Leóchares (sochár): Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Luppus (diskusia | príspevky)
dBez shrnutí editace
Luppus (diskusia | príspevky)
dBez shrnutí editace
Riadok 5: Riadok 5:
Sochár Leóchares pochádzal pravdepodobne z [[Atény|Atén]] a bol žiakom slávneho sochárskeho majstra [[Praxiteles (sochár)|Praxitela]]. Už za svojho života bol uznávaným umelcom.<ref name="Dejiny umenia 2, 141">{{Citácia knihy | autor = [[José Pijoan]] | titul = Dejiny umenia 2 | id = 61-377-82 | miesto = Bratislava | vydavateľ = Tatran | rok = 1982| strany = 141}}</ref> Staroveký autor [[Plínius Starší|Plínius]] uvádza, že aténski sochári Leóchares, [[Bryaxis]], [[Timotheos (sochár)|Timotheos]] a [[Skopas (sochár)|Skopas]] pracovali na výzdobe [[Mauzóleum v Halikarnasse|Mauzólea Halikarnasse]], jedného zo [[Sedem divov starovekého sveta|siedmich divov starovekého sveta]], ktorý dala vystavať Artemisia na pamiatku svojho manžela [[Mausólos II.|Mausóla]], kráľa v [[Kária|Kárii]].<ref name="Dejiny umenia 2, 143-147">{{Citácia knihy | autor = [[José Pijoan]] | titul = Dejiny umenia 2 | id = 61-377-82 | miesto = Bratislava | vydavateľ = Tatran | rok = 1982| strany = 143-147}}</ref>
Sochár Leóchares pochádzal pravdepodobne z [[Atény|Atén]] a bol žiakom slávneho sochárskeho majstra [[Praxiteles (sochár)|Praxitela]]. Už za svojho života bol uznávaným umelcom.<ref name="Dejiny umenia 2, 141">{{Citácia knihy | autor = [[José Pijoan]] | titul = Dejiny umenia 2 | id = 61-377-82 | miesto = Bratislava | vydavateľ = Tatran | rok = 1982| strany = 141}}</ref> Staroveký autor [[Plínius Starší|Plínius]] uvádza, že aténski sochári Leóchares, [[Bryaxis]], [[Timotheos (sochár)|Timotheos]] a [[Skopas (sochár)|Skopas]] pracovali na výzdobe [[Mauzóleum v Halikarnasse|Mauzólea Halikarnasse]], jedného zo [[Sedem divov starovekého sveta|siedmich divov starovekého sveta]], ktorý dala vystavať Artemisia na pamiatku svojho manžela [[Mausólos II.|Mausóla]], kráľa v [[Kária|Kárii]].<ref name="Dejiny umenia 2, 143-147">{{Citácia knihy | autor = [[José Pijoan]] | titul = Dejiny umenia 2 | id = 61-377-82 | miesto = Bratislava | vydavateľ = Tatran | rok = 1982| strany = 143-147}}</ref>


Na čele tejto skupiny aténskych umelcov stáli Leóchares a Skopias. Leóchares vyzdoboval západné priečelie, Bryaxis severné, Timotheos južné a Skopas východné. Toto majstrovské dielo sa stalo pomníkom ich slávy. Zrúcaniny mauzólea preskúmal roku [[1857]] [[Spojené kráľovstvo|britský]] archeológ [[Charles Thomas Newton|Charles Newton]], ktorý objavil zvyšky vlysov zo skulptúr na podstavci, úlomky štvorzáprahu a sochy Mausola a Artemisie.<ref name="Dejiny umenia 2, 143-147"/>
Na čele tejto skupiny aténskych umelcov stáli Leóchares a Skopas. Leóchares vyzdoboval západné priečelie, Bryaxis severné, Timotheos južné a Skopas východné. Toto majstrovské dielo sa stalo pomníkom ich slávy. Zrúcaniny mauzólea preskúmal roku [[1857]] [[Spojené kráľovstvo|britský]] archeológ [[Charles Thomas Newton|Charles Newton]], ktorý objavil zvyšky vlysov zo skulptúr na podstavci, úlomky štvorzáprahu a sochy Mausola a Artemisie.<ref name="Dejiny umenia 2, 143-147"/>


Odborníci medzi Leócharove diela pripisujú aj mramorové kópie bronzových originálov sôch [[Artemis (bohyňa)|Artemidy]] a [[Apolón]]a, umiestnených v [[Musée du Louvre]] v [[Paríž]]i. Leóchares dal týmto božstvám krásnu podobu v zhode so svojimi predstavami o ich nadprirodzených činoch a ich zázračnej existencii. Postavy sú zachytené v pohybe, Artemis vyťahuje šíp z tulca, Apolón napína luk s hlavou zľahka naklonenou, čím sa vyvažuje poloha nôh a zdôrazňuje vzdušná plynulosť postojov. Obidve sochy vyžarujú krásu, silu, mladosť a dynamizmus.<ref name="Dejiny umenia 2, 135"/>
Odborníci medzi Leócharove diela pripisujú aj mramorové kópie bronzových originálov sôch [[Artemis (bohyňa)|Artemidy]] a [[Apolón]]a, umiestnených v [[Musée du Louvre]] v [[Paríž]]i. Leóchares dal týmto božstvám krásnu podobu v zhode so svojimi predstavami o ich nadprirodzených činoch a ich zázračnej existencii. Postavy sú zachytené v pohybe, Artemis vyťahuje šíp z tulca, Apolón napína luk s hlavou zľahka naklonenou, čím sa vyvažuje poloha nôh a zdôrazňuje vzdušná plynulosť postojov. Obidve sochy vyžarujú krásu, silu, mladosť a dynamizmus.<ref name="Dejiny umenia 2, 135"/>

Verzia z 17:43, 14. január 2017

Bohyňa Artemis, zvaná aj Diana z Versailles[1]
Ganymédes unášaný orlom, Musei Vaticani

Leóchares (starogr. Λεωχάρης) bol grécky sochár v 4. storočí pred Kr..[2]

Sochár Leóchares pochádzal pravdepodobne z Atén a bol žiakom slávneho sochárskeho majstra Praxitela. Už za svojho života bol uznávaným umelcom.[3] Staroveký autor Plínius uvádza, že aténski sochári Leóchares, Bryaxis, Timotheos a Skopas pracovali na výzdobe Mauzólea Halikarnasse, jedného zo siedmich divov starovekého sveta, ktorý dala vystavať Artemisia na pamiatku svojho manžela Mausóla, kráľa v Kárii.[4]

Na čele tejto skupiny aténskych umelcov stáli Leóchares a Skopas. Leóchares vyzdoboval západné priečelie, Bryaxis severné, Timotheos južné a Skopas východné. Toto majstrovské dielo sa stalo pomníkom ich slávy. Zrúcaniny mauzólea preskúmal roku 1857 britský archeológ Charles Newton, ktorý objavil zvyšky vlysov zo skulptúr na podstavci, úlomky štvorzáprahu a sochy Mausola a Artemisie.[4]

Odborníci medzi Leócharove diela pripisujú aj mramorové kópie bronzových originálov sôch Artemidy a Apolóna, umiestnených v Musée du Louvre v Paríži. Leóchares dal týmto božstvám krásnu podobu v zhode so svojimi predstavami o ich nadprirodzených činoch a ich zázračnej existencii. Postavy sú zachytené v pohybe, Artemis vyťahuje šíp z tulca, Apolón napína luk s hlavou zľahka naklonenou, čím sa vyvažuje poloha nôh a zdôrazňuje vzdušná plynulosť postojov. Obidve sochy vyžarujú krásu, silu, mladosť a dynamizmus.[1]

Leócharovým dielom je aj súsošie, nazvané Ganymédes unášaný orlom, ktorého kópia je vo Vatikánskych múzeách. Zábavný a pitoreskný detail tohto súsošia je pes čo breše, keď vidí svojho pána vo vzduchu. Bol to zrejme odraz nového záujmu sochárov tohto obdobia o prírodu, ktorý je známy už aj u Praxitela.[5][2]

Pausanias zaznamenal, že macedónsky kráľ Filip II. po svojom najväčšom víťazstve pri Chairóneii dal v olympijskej Altide vybudovať budovu zvanú Filippeion a jej výzdobu zveril aj Leócharovi. Pausanias o tom uvádza: „Je tam umiestnený Filippos, Alexandros, s nimi aj Amyntas, otec Filippov. Taktiež tieto diela sú Leócharove, a to zo slonoviny a zo zlata, rovnako potom sú tu aj sochy Olympiady a Eurydiky.[6]

Referencie a bibliografia

  1. a b José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 135.
  2. a b J.R. Osgood, Painters, Sculptors, Architects, Engravers, and Their Works, str. 363
  3. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 141.
  4. a b José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 143-147.
  5. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 136.
  6. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 407.