Magnetické pole Zeme: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace
CommonsDelinker (diskusia | príspevky)
d Odkaz na súbor Structure_of_the_magnetosphere.svg bol nahradený odkazom Structure_of_the_magnetosphere-en.svg.
Riadok 1: Riadok 1:
[[Súbor:Structure of the magnetosphere.svg|thumb|upright=1.5|Schematický nákres zemskej magnetosféry]]
[[Súbor:Structure_of_the_magnetosphere-en.svg|thumb|upright=1.5|Schematický nákres zemskej magnetosféry]]
'''Magnetické pole Zeme''' alebo '''geomagnetizmus''' alebo '''zemská magnetosféra''' je [[priestor]] okolo [[Zem]]e, v ktorom pôsobí [[magnetická sila]]. Siaha do vzdialenosti mnoho tisíc až stotisíc kilometrov. Je dôležitým ochranným faktorom pre [[biosféra|biosféru]].
'''Magnetické pole Zeme''' alebo '''geomagnetizmus''' alebo '''zemská magnetosféra''' je [[priestor]] okolo [[Zem]]e, v ktorom pôsobí [[magnetická sila]]. Siaha do vzdialenosti mnoho tisíc až stotisíc kilometrov. Je dôležitým ochranným faktorom pre [[biosféra|biosféru]].



Verzia z 19:05, 15. december 2014

Schematický nákres zemskej magnetosféry

Magnetické pole Zeme alebo geomagnetizmus alebo zemská magnetosféra je priestor okolo Zeme, v ktorom pôsobí magnetická sila. Siaha do vzdialenosti mnoho tisíc až stotisíc kilometrov. Je dôležitým ochranným faktorom pre biosféru.

Magnetické pole Zeme má dipólový charakter, to znamená, že rozloženie jeho siločiar je podobné siločiaram v okolí tyčového magnetu. Jeho os neprechádza stredom Zeme, ale asi 520 km od neho. Vytvára sa trením pri rotácii vonkajšieho, zrejme tekutého Zemského jadra o pevné vnútorné jadro. Tento proces funguje ako obrovské hydrodynamické dynamo. Geomagnetické pole je silne premenlivé, nielen vo svojej sile aj v polarite, ktorá sa minulosti zeme už často menila. Podľa výskumu paleomagnetizmu hornín sa predpokladá existencia magnetického poľa zeme už pred 3,9 miliardami rokov (hadaikum). Fakt, že v určitých časových intervaloch dochádzalo a bude dochádzať k zmene polarity geomagnetického poľa, umožnil vytvoriť tzv. paleomagnetické časové škály spoľahlivo siahajúce do obdobia pred 160 miliónmi rokov (jura). Tieto metódy boli jedným z dôkazov existencie pohybu kontinentov a umožnili vznik teórie platňovej tektoniky.

Magnetosféru má mnoho ďalších kozmických telies (Slnko, joviálne planéty, kométy, pulzary,...), ale zemská magnetosféra je najlepšie preskúmaná. Jej tvar silne ovplyvňuje slnečný vietor, ktorý na náveternej strane (strane najbližšej k Slnku) pôsobí tlakom približne 1,7 nPa. Tým zatláča magnetosféru do vzdialenosti asi desiatich zemských priemerov (asi 60 000 km). Na odvrátenej strane je magnetosféra predĺžená do chvosta siahajúceho ďaleko za obežnú dráhu Mesiaca. Hranica medzi magnetosférou a medziplanetárnym magnetickým poľom sa nazýva magnetopauza.

Magnetosféra Zeme nedovoľuje elektricky nabitým časticiam slnečného vetra dostať sa k povrchu. Nabité častice musia pri svojom pohybe sledovať siločiary magnetického poľa. Plní teda ochrannú funkciu, bez ktorej by život na Zemi nebol možný. Zem je jednou z dvoch pevných planét, ktoré majú vlastný magnetizmus. Tou druhou je Merkúr, oproti ktorému je ale magnetické pole Zeme oveľa silnejšie. Všetky plynné planéty majú tiež vlastné magnetické polia, ostatné menšie telesá slnečnej sústavy majú len indukovaný mnagnetizmus, ktorý vzniká pôsobením zmagnetizovaného slnečného vetra.

Zemská magnetosféra sa delí na niekoľko ohraničených oblastí s charakteristickými rysmi a rozdielnymi fyzikálnymi vlastnosťami. Najvzidalenejšou, čelnou oblasťou je magnetická rázová vlna nachádzajúca sa v najbližšom bode asi 12 zemských polomerov ďaleko. Za ňou sa nachádza prechodová oblasť alebo magnetická dutina. Nasleduje magnetopauza, ktorá vymedzuje oblasť skutočného pôsobenia zemského magnetického poľa. Hodnota magnetického poľa na magnetopauze je v rádoch nanotesla. Hodnota magnetického poľa na povrchu Zeme je o štyri rády vyššia tj. ide o 25–65 μT. Nad zemskými pólmi sa nachádza v magnetosfére tzv. polárna špička, nestabilná oblasť, cez ktorú môžu nabité častice vstupovať do hlbších vrstiev zemskej magnetosféry. Zachytené častice sa potom pohybnujú v dvoch oblastiach známych ako Van Allenove radiačné pásy. Chvost magnetosféry obsahuje častice, ktoré rozptyľujú slnečné žiarenie (tzv. Thomsonov rozptyl) a možno ho niekedy pozorovať ako protisvit. Rotáciou magnetosféry sa do chvosta dostávajú postupne všetky jej siločiary.

Pozri aj

Zdroje

  • KLEZCEK, Josip. Velká encyklopedie vesmíru. Praha : Academia, 2002. ISBN 80-200-0906-X.
  • HRIC, Ladislav. Magnetosféra Zeme a jej výskum. Kozmos, 1996, roč. XXXVII, čís. 2, s. 13-14.

Šablóna:Link FA Šablóna:Link FA Šablóna:Link GA