Spoluhláska: Rozdiel medzi revíziami

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Riadok 181: Riadok 181:
*ZÚ = záverovo-úžinové spoluhlásky (=polozáverové spoluhlásky, afrikáty)
*ZÚ = záverovo-úžinové spoluhlásky (=polozáverové spoluhlásky, afrikáty)
*Ú = úžinové spoluhlásky v širšom zmysle (=konstriktívy v širšom zmysle):
*Ú = úžinové spoluhlásky v širšom zmysle (=konstriktívy v širšom zmysle):
**V = vlastné úžinové spoluhlásky (=úžinové spoluhlásky [=konstriktívy] v užšom zmysle)
**V = vlastné úžinové spoluhlásky (=úžinové spoluhlásky [=konstriktívy] v užšom zmysle) a nosové úžinové spoluhlásky
**B = bokové spoluhlásky (=laterály)
**B = bokové spoluhlásky (=laterály)
**K = kmitavé spoluhlásky (=vibranty)
**K = kmitavé spoluhlásky (=vibranty)

Verzia z 22:26, 16. apríl 2021

Spoluhláska alebo konsonant je hláska, ktorá:

  • z fyziologického hľadiska: je tvorená prechodom vzduchového prúdu rečovými ústrojmi tak, že premáha rozličné prekážky
  • z akustického a percepčného hľadiska: má nízku mieru sonórnosti (nižšiu ako samohláska) a má šumovú (neperiodickú) zložku
  • z gramatického hľadiska: nie je slabikotvorná

Slovenčina

V slovenčine môžu byť niektoré spoluhlásky (a ich obmeny) aj slabikotvorné, a teda z gramatického hľadiska samohláskami r, l, m, n. Sú to r, ŕ, l a ĺ.

Spisovná slovenčina používa tieto spoluhlásky: b, c, č, d, ď, dz, dž, f, g, h, ch, j, k, l, ľ, ĺ, m, n, ň, p, q, r, ŕ, s, š, t, ť, v, w, x, z, ž.

Delenie v slovenčine

Pravopisné delenie

tvrdé spoluhlásky h ch k g d t n l      
mäkké spoluhlásky ď ť ň ľ dž č š ž dz c j
obojaké spoluhlásky b m p r s v z f      

Fonologické delenie

V slovenskej fonológii sa vyskytujú nasledujúce spoluhláskové fonémy:[1][2]

Tradičný prepis p b m u f w m v t d n s z ȵ c ʒ š ž č ǯ r l r̥ l̥ ŕ̥ ĺ̥ ť ď ň ľ j ĭ k g ŋ x ɣ n h
IPA prepis [p] [b] [m] [w] [f] [v] [ɱ] [ʋ] [t̻] [d̻] [n] [s̻] [z̻] [n̻] [ʦ̻] [ʣ̻] [ʃ̺] [ʒ̺] [ʧ̺] [ʤ̺] [ɾ̺] [l] [r̺̍] [l̺] [r̺̍ː] [l̺ː] [c] [ɟ] [ɲ] [ʎ]/[l̺ʲ] [j]/[ʝ] [ȷ] [k] [g] [ŋ] [x] [ɣ] [ŋ] [ɦ]
Fonologické delenie spoluhlások a ich zápis

Tabuľka zobrazuje tradičné delenie foném spisovnej slovenčiny a navrhovaný vedecký prepis do Medzinárodnej fonetickej abecedy (IPA) z roku 2004.[2][3]

  bilabiálne
(= obojperné,
pernoperné) 		labiodentálne
(= pernozubné) 		prealveolárne
(= predoďasnové,
alveolárne v užšom zmysle,
ďasňové v užšom zmysle) 		postaveolárne
(= zadoďasnové) 		palatálne
(= tvrdopodnebné,
predopodnebné,
mäkké) 		velárne
(=mäkkopodnebné,
zadopodnebné) 		laryngálne
(=hrtanové) 		 
ústne p [p]     f [f] t [t̻] s [s̻] c [ʦ̻]     š [ʃ̺] č [ʧ̺] ť [c]     k [k] x [x]   neznelé párové (čisto) šumové
b [b]     w [v] d [d̻] z [z̻] ʒ [ʣ̻]     ž [ʒ̺] ǯ [ʤ̺] ď [ɟ]     g [ɡ] ɣ [ɣ] h [ɦ] znelé šumovo-tónové
                          j [j]/[ʝ]       nepárové
nosové m [m]   ɱ (m) [ɱ]   n [n̺] n̥ (ȵ) [n̞̻]           ň [ɲ]     ŋ [ŋ] n [ŋ̞]   tónové
(=zvučné,
sonórne)
ústne   u̯ (ŭ) [w]   v [ʋ]       r [ɾ̺] r̥ [r̺̍] l [l] l̥ [l̺]       ľ [l̺ʲ]/[ʎ] i̯ (ĭ) [j̞]      


  Z Ú-V Z Ú-V Z Ú-V ZÚ Ú-K Ú-B Ú-V ZÚ Z Ú-B Ú-V Z Ú-V Ú-V  

Vysvetlivka skratiek:
Delenie spoluhlások podľa miesta artikulácie:

  • Z = záverové spoluhlásky (=okluzívy)
  • ZÚ = záverovo-úžinové spoluhlásky (=polozáverové spoluhlásky, afrikáty)
  • Ú = úžinové spoluhlásky v širšom zmysle (=konstriktívy v širšom zmysle):
    • V = vlastné úžinové spoluhlásky (=úžinové spoluhlásky [=konstriktívy] v užšom zmysle) a nosové úžinové spoluhlásky
    • B = bokové spoluhlásky (=laterály)
    • K = kmitavé spoluhlásky (=vibranty)
Delenie na účely spodobovania
podľa Kráľ (2009, s. 40, 54) párové nepárové
znelé spoluhlásky b d ď g dz dž z ž ch [ɣ] v h m n ň l ĺ ľ r ŕ j
neznelé spoluhlásky p t ť k c č s š ch [x] f – – – – – – – – – –
Podľa zvučnosti
  • sonóry (zvučné spoluhlásky, tónové spoluhlásky) sú nepárové spoluhlásky plus tzv. polosamohlásky: i, u.
  • nezvučné spoluhlásky = párové spoluhlásky
Podľa artikulácie
úžinové spoluhlásky f v s z c dz š ž č dž j ch h
záverové spoluhlásky p b m t d n ť ď ň k  1   

Zo záverových sú m, n, ň tzv. nosové spoluhlásky

Poznámky a referencie

  1. ↑ Kráľ 2009, s. 38
  2. ↑ a b Pavlík 2004, s. 87–109
  3. ↑ Tabuľka pochádza z (Kráľ a Sabol 1989). Pri niektorých hláskach v zátvorkách je novší spôsob prepisu, ktorý je v (Kráľ 2009). IPA prepis je z (Pavlík 2004, s. 88) a predstavuje zložitejšiu (vedeckú) verziu zápisu, s príslušnými doplňujúcimi diakritickými znamienkami. Na zjednodušenú verziu, použiteľnú v bežnom vyučovacom procese (a aj inde), sa zatiaľ čaká (Pavlík 2004, s. 107). Kráľove znaky väčšiny foném a spôsob transliterácie vychádzajú zo staeho transliteračného systému, ktorý bol vytvorený pre domáce pedagogické potreby a odzrkadľoval typografické možnosti u nás začiatkom druhej polovice 20. storočia (Pavlík 2004, s. 88).

Pozri aj

Literatúra

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Spoluhláska&oldid=7192365“