží (tajchov). Postavil Veľkú Vindšachtskú, prebudoval a rozšíril Spodnú Vindšachtskú (dnes Suchý tajch), Hornú Hodrušskú a vodnú nádrž Evička. Využitím vodnej energie, ktorá bola v týchto vodných nádržiach akumulovaná, 7 vodočerpacích zariadení na vodný pohon s kývavým pákovým prevodom nielenže vyčerpalo všetku banskú vodu z mnohých už zatopených a opustených banských diel, ale v podstate aj ďalšiu banskú vodu. Voda z týchto vodných nádrží sa čoraz viac používala aj na prevádzku stúp.