Oxidačné číslo: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah

V textu

Verzia z 16:03, 1. november 2020

Oxidačné číslo, mocenstvo alebo oxidačný stupeň, alebo oxidačný stav je veličina, vyjadrujúca skutočný náboj častice v jednotkách elementárneho náboja (napr. katión Rb⁺ má oxidačné číslo I), príp. hypotetický náboj atómu viazaného v zlúčenine. Hypotetický náboj sa určí tak, že sa väzbové elektróny zdieľané dvojicou viazaných atómov priradia elektronegatívnejšiemu atómu z dvojice (napr. hliník v oxide hlinitom má oxidačné číslo III a kyslík -II - Al₂^IIIO₃^-II). Taktiež je možné priradiť oxidačné číslo aj skupine atómov (napr. fosforečnanový anión PO₄^3- má oxidačné číslo -III).

Oxidačné číslo nie je skutočná fyzikálna veličina, slúži len ako pomôcka (hlavne) pri tvorbe názvoslovia anorganických zlúčenín. Jeho hodnota sa zapisuje rímskymi číslicami ako horný index napravo od atómu (resp. skupiny atómov) a pohybuje sa v intervale od -IV do VIII, v prípade skupiny atómov aj viac - napr. X pre skupinu (S₄)^X v tetrationanovom anióne S₄O₆^2-.

Pravidlá stanovenia oxidačného čísla

Pre stanovenie oxidačných čísel v časticiach (látkach) treba vychádzať z hodnôt elektronegativít jednotlivých prvkov, zo vzorca a z definície, že súčet oxidačných čísel jednotlivých atómov častice (látky) sa rovná celkovému náboju častice (látky). Pre určenie hodnoty oxidačného čísla ďalej platia nasledovné pravidlá (skôr uvedené pravidlo je nadradené neskôr uvedenému):

v prvkoch je hodnota oxidačného čísla rovná 0,
atóm fluóru v zlúčeninách má hodnotu oxidačného čísla vždy -I,
oxidačné číslo alkalických kovov je vždy I,
oxidačné číslo kovov alkalických zemín, berýlia, horčíka, kadmia a zinku je vždy II,
vodík má oxidačné číslo I, ak je viazaný s nekovom, príp. polokovom, ak je však viazaný s kovom, má oxidačné číslo -I,
kyslík má v zlúčeninách oxidačné číslo -II, výnimku tvoria peroxidy (O₂)^-II, hyperoxidy (O₂)^-I, ozonidy (O₃)^-I a zlúčeniny kyslíka s fluórom.

Prípony oxidačných čísel

Oxidačné číslo	Prípona
I	-ný
II	-natý
III	-itý
IV	-ičitý
V	-ičný / -ečný
VI	-ový
VII	-istý
VIII	-ičelý
IX	-utý¹

Poznámky

^1 zatiaľ ide iba o návrh^[1]

Zdroj

Šima, J., Koman M., Kotočová A., Segľa P., Tatarko M., Valigura D., a kol. Anorganická chémia, Vydavateľstvo STU Bratislava, 2006

↑ Galamboš Michal; Tatiersky Jozef; Rosskopfová Oľga; Kufčáková Jana. Názvoslovie anorganických látok. Bratislava : [s.n.], 2011. 162 s. ISBN 978-80-223-2966-8.

Chemický portál

[tatiersky-1] Galamboš Michal; Tatiersky Jozef; Rosskopfová Oľga; Kufčáková Jana. Názvoslovie anorganických látok. Bratislava : [s.n.], 2011. 162 s. ISBN 978-80-223-2966-8.

1

[1]

@@ Riadok 1: / Riadok 1: @@
+'''Oxidačné číslo''',  '''mocenstvo''' alebo '''oxidačný stupeň''', alebo '''oxidačný stav''' je veličina, vyjadrujúca skutočný náboj [[Ión (častica)|častice]] v jednotkách [[Elementárny náboj|elementárneho náboja]] (napr. [[katión]] Rb<sup>+</sup> má oxidačné číslo I), príp. hypotetický náboj atómu viazaného v [[Chemická zlúčenina|zlúčenine]]. Hypotetický náboj sa určí tak, že sa väzbové [[elektrón]]y zdieľané dvojicou viazaných atómov priradia [[Elektronegativita|elektronegatívnejšiemu]] atómu z dvojice (napr. [[hliník]] v [[Oxid hlinitý|oxide hlinitom]] má oxidačné číslo III a [[kyslík]] -II - Al<sub>2</sub><sup>III</sup>O<sub>3</sub><sup>-II</sup>). Taktiež je možné priradiť oxidačné číslo aj skupine atómov (napr. [[fosforečnan]]ový [[anión]] PO<sub>4</sub><sup>3-</sup> má oxidačné číslo -III).
+Oxidačné číslo nie je skutočná fyzikálna veličina, slúži len ako pomôcka (hlavne) pri tvorbe názvoslovia anorganických zlúčenín. Jeho hodnota sa zapisuje [[Rímske číslice|rímskymi číslicami]] ako horný index napravo od atómu (resp. skupiny atómov) a pohybuje sa v intervale od -IV do VIII, v prípade skupiny atómov aj viac - napr. X pre skupinu (S<sub>4</sub>)<sup>X</sup> v tetrationanovom anióne S<sub>4</sub>O<sub>6</sub><sup>2-</sup>.
+== Pravidlá stanovenia oxidačného čísla ==
+Pre stanovenie oxidačných čísel v časticiach (látkach) treba vychádzať z hodnôt elektronegativít jednotlivých prvkov, zo [[Chemický vzorec|vzorca]] a z definície, že súčet oxidačných čísel jednotlivých atómov častice (látky) sa rovná celkovému náboju častice (látky). Pre určenie hodnoty oxidačného čísla ďalej platia nasledovné pravidlá (skôr uvedené pravidlo je nadradené neskôr uvedenému):
+# v [[Chemický prvok|prvkoch]] je hodnota oxidačného čísla rovná 0,
+# atóm [[fluór]]u v zlúčeninách má hodnotu oxidačného čísla vždy -I,
+# oxidačné číslo [[Alkalický kov|alkalických kovov]] je vždy I,
+# oxidačné číslo [[Kov alkalických zemín|kovov alkalických zemín]], [[Berýlium|berýlia]], [[horčík]]a, [[Kadmium|kadmia]] a [[Zinok|zinku]] je vždy II,
+# [[vodík]] má oxidačné číslo I, ak je viazaný s nekovom, príp. polokovom, ak je však viazaný s [[kov]]om, má oxidačné číslo -I,
+# kyslík má v zlúčeninách oxidačné číslo -II, výnimku tvoria [[peroxid]]y (O<sub>2</sub>)<sup>-II</sup>, [[hyperoxid]]y (O<sub>2</sub>)<sup>-I</sup>, [[ozonid]]y (O<sub>3</sub>)<sup>-I</sup> a zlúčeniny kyslíka s fluórom.
+== Prípony oxidačných čísel ==
+{| class="wikitable" border="1"
+|-
+! Oxidačné číslo
+! Prípona
+|-
+| I
+| -ný
+|-
+| II
+| -natý
+|-
+| III
+| -itý
+|-
+| IV
+| -ičitý
+|-
+| V
+| -ičný / -ečný
+|-
+| VI
+| -ový
+|-
+| VII
+| -istý
+|-
+| VIII
+| -ičelý
+|-
+| IX
+| -utý{{Ref|nazvoslovie|1}}
+|}
+== Poznámky ==
+{{Pozn|nazvoslovie|1}} zatiaľ ide iba o návrh<ref name="tatiersky">{{Citácia knihy
+  | autor = Galamboš Michal
+  | autor2 = Tatiersky Jozef
+  | autor3 = Rosskopfová Oľga
+  | autor4 = Kufčáková Jana
+  | odkaz na autora =
+  | titul = Názvoslovie anorganických látok
+  | vydanie =
+  | vydavateľ =
+  | miesto = Bratislava
+  | rok = 2011
+  | počet strán = 162
+  | isbn = 978-80-223-2966-8
+  | kapitola =
+  | strany =
+  | jazyk = slovensky
+}}</ref>
+== Zdroj ==
+* Šima, J., Koman M., Kotočová A., Segľa P., Tatarko M., Valigura D., a kol. ''Anorganická chémia'', Vydavateľstvo STU Bratislava, 2006
+<references/>
+{{Portál|Chémia}}
 [[Kategória:Všeobecná chémia]]