Mária Ferenčuhová: Rozdiel medzi revíziami

Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Odobraných 1 417 bajtov ,  pred 3 rokmi
d (wl.)
Značky: vizuálny editor odstránenie referencie
</ref>
 
== Štúdium a profesionálne pôsobenie ==
== Životopis ==
NaVyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu na [[Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení v Bratislave|Filmovej a televíznej fakulte]] [[Vysoká škola múzických umení v Bratislave|Vysokej školy múzických umení v Bratislave]], kde v súčasnosti prednáša dejiny a teóriu dokumentárneho filmu, vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu (1995{{--}}2000). Na École des hautes études en sciences sociales v Paríži (2000{{--}}2001) študovalavyštudovala sciences du langage (vedy o reči), kde získala Diplôme d'études approfondies (v rámci zjednocovania VŠ školstva po roku [[2004]] označený ako ekvivalent magisterského diplomu). Neskôra pokračovala v doktorandskom štúdiu dejín a teórie filmu, televízie a rozhlasu opäť na Vysokej škole múzických umení a štúdium ukončila docentúrou z filmového umenia v roku [[2011]].
Ako sama uviedla v rozhovore pre časopis ''[[.týždeň]]'', písaniu sa venuje už od čias základnej školy, no k poézii sa dostala až na hranici dospelosti, teda v 18 – 19 rokoch. „Až keď som ich začala písať do počítača, získala som správny odstup od patetických výkrikov, ba čo viac, zrazu mal text kontinuitu, smer, nebolo to len také zapisovanie myšlienkových pochodov utrápenej adolescentky. Textový editor ma zachránil, lebo uložiť slová za sebou rukou a definitívne je pre mňa skoro nemožné“.<ref>{{Citácia periodika
| priezvisko = Akácsová
| meno = Elena
| autor =
| odkaz na autora =
| titul = Mária Ferenčuhová: Divo preskakujem obrubníky
| periodikum = .týždeň
| odkaz na periodikum = .týždeň
| url = http://www.tyzden.sk/casopis/12936/maria-ferencuhova-divo-preskakujem-obrubniky/
| issn = 1336-653X
| vydavateľ = W PRESS
| miesto = Bratislava
| dátum = 2013-02-17
| dátum prístupu = 2016-11-07
}}
</ref>
 
Od roku 2003 do roku 2013 pôsobila na Katedre audiovizuálnych štúdií ako odborná asistentka a od roku 2014 do roku 2014 ako docentka so zameraním na teóriu a históriu dokumentárneho filmu.
Na [[Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení v Bratislave|Filmovej a televíznej fakulte]] [[Vysoká škola múzických umení v Bratislave|Vysokej školy múzických umení v Bratislave]], kde v súčasnosti prednáša dejiny a teóriu dokumentárneho filmu, vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu (1995{{--}}2000). Na École des hautes études en sciences sociales v Paríži (2000{{--}}2001) študovala sciences du langage (vedy o reči), kde získala Diplôme d'études approfondies (v rámci zjednocovania VŠ školstva po roku [[2004]] označený ako ekvivalent magisterského diplomu). Neskôr pokračovala v doktorandskom štúdiu dejín a teórie filmu, televízie a rozhlasu opäť na Vysokej škole múzických umení a štúdium ukončila docentúrou z filmového umenia v roku [[2011]].
 
V rokoch 2004 – 2007 bola prorektorkou VŠMU pre medzinárodnú spoluprácu, vedu a styk s verejnosťou a v rokoch 2010 – 2012 prodekankou Filmovej a televíznej fakulty VŠMU.
Pôsobila ako členka odbornej poroty na filmových festivaloch ArtfilmFest, [[Fest Anča]], MFDF Jihlava, Áčko, Early Melons, Jeden svet či Igric. Je tiež porotkyňou literárnej súťaže Medziriadky. Venuje sa prekladu z francúzskeho jazyka a od roku [[2000]] píše do filmovo-teoretického časopisu ''[[Kino-Ikon]]'', pričom do roku [[2003]] sa vo svojich textoch venovala najmä hranému filmu a problémom narácie a zobrazenia nezobraziteľného, francúzskemu dokumentárnemu filmu a filmovým esejám. Od roku [[2003]] pravidelne prispieva prieskumom rétorických mantinelov slovenského dokumentárneho filmu po roku [[1945]], ktorý je súčasťou národného projektu Digitálna audiovízia, ktorý od roku [[2011]] realizuje [[Slovenský filmový ústav|Slovenský filmový ústav (SFÚ)]] v spolupráci s [[Rozhlas a televízia Slovenska|Rozhlasom a televíziou Slovenska (RTVS)]].
 
Bola členkou porôt mnohých filmových festivalov a od roku 2000 je redaktorkou filmovo-teoretického časopisu ''[[Kino-Ikon]].''
== Charakteristika tvorby ==
Jazyk a obrazotvornosť je u Márii Ferenčuhovej charakteristická triezvosťou a vecnosťou, pričom ide o organizujúce, kontrolné zákonitosti jej tvorby. Písanie pre ňu znamená prácu, vnímanie, záznam. V poézii dominuje opis a enumerácia – Ferenčuhovej básne vypočítavajú, vypovedajú o rôznych percepciách či výjavoch zoradených buď za sebou alebo vedľa seba. Využíva pritom spravidla metonymický princíp, úzko súvisiaci s jej vzťahom k vizuálnym médiám – predovšetkým k filmu, ale aj k fotografii. V poetike Márii Ferenčuhovej sa často objavuje motív dýchania, urbánnosť, vlastný pohľad na realitu či kritika konformity. Do slovenskej poézie vniesla svojskú citlivosť pre detail.
 
Je tiež porotkyňou a lektorkou literárnej súťaže pre mladých autorov Medziriadky.
V rámci filmovej vedy je Ferenčuhovej doménou dokumentárny film. Sústavné hodnotenie non-fiction produkcie, aj tej pre kiná, ale aj televíznej, jej zaručuje výnimočné miesto v spektre kritickej obce. Pre jej prístup by sa dala použiť fráza „ako veci fungujú“, ale súčasne aj „čo je vo veci“. Ferenčuhová pátra po drobnosti, ktorá rozhoduje o podobe diela – u Ostrochovského ''Gardy'' je to komentár, u Vojtekovho ''Tak ďaleko, tak blízko'' strih, ale aj osobité využívanie hudby či komentára (prirovnáva ho k ''Slepým láskam''). V jej texte nenájdeme žiadne klišé či frázy. Ferenčuhová sa v kritikách cieľavedome vzpiera mnohoznačnosti poetického textu, je vecná, triezva, niekedy takmer technicistná, v zmysle obvyklej stratégie dieťaťa, ktoré dovtedy rozoberá hračku, dokiaľ nezistí, ako funguje. Vďaka jej analýze vieme pochopiť, prečo je zážitok z diela taký, aký ho máme.<ref>Mišíková, Katarína – Ferenčuhová, Mária. ''Nový slovenský film. Produkčné, estetické, distribučné a kritické východiská.'' VŠMU, Bratislava 2015. ISBN 978-80-89439-89-8</ref>
 
== Tvorba ==
 
=== '''Charakteristika tvorby''' ===
Jazyk a obrazotvornosť je u MáriiMárie Ferenčuhovej charakteristickácharakteristické triezvosťou a vecnosťou, pričom ide o organizujúce, kontrolné zákonitosti jej tvorby. Písanie pre ňu znamená prácu, vnímanie, záznam. V poézii dominuje opis, enumerácia a enumeráciaepický moment – Ferenčuhovej básne vypočítavajú, vypovedajú o rôznych percepciách či výjavoch zoradených buď za sebou alebo vedľa seba, prípadne rozprávajú príbehy. VyužívaAutorka pritom spravidla využíva metonymický princíp, úzko súvisiaci s jej vzťahom k vizuálnym médiám – predovšetkým k filmu, ale aj k fotografii. V poetike MáriiMárie Ferenčuhovej sa často objavuje motív dýchania, urbánnosť, vlastný pohľad na realitu či kritika konformity. Do slovenskej poézie vniesla svojskú citlivosť pre detail.
 
V rámci filmovej vedy je Ferenčuhovej doménou dokumentárny film. Sústavné hodnotenie non-fiction produkcie, aj tej pre kiná, ale aj televíznej, jej zaručuje výnimočné miesto v spektre kritickej obce. Pre jej prístup by sa dala použiť fráza „ako veci fungujú“, ale súčasne aj „čo je vo veci“. Ferenčuhová pátra po drobnostiprincípoch, ktoráktoré rozhoduje o podobe diela – u Ostrochovského ''Gardy'' je to komentár, u Vojtekovho ''Tak ďaleko, tak blízko'' strih, ale aj osobité využívanie hudby či komentára (prirovnáva ho k ''Slepým láskam''). V jej texte nenájdeme žiadne klišé či frázy. Ferenčuhová sa v kritikách cieľavedome vzpiera mnohoznačnosti poetického textu, je vecná, triezva, niekedy takmer technicistná, v zmysle obvyklej stratégie dieťaťa, ktoré dovtedy rozoberá hračku, dokiaľ nezistí, ako funguje. Vďaka jej analýze vieme pochopiť, prečo je zážitok z diela taký, aký ho máme.<ref>Mišíková, Katarína – Ferenčuhová, Mária. ''Nový slovenský film. Produkčné, estetické, distribučné a kritické východiská.'' VŠMU, Bratislava 2015. ISBN 978-80-89439-89-8</ref>
 
=== Básnická tvorba ===
Prvú básnickú zbierku ''Skryté titulky'' vydala talentovaná Mária Ferenčuhová v roku [[2003]]. Charakterizuje ju odvrátená strana videnia vlastnej skúsenosti, neuzavreté kapitoly, vyjadrenia objavov, protirečení a sklamaní. Ferenčuhová pracuje s poeticko- epickou gradáciou, postmodernými prvkami, formálnymi znakmi, segmentáciou a dekompozíciou. V jednotlivých básňach je prítomné aj čosi ako „filmový strih”, ktorý však na seba nesie literárnu podobu a pôsobí tak ako sonda do priestoru autorkinej duše. Texty ''Skrytých titulkov'' údajne vznikli ako poznámky na okraj neexistujúceho denníka v čase, keď Ferenčuhová žila v Paríži a neskôr v Prahe. Podľa jej slov “v oboch mestách dosť dlho na to, aby som tam sa necítila ako turistka, no príliš krátko na to, aby som v nich prestala byť cudzinkou“.<ref name="litcentrum-profil" />
 
V roku [[2008]] vydala Mária Ferenčuhová svoju druhú básnickú zbierku s názvom ''Princíp neistoty''. Tentoraz odhaľuje smer pohybu od mestských priestorov k introspekcii a k udomácneniu. Štruktúru zbierky tvoria dlhšie básnické celky, ktoré sú tematicky prepojené. Ferenčuhová zvolila lyricko-epický spôsob písania a prostredníctvom fragmentov jednotlivých príbehov popisuje vnútorný, intímny svet. Prítomné sú motívy odcudzenia, hľadania či plynutia času. Mária Ferenčuhová vydala v rámci filmovo-teoretického záujmu aj publikáciu odborného charakteru.
 
Básnická tvorba Márie Ferenčuhovej sa v roku [[2010]] stala súčasťou tzv. koncertu poézie, teda multižánrového prepojenia poézie s hereckými interpretáciami (Lucia Rózsa Hurajová, Marek Majeský) a originálnymi hudobnými kompozíciami (Oskar Rózsa). Pod názvom ''Márnivé bubliny'' bolo vydané CD zostavené z básní viacerých súčasných slovenských autorov – okrem Ferenčuhovej išlo o poéziu Michala Habaja, Kataríny Kucbelovej, Valerija Kupku, Petra Macsovszkého, Nóry Ružičkovej, Martina Solotruka, Ľubice Somolayovej a Petra Šuleja. Polyfónne spojenie viacerých umeleckých disciplín a jeho dramaturgia tak tvorí nový kontext, významovú vrstvu, obrazy či metafory.
 
V roku [[2012]] vydala Ferenčuhová po niekoľkoročnej básnickej odmlke ďalšiu zbierku poézie ''Ohrozený druh''. Tá opäť čitateľsky zaujala svojou jednoduchosťou, silnou obrazotvornosťou, fragmentami konkrétnych príbehov, charakterom básnickej eseje a skromným postojom nasilu nevyčnievať. Kniha je rozdelená na štyri časti – ''Cesty'', ''Historky'', ''Fotografie'' a ''Ohrozený druh'', v ktorých sa opakovane striedajú motívy ako cestovanie na základe odpútať sa od jedného, stáleho miesta, pohyb, pohľad na seba samú, pozorovania či pocitu existenčného ohrozenia ľudského druhu smerujúce k znepokojivej apokalyptickej vízii.
 
V roku [[2013]] prispela Mária Ferenčuhová svojou autorskou interpretáciou do publikácie ''Ako sa číta báseň (Dvadsaťsedem autorských interpretácií)'' zostavenou Petrom Milčákom a Mariánom Milčákom. Cieľom slovenských básnikov rôznych generácií (okrem Ferenčuhovej Ľuboš Bendzák, Jana Bodnárová, Miroslav Brück, Ľubomír Feldek, Mária Ferenčuhová, Róbert Gál, Ján Gavura, Andrej Hablák, Mila Haugová, Daniel Hevier, Igor Hochel, Karol Chmel, Rudolf Jurolek, Juraj Kuniak, Taťjana Lehenová, Marián Milčák, Peter Milčák, Anna Ondrejková, Joe Palaščák, Daniel Pastirčák, Dana Podracká, Stanislava Repar, Peter Repka, Nóra Ružičková, Ladislav Šimon a Ján Zambor) bolo prekonať interpretačnú krízu, neadekvátny rešpekt či odpor k básnickému textu. Problém sa pritom týka najmä stredoškolskej oblasti, ktorej sa autori takýmto spôsobom usilovali pomôcť a napísali dostatočne zrozumiteľné a inštruktívne úvahy nad vlastnými básňami.
 
Najväčší úspech zaznamenala nateraz jej posledná kniha ''Imunita'', ktorá vyšla v roku 2016 a získala viaceré ocenenia (Kniha roka v Ankete denníka Pravda, Cenu Bibliotéky 2017, Cenu Nadácie Tatrabanky 2017). Bola preložená do srbského a ukrajinského jazyka.
 
V roku 2018 vydalo britské vydavateľstvo Shearsman Ferenčuhovej vybrané básne v anglickom preklade Jamesa Sutherlanda-Smitha pod názvom ''Tidal Events''.
 
Výber z Ferenčuhovej básní vyšiel aj v macedónskom preklade.
 
=== Filmová veda ===
 
Najnovšou Ferenčuhovej publikáciou, na ktorej sa opäť podieľala nielen ako zostavovateľka, ale aj ako spoluautorka, je ''Nový slovenský film. Produkčné, estetické, distribučné a kritické východiská'' (2015). Jednotlivé kapitoly monografie sú koncipované ako samostatné autorské štúdie, no zároveň sú postavené tak, aby poskytli komplexný pohľad na hrané, dokumentárne a animované filmy vyprodukované za posledných päť rokov v profesionálnom prostredí, na študentskú tvorbu, na aktuálne formy distribúcie i na povahu kritickej recepcie, ktorá súčasný stav kinematografie reflektuje. Katarína Mišíková sa v kapitole venovanej hranej tvorbe zaoberá jej žánrovým rozvrstvením, spôsobmi atribúcie žánrového označenia konkrétnym filmom, ale aj tým, ako je žáner vo filmoch konštituovaný, prípadne ako sa formuje či usádza, a demonštruje to na príklade súčasne najbohatšie zastúpeného žánru sociálnej drámy. Mária Ferenčuhová ponúka základnú klasifikáciu dokumentárnych foriem, štýlov a tém súčasných dokumentárnych diel, no viac sa sústreďuje na špecifickú skupinu filmov – na sociálne ladené portréty znevýhodnených alebo marginalizovaných – a analyzuje spôsoby, akými ich tvorcovia zobrazujú hlavných protagonistov. Eva Šošková animovaný film sleduje v kontexte profesionálnej krátkometrážnej tvorby, kde sa okrem iného zameriava na tvorbu ženských autoriek a na experimentálnu tvorbu, ďalej v kontexte študentskej tvorby, produkcie dlhometrážnych animovaných diel, a napokon aj tvorby pre detského diváka. Žofia Bosáková mapuje produkčné prostredie Vysokej školy múzických umení a tvorbu najmladšej generácie jej študentov, a zároveň pomenúva spôsoby uvádzania študentských filmov na festivaloch alebo prostredníctvom rôznych distribučných kanálov. Na jej kapitolu nadväzuje Eva Križková, ktorá sleduje premeny filmovej distribúcie na Slovensku, ponúka prehľad aktuálne existujúcich distribučných spoločností a ich zamerania, no venuje sa aj novým distribučným platformám a okrajovo zachytáva problematiku návštevnosti slovenských filmov. V poslednej kapitole sa napokon Václav Macek usiluje vniesť poriadok do kritickej reflexie filmu. Charakterizuje štýl i inklinácie jednotlivých autorov a cielene načrtáva prienik odbornej kritiky do filmovej teórie a histórie. Naša publikácia sa tak v závere vracia k svojmu zdroju. Poukazuje nielen na rôzne kontexty súčasnej slovenskej filmovej tvorby, ale aj na rôznorodosť pohľadov, ktorými jej autori na nový slovenský film nazerajú, a na pestrosť štýlov, ktorými o ňom píšu.<ref>Mišíková, Katarína – Ferenčuhová, Mária. ''Nový slovenský film. Produkčné, estetické, distribučné a kritické východiská''. VŠMU, Bratislava 2015. ISBN 978-80-89439-89-8</ref>
 
=== '''Prekladová tvorba''' ===
Mária Ferenčuhová sa venuje prekladu z francúzštiny. Prekladá najčastejšie prózu a odbornú literatúru, ale nevyhýba sa ani prekladu poézie.
 
== Dielo ==
* ''Päť krát päť. Antológia súčasnej slovenskej poézie'' (2012, Literárne informačné centrum)
* ''Imunita'' (2016, Skalná ruža)
 
==== Knihy vydané v zahraničných vydavateľstvách ====
 
*Tidal Events (2018, Shearsman)
*Земја на срцето (2018, Vostok Publishing)
*Imunitet (2018, Krok)
 
=== Filmová veda ===
* ''Odložený čas. Filmové pramene, históriografia, dokumentárny film'' (2009, Slovenský filmový ústav)
* ''Dokumentárny film v krajinách V4'' (2014)
* ''Nový slovenský film'' (2015, coed. s Katarínou Mišíkovou)
 
=== Literárna veda ===
* Samuel Beckett: ''Eleutéria'' (In Samuel Beckett: ''Hry'', 2011)
* Jacques Rancière: ''Emancipovaný divák'' (2015)
*Georges Didi-Huberman: Vyjsť z temnoty (2017)
*Alain Mabanckou: Rozbitý pohár (2018)
 
== Referencie ==
1

úprava

Navigačné menu