Stoicizmus: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Sejanko (diskusia | príspevky)
Wikilink po prekliknutí znova načítal stránku (odkaz odkazoval na stránku, na ktorej bol umiestnený)
Značky: úprava z mobilu úprava z mobilného webu
d +zdroje
Riadok 1: Riadok 1:
'''Stoicizmus''' alebo '''stoická škola''' je filozofické učenie/smer antickej filozofie, ktorý vznikol koncom [[4. storočie pred Kr.|4. storočia pred Kr.]] Pomenovanie tejto filozofickej školy vzniklo od pestrofarebnej stoy – ''stoa poikile (ή ποικίλη στοά)''.
'''Stoicizmus''' (iné názvy: '''stoická škola''', '''stoa''') je filozofické učenie/smer antickej filozofie, ktorý vznikol koncom [[4. storočie pred Kr.|4. storočia pred Kr.]] Pomenovanie tejto filozofickej školy vzniklo od pestrofarebnej stoy – ''stoa poikile (ή ποικίλη στοά)''.


Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je [[Zenón z Kitia|Zenón z Kitia na Cypre]], ďalšími predstaviteľmi sú Kleanthes z Assu a Chryssipos z Apameie), stredný stoicizmus (zakladateľom je [[Panaitios (filozof)|Panaitios]], [[Poseidonios z Apameie]]) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus [[Lucius Annaeus Seneca]], [[Marcus Aurelius]] a ďalší).
Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je [[Zenón z Kitia|Zenón z Kitia na Cypre]], ďalšími predstaviteľmi sú Kleanthes z Assu a Chryssipos z Apameie), stredný stoicizmus (zakladateľom je [[Panaitios (filozof)|Panaitios]], [[Poseidonios z Apameie]]) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus [[Lucius Annaeus Seneca]], [[Marcus Aurelius]] a ďalší).
Riadok 13: Riadok 13:


== Mladší stoicizmus ==
== Mladší stoicizmus ==

Mladší stoicizmus alebo novostoicizmus je posledná etapa vo vývine antického stoicizmu spadajúca do obdobia [[rímske cisárstvo|rímskeho cisárstva]], konkrétne do obdobia [[1. storočie|1.]] – [[2. storočie|2. storočia]]. Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli [[Lucius Annaeus Seneca]], [[Lucius Annaeus Cornutus]], [[Gaius Musonius Rufus]], [[Epiktetos]], [[Hierokles (stoik)|Hierokles z Alexandrie]] a [[Marcus Aurelius]].
Mladší stoicizmus alebo novostoicizmus je posledná etapa vo vývine antického stoicizmu spadajúca do obdobia [[rímske cisárstvo|rímskeho cisárstva]], konkrétne do obdobia [[1. storočie|1.]] – [[2. storočie|2. storočia]]. Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli [[Lucius Annaeus Seneca]], [[Lucius Annaeus Cornutus]], [[Gaius Musonius Rufus]], [[Epiktetos]], [[Hierokles (stoik)|Hierokles z Alexandrie]] a [[Marcus Aurelius]].


== Zdroje ==
<!-- poznámka (v rámci projektu FILIT):
* {{filit|fvs/stoicizmus.html}}
filozofický názor v článku [[Etika]]
* {{filit|fvs/stoa.html}}
--->
* {{filit|fvs/stoicizmus_mladsi.html}}
== Externé odkazy ==

{{filit|fvs/stoicizmus.html}}

[[Kategória:Stoicizmus| ]]
[[Kategória:Stoicizmus| ]]
[[Kategória:Filozofické smery]]
[[Kategória:Filozofické smery]]

Verzia z 21:31, 28. október 2018

Stoicizmus (iné názvy: stoická škola, stoa) je filozofické učenie/smer antickej filozofie, ktorý vznikol koncom 4. storočia pred Kr. Pomenovanie tejto filozofickej školy vzniklo od pestrofarebnej stoy – stoa poikile (ή ποικίλη στοά).

Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je Zenón z Kitia na Cypre, ďalšími predstaviteľmi sú Kleanthes z Assu a Chryssipos z Apameie), stredný stoicizmus (zakladateľom je Panaitios, Poseidonios z Apameie) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus Lucius Annaeus Seneca, Marcus Aurelius a ďalší).

Jadrom stoicizmu je učenie o blaženosti, podľa ktorého sa človek môže stať šťastným iba tak, že bude žiť v súlade s prírodou alebo rozumom a cnostne, ovládne svoje vášne, túžby a afekty, t. j. dosiahne stav apatie a aponie, ako aj heroickú odovzdanosť a pokoj (athaumazia a ataraxia). Ľudská duša je súčasťou svetového celku, v ktorom vládne logos. Život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť. Filozofia ho učí zmieriť sa s touto skutočnosťou a prijať postoj rezignovanej múdrosti.

Vedúcou myšlienkou stoickej filozofie bola snaha nájsť a spracovať morálne zásady pre vtedajšieho človeka. V záujme tohto úsilia jej tvorcovia spočiatku nadväzovali na kynikov, považujúc Sokrata, Antisténa a Diogena zo Sinope za svojich učiteľov.

V teórii poznania stoici zastávali názor, že poznanie sa zakladá na jednotlivých zmyslových predstavách. Stoici delili filozofiu na logiku, fyziku a etiku.

  • V logike prepracovali a rozšírili Aristotelovu sylogistiku. Logiku chápali ako náuku o jazyku, v ktorej rozlíšili etymológiu (učenie o vzniku slov) od učenia o význame slov (v ňom vymedzili základné vzťahy medzi jazykovým výrazom, jeho významom a označovanou vecou). V tomto zmysle sú stoici predchodcovia semiológie.
  • Vo fyzike stoici preberajú od Herakleita pojem logu, ktorému pripisujú význam svetového zákona: logos je všeprenikajúci a všeovládajúci oheň, ktorý riadi chod sveta. Logos je neodvratný osud sveta.
  • V etike hlásajú potrebu dosiahnuť apateu – stav kedy sa oslobodíme od vášní, vyrovnaný stav

Mladší stoicizmus

Mladší stoicizmus alebo novostoicizmus je posledná etapa vo vývine antického stoicizmu spadajúca do obdobia rímskeho cisárstva, konkrétne do obdobia 1. – 2. storočia. Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Lucius Annaeus Seneca, Lucius Annaeus Cornutus, Gaius Musonius Rufus, Epiktetos, Hierokles z Alexandrie a Marcus Aurelius.

Zdroje

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.