Václav I. (český kráľ)

Syn Přemysla I. Otakara Václav I. nastúpil na trón po otcovej smrti. Naviazal na jeho politické úspechy a dokázal zúročiť jeho zisky. V čase panovania Václava I. Česká zem doháňala v hospodárskej aj kultúrnej sfére oneskorenie za vyspelejšími oblasťami južnej a západnej Európy.

Od detstva bol Václav zvláštny – neurotický, možno psychický chorý. Miloval potulky hlbokým lesom a vášnivo lovil. Pri jednej loveckej akcii nešťastne prišiel o jedno oko. Zvláštne znie informácia kronikárov o tom, že kráľ Václav neznášal zvuk kostolných zvonov. Vyvolával u neho kruté bolesti hlavy a akési záchvaty podobné epilepsii. Preto kdekoľvek sa objavil, tam počas jeho prítomnosti museli všetky zvony zmĺknuť. Podľa lekárov je to choroba nazývaná idiosynkracia – t. j. zvýšená precitlivenosť voči určitým frekvenciám zvukového vlnenia.

Jednooký Václav I. otvoril dvere Čiech dokorán novému gotickému slohu, chcel byť naozajstným rytierom, podľa všetkých pravidiel, a podporoval všetky rytierske rády, obrady a turnaje. V gotickom slohu bol vystavaný nový ženský kláštor sv. Františka, ktorého abatišou sa stala Václavova sestra Anežka, ktorá bola roku 1989 vyhlásená za svätú.

K výraznému zlepšeniu ekonomických pomerov prispela tzv. kolonizácia, spojená s premenou lesov a močiarov na úrodné polia. Kolonizácia trvala dlhý čas, prakticky až do polovice 14. st. Jej súčasťou tiež bolo zakladanie miest ako stredísk remeselníckej a obchodnej činnosti. Zatiaľ čo na kolonizácii vidieka sa podieľalo české etnikum a početní prisťahovalci z preľudnených nemeckých oblastí, rozvoj veľkých miest súvisel predovšetkým s aktivitou nemeckého živlu. Platilo to tiež aj o Pražskom podhradí, ktorého pravá strana (neskôr Staré mesto Pražské) obdržalo po roku 1230 mestské práva, ako aj výsadu obohnať areál hradbami.

Mimoriadneho významu dosiahla, vďaka vtedy výdatným strieborným dolom, Jihlava. Nemecký bol aj ráz Václavovho okolia. K najobľúbenejším hradom Václava I. patril Zvíkov. Nechal ho vybudovať francúzskymi staviteľmi v novom gotickom slohu. A naviac práve na Zvíkove, do veže nazývanej Markomanka, dal uložiť všetky korunovačné klenoty.

Počas jeho vlády napadli stredoeurópske štáty výbojne tatárske kmene. Keď vyplienili Rusko, dali sa ďalej na západ. A keď sa dostali do Sliezska, kráľ Václav I. vytiahol s vojskom na pomoc svojmu švagrovi, sliezskému vojvodovi Henrichov, ale prišiel neskoro. Vojvoda bol útokom tatárskej hory zaskočený pri Lehnili, jeho vojsko bolo zmasakrované a vojvodovo telo zostalo ležať na bojisku bez hlavy. Lovci lebiek boli bohatší o ďalšiu významnú trofej.

Václav sa pokúsil Tatárov dohnať, ale tí zmizli, ako by sa pod nimi zem zľahla. Rozdelili sa na drobné potôčiky a tie tiekli cez Moravu. Nezdržovali sa obliehaním hradov a opevnených miest, šlo im iba o to, dokonale vyplieniť krajinu, pobrať korisť a ozdobiť sa „skalpami“. Ako by ich už nič nemohlo zastaviť.

V závere vlády zlomil povstanie syna Přemysla II. Otakara, ktorého časť šľachty zvolila za mladšieho kráľa. Princ síce na čas skončil vo väzení, ale jeho dejinná chvíľa sa už nezadržateľne blížila.

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/sk/9/9d/Vaclav_I._%C4%8Desky_kr%C3%A1%C4%BE_1205-1253.jpg