Štyri piesne (Dvořák, op. 82)

From Wikipédia
Jump to navigation Jump to search

Štyri piesne, Op. 82 je dielo českého skladateľa Antonína Dvořáka.

Zväzok Štyroch piesní op. 82 prisľúbil Dvořák nakladateľovi Simrockovi ako náhradu piesní z Rukopisu královédvorského, ktoré plánovala vydať londýnska firma Novella. Táto odkúpila niektoré piesne od Pražských vydavatelstiev, okrem iného aj od Em. Starého, ktorému Dvořák v začiatkoch prenechal tieto piesne, aby mohli byť vydané ako jeho prvotiny. Simrocka však zabudol upozorniť na túto skutočnosť pri vydaní celej zbierky piesní Kráľovodvorských. Dvořák priznal vinu v liste z 3. novembra 1887: „Prosím abyste se na mne nezlobil, neboť nevědomost hříchů nečiní, praví přísloví. Vynasnažím se napsati Vám písně právě tak krásné jako jsou ony op. 7, před 15ti roky komponované, ne-li lepší, takové jiště ...“.

Aby ušetril vydavateľovi starosti s nemeckými prekladmi, vybral si tentokrát priamo nemecké texty z básnickej zbierky „Lyrische Gedichte und Übertragungen nach böhmischer Kunst und Volks Poesie“ od Otílie Malybrock-Stielerové, vydané krátko predtým v Prahe. Zhudobnil „Lasst mich allein“, „Frühling“, „Am Bache“ a „Die Stickerin“. Dvořák tieto sentimentálne erotické básne povzniesol svojím hudobným výrazom, nemeniac strofickú formu. Odoslané boli Simrockovi vo februári 1888, vyšli však až na ďalší rok.

Tri z piesní, v chronologickom poradí vzniku „Jaro“, „Při vyšívání“, „U potoka“, pripomínajú po melodickej, rytmickej a formovej stránke schubertovskú pieseň. Najcennejšia a jedna z majstrových najkrajších je pieseň zaradená ako prvá „Kéž duch můj sám“, prekomponovaná strofická pieseň s hudbou tak presvedčivej krásy, že pri nej archaický český preklad ustupuje do pozadia. Motív tejto piesne zámerne alebo náhodne citoval Dvořák v 2. vete violončelového koncertu opus 104.

Český preklad piesní op. 82 dal Dvořák dodatočne urobiť od J. V. Novotného, ktorý však neprejavil zvláštny jemnocit pre správnu deklamáciu textu, ktorú mal v nemeckom origináli skladateľ bezchybnú.