Štefan Nemanja
| Štefan Nemanja | |
| srbské knieža (veliki župan) pravoslávny svätec | |
 Svätý Simeon (Štefan Nemanja), freska, 13. storočie, Kráľovský kostol v Kláštore Studenica | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Nemanjićovci |
| Panovanie | po 1165 – 25. marec 1196 |
| Predchodca | Tichomir Zabidović |
| Nástupca | Štefan Prvokorunovaný |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | 1113/1114 Ribnica |
| Úmrtie | 13. február 1199/1200 Chilandar, Athos |
| Pochovanie | Kláštor Studenica |
| Vierovyznanie | ortodoxné kresťanstvo |
| Rodina | |
| Manželka | |
| Potomstvo |
Vukan Nemanjić, Štefan Prvokorunovaný, sv. Sáva Nemanjić, Jefimija, Jelena Asenová |
| Otec | Zavida (syn Uroša I.) |
| Odkazy | |
 | Štefan Nemanja (multimediálne súbory na commons) |
Svätý Štefan Nemanja[1] (iné mená pozri nižšie; * 1113/1114, Ribnica, dnešná Podgorica – † 13. február 1199/1200, Chilandar, Athos) bolo srbské (rašské) knieža (veliki župan) od polovice 60. rokoch 12. storočia do roku 1196.[1][2] Pravoslávnou cirkvou je uctievaný ako svätý. Jeho sviatok slávia pravoslávni Srbi 13. februára (resp. 26. februára podľa juliánskeho kalendára).[3][4]
Nemanja zjednotil rozdrobené srbské panstvá a založil stredoveký srbský štát.[1][5] Napriek spojenectvu s Benátkami a Uhorskom, ako aj početným bojom s Byzanciou však nedokázal získať úplnú nezávislosť od moci byzantských cisárov.
Pochádzal zrejme z rodu dukljanskych (zetských) vládcov[4] a sám bol zakladateľom dynastie Nemanjićovcov, ktorá vládla v Srbsku do roku 1371. Počas svojej vlády založil viacero významných srbských kláštorov. V roku 1195 abdikoval a vstúpil do Kláštora Studenica, ktorý pred tým založil. Neskôr odišiel žiť do athoského Kláštora Chilandar, kde aj zomrel. Už krátko po smrti bol Srbmi uctievaný ako svätý a jeho kult je živý dodnes.[2][6]
Mená[upraviť | upraviť zdroj]
- panovnícke meno: Štefan Nemanja[1]
- mníšske meno: Simeon Nemanjić[1]
- ako svätec: Simeon Myrotočivý[3]
- srb. Стефан Немања – Stefan Nemanja
- starogr. Νεεμάν – Neeman[2], lat. Naamen[7], hebr. Naeman[7];
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Údaje o Štefanovom živote poskytujú biografie napísané jeho synmi svätým Sávom (úvod k typikonu Kláštora Studenica)[7] a Štefanom Prvovenčaným.[6] Obe sa však snažia osláviť vládnucu srbskú dynastiu a jej zakladateľa.[8]
Nemanja sa narodil vo významnom srbskom obchodnom meste Ribnica (dnešná Podgorica v Čiernej Hore) okolo roku 1113. Bol najmladším synom srbského princa Zavidu (zrejme syna Uroša I.[9]).[6] Pôvodne bol pokrstený ako katolík, neskôr prijal druhý, pravoslávny krst.[3][10]
O Štefanovom ranom živote sa spoľahlivo mnoho nevie. Niekedy v druhej polovici 60. rokov, snáď medzi rokmi 1065/1066 až 1068, sa spolu s tromi bratmi ujal moci v srbských krajinách, pričom vrchná moc a titul veľkého župana pripadla jeho najstaršiemu bratovi Tihomirovi. Nemanjovi podliehalo územie v povodí riek Toplica a Ibar.[6][8]
Medzi bratmi čoskoro prepukli spory. Nemanja sa proti bratom postavil a vyhnal ich zo Srbska do Byzancie. V roku 1169 sa na čele vojska do Srbska vrátili. Tihomir bol však Nemanjom v boji v bitke pri Pantine porazený a zavraždený. Jeho ďalší bratia Miroslav a Stracimir uznali Nemanjovu nadvládu. Nemanja sa stal vrchným srbským vládcom a jeho sídelnou krajinou sa stala Raška.[6][8]
Nemanja sa snažil o nezávislú srbskú politiku. S podporou Benátčanov a Uhrov proti Byzantíncom povstal, avšak ambície byzantského cisára Manuela I. na Balkáne ho po porážke v roku 1172 prinútili opätovne uznať byzantskú zvrchovanosť. Po porážke bol Nemanja potupne ukazovaný byzantskému ľudu počas cisárovho triumfu v Konštantínopole.[2][6] Zahraničnopolitický neúspech Nemanju viedol k väčším snahám v domácej politike. Zakladal kláštory a bojoval proti bogomilstvu, ktoré sa do srbských krajín šírilo z Bulharska.[2][8]
Byzantské jarmo sa Srbom podarilo čiastočne zlomiť až po smrti byzantského cisára Manuela I. v roku 1180. Už v roku 1182 Nemanja získal Duklju (Zetu), ktorú zveril do správy svojmu najstaršiemu synovi Vukanovi. O rok neskôr mu politická situácia a spojenectvo s uhorským kráľom Belom III. umožnili svoje panstvo rozšíriť aj hlbšie do byzantských území.[6] Získal Niš a spojené srbsko-uhorské vojská vyplienili Braničevo a Sofiu.[2] Biografia napísaná jeho synom spomína aj dobytie území v okolí Prizrenu, zrejme ich však neudržal na dlho.[11]
Svoju pozornosť obrátil aj na Dalmáciu a pobrežie Jadranu. Dobyl početné mestá vrátane Skadaru a Kotoru. V roku 1184 sa pokúsil dobyť Dubrovník, no neuspel. V roku 1186 preto musel uzavrieť mier, ktorý zaručil dubrovníckym obchodníkom slobodu obchodu v Srbsku.[4] Neskôr udelil právo slobodného obchodu v Srbsku aj Splitu.[8] V roku 1187 prijal v meste Niš rímsko-nemeckého cisára Fridricha Barbarossu a križiakov tretej križiackej výpravy.[2]
V roku 1190 bol však Byzanciou porazený, udržal si však relatívnu samostatnosť, ako aj územné zisky v Kosove, Zete a severnom Albánsku.[6] Stále hroziace nebezpečenstvo zo strany Byzancie sa rozhodol vyriešiť sobášom svojho syna Štefana s Eudokiou, neterou cisára Izáka II.[2]
25. marca 1196 Štefan dobrovoľne abdikoval a vstúpil do kláštora. Jeho nástupcom sa stal jeho druhorodený syn Štefan, najstarší syn Vukan získal vládu nad Zetou[2]. Ako mních prijal meno Simeon a istý čas žil v kláštore (monastieri) Studenica, ktorý sám založil. Neskôr (jeseň 1197[8]) odišiel žiť na svätú horu Athos, kde s dovolením byzantského cisára Alexia III. obnovil (resp. na novo založil) srbský Chilandarský kláštor, vedúce centrum srbskej kultúry v stredoveku.[6] Okrem neho založil počas svojho života aj iné kláštory ako napr. Kláštor Djurdjevi Stupovi a Kláštor svätého Mikuláša v Toplici.[2]
Štefan Nemanja zomrel niekedy okolo roku 1200. Už krátko po smrti bol uctievaný ako svätý.[6] Jeho pozostatky boli po jeho smrti vo februári 1208[7] prenesené z Athosu do Studenice. Nemanjov kult bol úzko spojený s obranou pravoslávia proti moslimským i katolíckym snahám presadiť sa medzi Srbmi. Napriek tomu bol jeho kult čoskoro zatienený kultom jeho syna Sávu. Vo vedomí Srbov však dodnes Nemanja zostáva jednou z najdôležitejších osobností stredoveku, pretože sa zdá, že ním začína história srbskej štátnosti, ako aj nezávislý srbský cirkevný život a srbská kultúra.[8]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e Štefan Nemanja. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M-Ž. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915940. S. 496.
- ↑ a b c d e f g h i j ALLEN, Jelisaveta Stanojevich. STEFAN NEMANJA. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 1948.
- ↑ a b c 13./26. február 2020. Úryvok z Ochridského prológu na dnešný deň [online]. Pravoslávna cirkev na Slovensku, [cit. 2021-04-18]. Dostupné online.
- ↑ a b c 4. S. Nemanja. In: Lexikon des Mittelalters. Bd. 8. Stadt (Byzanz) – Werl. Stuttgard, Weimar : Metzler-Verlag, 1999. ISBN 3-476-01742-7. S. 85 – 86.
- ↑ Stefan Nemanja. In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-04-12]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j FINE, John V. A. Jr. STEFAN NEMANJA. In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 11. SCANDINAVIAN LANGUAGES – TEXTILES, ISLAMIC. New York : Charles Scribner's Sons, 1988. ISBN 0-684-18277-7. S. 473.
- ↑ a b c d SIMEONE STEFANO NEMANJA. In: Bibliotheca Sanctorum. Vol, XI. RAGENFREDA – STEFANO. Roma : Istituto Giovanni XXIII della Pontificia Universita lateranense, 1968. S. 1163 – 1165.
- ↑ a b c d e f g Nemanja, Stefan. In: KÄMPFER, Frank. Biographisches Lexikon zur Geschichte Südosteuropas [online]. Príprava vydania Mathias Bernath, Karl Nehring. Oldenbourg, München: Leibniz-Institut für Ost- und Südost- Europaforshung, [cit. 2021-04-18]. Dostupné online.
- ↑ Raška – Stredoveká Európa [online]. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre a Univerzita Komenského v Bratislave, [cit. 2021-04-20]. Dostupné online.
- ↑ ŠTĚPÁN VELIKÝ NEMANJA. In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 886.
- ↑ NEMANJA, STEFAN (12th century). In: ELSIE, Robert. Historical Dictionary of Kosovo. Lanham; Toronto; Plymouth, UK : The Scarecrow Press, 2011. (Historical Dictionaries of Europe; zv. 79.) ISBN 978-0-8108-7231-8. S. 256 [pdf].
Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- Nemanjiči. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 344 – 345.
- DĄBROWSKA, Małgorzata. Stefan Nemanija. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 444.
- Stefan Nemanja. In: Słownik starożytności słowiańskich: encyklopedyczny zarys kultury Słowian od czasów najdawniejszych. Ed. Gerard Labuda, Zdzisław Stieber. Tom. Piaty: S – Ś. Wrocław : Zakład Narodowy im. Ossolińskich, 1975. Opracowany w Zakładzie Słowianoznawstwa Polskiej akademii nauk. S. 414 – 415.