Štátny prevrat v Bulharsku (1886)

Štátny prevrat v Bulharsku sa uskutočnil 9. augusta 1886. Tento rusofilský pokus o prevrat však bol zmarený spoločnou akciou protivníkov prevratu pod vedením Stefana Stambolova. Výsledkom povstania bola abdikácia Alexandra I. Batenberga a nástup Ferdinanda I. (1887 – 1918).

Prevrat a abdikácia kniežaťa Alexandra I. Batenberga

Najaktívnejší prívrženci zvrhnutia kniežaťa Alexandra I. z trónu boli bulharskí dôstojníci, ktorí študovali na vojenských školách v Rusku. Podľa nich hlavnou príčinou zlých vzťahov s Ruskom bol jeho nemecký pôvod. Preto v lete roku 1886 – aj napriek napätej situácii v krajine – Radko Dimitrov, Atanas Benderov a Georgi Vazov zorganizovali prípravu vojenského prevratu.

Útok prívržencov kniežaťa

So smelých dôstojníkov na bojovom poli sa však vykľuli zlí politici, pretože si nezabezpečili predbežnú podporu svojho cieľa nijakou politickou stranou v krajine, a tak sa dostali do bezvýchodiskovej situácie. Bulharské kniežatstvo v tejto situácii prežívalo obdobie bezvládia, pretože mocnári neboli schopní zostaviť novú vládu. Najprv, a to bez dovolenia zainteresovaných osôb, ktorých cheli menovať za ministrov, teda vyhlásili združený kabinet, ktorého členmi boli všetky bulharské politické strany. Pochopiteľne, tento pokus nevyšiel. Dokonca ani vytvorenie rusofóbskej vlády a vlády odporcov kniežaťa Alexandra I. Rusofóbovia sa však zjednotili a pod vedením Stefana Stambolova uskutočnili v mnohých mestách stredného Bulharska (Veliko Tărnovo, Plovdiv, Loveč) kontraprevrat. Podplukovník Sava Mutkurov zabezpečil podporu vojska z južnej oblasti Bulharska.

Medzitým začal Stefan Stambolov rokovať s bulharskou vládou o vytvorení námestníckej vlády kniežaťa (tzv. Regentská vláda). Rokovania dospeli k záveru a 16. augusta 1886, keď sa prívrženci kniežaťa Alexandra I. dostali k Sofii. V tejto situácii dôstojníci, ktorí začiatkom augusta v krajine zorganizovali prevrat pochopili, že im nevyšiel, a tak sa veľká časť z nich rozhodla emigrovať.

Medzitým knieža Alexander I. vycestoval z Ruska do Nemecka. Na ceste ho však zastihla správa o dianí v Bulharsku. Rozhodol sa splniť vôľu jeho prívržencov, ktorí ho prosili, aby sa vrátil späť do krajiny. Bolo mu však jasné, že jeho zotrvanie na bulharskom tróne závisí predovštkým od postoja a vôle ruského cára, ktorý sa v telegrame bulharskej vláde kategoricky vyslovil, že „Rusko nesúhlasí s ďalším zotrvaním kniežaťa Alexandra I. Batenberga na bulharskom tróne“. Prvé knieža slobodného Bulharska tak 26. augusta 1886 dobrovoľne oficiálne abdikovalo a vzdalo sa trónu Bulharského kniežatstva. Regentská vláda na čele s Petkom Slavejkovom, Stefanom Stambolovom a Georgiom Stranskim sa oficiálne ujala v krajine vlády. Prvotný cieľ odporcov kniežaťa Alexandra I. Batenberga – jeho abdikácia – bol splnený.

Vláda regentov a prerušenie vzťahov s Ruskom

Pred svojim odchodom knieža Alexander I. vymenoval trojčlennú regentskú vládu, ktorá prebrala na seba všetky právomoci hlavy štátu (kniežaťa) až do času, kým nebol vymenovaný nový monarcha.

V Bulharsku sa v tomto období vytvorili dva tábory – rusofili a rusofóbovia. Druhý tábor mal vymenovaním Regetskej vlády v krajine očividnú prevahu.

Dňa 1. septembra 1886 bolo zvolané zasadnutie Národného zhromaždenia. Okrem bežných úkonov, akými boli napríklad schválenie štátneho rozpočtu poslanci rozhodli aj o zvolaní Veľkého národného zhromaždenia, ktoré malo vybrať nové knieža Bulharska. Ruskému cárovi poslali telegram, v ktorom ho požiadali o obnovenie priateľských vzťahov medzi Ruskom a Bulharskom pretože si plne uvedomovali, že jeho podpora je v tejto zložitej medzinárodnej situácii potrená ako soľ. Cár Alexander III. ako odpoveď poslal do Bulharska svojho poslal generála Alexandra Kaulbarsa, ktorý však v krajine podporoval rusofilov, k obyvateľstvu sa správal neúctivo a kruto a dokonca v 12 bodoch nadikoval svoje požiadavky Regentskej vláde. Medzi nimi bola napríklad požiadavka oslobodenia zatknutých účastníkov štátneho prevratu zo dňa 9. augusta 1886 alebo odklad volieb nového monarchu. V mene dobrých vzťahov s Ruskom bulharská vláda súhlasila so splnením mnohých bodov, nie však s odložením volieb nového kniežaťa, ktoré sa v krajine konali 15. októbra 1886. Následne po voľbách 3. Veľké národné zhromaždenie zvolilo za knieža Bulharska dánskeho princa Waldemara, ktorý sa však pod tlakom Ruska vzdal trónu. Generál Alexander Kauldbars pochipil, že jeho misia nedosiahla nijaký pre Rusko prijateľný výsledok, a tak sa vrátil naspäť k cárovi. Jeho odchodom sa na niečo vyše desať rokov vzťahy medzi Ruskom a Bulharskom prerušili. V tejto situácii Petko Karavelov odstúpil z postu člena Regentskej vlády. Na tomto poste ho nahradil Georgi Živkov.

Dôsledky tejto situácie boli pre obe krajiny neprijateľné. Hoci bolo zvrhnutie kniežaťa Alexandra I. z trónu cieľom ruskej diplomacie už niekoľko rokov predtým, jeho úspech sa pre Rusko javil skôr ako neúspech. V Sofii sa totiž sformovala vláda rusofóbov, ktorí si neželali žiaden diktát hoci aj od takej populárnej krajiny-osloboditeľky akou Rusko medzi bulharským ľudom bolo. Takto Rusko stratilo vplyv nielen v Bulharsku, ale aj na Balkánskom polostrove. Zároveň však balkánska krajina (Bulharsko) ostala na silný čas bez dôležitej podpory vo vtedajšej zložitej situácii v Európe.

Vymenovanie kniežaťa Ferdinanda I.

Neochota dánskeho princa Waldemara a odrieknutie ponuky Ruska, ktoré chcelo na bulharský trón vymenovať gruzínske knieža Mingreliho bolo v Bulharsku príčinou vypuknutia obdobia bezvládia. V tejto situácii bola Regentská vláda nútená v čo najkratšom čase nájsť vhodného kandidáta na bulharský trón. Z tohto dôvodu koncom roka 1886 vymenovala špeciálnu bulharskú delegáciu, ktorá navštívila niekoľko európskych štátov, aby pre Bulharsko našla nového monarchu. Delegáciu so všetkými poctami prijali v Londýne, Ríme a Viedni. Týmto krokom tamojšie vlády prejavili súhlas s nezávislými krokmi Bulharska a boli spokojné s vývojom bulharsko-ruských vzťahov. Takto si mohli totiž zabezpečiť svoje sféry záujmov na Balkánskom polostrove, nechceli však na svoje plecia zobrať zodpovednosť za vývoj situácie v Bulharsku.

Ku vtedajšej nepriaznivej situácii v krajine (chýbajúcej podpore Ruska medzi štátmi Veľkej Sily a neschopnosťou rýchleho zabezpečenia nového monarchu) sa pridala aj zlá vnútropolitická situácia. Začalo sa prenasledovanie rusofóbov, zvýšili sa dane. Toto všetko sa odzrkadlilo vo vypuknutí vojenských povstaní v Silistre a Ruse na severovýchode Bulharska (február 1887), ktoré organizovali rusofilskí dôstojníci za podpory rusofilských emigrantov žijúcich v Rumunsku a Turecku. Tieto povstania však bulharská vláda potlačila, mnoho ľudí zatkla a 9 odsúdila na smrť zastrelením.

Úloha bulharskej diplomacie, ktorá cestovala po Európe sa skončila v lete roku 1887, keď na bulharský trón vymenovala Ferdinanda I. Stalo sa tak 26. júna 1887. Dňa 2. augusta 1887 nové knieža zložilo prísahu a 20. augusta 1887 poverilo Stefana Stambolova vymenovaním novej vlády. Regenti kniežaťa Alexandra I. Batenberga, ktorých vláda v krajine trvala niečo vyše roka (26. august 1886 – 20. august 1887) sa skončila.

Pozri aj

• Alexander I.
• Ferdinand I.
• Dejiny Bulharska

Zdroj

• Bobev B. : Úryvky z dejín Bulharska (1878 - 1944), Zefir, Sofia, 1992.