Gramofónová platňa: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Pirios (diskusia | príspevky)
d →‎Dejiny: spresnenie
Bez shrnutí editace
Riadok 2: Riadok 2:
[[Súbor:Vinyl albums.jpg|right|thumb|Vinylové platne]]
[[Súbor:Vinyl albums.jpg|right|thumb|Vinylové platne]]


'''Gramofónová platňa''' (iné názvy: '''platňa'''; ak je zo [[šelak]]u: '''šelaková (gramofónová) platňa'''/slangovo '''šelak'''; ak je z [[vinyl]]u: '''vinylová (gramofónová) platňa'''/ slangovo '''vinyl''') je kruhová platňa, na ktorej je formou stranových výchyliek do špirálovej drážky prebiehajúcich od okraja platne smerom k jej stredu nahraná zvuková informácia. Prehrávať sa dá pomocou [[gramofón]]u.
'''Gramofónová platňa''' (iné názvy: '''platňa, gramoplatňa'''; ak je zo [[šelak]]u: '''šelaková (gramofónová) platňa'''/slangovo '''šelak'''; ak je z [[vinyl]]u: '''vinylová (gramofónová) platňa'''/ slangovo '''vinyl''') je kruhová platňa, na ktorej je formou stranových výchyliek do špirálovej drážky prebiehajúcich od okraja platne smerom k jej stredu nahraná zvuková informácia. Prehrávať sa dá pomocou [[gramofón]]u.


== Typy ==
== Typy ==

Verzia z 23:06, 11. október 2017

Gramofónová vinylová platňa - tzv. singel
Vinylové platne

Gramofónová platňa (iné názvy: platňa, gramoplatňa; ak je zo šelaku: šelaková (gramofónová) platňa/slangovo šelak; ak je z vinylu: vinylová (gramofónová) platňa/ slangovo vinyl) je kruhová platňa, na ktorej je formou stranových výchyliek do špirálovej drážky prebiehajúcich od okraja platne smerom k jej stredu nahraná zvuková informácia. Prehrávať sa dá pomocou gramofónu.

Typy

Najbežnejšie formáty v druhej polovici 20. storočia boli:

  • SP (single play, singel, malá platňa) – menší typ vinylových platní zvyčajne s rýchlosťou 45 otáčok za minútu, výnimočne s rýchlosťou 33 ot/m. Zvyčajne jedna strana platne obsahovala jednu skladbu, druhá druhú. Priemer platne 17 cm.
  • EP (extended play) – menší typ vinylových platní zvyčajne s rýchlosťou 45 ot/m. V podstate totožné s SP, ale na každej strane sú dve skladby. Predávali sa oveľa menej a mali špeciálne obaly.
  • LP (long play, dlhohrajúca platňa, "elpéčko") – dlhohrajúca platňa zvyčajne o rýchlosti 33 ot/m, výnimočne o rýchlosti 16. Väčšinou obsahovala celý jeden album jednej skupiny alebo inú nahrávku v celkovej dĺžke až 45 minút, výnimočne aj viac. Priemer 30 cm, na jednej strane 4 – 8 skladieb.

Dejiny

Vynašiel ju Emile Berliner koncom 19. storočia podľa vzoru zvukového valčeka vymysleného T. A. Edisonom (pozri fonograf). Ešte na prelome 19. a 20. storočia existovali na trhu paralelne zvukové valčeky a gramofónové platne, ale po vypršaní patentu na platne roku 1918 sa rýchlo presadili platne.

Pôvodne sa vyrábali zo šelaku, neskôr (spravidla od 50. rokov, v Česko-Slovensku od roku 1953) z vinylu. Platne zo šelaku mali hrubšie drážky, potrebovali hrubšiu ihlu a špeciálnu rýchlosť 78 ot/m; jedna strana štandardnej 25 cm platne mohla obsahovať maximálne 3 minúty zvuku, väčší typ 30 cm platne aj 5 minút. Na prehrávanie šelakových platní existujú dva druhy gramofónov. Staršie, sú mechanické, s plechovou rúrou a natáčaním kľukou. Novšie sú elektrické, a zvuk je z nich snímateľný v podobe elektrického signálu nielen do elektrónkových rádií, ale aj do akéhokoľvek druhu elektroniky, po pripojení novšieho typu konektoru.

Najznámejšie značky gramofónových platní z medzivojnového Česko-Slovenska boli Ultraphon, Supraphon, His master's voice (etiketa so psíkom), Esta, Odeon, Polydor, Rekord, Artona, Selekton a veľa ďalších. Medzi týmito značkami existovali ustálené rozdiely v cene a kvalite nahrávok. Napríklad značky Artona a Selekton boli špeciálne zriadené firmou Ultraphon na vydávanie menej kvalitných nahrávok a táto prax bola obvyklá aj u iných firiem. Počas socializmu v Česko-Slovensku existovala iba značka Supraphon, od roku 1967 Panton a od roku 1971 na Slovensku aj Opus.

V roku 1972 sa začali predávať prvé kvadrofónne (4 samostatné kanály - LF, LB, RB, RF) LP platne s označením CD-4 (Compatible Discrete 4) s priemerom 12" (30,48 cm), vyvinuli ich spoločnosti JVC a RCA v roku 1971.[1]

Od druhej polovice 80. rokov do začiatku 90. rokov 20. storočia rozšírenie platní prudko kleslo v prospech kompaktných diskov.

Súčasnosť

V súčasnosti sa vydávajú platne iba ako doplnok popri hudobných nosičoch produkovaných na CD; slúžia na zberateľské účely a na činnosť diskotékarov. Dôvodom nezrušenia výroby platní a ich stáleho používania, napriek moderným záznamom, je aj fakt, že oproti bežným kompaktným diskom CD má záznam na platni vyšší frekvenčný rozsah (až do 50 kHz - záleží od výroby, oproti CD, ktoré má maximálnu šírku pásma 22 kHz). Jediné digitálne nosiče, ktoré sa vyrovnajú kvalite zvuku (ak odmyslíme praskanie a šum) a prevyšujú kvalitu LP platní sú špeciálne hudobné nosiče SACD a DVD-Audio, ktoré disponujú podstatne vyšším rozsahom (až do 192 kHz) a ponúkajú okrem čistého zvuku aj plnohodnotný priestorový zvuk, avšak s kompaktnými diskami nemožno vykonávať aktívny skrečing (ručná manipulácia s otáčajúcim sa nosičom, angl. scratching) priamo pri prehrávaní, tak ako sa to robí s platňami priamo na gramofóne.

Iné projekty

Referencie