Nikolaj Gavrilovič Černyševskij: Rozdiel medzi revíziami
→Externé odkazy: kategórie osobnosti s ulicami |
Doplnenie profilu z prekladu z citovaného zdroja |
||
| Riadok 12: | Riadok 12: | ||
V etike zastával ideál oslobodenia človeka z ľudu a rozumný egoizmus. |
V etike zastával ideál oslobodenia človeka z ľudu a rozumný egoizmus. |
||
Černyševskij bol synom ušľachtilého duchovného Gavrila Ivanoviča, pod ktorého láskavým vedením získal základné vzdelanie. Navštevoval potom saratovský seminár, kde získal znalosti jazykov, dejín, zemepisu, teórie literatúry i ruskej gramatiky, z časti vďaka vlastnej usilovnosti. Aj napriek tomu, že školu nedokončil odišiel r. 1846 študovať do Petrohradu, kde sa na filozofickej fakulte univerzity venoval najmä štúdiu slovesnosti. Naviazal tu styky s revolučnými demokratmi a už vtedy sa začal zaujímať o politiku v miere pre Rusko neobvyklej. Jeho kritici upozorňujú, že lepšej kvalifikácie ako pre literatúru získal v dobe štúdia Černyševskij ako politický ekonóm, nakoľko s veľkým záujmom hltal dieľa utopických socialistov Saint-Simona a Fouriera, zatiaľ čo materializmu sa priučil u Ludvíka Feuerbacha a ďalších klasikov nemeckej filozofie. |
|||
Po skončení petrohradských štúdii sa Černyševskij r. 1851 vrátil ako učiteľ do Saratova a o dva roky neskôr stretol svoju budúcu ženu. Roku 1854 sa usadil v Petrohrade, kde sa vďaka známostiam stal učiteľom na 2. Vojenskej kadetke. Vydržal tam však len rok, ako učiteľ bol totiž nadšený a presvedčivý, ale na budúcich vojakov nemiestne mäkký. Študenti nič nerobili a nič nevedeli, nakoľko nikdy neodolal ich naliehaniu, aby niečo rozprával. Po roku ho vyhodili a Černyševskij sa musel chtiac nechtiac venovať literatúra. Začal najprv neveľkými článkami pre rôzne petrohradské časopisy, recenziami a tiež prekladmi z angličtiny, ale už r. 1854 prešiel do časopisu Sovremennik. Tu sa hneď vypracoval a vedľa básnika Někrasova a kritika Dobroljubova bol jednou z hlavných osobností tohto kritického žurnálu. V máji 1855 ešte obhájil dizertačnú prácu na tému Estetický vzťah umenia ku skutočnosti, v nej sa celkom jasne postavil v tejto oblasti na stanovisko materializmu. Fakulta však jeho tézy prijala a keby sa proti nemu nepostavil minister kultúry a vyučovania, dostal by Černyševskij i vedeckú hodnosť. Takto sa pripojil k necnostiam režimu ďalšia položka a dôvod bojovať proti nemu. |
|||
Pre svoju revolučnú činnosť bol Černyševskij r. 1862 uväznený v Petropavlovskej pevnosti, kde však ďalej vytrvalo písal. Vytvoril tu aj svoje najslávnejšie dielo, román čo robiť, podľa základnej osnovy vlastne iba príbeh milostného trojuholníku. Autor bol vyšetrovaný pre svoju protištátnu činnosť, ale cenzúra povolila jeho dielo k tlači. Neskôr však mali cenzori dôvod ľutovať, nakoľko román aj napriek spochybňovaniu literárnej kvality získal v Rusku nesmierny vplyv, prirovnávaný až k vplyvu Marxových diel. V r. 1864 bol Černyševskij poslaný do vyhnanstva na východný Sibír, kde pokračoval v literárnej činnosti. V r. 1883 ho premiestnili do Astrachany a o šest rokov neskôr sa mohol vrátiť do Saratova, kde skoro na to zomiera. |
|||
V sovietskej ére bol Černyševskij ako revolučný demokrat, nepriateľ cárizmu ateista a materialista vysoko cenený. Lenin si názov jeho kľúčového románu vypožičal k pomenovaniu svojho pamfletu z prelomu rokov 1901/02. Socialistický realizmus nadviazal na estetické názory Černyševského, ktorý trochu upeto odmietol estetickú funkciu umenia a zdôraznil jeho povinnosť realisticky zachytávať skutočnosť tak, aby bol zachovaný jej obraz, keby sa s realitou niečo stalo. Možno až príliš vykreslil deziluzivne obraz "pána, čo páchne po plošticiach" spisovateľ Vladimir Nabokov v románe Dar (1937). Černyševskij je tu tragikomickou figúrkou bez talentu a umeleckého cítenia. Možná tak vystihol aspoň jedno – chuťou páchať dobro Černyševskij páchal zlo, zasial vietor, ktorého ničivý orkán žali potom nasledujúce generácia. |
|||
== Iné projekty == |
== Iné projekty == |
||
| Riadok 18: | Riadok 26: | ||
== Externé odkazy == |
== Externé odkazy == |
||
* {{filit|fvc_/cernysevskij_n_g.html}} |
* {{filit|fvc_/cernysevskij_n_g.html}} |
||
* [http://www.rozhlas.cz/brno/upozornujeme/_zprava/651494 rozhlas.cz] - zdroj, z ktorého čerpal tento článok |
|||
Verzia z 15:06, 30. september 2015
| Nikolaj Gavrilovič Černyševskij | |
 ruský filozof | |
| Narodenie | 24. júl 1828 Saratov, Rusko |
|---|---|
| Úmrtie | 29. október 1889 (61 rokov) Saratov, Rusko |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Nikolaj Gavrilovič Černyševskij |
Nikolaj Gavrilovič Černyševskij (rus. Николай Гаврилович Чернышевский; * 24. júl 1828, Saratov, Rusko – † 29. október 1889, tamže) bol ruský filozof, zástanca materializmu a utopického socializmu. Filozofiu pokladal za teóriu riešenia najvšeobecnejších otázok vedy.
V etike zastával ideál oslobodenia človeka z ľudu a rozumný egoizmus.
Černyševskij bol synom ušľachtilého duchovného Gavrila Ivanoviča, pod ktorého láskavým vedením získal základné vzdelanie. Navštevoval potom saratovský seminár, kde získal znalosti jazykov, dejín, zemepisu, teórie literatúry i ruskej gramatiky, z časti vďaka vlastnej usilovnosti. Aj napriek tomu, že školu nedokončil odišiel r. 1846 študovať do Petrohradu, kde sa na filozofickej fakulte univerzity venoval najmä štúdiu slovesnosti. Naviazal tu styky s revolučnými demokratmi a už vtedy sa začal zaujímať o politiku v miere pre Rusko neobvyklej. Jeho kritici upozorňujú, že lepšej kvalifikácie ako pre literatúru získal v dobe štúdia Černyševskij ako politický ekonóm, nakoľko s veľkým záujmom hltal dieľa utopických socialistov Saint-Simona a Fouriera, zatiaľ čo materializmu sa priučil u Ludvíka Feuerbacha a ďalších klasikov nemeckej filozofie.
Po skončení petrohradských štúdii sa Černyševskij r. 1851 vrátil ako učiteľ do Saratova a o dva roky neskôr stretol svoju budúcu ženu. Roku 1854 sa usadil v Petrohrade, kde sa vďaka známostiam stal učiteľom na 2. Vojenskej kadetke. Vydržal tam však len rok, ako učiteľ bol totiž nadšený a presvedčivý, ale na budúcich vojakov nemiestne mäkký. Študenti nič nerobili a nič nevedeli, nakoľko nikdy neodolal ich naliehaniu, aby niečo rozprával. Po roku ho vyhodili a Černyševskij sa musel chtiac nechtiac venovať literatúra. Začal najprv neveľkými článkami pre rôzne petrohradské časopisy, recenziami a tiež prekladmi z angličtiny, ale už r. 1854 prešiel do časopisu Sovremennik. Tu sa hneď vypracoval a vedľa básnika Někrasova a kritika Dobroljubova bol jednou z hlavných osobností tohto kritického žurnálu. V máji 1855 ešte obhájil dizertačnú prácu na tému Estetický vzťah umenia ku skutočnosti, v nej sa celkom jasne postavil v tejto oblasti na stanovisko materializmu. Fakulta však jeho tézy prijala a keby sa proti nemu nepostavil minister kultúry a vyučovania, dostal by Černyševskij i vedeckú hodnosť. Takto sa pripojil k necnostiam režimu ďalšia položka a dôvod bojovať proti nemu.
Pre svoju revolučnú činnosť bol Černyševskij r. 1862 uväznený v Petropavlovskej pevnosti, kde však ďalej vytrvalo písal. Vytvoril tu aj svoje najslávnejšie dielo, román čo robiť, podľa základnej osnovy vlastne iba príbeh milostného trojuholníku. Autor bol vyšetrovaný pre svoju protištátnu činnosť, ale cenzúra povolila jeho dielo k tlači. Neskôr však mali cenzori dôvod ľutovať, nakoľko román aj napriek spochybňovaniu literárnej kvality získal v Rusku nesmierny vplyv, prirovnávaný až k vplyvu Marxových diel. V r. 1864 bol Černyševskij poslaný do vyhnanstva na východný Sibír, kde pokračoval v literárnej činnosti. V r. 1883 ho premiestnili do Astrachany a o šest rokov neskôr sa mohol vrátiť do Saratova, kde skoro na to zomiera.
V sovietskej ére bol Černyševskij ako revolučný demokrat, nepriateľ cárizmu ateista a materialista vysoko cenený. Lenin si názov jeho kľúčového románu vypožičal k pomenovaniu svojho pamfletu z prelomu rokov 1901/02. Socialistický realizmus nadviazal na estetické názory Černyševského, ktorý trochu upeto odmietol estetickú funkciu umenia a zdôraznil jeho povinnosť realisticky zachytávať skutočnosť tak, aby bol zachovaný jej obraz, keby sa s realitou niečo stalo. Možno až príliš vykreslil deziluzivne obraz "pána, čo páchne po plošticiach" spisovateľ Vladimir Nabokov v románe Dar (1937). Černyševskij je tu tragikomickou figúrkou bez talentu a umeleckého cítenia. Možná tak vystihol aspoň jedno – chuťou páchať dobro Černyševskij páchal zlo, zasial vietor, ktorého ničivý orkán žali potom nasledujúce generácia.
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nikolaj Gavrilovič Černyševskij
Externé odkazy
- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
- rozhlas.cz - zdroj, z ktorého čerpal tento článok
|
Tento článok týkajúci sa filozofa je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |