Užhorodská únia: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah

V textu

Verzia z 23:10, 14. máj 2015

Užhorodská únia bola formálnym aktom obnovenia plného cirkevného spoločenstva medzi cirkvou byzantského obradu v Mukačevskej eparchii a rímskokatolíckou cirkvou. Stalo sa tak 24. apríla 1646 na zámku Drugetovcov v Užhorode, kde bolo prítomných 63 gréckokatolíckych kňazov (z celkového počtu asi 600 kňazov celej Mukačevskej eparchie) a jágerský rímskokatolícky biskup Juraj Jakušič.

Priamo na tomto stretnutí pravdepodobne nebol vyhotovený žiaden zápis, dokument o uzavretí únie máme až z 15. januára 1652. V ňom sa ako podmienky uzavretia jednoty uvádzajú nasledovné body:

Po prvé: Aby sme si smeli zachovať obrady gréckej cirkvi.
Po druhé: Aby sme si mohli voliť nášho biskupa, ktorého potom predložíme na potvrdenie Svätej stolici.
Po tretie: Aby nám boli priznané výsady [katolíckeho] duchovenstva.^[1]

Vzorom pre uzavretie únie v Užhorode bola najmä Brestská únia (1595) na území Poľsko-litovského štátu. Uzavretiu Užhorodskej únie predchádzal pokus o uzavretie únie v Krásnom Brode (1614).

Historické pozadie a okolnosti

Ideu zjednotenia pravoslávnych s katolíckou cirkvou presadzoval zemepán Juraj III. Druget na Zemplíne a v Užskej stolici. Druget bol odchovancom pražských jezuitov, po rekatolizácii protestantských dedín sústredil pozornosť na svojich pravoslávnych poddaných. Na prípravu zjednotenia pozval z poľského Peremyšľa gréckokatolíckeho biskupa Atanáza Krupeckého (1610-1652). Tomu sa podarilo získať pre úniu 50 pravoslávnych kňazov z humenského panstva, ktorí boli ochotní prijať zjednotenie pod podmienkou, že sa v celistvosti zachová byzantsko-slovanský obrad a zvyklosti východnej pravoslávnej cirkvi. Súčasne im mal zemepán J. Druget na svojich majetkoch priznať také postavenie, aké mali katolícki kňazi. Dovtedy boli pravoslávni kňazi v poddanskej závislosti, platili poplatky feudálovi a chodili na roboty. Nevzťahovali sa na nich zákony, ktoré katolíckemu duchovenstvu zabezpečovali primerané materiálne zabezpečenie a spoločenské postavenie. Dátum zjednotenia bol stanovený na Zostúpenie Svätého Ducha, roku 1614 a malo sa uskutočniť v monastieri v Krásnom Brode pri Medzilaborciach. Podľa opisu očitého svedka sa však medzi pútnikov zamiešali odporcovia únie, ktorý v predvečer sviatku začali podnecovať nepokoje a napokon vyvolali nepokoje, pri ktorých bol biskup A. Krupecký napadnutý a pred smrťou ho zachránil iba zásah drugetovského vojska. Po tomto zásahu provokatéri a časť pútnikov z Krásneho Brodu odišli a hoci Atanáz Krupecký na druhý deň chrám posvätil,^[2] k uzavretiu únie nakoniec nedošlo.

S biskupom Atanázom Krupeckým na rokovanie prišli aj mnísi baziliáni, ktorí ostali na drugetovských majetkoch aj po neúspešnom zjednotení. Začali pôsobiť nielen medzi kňazmi, ale aj medzi veriacimi. Vyvíjali misijnú a pastoračnú činnosť aj na majetkoch iných katolíckych zemepánov.

Medzi veriacimi pravoslávnej cirkvi neboli magnáti a málo početná bola aj drobná šľachta a meštianstvo. Mukačevskí biskupi si uvedomovali, že zjednotením s katolíckou cirkvou, teda prijatím únie, by získali aj výsady, ktoré patrili katolíckym biskupom.

Pravoslávny biskup Bazil Tarasovič v prvom roku svojho biskupstva (1641) rokoval s gréckokatolíckym biskupom Krupeckým o prijatí jednoty s katolíckou cirkvou. Keď sa o tom dozvedel Juraj Rakóci, uväznil ho, zbavil biskupského stolca a prinútil k odchodu z Mukačeva. Po troch rokoch sa Bazil Tarasovič vzdal jednoty s katolíckou cirkvou a mohol znovu zasadnúť na biskupský stolec v Mukačeve.

Syn Juraja Drugeta, Ján, začal pripravovať novú úniu na zjednotenie s katolíckou cirkvou. Únia nakoniec bola uzavretá až po jeho smrti vďaka jeho manželke Anne, rodenej Jakušičovej, a jej bratovi, jágerskému rímskokatolíckemu biskupovi Jurajovi Jakušičovi, ktorý sa v tom čase zdržiaval v Užhorode. Biskup Jakušič stanovil termín slávnostného aktu, na deň sv. Juraja, t.j. na 24. apríla 1646. Akt zjednotenia pravoslávnych a katolíkov nebol pompézny. Po slávnostnej bohoslužbe v hradnej kaplnke 63 kňazi zložili prísahu do rúk biskupa Jakušiča, verejne predniesli nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery a vyhlásili, že veria všetko, čo katolícka cirkev veriť požaduje a že pápeža Inocenta X. uznávajú za hlavného pastiera svojho i celej cirkvi a jednotu uzatvárajú pod podmienkou dodržania troch vyššiespomenutých bodov. Veľkú zásluhu na uzavretí únie mali baziliáni Peter Partenius Petrovič a Gabriel Kosovický.

Akt zjednotenia bol potvrdený najprv uhorským prímasom Jurajom Lipajom (14. mája 1648) a neskôr aj celouhorskou synodou biskupov v Trnave (v septembri 1648).

Definitívne upevnenie Užhorodskej únie priniesla voľba nového mukačevského biskupa po smrti Bazila Tarasoviča v roku 1651, keď bol za mukačevského biskupa veľkou väčšinou duchovenstva zvolený bazilián Peter Partenius Petrovič (†1665), veľký zástanca únie. De facto sa tým k zjednoteniu prihlásila väčšina kňazov Mukačevskej eparchie. Zaujímavé pritom je, že Peter Partenius Petrovič bol na biskupa vysvätený pravoslávnym biskupom Štefanom Simonovičom z Alby Julie, ktorý ho vysvätil napriek tomu, že vedel, že Petrovič je katolíkom a zástancom únie.

Referencie

↑ Dokument potvrdzujúci uzavretie únie v Užhorode 24. apríla 1646
↑ História monastyra Sošestvija sv. Ducha na stránke www.baziliani.net.

Pozri aj

Zdroje

Michael LACKO: Unio Užhorodensis Ruthenorum Carpaticorum cum Ecclesia catholica. (Orientalia Christiana Analecta 143.) Roma: Pontificium Institutum Orientalium Studiorum, 1955.
Michal LACKO: Užhorodská únia. (Slovak studies 1.) Most publications, 1959.
Peter ŽEŇUCH – Cyril VASIĽ: Cyrillic Manuscripts from East Slovakia. Slovak Greek Catholics: Defining Factors and Historical Milieau. Cyrilské rukopisy z východného Slovenska. Slovenskí gréckokatolíci, vzťahy a súvislosti. Monumenta Byzantino-Slavica et Latina Slovaciae I. Roma – Bratislava – Košice: Pontificio Istituto Orientale – Slavistický kabinet SAV – Centrum spirituality Východ-Západ Michala Lacka, 2003.
Dokument potvrdzujúci uzavretie únie v Užhorode 24. apríla 1646

Literatúra

Ivan Pop: Dějiny Podkarpatské Rusi v datech; Nakladatelství LIBRI, Praha 2005, ISBN 80-7277-237-6, str. 114, 118,
Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, ISBN 978-80-970354-4-0, str. 30-31.
VladimiRus de juxta Hornad: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9. - 18. storočie) ; Košice 2004, ISBN 80-969168-0-7, str. 352, 393, 405-407, 417.

[1] Dokument potvrdzujúci uzavretie únie v Užhorode 24. apríla 1646

[2] História monastyra Sošestvija sv. Ducha na stránke www.baziliani.net.

[1]

[2]

@@ Riadok 9: / Riadok 9: @@
 == Historické pozadie a okolnosti ==
-Ideu zjednotenia pravoslávnych s katolíckou cirkvou presadzoval zemepán [[Juraj III. Druget]] na Zemplíne a v Užskej stolici. Druget bol odchovancom pražských [[jezuitov|jezuiti]], po rekatolizácii protestantských dedín sústredil pozornosť na svojich pravoslávnych poddaných. Na prípravu zjednotenia pozval z poľského Peremyšľa gréckokatolíckeho biskupa Atanáza Krupeckého (1610-1652). Tomu sa podarilo získať pre úniu 50 pravoslávnych kňazov z humenského panstva, ktorí boli ochotní prijať zjednotenie pod podmienkou, že sa v celistvosti zachová byzantsko-slovanský obrad a zvyklosti východnej pravoslávnej cirkvi. Súčasne im mal zemepán J. Druget na svojich majetkoch priznať také postavenie, aké mali katolícki kňazi. Dovtedy boli pravoslávni kňazi v poddanskej závislosti, platili poplatky feudálovi a chodili na roboty. Nevzťahovali sa na nich zákony, ktoré katolíckemu duchovenstvu zabezpečovali primerané materiálne zabezpečenie a spoločenské postavenie. Dátum zjednotenia bol stanovený na [[Zostúpenie Svätého Ducha]], roku [[1614]] a malo sa uskutočniť v [[Monastier Zostúpenia Svätého Ducha|monastieri v Krásnom Brode]] pri Medzilaboriec. Podľa opisu očitého svedka sa však medzi pútnikov zamiešali odporcovia únie, ktorý v predvečer sviatku začali podnecovať nepokoje a napokon vyvolali nepokoje, pri ktorých bol biskup A. Krupecký napadnutý a pred smrťou ho zachránil iba zásah drugetovského vojska. Po tomto zásahu provokatéri a časť pútnikov z Krásneho Brodu odišli a hoci Atanáz Krupecký na druhý deň chrám posvätil,<ref>[http://www.baziliani.net/node/104 História monastyra Sošestvija sv. Ducha] na stránke www.baziliani.net.</ref> k uzavretiu únie nakoniec nedošlo.
+Ideu zjednotenia pravoslávnych s katolíckou cirkvou presadzoval zemepán [[Juraj III. Druget]] na Zemplíne a v Užskej stolici. Druget bol odchovancom pražských [[Spoločnosť Ježišova|jezuitov]], po rekatolizácii protestantských dedín sústredil pozornosť na svojich pravoslávnych poddaných. Na prípravu zjednotenia pozval z poľského Peremyšľa gréckokatolíckeho biskupa Atanáza Krupeckého (1610-1652). Tomu sa podarilo získať pre úniu 50 pravoslávnych kňazov z humenského panstva, ktorí boli ochotní prijať zjednotenie pod podmienkou, že sa v celistvosti zachová byzantsko-slovanský obrad a zvyklosti východnej pravoslávnej cirkvi. Súčasne im mal zemepán J. Druget na svojich majetkoch priznať také postavenie, aké mali katolícki kňazi. Dovtedy boli pravoslávni kňazi v poddanskej závislosti, platili poplatky feudálovi a chodili na roboty. Nevzťahovali sa na nich zákony, ktoré katolíckemu duchovenstvu zabezpečovali primerané materiálne zabezpečenie a spoločenské postavenie. Dátum zjednotenia bol stanovený na [[Zostúpenie Svätého Ducha]], roku [[1614]] a malo sa uskutočniť v [[Monastier Zostúpenia Svätého Ducha|monastieri v Krásnom Brode]] pri Medzilaborciach. Podľa opisu očitého svedka sa však medzi pútnikov zamiešali odporcovia únie, ktorý v predvečer sviatku začali podnecovať nepokoje a napokon vyvolali nepokoje, pri ktorých bol biskup A. Krupecký napadnutý a pred smrťou ho zachránil iba zásah drugetovského vojska. Po tomto zásahu provokatéri a časť pútnikov z Krásneho Brodu odišli a hoci Atanáz Krupecký na druhý deň chrám posvätil,<ref>[http://www.baziliani.net/node/104 História monastyra Sošestvija sv. Ducha] na stránke www.baziliani.net.</ref> k uzavretiu únie nakoniec nedošlo.
 S biskupom Atanázom Krupeckým na rokovanie prišli aj mnísi [[baziliáni]], ktorí ostali na drugetovských majetkoch aj po neúspešnom zjednotení. Začali pôsobiť nielen medzi kňazmi, ale aj medzi veriacimi. Vyvíjali misijnú a pastoračnú činnosť aj na majetkoch iných katolíckych zemepánov.