Rehoľa kazateľov: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
→‎Mníšky: správnejšie regulou
Riadok 9: Riadok 9:
Pochádzal zo Španielska, narodil sa okolo r. 1170 v [[Kastília|Kastilii]], v dedine [[Caleruega]]. V mladosti najskôr študoval u svojho strýka arcikňaza, potom navštevoval katedrálnu školu v [[Palencii]], kde sa učil slobodné umenia a teológiu. V r. [[1215]] založil spoločenstvo kazateľov, ktorí mali vyučovať ľud vo viere a obracať bludárov.<ref>FISCHER-WOLLPERT, str.36</ref>
Pochádzal zo Španielska, narodil sa okolo r. 1170 v [[Kastília|Kastilii]], v dedine [[Caleruega]]. V mladosti najskôr študoval u svojho strýka arcikňaza, potom navštevoval katedrálnu školu v [[Palencii]], kde sa učil slobodné umenia a teológiu. V r. [[1215]] založil spoločenstvo kazateľov, ktorí mali vyučovať ľud vo viere a obracať bludárov.<ref>FISCHER-WOLLPERT, str.36</ref>


Dominikáni podnietili rozvoj náboženského života v Európe vo vrcholnom stredoveku. V prvom rade sa zameriavali na boj s v tom čase rozšíreným hnutím[[Albigénstvo|katarov]], prostredníctvom kázní v ľudovom jazyku.
Dominikáni podnietili rozvoj náboženského života v Európe vo vrcholnom stredoveku. V prvom rade sa zameriavali na boj s v tom čase rozšíreným hnutím [[Albigénstvo|katarov]], prostredníctvom kázní v ľudovom jazyku.
Povedľa boja proti zmieneným náukám boli tiež dominikáni neskôr zapojení pápežom [[Gregor IX. (pápež)|Gregorom IX.]] (1227 – 1241) do služieb [[inkvizícia|inkvizície]], ktorej zriadeniu predchádzali horlivé vystúpenia práve v radoch dominikánov, požadujúce očistenie cirkvi od všetkých podľa cirkvi nesprávnych a bludných náuk.
Povedľa boja proti zmieneným náukám boli tiež dominikáni neskôr zapojení pápežom [[Gregor IX. (pápež)|Gregorom IX.]] (1227 – 1241) do služieb [[inkvizícia|inkvizície]], ktorej zriadeniu predchádzali horlivé vystúpenia práve v radoch dominikánov, požadujúce očistenie cirkvi od všetkých podľa cirkvi nesprávnych a bludných náuk.
Odsúdili okrem iných aj [[Jana z Arku|Janu z Arku]], [[Giordano Bruno|Giordana Bruna]] či [[Jan Hus|Jana Husa]].<ref>HINNEBUSCH William A. Dějiny Řádu kazatelů. Praha: Krystal OP, 2002,str.16.</ref>
Odsúdili okrem iných aj [[Jana z Arku|Janu z Arku]], [[Giordano Bruno|Giordana Bruna]] či [[Jan Hus|Jana Husa]].<ref>HINNEBUSCH William A. Dějiny Řádu kazatelů. Praha: Krystal OP, 2002,str.16.</ref>

Verzia z 11:56, 28. november 2017

Svätý Dominik. Neznámy autor zo 14. storočia.

Rehoľa (bratov) kazateľov (lat. Ordo Praedicatorum, skratka OP), hovorovo rehoľa dominikánov alebo dominikáni, je katolícky žobravý rehoľný rád, ktorý založil v 13. storočí svätý Dominik Guzmán a jeho vznik potvrdil v roku 1216 pápež Honorius III. a dal mu meno „Bratia kazateľov“.[1] Riadi sa regulou sv. Augustína, doplnenou vlastnými ustanoveniami. Po prvýkrát v dejinách cirkvi sa z poverenia pápeža stala integrálnou súčasťou života nejakého rádu služba vyhradená biskupom – kázanie Božieho slova. Rád mal biskupom pomáhať tým, že im poskytoval spoločenstvo vzdelaných a pripravených kazateľov.[2]

Heslami dominikánov sú: "Veritas" (Pravda) a "Contemplata aliis tradere" (Rozjímané odovzdať iným).

Sv. Dominik

Pochádzal zo Španielska, narodil sa okolo r. 1170 v Kastilii, v dedine Caleruega. V mladosti najskôr študoval u svojho strýka arcikňaza, potom navštevoval katedrálnu školu v Palencii, kde sa učil slobodné umenia a teológiu. V r. 1215 založil spoločenstvo kazateľov, ktorí mali vyučovať ľud vo viere a obracať bludárov.[3]

Dominikáni podnietili rozvoj náboženského života v Európe vo vrcholnom stredoveku. V prvom rade sa zameriavali na boj s v tom čase rozšíreným hnutím katarov, prostredníctvom kázní v ľudovom jazyku. Povedľa boja proti zmieneným náukám boli tiež dominikáni neskôr zapojení pápežom Gregorom IX. (1227 – 1241) do služieb inkvizície, ktorej zriadeniu predchádzali horlivé vystúpenia práve v radoch dominikánov, požadujúce očistenie cirkvi od všetkých podľa cirkvi nesprávnych a bludných náuk. Odsúdili okrem iných aj Janu z Arku, Giordana Bruna či Jana Husa.[4]

Predpoklad pre ich činnosť videl Dominik v dôkladnom štúdiu teológie. Rád sa sústredil na kázanie právd viery podporovaných modlitbou a štúdiom, dôveryhodnosť života v chudobe, vytváranie spoločenstva a na misijné poslanie. Vzhľadom na to, že hlavným zameraním rádu je kazateľstvo, pozostáva hlavne z kňazov.[5]

V Anglicku a v niektorých iných krajinách sa im hovorí aj Black Friars (čierni bratia) kvôli čiernemu „cappa“ alebo plášťu, ktorý nosia cez biele habity. Odev dominikánov okrem toho pozostáva zo škapuliara a kapucne, a z koženého opaska na ktorom je vľavo zavesený pätnásťdesiatkový ruženec.[6]

Už po štyroch rokoch pôsobenia rádu kapitula zastupovala 25 kláštorov asi s troma stovkami rehoľníkov. Prenikali už aj k národom, ktorým kresťanstvo ešte nebolo hlásané.

Dominik ešte nejakú dobu pokračoval v kazateľskej službe, ale vyčerpanie a choroba ho zbavili síl. Koncom júna sa vrátil do bolonského kláštora, kde 6. augusta 1221 zomiera so slovami: "Zachoval som neporušenosť tela až do tejto chvíle; hľaďte aj vy pestovať čistotu; zotrvajte v pokore a dobrovoľnej chudobe; pamätajte, že Bohu slúžiť znamená panovať."[7] Pohrebné obrady viedol kardinál Hugolín, jeho priateľ a podporovateľ, ktorý ho neskôr, už ako pápež Gregor IX., v r. 1234 kanonizoval.

V ikonografii je zobrazovaný ako kazateľ v dominikánskom odeve. Jeho atribútmi sú kniha, ľalia, vrabec, kameň, palica, hviezda a ruženec.[7]

Mníšky

Misionári mali ako svoj oporný bod kláštor v Prouille, ktorý bol Dominikom založený pre ženy v r. 1216, aby tu mohli slúžiť „svätému kázaniu“ modlitbou a pokáním. Riadia sa regulou sv. Augustína a vlastnými konštitúciami. Dominikánky sú zamerané iba na kontemplatívny život. Mnoho bratov bolo viazaných starostlivosťou o potreby ženských kláštorov, ale keďže na jej vykonávanie bolo neustále vyžadovaných viac bratov, Svätý stolec ich zbavil tejto funkcie. Len dva kláštory – v Prouille a sv. Sixta v Ríme mali mať právo na starostlivosť, zo strany bratov. Členky ostatných konventov mohli nosiť habit a riadiť sa rehoľnými pravidlami, ale nemali vyžadovať pomoc od dominikánov. V Ríme sa Dominik venoval reforme tamojších ženských kláštorov, ale popritom nezabúdal ani na kazateľské pôsobenie, predovšetkým v severnom Taliansku.[8]

Referencie

  1. ↑ FISCHER-WOLLPERT Rudolf. Malý teologický slovník: přehled papežů. Praha: Zvon, 1995, str.36
  2. ↑ DIAN Daniel; JUDÁK Viliam. Každý deň so svätými Spolok svätého Vojtecha: Trnava 2007, str.48.
  3. ↑ FISCHER-WOLLPERT, str.36
  4. ↑ HINNEBUSCH William A. Dějiny Řádu kazatelů. Praha: Krystal OP, 2002,str.16.
  5. ↑ HINNEBUSCH, str.12.
  6. ↑ HINNEBUSCH, str.13.
  7. ↑ a b DIAN; JUDÁK, str. 48.
  8. ↑ ČERNUŠÁK Tomáš; PROKOP Augustin; NĚMEC Damián. Historie Dominikánů v českých zemích. Krystal OP: Praha, 2001,str.23

Literatúra

  • ČERNUŠÁK Tomáš; PROKOP Augustin; NĚMEC Damián. Historie Dominikánů v českých zemích. Krystal OP: Praha, 2001. ISBN 80-85929-50-3
  • FISCHER-WOLLPERT Rudolf. Malý teologický slovník: přehled papežů. Praha: Zvon, 1995. ISBN 8071131245
  • DIAN Daniel; JUDÁK Viliam. Každý deň so svätými Spolok svätého Vojtecha: Trnava 2007. ISBN 978-80-7162-679-4
  • HINNEBUSCH William A. Dějiny Řádu kazatelů. Praha: Krystal OP, 2002. ISBN 80-85929-54-6

Pozri aj

Iné projekty

Externé odkazy

Tento článok týkajúci sa kresťanstva je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Rehoľa_kazateľov&oldid=6587552“