Stoicizmus: Rozdiel medzi revíziami
Wikilink po prekliknutí znova načítal stránku (odkaz odkazoval na stránku, na ktorej bol umiestnený) Značky: úprava z mobilu úprava z mobilného webu |
d +zdroje |
||
Riadok 1: | Riadok 1: | ||
'''Stoicizmus''' |
'''Stoicizmus''' (iné názvy: '''stoická škola''', '''stoa''') je filozofické učenie/smer antickej filozofie, ktorý vznikol koncom [[4. storočie pred Kr.|4. storočia pred Kr.]] Pomenovanie tejto filozofickej školy vzniklo od pestrofarebnej stoy – ''stoa poikile (ή ποικίλη στοά)''. |
||
Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je [[Zenón z Kitia|Zenón z Kitia na Cypre]], ďalšími predstaviteľmi sú Kleanthes z Assu a Chryssipos z Apameie), stredný stoicizmus (zakladateľom je [[Panaitios (filozof)|Panaitios]], [[Poseidonios z Apameie]]) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus [[Lucius Annaeus Seneca]], [[Marcus Aurelius]] a ďalší). |
Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je [[Zenón z Kitia|Zenón z Kitia na Cypre]], ďalšími predstaviteľmi sú Kleanthes z Assu a Chryssipos z Apameie), stredný stoicizmus (zakladateľom je [[Panaitios (filozof)|Panaitios]], [[Poseidonios z Apameie]]) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus [[Lucius Annaeus Seneca]], [[Marcus Aurelius]] a ďalší). |
||
Riadok 13: | Riadok 13: | ||
== Mladší stoicizmus == |
== Mladší stoicizmus == |
||
Mladší stoicizmus alebo novostoicizmus je posledná etapa vo vývine antického stoicizmu spadajúca do obdobia [[rímske cisárstvo|rímskeho cisárstva]], konkrétne do obdobia [[1. storočie|1.]] – [[2. storočie|2. storočia]]. Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli [[Lucius Annaeus Seneca]], [[Lucius Annaeus Cornutus]], [[Gaius Musonius Rufus]], [[Epiktetos]], [[Hierokles (stoik)|Hierokles z Alexandrie]] a [[Marcus Aurelius]]. |
Mladší stoicizmus alebo novostoicizmus je posledná etapa vo vývine antického stoicizmu spadajúca do obdobia [[rímske cisárstvo|rímskeho cisárstva]], konkrétne do obdobia [[1. storočie|1.]] – [[2. storočie|2. storočia]]. Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli [[Lucius Annaeus Seneca]], [[Lucius Annaeus Cornutus]], [[Gaius Musonius Rufus]], [[Epiktetos]], [[Hierokles (stoik)|Hierokles z Alexandrie]] a [[Marcus Aurelius]]. |
||
== Zdroje == |
|||
<!-- poznámka (v rámci projektu FILIT): |
|||
⚫ | |||
filozofický názor v článku [[Etika]] |
|||
* {{filit|fvs/stoa.html}} |
|||
---> |
|||
* {{filit|fvs/stoicizmus_mladsi.html}} |
|||
== Externé odkazy == |
|||
⚫ | |||
[[Kategória:Stoicizmus| ]] |
[[Kategória:Stoicizmus| ]] |
||
[[Kategória:Filozofické smery]] |
[[Kategória:Filozofické smery]] |
Verzia z 21:31, 28. október 2018
Stoicizmus (iné názvy: stoická škola, stoa) je filozofické učenie/smer antickej filozofie, ktorý vznikol koncom 4. storočia pred Kr. Pomenovanie tejto filozofickej školy vzniklo od pestrofarebnej stoy – stoa poikile (ή ποικίλη στοά).
Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je Zenón z Kitia na Cypre, ďalšími predstaviteľmi sú Kleanthes z Assu a Chryssipos z Apameie), stredný stoicizmus (zakladateľom je Panaitios, Poseidonios z Apameie) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus Lucius Annaeus Seneca, Marcus Aurelius a ďalší).
Jadrom stoicizmu je učenie o blaženosti, podľa ktorého sa človek môže stať šťastným iba tak, že bude žiť v súlade s prírodou alebo rozumom a cnostne, ovládne svoje vášne, túžby a afekty, t. j. dosiahne stav apatie a aponie, ako aj heroickú odovzdanosť a pokoj (athaumazia a ataraxia). Ľudská duša je súčasťou svetového celku, v ktorom vládne logos. Život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť. Filozofia ho učí zmieriť sa s touto skutočnosťou a prijať postoj rezignovanej múdrosti.
Vedúcou myšlienkou stoickej filozofie bola snaha nájsť a spracovať morálne zásady pre vtedajšieho človeka. V záujme tohto úsilia jej tvorcovia spočiatku nadväzovali na kynikov, považujúc Sokrata, Antisténa a Diogena zo Sinope za svojich učiteľov.
V teórii poznania stoici zastávali názor, že poznanie sa zakladá na jednotlivých zmyslových predstavách. Stoici delili filozofiu na logiku, fyziku a etiku.
- V logike prepracovali a rozšírili Aristotelovu sylogistiku. Logiku chápali ako náuku o jazyku, v ktorej rozlíšili etymológiu (učenie o vzniku slov) od učenia o význame slov (v ňom vymedzili základné vzťahy medzi jazykovým výrazom, jeho významom a označovanou vecou). V tomto zmysle sú stoici predchodcovia semiológie.
- Vo fyzike stoici preberajú od Herakleita pojem logu, ktorému pripisujú význam svetového zákona: logos je všeprenikajúci a všeovládajúci oheň, ktorý riadi chod sveta. Logos je neodvratný osud sveta.
- V etike hlásajú potrebu dosiahnuť apateu – stav kedy sa oslobodíme od vášní, vyrovnaný stav
Mladší stoicizmus
Mladší stoicizmus alebo novostoicizmus je posledná etapa vo vývine antického stoicizmu spadajúca do obdobia rímskeho cisárstva, konkrétne do obdobia 1. – 2. storočia. Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Lucius Annaeus Seneca, Lucius Annaeus Cornutus, Gaius Musonius Rufus, Epiktetos, Hierokles z Alexandrie a Marcus Aurelius.