Horúčka: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
...
d -text, skopírované z http://www.pharmanews.sk/sk/2008_02/site/clanek2.html
Riadok 9: Riadok 9:


Telesnú teplotu ovplyvňujú viaceré faktory - diurnálna variácia, príjem potravy, ovariálny cyklus, stav vedomia, fyzická aktivita, endokrinné zmeny a vek. Nemožno zabúdať ani na interindividuálne rozdiely v hodnotách telesnej teploty.
Telesnú teplotu ovplyvňujú viaceré faktory - diurnálna variácia, príjem potravy, ovariálny cyklus, stav vedomia, fyzická aktivita, endokrinné zmeny a vek. Nemožno zabúdať ani na interindividuálne rozdiely v hodnotách telesnej teploty.


Výskyt zvýšenej telesnej teploty a horúčky je bežným príznakom mnohých ochorení. I keď sa môžeme stretnúť s ochoreniami, ktoré vo svojom názve slovo horúčka priamo obsahujú – napríklad horúčka šestonedieľok, horúčka dengue, volynská horúčka, a pod., v základnom slova zmysle nechápeme zvýšenú teplotu a horúčku ako ochorenie, skôr do určitej miery ako účelnú reakciu organizmu, ktorý sa zvyšovaním telesnej teploty naopak snaží s prebiehajúcim ochorením bojovať. To však neznamená, že by sa tomuto príznaku nemala venovať patričná pozornosť.


Zvlášť u malých detí sa stretávame s horúčkou (febris) pomerne často v súvislosti s priebehom ochorení typických pre detský vek. Mnoho rodičov na akékoľvek zvýšenie teploty u svojho dieťaťa pritom reaguje zbytočne prehnane a ihneď vyhľadávajú lekársku pomoc, alebo okamžite siahajú po liekoch. Aj u množstva dospelých je ale bežné zbytočné nadužívanie liekov na zníženie zvýšenej teploty v situáciách, keď je takýto krok skôr na škodu. Oproti tomu vysoká horúčka je stavom, ktorý so sebou prináša zdravotné riziká, a zvýšenú pozornosť vrátane využitia zodpovedajúcich medikamentov a postupov rozhodne vyžaduje.


Telesná teplota


Za normálnych okolností sa merateľná teplota ľudského tela v kľudovom stave pohybuje s miernymi odchýlkami na hodnote 37°C. V priebehu dňa teplota ľudského tela mierne kolíše – približne v rozmedzí 0,5 až 0,7°C, pričom najnižšia je v skorých ranných hodinách a najvyššia naopak okolo šiestej hodiny večer. Udržovanie stálej telesnej teploty v prijateľnom rozmedzí je pritom dôležitou podmienkou zachovania rovnováhy v ľudskom organizme – homeostázy.


Termoregulačné centrum zabezpečujúce stálu teplotu je lokalizované v hypotalame, kde je regulovaný vzťah medzi množstvom získaného a vydaného tepla tak, aby v konečnom výsledku bol dosiahnutý rovnovážny stav. Zisk tepla vzniká prostredníctvom činnosti svalov a vďaka metabolickým procesom, výdaj tepla do okolia je závislý najmä na okolitej teplote, vlhkosti vzduchu a jeho prúdení, potení, prekrvení kože a taktiež na ošatení. Menej výrazná časť tepla odchádza z tela prostredníctvom moču, stolice a pri dýchaní.


Pokiaľ sa teplota ľudského tela z akéhokoľvek dôvodu zníži na 27 – 25°C (výnimočne o dva až štyri stupne menej), je náš organizmus ešte schopný plniť funkcie zabezpečujúce prežitie – v prípade dlhšie trvajúceho zvýšenia teploty nad 41°C hrozí poškodenie mozgu a teplota nad 42,4°C už spôsobuje nenávratné poškodenie mozgu a môže viesť až ku smrti pacienta.


Meranie telesnej teploty je možné prevádzať niekoľkými rôznymi spôsobmi za využitia ako klasických ortuťových teplomerov s číselnou stupnicou, tak aj modernejších digitálnych teplomerov, ktoré predstavujú rýchlejšiu variantu merania.

Pretože teplota ľudského tela nie je po celom povrchu rovnaká a najmä okrajové časti tela môžu byť o niekoľko stupňov chladnejšie, meria sa u dospelých pacientov najčastejšie v podpazušnej jamke (axila), u menších detí tak najmä v konečníku, kde však výsledná teplota býva o 0,5°C vyššia. Preto je v mnohých publikáciách zaoberajúcich sa starostlivosťou o kojencov a batoľatá zdôraznená nutnosť od nameranej hodnoty tento rozdiel odpočítať.

Bežné je aj meranie teploty v ústach, kde však pri meraní ortuťovým teplomerom vzniká riziko poškodenia teplomeru a otravy ortuťou. Za pomoci infračerveného teplomera je možné teplotu merať taktiež vo vonkajšom zvukovode – táto metóda vyžaduje najkratší čas, výsledok je možné zistiť v priebehu niekoľkých sekúnd.


Zvýšená teplota a horúčka


Všeobecne sa za zvýšenú telesnú teplotu považuje nameranie hodnôt v rozmedzí 37,1 – 38°C. Teplota vyššia ako 38°C je potom už označovaná ako horúčka. Príčinou horúčky sú najčastejšie infekčné choroby, zápaly, ale aj reumatické a systémové ochorenia, zhubné bujnenie alebo rozpad tkanív, napr. v dôsledku úrazu či operačných zákrokov.


Rozvoj horúčky je podmienený nastavením mozgového termoregulačného centra na vyššiu úroveň. K tomu dochádza reakciou imunitného systému na tzv. pyrogény. Pyrogénne vlastnosti pritom majú tak niektoré súčasti baktérií a vírusov, tak vlastné látky ľudského organizmu uvoľňované z leukocytov – napr. Interleukíny, TNF (tumor necrosis factor), či interferóny. Pyrogény stimulujú endotel hypotalamu k tvorbe prostaglandínu E2, ktorý ovplyvňuje termoregulačné neuróny. Tie následne stimulujú organizmus k zvýšeniu teploty – dochádza ku kontrakciám kostrového svalstva (trasenie, jeden z príznakov horúčky), zúžením periférnych ciev sa obmedzuje krvný prietok (vazokonstrikcia) v okrajových častiach tela s cieľom zmenšiť tepelné straty spôsobené vedením a sálaním. Súčasne stúpa kľudový srdcový výdaj krvi (hyperkinetická cirkulácia).


Ako sme sa už zmienili v úvode tohto článku, je zvyšovanie telesnej teploty do určitej miery účelným prostriedkom v boji s radou bakteriálnych a vírusových infekcií. Za vyššej teploty prebiehajú niektoré reakcie v organizme rýchlejšie a účinnejšie – látková výmena sa celkove stupňuje. Dalo by sa teda povedať, že zvýšenie teploty umožňuje prechodne nášmu organizmu pracovať „na plné obrátky“ v boji proti škodlivým mikroorganizmom. Okrem toho bolo zistené, že so vzrastajúcou teplotou naopak klesá schopnosť množenia množstva škodlivých baktérií a vírusov a pri horúčke, ktorá dosiahne hodnoty 39,5°C dokonca mnohé patogénne mikroorganizmy hynú.


Avšak, zatiaľ čo obyčajná zvýšená teplota je obvykle pacientmi dobre znášaná a nedoporučuje sa ju cielene znižovať, prekročenie hranice 38°C, teda hodnoty, od ktorej hovoríme o horúčke, začína organizmus výrazne vyčerpávať. Aj keď stále ide o účelný krok, kladie na ľudské telo záťaž, ktorého stupňovanie môže mať na naše zdravie negatívny dopad.

Hromadenie tepla pri vzraste telesnej teploty, najmä vazokonstrikcie okrajových častí tela, sa u pacientov prejavuje pocitom chladu (zimnica). Tento stav je typický pre prvú fázu horúčky, kedy telesná teplota narastá. Oproti tomu druhá fáza, kedy horúčka ustupuje a telo sa ochladzuje je charakterizovaná silným potením. S ním potom samozrejme súvisia zvýšené vodné straty a úbytok minerálnych látok. Rovnako hyperkinetická cirkulácia (viď vyššie), predstavuje pre náš organizmus záťaž, ktorej dlhšie trvanie vyčerpáva srdce a môže hroziť srdcové zlyhanie. Ovplyvnenie mozgovej kôry termoregulačným centrom pri vysokej horúčke spôsobuje tiež zmeny správania (napr. zmätené správanie, delírium, mierne halucinácie).


U malých detí sa s vysokými horúčkami stretávame oproti dospelým častejšie, najmä vinou nevyzretosti termoregulačného systému. U mnohých z nich sú potom aj pri miernej viróze teploty dosahujúce i presahujúce 40°C. Okrem ďalších rizík je takáto vysoká horúčka spojená i s hrozbou výskytu tzv. febrilných kŕčov. Jedná sa o stav, ktorý môžeme prirovnať epileptickým záchvatom. Dieťa je spavé, dochádza až ku stratám vedomia a objavujú sa tonicko-klonické kŕče, ktoré môžu trvať i dve desiatky minút. U dospelých sú tieto stavy skôr vzácne, u detí medzi prvým až štvrtým rokom života sa však s nimi môžeme stretnúť zhruba v 2,5% všetkých prípadov. Ich výskyt u detí je spätý s horúčkou 39,7°C a vyššou.


Znižovanie horúčky


Zvýšená teplota a horúčka sú vo väčšine prípadov príznakom rozvoja ochorenia. Je preto zrejmé, že základom boja s horúčkou je práve liečba ochorenia, v ktorého závislosti ku zvýšenej telesnej teplote došlo a použitie prostriedkov znižujúcich horúčku predstavuje krok, ktorého zmyslom je uľaviť pacientovi od nepríjemného príznaku a znížiť vyššie uvedené riziká, ktoré so sebou najmä vysoká horúčka prináša.


Ako sme už hovorili, zvýšenú teplotu do 38°C nie je nutné cielene znižovať. Zvýšenie teploty je účelnou reakciou organizmu, ktorá umožňuje efektívnejší boj so škodlivými mikroorganizmami spôsobujúcimi ochorenie.

Pri výskyte zvýšenej teploty je na mieste najmä kľudový režim a príjem dostatočného množstva tekutín. V mnohých prípadoch si telo so škodlivými látkami týmto spôsobom dokáže poradiť samé a zvýšená teplota sa v priebehu niekoľkých pár dní vracia do normálu. Vyhľadávať lekársku pomoc teda nie je nutné ihneď pri nameraní zvýšenej teploty (výnimku v tomto prípade predstavujú novorodenci a kojenci zhruba do šiestich mesiacov veku, keď je pri výskyte zvýšenej teploty porada s lekárom na mieste). Rozhodujúci je v každom prípade výskyt ďalších príznakov ochorenia – obvykle napr. kašeľ, bolesť v krku, nádcha a pod. Dlhodobo pretrvávajúca zvýšená teplota i bez prejavov iných príznakov je rovnako dôvodom k návšteve lekára.


Horúčku – teda teplotu nad 38°C sa už doporučuje z vyššie uvedených dôvodov cielene znižovať. V tomto smere je možné využiť tak ako fyzikálnych metód, tak aj farmakologických prostriedkov.


Fyzikálne metódy sa uplatňujú najmä pri znižovaní horúčky u detí. Najčastejšou metódou je v tomto prípade najmä využitie studených zábalov k znižovaniu vysokej horúčky, kedy sa vyzlečené dieťa zavinuje do prestieradla, ktoré sa najprv namočí do vody (zhruba 18-20°C, niekedy sa doporučujú až ľadové zábaly). Hlava pritom musí byť voľná a prestieradlo nesmie prekrývať ústa. Prestieradlo pritom neprekrývame žiadnym iným materiálom. U starších detí (nad 10 rokov) je možné ako alternatívu využiť chladnejšiu sprchu. Zábaly je možné využiť i opakovanie, pokiaľ sa telesnú teplotu nepodarí znížiť k hranici 38°C. Dôležitý je dostatočný prísun tekutín, ktoré by mali byť chladné (nie však ľadové). Studené zábaly a ochladzovanie neprevádzame, pokiaľ má dieťa studené dlane a chodidlá, či príznaky zimnice. Aj tak sú len pomocným prostriedkom k rýchlemu zníženiu horúčky a rozhodne nemôžu ovplyvniť prebiehajúce ochorenie, ktorého liečbu stanoví lekár.


Farmakoterapia v prípade horúčky spočíva vo využití antipyretík – látok, ktoré pôsobia priamo na termoregulačné centrum v hypotalame. Princíp ich účinku je založený na inhibícii aktivity cyklooxygenáz – enzýmov, ktoré sú kľúčové pri tvorbe prostaglandínov, vrátane prostaglandínu E2. Okrem znižovania horúčky má rada týchto liekov taktiež analgetické a protizápalové (antiflogistiká) účinky.


Dlhodobú tradíciu prostriedkov na znižovanie horúčky a obmedzenie bolestivých stavov má kyselina acetylsalicylová. Jej využitie sa však nedoporučuje u detí mladších ako pätnásť rokov, u ktorých sa môže (veľmi vzácne) rozvinúť tzv. Reyeov syndróm. Jeho vznik je podmienený najmä prebiehajúcim ochorením respiračnej virózy. Spôsobuje akútne zlyhanie pečene s výrazným rizikom úmrtia. Princíp jeho vzniku nie je celkom objasnený, môže k nemu však prispieť užívanie niektorých liekov, napríklad práve salicylátov.


Z ďalších látok, ktoré sa používajú k znižovaniu horúčky môžeme vymenovať napríklad ibuprofen, ktorý má rovnako protizápalové a analgetické účinky, alebo paracetamol, ktorý je možné taktiež využiť ako analgetikum.

Je nutné upozorniť na nebezpečenstvo predávkovania paracetamolom, kde hrozí zlyhanie pečene. Všeobecne je pri znižovaní horúčky nutné sa vyvarovať zbytočného nadužívania antipyretík, ich zbytočnému kombinovaniu, riadiť sa predpísaným dávkovaním a (alebo) pokynmi lekára.


Zvýšená teplota predstavuje účelnú reakciu organizmu, ktorá umožňuje efektívnejší boj s prebiehajúcim ochorením. Nedoporučuje sa ju preto cielene znižovať, pokiaľ nepresiahne hodnotu 38°C. Vyššia telesná teplota, ktorú už označujeme ako horúčku, však kladie na organizmus zvýšenú záťaž a jej znižovanie za využitia odpovedajúcich postupov a liečiv je teda opodstatnené.


V poslednej časti nášho článku sa najmä pre rozšírenie obzoru, zameriame na niektoré v úvode spomínané ochorenia, v ktorých názve slovo horúčka figuruje. U týchto ochorení sa horúčka ako príznak vo väčšine prípadov samozrejme taktiež vyskytuje.


Horúčka šestonedieľok


Ako horúčka šestonedieľok sa označuje závažná infekcia pohlavných orgánov u rodičiek počas šestonedelia. Toto ochorenie predstavovalo v minulosti častú príčinu úmrtí. Jeho vznik je podmienený bakteriálnou infekciou (najmä streptokokovou) a môže viesť k puerperálnej (popôrodnej) sepse, ako je niekedy horúčka šestonedieľok priamo nazývaná. K príznakom ochorenia sa zaraďuje vysoká horúčka, bolesti v podbrušku, zdurenie miestnych tkanív, delírium a finálne hrozí zlyhanie srdca.

Infekcia je (resp. skôr bývala) najčastejšie nozokomiálneho (nemocničného) charakteru. Prípady tohto ochorenia úzko súviseli s nízkou hygienickou úrovňou v pôrodniciach a nemocniciach. Teórii, že by k rozvoju tohto ochorenia mohlo dochádzať prostredníctvom pôrodníka alebo zdravotnej sestry, ktorú rozvinul Oliver Wendell Holmes v roku 1843, sa však ušlo skôr posmechu, než aby vzbudila vážny záujem. Až koncom devätnásteho storočia sa vďaka mnohým ďalším obhajcom tejto teórie podarilo zaviesť do nemocničnej praxe zodpovedajúce hygienické opatrenia, ktoré znížili výskyt horúčky šestonedieľok na minimum. V rozvojových krajinách však predstavuje toto ochorenie dodnes významnú hrozbu.


Horúčka Dengue


Je ochorenie prenášané komármi rodu Aedes. Prejavuje sa osýpkam podobnou vyrážkou, výraznou bolesťou kĺbov, vysokou horúčkou, bolesťou hlavy a značnou vyčerpanosťou. Akútna fáza ochorenia spravidla behom jedného až dvoch týždňov odoznieva, celková vyčerpanosť a depresívne stavy však pretrvávajú až niekoľko mesiacov. Vzácne môže toto ochorenie viesť až ku smrti pacienta. V roku 2005 bolo odborníkmi na konferencii v Singapure, označené šírenie horúčky dengue za pandémiu. Za tri štvrte roka tu bolo zaznamenaných viac než 11 000 prípadov, v Malajzii potom 28 000 prípadov. Bolo preukázané, že vírus (flavivírus) horúčky dengue zmutoval a prispôsobil sa mestskému prostrediu. V našich zemepisných podmienkach sa našťastie prenášači tohto ochorenia nevyskytujú. Riziko však predstavujú najmä návštevy rizikových štátov (dovolenka a pod.). Očkovanie proti horúčke dengue zatiaľ neexistuje.


Zákopová horúčka


Alebo Volynská horúčka či päťdenná horúčka je ochorenie, ktoré počas prvej svetovej vojny postihlo zhruba jeden milión vojakov. Zdrojom tejto choroby je baktéria Bartonella quintana, ktorú prenáša voš šatová (Pediculus corporis). Prejavuje sa horúčkou, bolesťami hlavy a kostí, vyrážkou, slabosťou a celkovou vysilenosťou. V súčasnosti je možné sledovať výskyt tohto ochorenia napr. v Mexiku, alebo medzi sociálne slabšími skupinami v USA.



== Iné projekty ==
== Iné projekty ==

Verzia z 07:18, 10. marec 2015

Šablóna:Med Disclaimer Horúčka (febris) má charakter nešpecifickej obrannej reakcie. Tento nešpecifický klinický symptóm charakterizovaný zvýšenou telesnou teplotou a celkovou reakciou organizmu je odpoveďou na pôsobenie patogénnych faktorov.

Etiológia

Vzniká na základe nastavenia termoregulačného centra na vyššiu hodnotu. Termoregulácia (výdaj a tvorba tepla) je zachovaná, ale je nastavená na "vyššiu úroveň". Termoregulačné centrum možno zjednodušene prirovnať k termostatu.

Priemerná orálna teplota sa u zdravých jedincov vo veku od 18 do 40 rokov pohybuje v rozmedzí 36,6 +- 0,4 °C s najnižšou hodnotou o 6. hodine ráno a maximálnou hodnotou medzi 16. až 18. hodinou popoludní. Rektálna teplota je 0,6 °C vyššia.

Telesnú teplotu ovplyvňujú viaceré faktory - diurnálna variácia, príjem potravy, ovariálny cyklus, stav vedomia, fyzická aktivita, endokrinné zmeny a vek. Nemožno zabúdať ani na interindividuálne rozdiely v hodnotách telesnej teploty.

Iné projekty

  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Horúčka
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Horúčka

Referencie

Plank J., Hanáček J. a kol., Patologická anatómia a patologická fyziológia, Osveta 2007, ISBN 978-80-8063-241-0