Victor Hugo: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Verzia používateľa 195.146.142.2 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od MatSuBot
sadasd
Značka: vyprázdnenie
Riadok 1: Riadok 1:
df
{{Dobrý článok}}
{{Infobox Osobnosť
|Meno = Victor Hugo
|Portrét = Victor hugo.jpg
|Veľkosť obrázka =230px
|Popis = francúzsky básnik, prozaik, dramatik a politik
|Dátum narodenia = [[26. február]] [[1802]]
|Miesto narodenia = [[Besançon]], [[Francúzsko]]
|Dátum úmrtia = {{dúv|1885|5|22|1802|2|26}}
|Miesto úmrtia = [[Paríž]], [[Francúzsko]]
|}}

'''Victor Marie Hugo''' (* [[26. február]] [[1802]], [[Besançon]] – † [[22. máj]] [[1885]], [[Paríž]]) bol [[Francúzsko|francúzsky]] [[básnik]], [[prozaik]], [[dramatik]], [[román]]opisec, [[politik]] a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov francúzskeho [[romantizmus|romantizmu]].

V roku [[1837]] bol vymenovaný za [[dôstojník]]a [[Čestná légia|Čestnej légie]]. Roku [[1845]] vstúpil do politiky a bol vymenovaný za [[pair]]a, v komore pairov sa vyslovoval za návrat [[Napoleon III.|Ľudovíta Bonaparta]], po zrušení pairstva ([[1848]]) úspešne kandidoval do ústavodarného zhromaždenia (na listine Constitutionelu) ako zástanca pravicovej politiky. Ľavicovým politikom sa stal až v októbri [[1849]]. Odvtedy vystupoval ako odporca Ľudovíta Bonaparta a zástanca liberálneho [[socializmus|socializmu]]. Z tohto dôvodu odišiel po štátnom prevrate ([[2. december]] [[1851]]) do exilu a usadil sa v [[Brusel]]i, potom na ostrovoch [[Jersey]] a [[Guernsey]]. Do [[Paríž]]a sa vrátil až v roku [[1870]]. Roku [[1871]] bol zvolený do bordeauxského zhromaždenia, z ktorého veľmi skoro vystúpil. Roku [[1875]] sa stal senátorským delegátom a onedlho na to [[senát (komora parlamentu)|senátorom]]. Roku [[1881]] bol znova zvolený ako senátorský delegát a roku [[1882]] sa opäť stal senátorom.

== Mladosť a vplyv prostredia ==
Victor-Marie Hugo bol tretím a posledným synom Josepha Léopolda Sigisberta Huga (1773 – 1828) a Sophie Trébuchetovej (1772 – 1821). Jeho bratia sa volali Abel Joseph Hugo (1798 – 1855) a Eugène Hugo (1800 – 1837). Victor sa narodil v roku [[1802]] v meste [[Besançon]] (región [[Franche-Comté]]) a väčšinu svojho života prežil vo Francúzsku. Počas vlády [[Napoleon III.|Napoleona III.]] bol však nútený odísť do exilu – v roku [[1851]] žil krátko v [[Brusel]]i, v období od [[1852]] do [[1855]] na ostrove [[Jersey]] a v rokoch 1855 – 1870 a 1872 – 1873 na ostrove [[Guernsey]]. V roku [[1859]] bola vyhlásená všeobecná [[amnestia]] – odvtedy bol [[exil]] Hugovou vlastnou voľbou a výrazom protestu proti francúzskej vláde.

Hugovo rané detstvo bolo poznamenané veľkými udalosťami. Storočie, ktoré predchádzalo jeho narodeniu, bolo svedkom zvrhnutia dynastie [[Bourbonovci|Bourbonovcov]] počas [[Francúzska revolúcia|Francúzskej revolúcie]], vzostupu a pádu Prvej republiky, vzostupu Prvého francúzskeho [[cisár]]stva a diktatúry [[Napoleon Bonaparte|Napoleona Bonaparta]]. Napoleon sa prehlásil cisárom dva roky po Hugovom narodení a dynastia Bourbonovcov sa dočkala reštaurácie pred jeho osemnástymi narodeninami. Rozdielne politické a náboženské presvedčenie Hugových rodičov bolo odrazom vplyvov, ktoré budú súperiť o nadvládu nad Francúzskom počas jeho života: Hugov otec bol vysoký dôstojník v Napoleonovej armáde, [[ateista]] a republikán, pre ktorého bol Napoleon hrdinom; jeho matka bola neochvejná [[katolík|katolíčka]] a rojalistka a jej milencom bol generál Victor Fanneau Lahorie, popravený v roku [[1812]] za úklady voči Napoleonovi.

Sophie sprevádzala manžela do [[Taliansko|Talianska]] (kde slúžil ako guvernér provincie v blízkosti [[Neapol]]a) a do [[Španielsko|Španielska]] (kde zodpovedal za tri španielske provincie). Kvôli únave z neustáleho cestovania, ktoré je súčasťou vojenského života, a hádkam s neverným manželom Sophie v roku [[1803]] na čas opustila Léopolda a usadila sa v Paríži. Od tej doby hrala dominantnú úlohu vo výchove a vzdelávaní svojho syna, čo sa odrazilo aj v skorej Hugovej poézii a próze, ktoré odrážajú vášnivú oddanosť [[kráľ]]ovi a viere. Až neskôr, počas udalostí, ktoré viedli k Francúzskej revolúcii z roku 1848, sa Hugo začal búriť voči svojej katolíckej rojalistickej výchove a začal presadzovať [[republika|republikánstvo]] a [[voľnomyšlienkárstvo]].

== Raná tvorba – poézia a próza ==
Ako množstvo iných mladých spisovateľov svojej generácie, aj Hugo bol hlboko ovplyvnený tvorbou [[François-René de Chateaubriand]]a, zakladateľa [[Romantizmus (literatúra)|romantizmu]] a poprednej postavy francúzskej literatúry na začiatku 19. storočia. Hugo v detstve vyhlásil, že bude „Chateaubriandom alebo ničím“ a jeho život sa naozaj v mnohých smeroch vyrovnal tomuto jeho predchodcovi. Rovnako ako Chateaubriand podporoval romantizmus, zaangažoval sa do politiky ako zástanca republiky a vďaka svojim politickým postojom bol nútený odísť do exilu.

Zanietenie a výrečnosť Hugovej ranej tvorby mu už v mladosti priniesli úspech a slávu. So svojimi bratmi Abelom a Eugènom založil v roku [[1819]] literárnu revue ''Conservateur littéraire'', ktorou upozornil na svoj literárny talent. V tom istom roku získal ocenenie v súťaži vyhlásenej „Académie des Jeux floraux“. V roku [[1820]] ho akadémia ocenila po druhýkrát a tento úspech inšpiroval Huga, aby zanechal štúdium matematiky, ktoré ho rovnako zaujímalo, a pustil sa do literárnej kariéry. Jeho prvá básnická zbierka ''Ódy'' vyšla v roku [[1821]]. Vďaka štúdiu na „Lycée Louis-le-Grand“ (Lýceum Ľudovíta Veľkého) sa devätnásťročnému Hugovi darilo svoje dielo rýchlo presláviť. Zúčastňoval sa na stretnutiach literárnej skupiny „Cénacle“ [[Charles Nodier|Charlesa Nodiera]] v „Bibliothèque de l’Arsenal“, ktorá bola kolískou romantizmu a výrazne ovplyvnila Hugov literárny vývoj. Ďalšia zbierka, ''Ódy a rozličné básne'', vyšla v roku [[1822]] a vyslúžila len dvadsaťročnému Hugovi kráľovskú penziu od [[Ľudovít XVIII.|Ľudovíta XVIII.]] Hoci Hugove básne vzbudzovali obdiv svojou spontánnou horlivosťou a plynulosťou, až nasledujúca zbierka ''Ódy a balady'' v ňom odhaľuje skvelého básnika a prirodzeného majstra lyrických a kreatívnych spevov.

Proti vôli svojej matky sa Hugo zamiloval a tajne zasnúbil so svojou priateľkou z detstva Adèle Foucherovou (1803 – 1868). Kvôli svojmu nezvyčajne blízkemu vzťahu s matkou sa však neodvážil s Adèle oženiť skôr ako v roku 1822, rok po matkinej smrti. Prvý syn, Léopold, sa im narodil v roku [[1823]], ale zomrel ešte v detstve. Hugovými ďalšími deťmi boli [[Léopoldine]] (28. august 1824), Charles (4. november 1826), François-Victor (28 október 1828), a Adèle (24. august 1830). Rok po svadbe vydal Hugo svoj prvý román ''Han z Islandu'' (1823) a o tri roky nato druhý, ''Bug-Jargal'' (1826). V priebehu rokov 1829 až 1840 vydáva ďalších päť zbierok poézie: ''Východné spevy'', (1829), ''Jesenné lístie'' (1831), ''Spevy súmraku'' (1835), ''Vnútorné hlasy'' (1837) a ''Lúče a tiene'' (1840), ktorými upevnil svoju povesť jedného z najvýznamnejších autorov [[Elégia|elégií]] a [[Lyrika|lyrických básní]] svojej doby.

== Divadelná tvorba ==
[[Súbor:Victor Hugo-Hernani(1).jpg|frame|right| „Bitka o ''Hernaniho''“ (1830)]]

Na divadelných doskách Hugo nezožal taký rýchly úspech. V roku [[1827]] vydal veršovanú drámu ''[[Cromwell]]'', ktorá však nebola nikdy zinscenovaná a preslávila sa skôr vďaka [[autor]]ovmu predslovu, nie kvôli hodnote hry samotnej (bola príliš dlhá a preto „nevhodná na inscenáciu“). V úvode k dielu Hugo nabádal kolegov umelcov, aby sa oslobodili od zväzujúcich pravidiel, ktoré im vnucovala francúzska klasicistická dráma a tak vyvolal dlhodobú búrlivú debatu medzi francúzskym [[klasicizmus|klasicizmom]] a [[romantizmus|romantizmom]]. Po ''Cromwellovi'' nasledoval prepadák ''[[Amy Robsart]]'', experimentálna hra, ktorú Hugo v mladosti napísal podľa románu [[Walter Scott|Waltera Scotta]] ''[[Kenilworth]]'' a ktorá bola uvedená pod menom Hugovho švagra Paula Fouchera. Tá sa však dočkala len jedného predstavenia, keďže ju diváci vôbec neprijali.

Prvou Hugovou hrou uvedenou na scénu pod jeho vlastným menom bola ''[[Marion de Lorme]]''. Hoci bola spočiatku zakázaná kvôli nelichotivému portrétu francúzskej monarchie, v roku [[1829]] sa ju nakoniec podarilo uviesť bez zásahu cenzúry, úspech však nezískala. Zato hra, ktorú Hugo napísal nasledujúci rok, ''[[Hernani]]'', sa stáva jednou z najúspešnejších a najdôležitejších udalostí pre francúzske divadlo 19. storočia. Premiéra tejto hry vošla do povedomia ako „Bitka o ''Hernaniho''“. Dnes táto dráma upadla hlboko do zabudnutia, pripomína ju len [[Giuseppe Verdi|Verdiho]] rovnomenná opera, ktorá sa ňou inšpirovala. V dobe svojho uvedenia však Hernani takmer vyvolal roztržky medzi znepriatelenými tábormi vo francúzskej literatúre a spoločnosti: romantikmi vs. klasicistami, [[liberalizmus|liberálmi]] vs. [[konformizmus|konformistami]] a republikánmi vs. rojalistami. Tlač síce hru do veľkej miery odsúdila, divadlo však bolo každý večer plné a Hugo bol korunovaný za popredného vodcu francúzskeho romantizmu. Hra tiež signalizovala, že Hugov koncept [[Romantizmus|romantizmu]] sa stáva vo veľkej miere spolitizovaným – Hugo bol presvedčený, že tak ako [[liberalizmus]] v politike môže oslobodiť krajinu od monarchistickej [[Tyrania|tyranie]] a [[Diktatúra|diktatúry]], romantizmus predstavuje oslobodenie umení od klasicistických obmedzení.
[[Súbor:Victor Hugo-Drouet.jpg|frame|left|Herečka Juliette Drouetová, Hugova milenka]]

V roku [[1832]] nadviazal Hugo na úspech ''Hernaniho'' hrou ''[[Kráľ sa zabáva]]''. Po prvom predstavení cenzúra hru okamžite zakázala kvôli otvorenému výsmechu francúzskej šľachty, no stala sa veľmi populárnou v tlačenej podobe. Hugo zo zlosti nad zákazom napísal svoju ďalšiu hru, ''[[Lukrécia Borgia]]'' len za 14 dní. Následne sa v roku [[1833]] objavila na scéne a zožala veľký úspech. Hlavná úloha pripadla slečne George (bývalej milenke [[Napoleon Bonaparte|Napoleona]]) a vedľajšiu postavu hrala [[Juliette Drouetová]]. Táto však získala hlavnú úlohu v Hugovom osobnom živote, keď sa stala jeho celoživotnou milenkou a múzou. Kým Hugo mal počas svojho života veľa romantických úletov, Drouetovú uznala dokonca aj jeho manželka ako osobu, ktorá má so spisovateľom výnimočný vzťah a správala sa k nej takmer ako k členke rodiny. V ďalšej Hugovej hre (''[[Mária Tudorová]]'') si Drouetová zahrala lady Jane Greyovú, opäť po boku slečny George ako [[Mária I. (Anglicko)|kráľovnej Márie]]. Nebola však považovaná za dostatočne vhodnú pre túto úlohu, preto ju po premiére nahradili. Bola to Drouteovej posledná úloha na doskách francúzskeho divadla, zvyšok svojho života už zasvätila Hugovi. Žijúc zo svojej malej penzie sa na nasledujúcich 50 rokov stala Hugovou neplatenou sekretárkou a spoločníčkou na cestách.

Hugova hra ''Angelo, tyran padovský'', ktorá mala premiéru v roku [[1835]], bola tiež veľmi úspešná. Krátko nato vojvoda Orleánsky (syn kráľa [[Ľudovít-Filip|Ľudovíta Filipa]] a Hugov obdivovateľ) založil nové divadlo, aby podporil Hugove nové hry. „Théâtre de la Renaissance“ bolo otvorené v novembri 1838, pri premiére hry ''[[Ruy Blas]]''. Hoci túto drámu mnohí považujú za Hugovu najlepšiu, v tom čase sa stretla len s priemerným úspechom. Až do roku [[1843]] Hugo žiadnu ďalšiu hru nenapísal. ''Kasteláni'' sa dočkali len 33 predstavení, keďže obecenstvo dalo prednosť konkurenčným hrám, a stali sa tak posledným Hugovým divadelným kúskom. Hoci neskôr, v roku [[1869]], napísal ešte krátku veršovanú drámu ''Torquemada'', tá bola vydaná až niekoľko rokov pred jeho smrťou a nebola určená na inscenáciu. Hugov záujem o divadlo však neutíchol a v roku [[1864]] vydal štúdiu o [[William Shakespeare|Williamovi Shakespearovi]], ktorého štýl sa snažil vo svojich drámach napodobniť a ktorú verejnosť prijala veľmi dobre.

== Neskoršia beletria ==
[[Súbor:Victor Hugo-Hunchback.jpg|thumb|right|220px|Ilustácia [[Alfreda Barboua]] z pôvodného vydania románu ''[[Chrám Matky Božej v Paríži]]'' (1831)]]

Prvá Hugova prepracovanejšia beletria vyšla v roku [[1829]] a odrážala jeho prenikavé sociálne cítenie, ktorým sú pretkané aj jeho ďalšie diela. ''[[Posledný deň odsúdenca]]'' hlboko ovplyvní tvorbu neskorších spisovateľov ako [[Albert Camus]], [[Charles Dickens]] a [[Fiodor Michajlovič Dostojevskij|Fiodor Dostojevskij]]. ''[[Claude Gueux]]'', dokumentárna poviedka podľa skutočného príbehu vraha, ktorý bol vo Francúzsku popravený, vyšla v roku [[1834]] a Hugo sám ju neskôr považoval za predchodcu svojho skvelého diela s námetom sociálnej nespravodlivosti, '' [[Bedári|Bedárov]]''. Hugovým prvým rozsiahlym románom sa však stal ''[[Chrám Matky Božej v Paríži]]'', (1831), ktorý zožal obrovský úspech, preto bol čoskoro preložený do ďalších európskych jazykov. Jedným z dôsledkov knihy bolo, že zahanbil Paríž a donútil ho zreštaurovať zanedbanú [[Katedrála Notre Dame (Paríž)|katedrálu Notre Dame]], ktorá čoskoro začala priťahovať tisícky turistov, zaujatých populárnym románom. Kniha tiež podnietila opätovný rešpekt voči budovám postaveným pred [[Renesancia|renesanciou]], ktorým sa následne začala venovať intenzívna starostlivosť.

[[Súbor:Ebcosette.jpg|thumb|left|150px|Portrét „Cosette“ od Emila Bayarda z pôvodného vydania '' [[Bedári|Bedárov]]'' (1862)]]

Už v tridsiatych rokoch začal Hugo plánovať rozsiahly román o spoločenskej biede a nespravodlivosti, no trvalo mu celých 17 rokov, kým svoje trvalo najpopulárnejšie dielo, román [[Bedári]], dokončil a vydal v roku [[1862]]. Autor si bol náležite vedomý kvality tohto románu a preto si za jeho vydanie zapýtal 300 tis. frankov, keďže chcel zaopatriť seba a rodinu na zvyšok života. Táto významná úloha pripadla vydavateľstvu „Lacroix a Verboeckhoven“, ktoré rozpútalo v tej dobe nevídanú marketingovú kampaň, keď začalo oznamovať príchod románu pol roka pred jeho samotným vydaním. Spočiatku tiež vydalo len prvú časť románu (''Fantine''), ktorá vyšla v najväčších mestách v rovnaký deň. Ďalšie časti románu sa rozpredali v priebehu niekoľkých hodín a mali obrovský vplyv na francúzsku spoločnosť. Škála reakcií bola rozsiahla – od nadšeného entuziazmu až po ostré odsúdenie – no problémy zdôraznené v „Bedároch“ sa čoskoro dostali do programu [[Národné zhromaždenie|Národného zhromaždenia]]. Román je dodnes známy po celom svete a stal sa predlohou pre kinematografické, televízne i muzikálové adaptácie v takom rozsahu, s akým sa dá porovnať máloktoré literárne dielo.

Vo svojom nasledujúcom románe ''[[Robotníci mora]]'' (1866) sa Hugo odvracia od sociálnych a politických otázok. Kniha bola však prijatá veľmi dobre, možno aj vďaka predchádzajúcemu úspechu ''Bedárov''. V príbehu venovanom ostrovu [[Guernsey]], kde Hugo strávil 15 rokov svojho exilu, vykresľuje súboj človeka s morom a hroznými stvoreniami, číhajúcimi pod jeho hladinou. Toto dielo vyvolalo v Paríži nezvyčajnú módu – [[Kalmar obrovský|kalmáre]]. Parížanov začali tieto tvory fascinovať a objavovali sa všade – od jedál a výstav až po klobúky a večierky. V tom čase ich mnohí stále považovali za mýtické tvory.

Hugo sa k politickej a sociálnej tematike vrátil v ďalšom románe, ''[[Človek, ktorý sa smeje]]'' (1869), kde podáva kritický portrét aristokracie. No táto kniha nebola taká úspešná ako jeho predošlé pokusy a Hugo sa sám začal vyjadrovať o čoraz väčšej vzdialenosti medzi jeho dielami a prácami jeho súčasníkov ako [[Gustave Flaubert|Flaubert]] či [[Émile Zola|Zolu]], ktorých [[naturalizmus|naturalistické]] diela v tej dobe prekračovali Hugov úspech. Jeho posledný román, ''[[Deväťdesiat tri]]'' ([[1874]]) sa zaoberal témou, ktorej sa Hugo predtým vyhýbal – vládou teroru počas [[Francúzska revolúcia|Francúzskej revolúcie]]. Hoci Hugova popularita v dobe vydania tohto románu už upadala, mnohí dnes považujú túto knihu za významné dielo na rovnakej úrovni ako jeho známejšie romány.

== Politická činnosť a exil ==
[[Súbor:Victor Hugo-Exile.jpg|frame|left|''V skalách na ostrove Jersey'' (1853 – 55)]]

Po troch neúspešných pokusoch bol Hugo v roku [[1841]] konečne zvolený za člena [[Francúzska akadémia|Francúzskej akadémie]], čím sa upevnila jeho pozícia medzi literátmi a umelcami Francúzska. Následne sa čoraz viac začína angažovať vo francúzskej politike ako zástanca republikánskej formy vlády. Kráľ [[Ľudovít Filip]] mu v tom istom roku udelil šľachtický titul a v roku [[1845]] sa Hugo stal francúzskym [[Pair (Francúzsko)|pairom]]. V snemovni sa vyjadroval proti [[trest smrti|trestu smrti]] a sociálnej nespravodlivosti a v prospech [[sloboda tlače|slobody tlače]] a samostatnosti [[Poľsko|Poľska]]. Po revolúcii v roku [[1848]] a vzniku [[Druhá republika|Druhej republiky]] bol zvolený do zákonodárneho zhromaždenia a ústavného zhromaždenia.

Keď sa Ľudovít Napoleon ([[Napoleon III.]]) zmocnil v roku [[1851]] vlády a zaviedol [[ústava|ústavu]], ktorou zrušil podiel [[parlament]]u na vláde, Hugo ho otvorene vyhlásil za zradcu Francúzska. Z obavy o život potom utiekol do [[Brusel]]u, neskôr na jeden z Normanských ostrovov, [[Jersey]], a nakoniec sa aj s rodinou usadil na susednom ostrove [[Guernsey]], v dome zvanom „Hauteville House“, kde žil v exile až do roku [[1870]].

Počas pobytu v exile vydal Hugo svoje najslávnejšie politické pamflety proti [[Napoleon III.|Napoleonovi III.]], ''Napoleon Malý'' a ''História jedného zločinu''. Tieto pamflety boli vo Francúzsku zakázané, no i tak tu mali veľký vplyv. Výsledkom Hugovho pobytu na [[Guernsey]] boli tiež niektoré zo jeho najlepších diel, vrátane '' [[Bedári|Bedárov]]'' a troch vysoko hodnotných zbierok poézie – ''[[Tresty]]'' (1853), ''[[Kontemplácie]]'' (1856) a ''[[Legenda vekov]]'' (1859).
Okrem toho sa mu podarilo presvedčiť vládu [[Viktória (Spojené kráľovstvo)|kráľovnej Viktórie]], aby ušetrila životy šiestich Írov, obvinených z teroristickej činnosti a zaslúžil sa o zrušenie trestu smrti v ústave [[Ženeva|Ženevy]], [[Portugalsko|Portugalska]] a [[Kolumbia|Kolumbie]].

Hoci [[Napoleon III.]] v roku [[1859]] prisľúbil politickú amnestiu pre všetkých politických emigrantov, Hugo túto ponuku odmietol, pretože tým pádom by musel obmedziť svoju kritiku vlády. Do svojej rodnej krajiny sa teda konečne vrátil až v roku 1870, po páde Napoleona III. a vyhlásení [[Tretia francúzska republika|Tretej republiky]]. Okamžite bol zvolený do [[Národné zhromaždenie|Národného zhromaždenia]] a [[Senát]]u.

Hugov záujem o ochranu umeleckých prác a intelektuálneho vlastníctva prispel k tomu, že sa stal zakladajúcim členom spoločnosti ''[[Association Littéraire et Artistique Internationale]] (Medzinárodné združenie literátov a umelcov)'', ktorá iniciovala [[Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel]].

== Náboženské názory ==
[[Súbor:Victor Hugo-Brooding.jpg|frame|right|Hugo počas svojho spiritualistického obdobia na Guernsey (1855)]]

Hugove náboženské názory sa v priebehu jeho života radikálne menili. V mladosti sa považoval za [[katolík]]a a mal úctu voči cirkvi a jej autoritám. Postupne však začína zanedbávať svoje katolícke povinnosti a čoraz intenzívnejšie vyjadruje svoje názory namierené proti pápežovi a duchovenstvu. Počas svojho exilu koketuje so [[spiritualizmus|spiritualizmom]] a neskôr sa stáva stúpencom [[racionalizmus|racionalistického]] [[deizmus|deizmu]] podobného tomu, ktorý hájil [[Voltaire]]. Keď sa pri súpise ľudu v roku 1872 Huga spýtali, či je katolík, odpovedal, „Nie, [[voľnomyšlienkárstvo|voľnomyšlienkár]]“.

Hugo sa nikdy nezbavil svojej antipatie voči [[rímskokatolícka cirkev|rímskokatolíckej cirkvi]]. Bol rozhorčený najmä ľahostajnostou, s ktorou cirkev prehliadala ťažký život nižších vrstiev, utláčaných monarchiou, no možno k tomu prispel aj fakt, že Hugove diela sa často objavovali na pápežskom zozname zakázanej literatúry (Hugo narátal 740 útokov na ''Bedárov'' zo strany katolíckej tlače). Keď zomreli jeho synovia Charles a François-Victor, trval na tom, aby boli pochovaní bez kríža či kňaza a rovnaké želanie vyslovil i pre svoj vlastný pohreb. Hoci však Hugo považoval katolícke [[dogma|dogmy]] za zastarané a zanikajúce, nikdy priamo nenapadol túto inštitúciu ako takú. I naďalej bol hlboko veriaci a uznával silu a nevyhnutnosť [[modlitba|modlitby]].

Hugov [[racionalizmus]] sa odráža v básňach ako ''Torquemada'' (1869 – o náboženskom fanatizme), ''Pápež'' (1878 – silne protiklerikálna) ''Religions et Religion''? (1880 – o zbytočnosti cirkví) a diela vydané posmrtne ''Koniec Satana'' a ''Boh'' (1886 a 1891 – zobrazuje kresťanstvo ako [[grif]]a a racionalizmus ako [[anjel]]a). „Náboženstvá pominú, ale Boh ostáva“, vyhlásil Hugo. Podľa jeho predpovede kresťanstvo nakoniec zanikne, ale ľudia neprestanú veriť v „Boha, dušu a povinnosti“.

== Dielo ==
[[Súbor:Hugo2.jpg|thumb|right|Karikatúra Honoré Daumiera, v čase Hugovej najvyššej politickej kariéry: ''"Hugo je najzlovestnejší zo všetkých veľkých a vážených ľudí."'' ([[1849]])]]

Vo svojom diele hľadá socialistickú morálku, ale skôr sa dostáva do pozície sociálneho humanistu. Často pracuje s pojmami ako spravodlivosť, ľudskosť, osud, láska, ktoré vníma a vykladá svojským spôsobom (dalo by sa povedať veľmi voľne). Často sa pokúša materializovať idey a vnucuje čitateľovi strach a úzkosť.

=== Divadelné hry ===
* [[1827]] – ''Cromwell'' – predhovor k tomuto dielu sa stal manifestom [[romantizmus|romantizmu]]
* [[1830]] – ''Hernani''
* [[1831]] – ''Marion de Lorme''
* [[1832]] – ''Kráľ sa zabáva''
* [[1833]] – ''Lukrécia Borgia''
* [[1833]] – ''Mária Tudorová''
* [[1835]] – ''Angelo, tyran padovský''
* [[1838]] – ''Ruy Blas''
* [[1843]] – ''Kasteláni''

=== Poézia ===
* [[1822]] – ''Ódy a rozličné básne''
* [[1824]] – ''Nové ódy''
* [[1826]] – ''Ódy a balady''
* [[1829]] – ''Východné spevy''
* [[1831]] – ''Jesenné lístie''
* [[1835]] – ''Spevy súmraku''
* [[1837]] – ''Vnútorné hlasy''
* [[1840]] – ''Lúče a tiene''
* [[1853]] – ''Tresty'' (Les Châtiments), satirická zbierka s častými útokmi na [[Napoleon III.|Napoleona III.]] (predtým vyšla ako pamflet v próze pod názvom Napoleon Malý).
* [[1856]] – ''Kontemplácie''
* [[1859]] – ''Legendy vekov'' (1877, 1883)- tri série epiky; pokúsil sa popísať vývoj ľudstva k slobode, prejavuje sa tu jeho viera v technický pokrok a možnosti človeka.
* [[1865]] – ''Piesne ulíc a lesov''
* [[1872]] – ''Strašný rok''
* [[1877]] – ''Umenie byť starým otcom''
* [[1879]] – ''Zvrchovaný súcit''
* [[1880]] – ''Chmúrne roky 1852 - 1870''
* [[1881]] – ''Štyri prúdy ducha''
* [[1886]] – ''Koniec Satana''

=== Romány ===
* [[1823]] – ''Han z Islandu''
* [[1826]] – ''Bug Jargal''
* [[1829]] – ''Posledný deň odsúdenca''
* [[1831]] – ''[[Chrám Matky Božej v Paríži (román)|Chrám Matky Božej v Paríži]]''
* [[1865]] – ''[[Bedári]]''
* [[1866]] – ''Robotníci mora'' – román pojednávajúci o námorníkoch a rybároch
* [[1869]] – ''Človek, ktorý sa smeje''
* [[1874]] – ''Deväťdesiat tri'' – román opisujúci jakobínske obdobie Francúzskej revolúcie (rok [[1793]]).

== Iné projekty ==
{{projekt|q|commons}}

== Zdroj ==
* {{preklad|fr|Victor Hugo|80043380}}

== Externé odkazy ==
* [http://www.3dsrc.com/victorhugo/ Victor Hugo le dessinateur]

{{portál|Literatúra|Literárny|Francúzsko|Francúzsky}}

{{DEFAULTSORT:Hugo, Victor}}
[[Kategória:Narodenia v 1802]]
[[Kategória:Úmrtia v 1885]]
[[Kategória:Victor Hugo| ]]
[[Kategória:Francúzski spisovatelia]]
[[Kategória:Francúzski spisovatelia románov]]
[[Kategória:Francúzski dramatici]]
[[Kategória:Básnici romantizmu]]
[[Kategória:Spisovatelia romantizmu]]
[[Kategória:Dramatici romantizmu]]

{{Link FA|el}}
{{Link FA|it}}
{{Link FA|nl}}
{{Link FA|pl}}
{{Link FA|sh}}
{{Link GA|fr}}

Verzia z 09:59, 14. február 2014

df