Lyrika

Súbor:Marína.jpg

Báseň marína je najdlhšia ľúbostná báseň na svet.

Lyrika (grec. lyrika mele - lýrou sprevádzané verše) je jeden z troch základných druhov umeleckej literatúry spolu s drámou a epikou. V lyrike sa predvádza autorov vzťah ku skutočnosti ako bezprostredný zážitok, ako záznam faktov, vyjadrovanie subjektívnych reakcií, pocitov, nálad a myšlienok. Na rozdiel od epiky a drámy lyrika pri práci s témou nerešpektuje časovú následnosť (je nesujetová, nedejová). Čas v lyrike sa nepohybuje od minulosti k budúcnosti, nemá príznaky uplývania, lyrický zážitok pociťujeme ako trvale platný. Najvlastnejšou formou lyrického prejavu je verš.

Názov lyrika vznikol zo slova lýra, ktorým v antickom Grécku pomenovali hudobný nástroj. Hrou na lýre sprevádzali Gréci svoje piesne. Pre lyriku sú charakteristické predovšetkým kratšie texty. Obyčajne nie sú dlhšie ako 50 až 60 veršov, ale často majú iba 10 až 30 veršov. Lyrické texty vznikali aj v starovekom Egypte (približne 2600 rokov pred n. l.) ako pohrebné piesne, piesne na velebenie kráľov a piesne adresované bohom.

Lyrická poézia je slohovo i tematicky bohato diferencovaná (lyrika subjektívna a lyrika objektívna; lyrika intímna, lyrika spoločenská, lyrika prírodná, lyrika reflexívna a podobne). Medzi lyrikou a ostatnými druhmi nie je príkra hranica, v konkrétnych literárnych dielach sa často jednotlivé druhové princípy prelínajú (napríklad lyrickoepické básnictvo, lyrizovaná próza, lyrická dráma).

Lyrický text sa vždy realizuje básnickými (poetickými) prostriedkami. Poézia (gréc. poiesis - tvorba) prvotne znamená viazanú reč. Pod pojmom viazaná reč rozumieme grafické členenie básne, rytmus, rým astrofy.

Lyrické básne nemajú dej, básnik nimi vyjadruje svoje túžby, myšlienky a pocity.

Patria tu napríklad piesne, básne, ódy, žalmy, hymny, elégie, sonety.

Príklad

Aj v súčasnosti je najcharakteristickejším znakom lyriky to, že konkrétna báseň vyjadruje jednu základnú myšlienku, opisuje (vyjadruje) jeden silný zážitok z viacerých hľadísk. Ako príklad možno uviesť báseň slovenského básnika K. Strmeňa Augustová elégia, ktorá vznikla z negatívneho zážitku. Básnik opisuje „noc" z 20. na 21. augusta 1968, keď našu vlasť obsadili vojská Varšavskej zmluvy. K. Strmeň vyjadruje svoj žiaľ rozličnými obrazmi, ale všetky sa vzťahujú na jeden základný motív - okupáciu.

„

To, čo sa stalo, čoho sme sa báli; tak sme sa báli, že sme to ani rečou v náznakoch nespomínali, nenaznačovali. Útle má nádej korene, jedine láska nebojí sa smrti, Slovensko usmrcované, Slovensko v slzách, v zúfalstve roky a roky vrúcne milované! Tatry, ste rajský park a žula. Ostaňte žula.

“

Základný motív (okupácia v noci) sa v básni rozvíja z hľadiska žiaľu nad spustošenou vlasťou a na princípe osvetlenia toho istého negatívneho zážitku z viacerých zorných uhlov. Pozadie pre vznik textu tvoria podnety z vonkajšieho sveta, no tie básnik (lyrický subjekt) pretavuje do individuálnej výpovede. Práve prostredníctvom lyrického subjektu nadobúda Strmeňová báseň jedinečnú a originálnu podobu.

Delenie

podľa tematiky:

1. spoločenská lyrika
2. osobná lyrika
3. prírodná lyrika

podľa prístupu k realite:

1. opisná lyrika
2. reflexívna lyrika
3. ľúbostná lyrika

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.